Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 23: Cesta za mesiačikom

V minulej časti: Pomaly sa blížilo prvé výročie príchodu Katky do Tramtárie a kvôli tomu doľahla na Katku, ale i na Zuzku melenchólia, zvláštny smútok za niečim, o čom ani nevedeli, ako samy povedali. Preto im správca navrhol výlet po všetkých tratiach, na ktorých sa udiali predošlé príbehy. Obe mašinky s tým nadšene súhlasili a vydali sa na cestu. Aké bolo ich prekvapenie, keď nikde nikoho nestretli.

Preto sa rozhodli hľadať trať, po ktorej mohli všetky mašinky zmiznúť. Čoskoro objavili koľajnice, o ktorých si mysleli, že sú to tie pravé, ale neboli. Nasvedčoval tomu  jej stav, lebo bola zarastená trávou a celkovo vyzerala, akoby už dávno po nej nič nešlo. Katka a Zuzka sa preto začali báť, že zablúdili. Onedlho došli do malje staničky, kde objavili rozpadnutý domček pre mašinku a v ňom bosorácku lokomotívu Fridlinu.  Vyzvedali u nej, ako by sa dalo Katke pomôcť, ale Fridlina to nevedela. Namesto toho poradila obom mašinkám, aby vyšli na Slnečnú horu a opýtali sa slnka. Zuzka i Katka tak urobili, ale ani slnko nevedelo, ako Katke pomôcť, ale poradilo im, aby pri zaspávaní mysleli na niekoho, kto by potreboval podobnú pomoc, ako Katka. Katka i Zuzka najprv nevedeli, no nakoniec prišli na to, že by to mohla byť bosorácka mašinka Fridlina, o ktorej sa od správcu po návrate do depa dozvedeli, že sa o nej nič nevie už paťdesiat rokov. Správca sa nakoniec ešte zaprisahal, že tentoraz sa už spojenie s čarodejníkom Alhábim musí podariť.

 

V dnešnej časti sa dozviete, či sa to správcovi podarilo a či sa našiel spôsob, ako Katku vrátiť do Čermeľa.

 

Ešte predtým, než sa začítate do preposlednej časti, ospravedlňujem sa, že sa tento seriál tak preťahuje aže táto časť je uverejnená tak neskoro. Je to preto, autor mal v poslednom čase neodkladné povinnosti, ktoré zabránili skoršiemu uverejneniu tejto rozprávky.

Ráno. Katka so Zuzkou sa práve zobudili a keď rozospaté uvideli natešeného správcu, tiež sa potešili. „Mám pre Katku dobrú správu – konečne som sa Alhábimu dovolal!“ „A čo povedal?“ opýtala sa rozospatá Katka. „Že dnes príde za tebou sa pozrieť na tvoj problém, aby zistil, čo sa s tým dá robiť!“ „Tak to je výborné! A vysvetlil vám, prečo ste sa mu nemohli tak dlho dovolať?“ „Vysvetlil. Bol totiž celý rok preč na školení čarodejníkov a to, že mu nefunguje telefón, zistil až potom, keď sa vrátil, preto sa mu nikto nemohol dovolať.“ „Ach tak! Hlavne, že sa to vyriešilo!“

Popoludní prišiel za Katkou sám čarodejník Alhábi. Správca jej ho predstavil: „Tak Katka, toto je čarodejník Alhábi. Kedysi veľmi dávno všetky mašinky zaklial a tak ich oživil.“ Alhábi sa hneď dal s Katkou do reči: „Takže ty si tá Katka z Čermeľa, čo sa chce vrátiť?“ „Áno!“ povedala Katka natešene dúfajúc, že sa konečne jej problém vyrieši. „Tak mi porozprávaj, ako si sa sem dostala. Začni tým, kedy to bolo, čo sa dialo predtým a čo sa dialo počas cesty sem.“ Katka to všetko vyrozprávala a Alhábi len prikývol: „Takže vravíš, že sa to všetko začalo tým, že ti niekto, alebo niečo svietilo do očí. Povedz mi, akej farby bolo to svetlo, aby som mohol zistiť, čo to bolo. Bolo belasé, jasnobiele, alebo žlté?“ „Asi belasé, nepamätám si presne…“ povedala Katka neisto. „Takže belasé! To musel byť určite mesiac. Žlté by značilo baterku so žiarovkou a jasnobiele tiež baterku, ale takú, čo má v namiesto žiarovky diódu. Námesačné mašinky k nám zablúdia celkom často, ale na rozdiel od tých, ktoré v skutočnom svete zošrotovali, sa dajú vrátiť späť. Stačí si počkať na jeden sen.“ „Aký?“ divila sa Katka. „Popíšem ti ho takto – musí byť podobne divný, ako ten, cez ktorý si sa sem dostala, avšak narozdiel od toho sa ti v ňom musí zjaviť nejaká vec, ktorá ťa dovedie na Mesačný vrch. Na ňom ti mesiačik poradí, čo máš urobiť, aby si sa mohla počas najbližšej podobne jasnej noci vrátiť domov. Tú vec potom musím ráno nájsť v tvojej blízkosti, takže dobre si zapamätaj, čo si mala, keď si prišla k mesiačikovi! Väčšinou s ňou súvisí úloha, ktorú musela námesačná mašinka splniť, aby sa mohla vrátiť domov!“ „Budem sa snažiť!“ povedala Katka a nevedela sa dočkať noci, kedy sa jej taký sen prisní. Ani nemusela čakať dlho, pretože ten sen sa jej prisnil už tejto noci.

