Zaujímavosti: Hospodársky Youngtimer v Šenkviciach

V jednom mojom článku „Kto sú tí ľudia?“ som naznačil, že si vážim ľudí, ktorí majú blízko k historickým veciam a radi ich používajú. V mojom najbližšom okolí  je viacero takýchto veteránistov. Prevádzkujú v plnej miere hospodárske vozidlá. Spomeniem najskôr pána Zmajkoviča. Jeho nákladný Barkas bol v minulých číslach časopisu Veterán.sk už spomenutý. Venovať sa teda budem ďalšiemu skvostu a síce kombajnu MERKUR.

Tento youngtimer vlastní rodina Petrášových už niekoľko rokov. Je pravda, že má svoje muchy, ale najímať si na žatvu moderný Class, či dederónsku E 516 od dužstevníkov je nevýhodné pre jednu stranu určite a mimo toho sa žatva musí prispôsobiť voľnému termínu v kalendári termínov na JRD. MERKUR vyrobila svetoznáma značka CLAAS. Evidovaná ako „Gebr. Claas G. m. b. H. Maschinenfabrik, Harsewinkel/Westfalen BRD vo svojej dobe. Stroje Merkur boli hitom a tento bol vyrobený v roku 1966.V tom istom roku ho generálny importér pre Rakúsko Fa. Eibl &Wondrak, Land- und Baumaschinen Wien XVI., Albrechtskreithgasse 19-21 priviezol do Rakúska. 1.6.1966 bol zaregistrovaný u „Bundesministerium fűr Handel und Wiederaufbau“. Prvými evidovanými majiteľmi boli Karl und Josef Weindinger Ziersdorf Nr.88 u.66 od 29.6.1966 do 1.6.1986. Po dvadsiatich rokoch žatevných prác na rakúskych vŕškoch a poliach svoje pôsobenie  v Rakúsku ukončil. Nakoľko sa jedná o hospodárske vozidlo jeho používanie bolo zúžené len na žatevné práce pri pestovaní obilnín a krmovín. Sezónna práca je obmedzená len na niekoľko mesiacov, no ale o to je intenzívnejšia. Merkur v tomto období nenajazdil veľa kilometrov v klasickom ponímaní, ale spracoval tisíce kilometrov štvorcových osiatej plochy. Časový rozpis každého dňa je aj v dnešnom období stále rovnaký. Kombajny a ostatná technika vychádza do polí keď opadne ranná rosa a stroje sa zastavujú až v hlbokej noci pokiaľ sa obilie znovu nezarosí. Je to práca bez prestávky. Akákoľvek prestávka je totiž vynútená buď počasím alebo poruchou.

Na Slovensko sa dostal zrejme po ukončení plánovanej poľnohospodárskej politiky vedúcej a jedinej strany v ČSSR, teda po plyšovej revolúcii. Je to unikátny stroj. Jediný vo svojom regióne. Myslím, že počet týchto youngtimerov u nás sa dá spočítať na jednej ruke. Stretnúť sa s nimi môžeme len na poliach posiatych poľnohospodárskymi plodinami v internetových aukciách a bazároch. Terajšie pohľady na ráz krajiny už nezaručujú pohľad na veľké množstvo uniformovaných červených (sovietskych) a bielomodrých (DDR-ónskych) kombajnov, ako aj červených Zetorov, ako to bolo za čias spoločného obrábania, kedy hektárové výnosy boli neuveriteľne vysoké a s nadšením sa všetko oslavovalo. Paradoxne v obchodoch každý tovar bol nedostatkový vrátane obilia. Všetko sa strácalo, no nič nikdy nechýbalo. Terajšie pohľady na polia zaručujú spestrenie techniky nielen farebné ale aj značkové. Moderné  Claasy, John Deerey úspešne vytláčajú klasické Zetory, Ursusy, či ZT300. Len skutočný veteránista  ide do žatvy so staručkými kombajnami, traktormi či Pragovkami. To že sú aj takí veteránisti, to ma teší. Ich technika zaujme každého cestujúceho v idúcom vlaku, každého kto ide okolo na modernom horskom bicykli, každého, kto kvôli sústredenému pohľadu na žatvu sa plne nevenuje riadeniu vozidla. Je nepriehľadnuteľná z vtáčej perspektívy.

Už som spomínal, že v chotári Šenkvíc je možno Merkur vidieť už niekoľko sezón, no Petrášovci nie sú na Slovensku prvými majiteľmi. Prvým prevádzkovateľom bol súkromný roľník z Južného Slovenska a jeho prevádzkovanie skrachovalo na zlomení hlavných hriadeľov v mláťačkovom mechanizme. Inak  všetky ostatné sústavy boli funkčné. Kombajn je totiž vozidlo, ktoré zlúčilo v minulosti požívaných viacero činností. Naši predkovia najskôr zrelé obilie kosili ako som spomínal v inom článku kosačkami, ktoré ťahali kone. Toto obilie aj so steblami sa zväzovalo do snopcov. Tie sa na rebriňákoch ťahanými volmi, alebo koňmi viezli na hospodársky dvor veľkostatkára alebo gazdu. Tam sa obilie spočiatku mlátilo cepmi, neskoršie zložitým zariadením nazvaným mláťačka. Mláťačka bol stacionárny stroj poháňaný stabilákom (stabilným benzínovým, či naftovým motorom na podvozku) cez remeňový prevod. Remeň bol naozaj dlhý a široký, aby bol čo najďalej od obsluhy mláťačky. Vymlátené obilie sa sypalo do vriec a slama vypadávala na druhom konci mláťačky. Kombajn, keďže je vozidlo, musí mať zabezpečený pohyb, teda je samochod – prvá funkcia. Obilie si sám pokosí (požne) – druhá funkcia. Vezie si so sebou mláťačku takže obilie vymláti sám – tretia funkcia, vezie si so sebou zásobník na obilie – štvrtá funkcia a samozrejme musí sa zbaviť slamy, ktorú zo seba vyfúkne – piata  funkcia. Kombajny najmladších modelov dokonca aj slamu posekajú na maličké kúsky a rozfúkajú po okolí. Každé dieťa nadchne kolosálnosť poľnohospodárskej techniky, no väčšina dnešnej generácie ani nevie koľko pracovných postupov kombajn naraz vykonáva.

Vrátim sa ale k Merkuru. Naznačil som s akou poruchou sa dostal do rúk terajších majiteľov. Komunikácia medzi výrobcom a majiteľom nepriniesla žiadne ovocie. Výrobca už technologické postupy dávno nahradil modernými a zamestnanci , ktorí by čo to vedeli si užívali zaslúžený odpočinok. Petráš senior sa teda rozhodol ísť vlastnou cestou a síce individuálnou výrobou danej hriadele. Dlhoročné skúsenosti s pojazdnými mechanickými dielňami a krvopotne získaná dobová dokumentácia z Rakúska padli vhod. Úspešnosť sa rodila pomaly. Až sa dospelo k najvhodnejšiemu materiálu a k ideálnej technológii viaceré pokusy boli neúspešné. Nakoniec z toho vyšiel zváraný hriadeľ, ktorý sa nezlomil dodnes. Legovaná oceľ ø 30 mm (pôvodne 25 mm) bola podľa predlohy rozpílená a následne pozváraná. Keďže mláťačkové trasáky pracujú synchrónne, tak dva nové 4x zalomené hriadele museli byť identické. Samozrejme aj ich  uloženie bolo tvrdým orieškom. V originálnom stave mal každý hriadeľ totiž drevené púzdra bez akýchkoľvek ložísk. Nájsť ten správny drevený materiál bol tiež tvrdý oriešok. U ihličnatého dreva sa lôžka vymlátili v priebehu niekoľkých hodín. U tvrdého dreva sa prehrieval hriadeľ a zadieral sa. Našlo sa aj tu optimálne kompromisné riešenie v použití agátového dreva a uprostred dvojdielneho púzdra nesmel chýbať kanálik pre mazanie vazelínou. Dopĺňanie maziva je nutné zhruba po dvoch hodinách nepretržitej práce. Srdcom Merkura je dieselový štvortaktný štvorvalec s objemom 4,12 litra s parametrami 120,6 x 107,95 pri 1500 ot./min. Optimálny výkon je 52 k (PS, konských síl). Claas Merkura vybavoval alternatívne motorom Perkins alebo Ford. Šenkvický youngtimer má motor Perkins Nr.6451632 vyrobený v roku 1964. Šasi sú z toho istého roku Nr. 200857. Z ostatných parametrov stojí za zmienku šírka žacieho stola 3 120 mm s pracovnou šírkou 2 700 mm. Trochu som pátral prečo je to menej ako bol štandart strojov na bývalých JRD. Internetové odkazy a dobové fotky naznačili, že Merkur bol koncipovaný na horské alpské oblasti s riadnym sklonom. V prípade širšieho žacieho stroja by bočný sklon kombajnu problém. Snáď ešte hnacie kolesá majú priemer 26 palcov a zadné 12 palcov. Spomínal som, že Merkur má aj svoje nedostatky, nemá uzavretú klimatizovanú kabínu, a má úzky žací stôl. Petrášovci tieto momenty vyriešili svojsky. V zbierke pribudli dve DDR-ónske E512-ky.

Článok je venovaný pánovi F. Petrášovi majiteľovi a veteránistovi, ktorý pred nedávnom zomrel. Na fotkách je jeho syn.

Autor: Gilbert