Vo sne sa ocitla na rovnakom mieste v rotunde, na ktorom stála, ale nestála tam ako lokomotíva, ale ako malé chudobné dievčatko. Bola oblečená v šatách, aké nosili chudobné deti v čase, kedy ju vyrobili. Na nohách však nemala žiadne topánočky, bola bosá. Zvedavo sa obzerala po rotunde a potom vyšla von. Pozrela sa na mesiac a zdalo sa jej akoby jej s prstom ukazoval, aby šla k nemu. No keď vykročila smerom k mesiacu, mesiac jej akoby ukazoval, aby šla opačným smerom. „Kade mám ísť?“ pošepkala si len tak pre seba. Zrazu pri východe z depa, ktorý bol tým smerom, ktorý jej ukazoval mesiac, zbadala malé svetielko. Šla za ním, až prišla k stavadlu. Dvere na ňom boli otvorené a tak vošla dnu. Keď vyšla hore schodmi, zľakla sa. V miestnosti výhybkára sedel akýsi starý deduško so sivou bradou, ktorý bol oblečený v železničiarskej uniforme a čítal veľkú hrubú knihu. Zavolal na Katku: „Len poď ďalej, nemusíš sa ma báť!“ Katka nesmelo podišla k starému železničiarovi, ktorý sa obrátil ku nej a opýtal sa jej: „Ktože si? A čo tu robíš?“ „Ja – ja som Katka! Idem za mesiačikom!“ „Ale to je strašne ďaleko,“ povedal železničiar, „navyše si bosá, to by si si nôžky doráňala a aj by si počas tejto noci poriadne premrzla. Vieš čo? Niečo ti dám, aby si mala nožičky v teple! Táto noc je dosť chladná!“ Deduško železničiar vstal, podišiel do kúta, kde mal na klinci zavesený pár starých čižiem. „Obuj si ich!“ „Veď sú deravé!“ povedala Katka odmietavo. „Len si ich obuj! Uvidíš, čo sa potom bude diať!“ Katka si teda tie staré čižmy obula a keď ich už mala na nohách, zrazu vyzerali ako nové. „A teraz si obtri špičku o pätu!“ rozkázal jej starý železničiar. Katka to urobila, spravila aj jeden krok – a zrazu bola niekde úplne inde. „Preboha, kam som sa to dostala!“ zľakla sa a tak rýchlo pre istotu urobila krok dozadu. Zaraz sa znovu ocitla v stavadle pri starom železničiarovi „Čo sú to za čižmy?“  opýtala sa Katka vystrašene. „Teraz už vieš, čo dokážu! Nie sú to len obyčajné staré čižmy, ako by sa mohlo zdať, sú to totiž sedemmíľové čižmy, v ktorých keď spravíš jeden krok, tak razom prejdeš sedem míľ!“ „A keď chcem, aby môj krok v týchto čižmách bol zase taký malý ako predtým?“ „Tak si znova obtrieš špičku o pätu! A teraz sa chytro ponáhľaj, lebo prídeš neskoro!“ Katka sa poďakovala, vyšla von a jasne videla, ako jej mesiačik ukazuje, aby šla k nemu. Chytro si teda obtrela špičku o pätu a už aj letela ako víchor. Keď už si myslela, že k mesiačikovi treba spraviť už len jeden jediný sedemmíľový krok,  po ňom bol zrazu mesiačik preč. „Kam sa podel?“ vyľakala sa Katka a obzrela sa. Mesiačik bol za ňou a o čosi ďalej než pred posledným krokom – skokom a tak sa chytro zvrtla na jednej nohe a urobila posledný sedemmíľový krok. Hneď ako bola o krok späť, si obtrela špičku o pätu a ďalej šla, akoby mala obyčajné čižmy. Čoskoro sa vyškriabala na Mesačný vrch. Zrazu ju čosi zobudilo a znova sa ocitla v depe, tentoraz ako lokomotíva. „Uááá! Što to chundreš, Katka!“ durdil sa Volodimír, veľký ruský naftový rušeň. „Nič… len som asi rozprávala zo sna…“ odpovedala Katka vystrašene a Volodimír ju okríkol: „Tak si ďerž jazyk za zubami a nedudri toľko! Charašnú noc!“ „Dobrú…“ odpovedala Katka neisto a pomyslela si: „Teraz sa mi ten sen už nevráti!“ Našťastie sa mýlila, pretože akonáhle zaspala, znova sa zmenila na dievčatko a bola na Mesačnom kopci. Nestratila ani tie zázračné čižmy. „Vítaj u mňa, Katka! Čo si odo mňa želáš?“ privítal ju mesiačik. „Bola by som rada, keby som sa vrátila domov do Čermeľa“ vyslovila Katka svoje želanie.  „Tak aby si sa mohla pri najbližšom splne vrátiť domov, musíš urobiť tieto tri veci – urobíš slávnostnú rozlúčku so všetkými mašinkami, s ktorými si sa doteraz stretla. Nesmieš zabudnúť ani na tú zabudnutú mašinku, ktorú si stretla naposledy a na ktorú ti slniečko prikázalo myslieť, aby si privolala niekoho, kto ti dokáže pomôcť. Ďalej musíš prejsť všetky trate, na ktorých si bola odvtedy, odkedy si v Tramtárii. A nakoniec musíš tieto čižmičky, čo máš teraz na nohách, naplniť pred rozlúčkou uhlím a počas nej darovať jednému dievčatku, čo vyzerá navlas rovnako ako teraz ty. Nesmieš zabudnúť ani na jednu úlohu ani na jednu mašinku, ani na čižmy a to dievčatko, inak zostaneš v Tramtárii večne! A teraz sa poponáhľaj, lebo čoskoro začne svitať! Dobrú noc a šťastnú cestu!“ Katka sa poďakovala mesiačiku a ponáhľala sa do depa. Keď dorazila na miesto, na ktorom sa ocitla na začiatku sna, začalo svitať. Vtedy sa prebudila už ako lokomotíva a obzerala sa, či neuvidí správcu, aby mu mohla o celom sne porozprávať. Čoskoro prišiel. „Ahoj, Katka! Ako si sa vyspala?“ „Celkom dobre!“ povedala spokojne. „A čo sa ti snívalo?“ Katka sa usmiala a porozprávala všetko z toho sna, ktorý sa jej prisnil. Zuzka len počúvala s otvorenými ústami. „Tak to sa ti teda fajný sen prisnil! To musíme zavolať Alhábiho!“ poznamenal rušeň Karol. „Veľmi správne!“ pochválil ho správca a už aj utekal k najbližšiemu telefónu oznámiť tú radostnú správu. Alhábi sa veľmi potešil a onedlho prišiel do depa. „Ahoj, Katka! Tak som počul o tvojom sne, čo sa ti prisnil tejto noci. Povedz mi, čo ťa priviedlo k mesiačiku?“ „Staré sedemmíľové čižmy!“ odpovedala Katka sebaisto. „A čo máš urobiť, aby si sa mohla počas najbližšieho splnu vrátiť?“ „Musím urobiť rozlúčku so všetkými mašinkami, ktoré som stretla spolu s tou zabudnutou mašinkou Fridlinou, ktorú som stretla naposledy, musím prejsť so všetkými tými mašinkami aj všetky trate, na ktorých som odvtedy, odkedy som tu, bola a pred rozlúčkou musím tie čižmy, čo som mala vo sne naplniť uhlím a počas rozlúčky ich darovať jednému dievčatku, ktoré má vyzerať presne tak, ako ja vo sne!“ „Tak na to sa musím pozrieť!“ zahlásil Alhábi a obrátil sa k ostatným rušňom: „Nevidíte tu niekde nejaké staré čižmy, ktoré by pasovali na nohy malého dievčatka?“ Všetky rušne odpovedali „Nie“, iba Volodimír odpovedal „Ňet!“ a tak sa Alhábi musel poobzerať v blízkosti Katky. Nakoniec tie čižmy našiel v jej kabíne. „Výborne, Katka! Si usilovná mašinka nielen na trati, ale aj vo sne!“ „Veď vo sne som bola dievčatko!“ povedala Katka a Alhábi sa zasmial. Potom sa porozprával so správcom.

A na čom sa správca a čarodejník Alhábi dohodli, to sa dozviete nabudúce.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

1 Comment

  1. Zabudol som pripísať malý slovníček k tejto časti, keďže tu dostáva slovo aj ruský rušeň Volodimír, ktorý má svojský jazyk.
    Takže samotný slovníček:

    što – čo
    chundreš – hundreš
    ďerž – drž
    ňet – nie

    V slove ňet som dal mäkčeň na n zámerne, aby to znelo rusky a aby nedošlo k zámene so slovom net – skrátene internet.

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.