Retronávraty: Deň KDHŽ alebo RETRO rozlúčka s letom + rekapitulácia sezóny 2012 na KDHŽ

KOŠICE – Hoci množstvo podujatí, ktoré sa na KDHŽ konali v minulom roku, sa konali vôbec po prvýkrát (napríklad Divadelné soboty, Letné kino na Alpínke, alebo Noc svetiel, ktorá sa konala v rámci Bielej noci), v prípade Dňa Košickej detskej historickej železnice, alebo ak chcete Retro rozlúčky s letom to tak nebolo, lebo premiéru už v roku 2011. Bohužiaľ, v tom roku som sa jej nezúčastnil a tak reportáž z minulého ročníka nebude.

A aj napriek tomu viem, že toto Retro bolo oproti predminulému trošku iné – kým predošlým Retrom sa končila sezóna 2011 na Košickej detskej železnici (vtedy ešte mala názov bez slovíčka historická), týmto Retrom sa nekončila, naopak. Železnička mala pred sebou začiatok ďalšej etapy – a to testu, či sa predĺženie sezóny do začiatku novembra oplatí. Ukázalo sa, že áno, v dňoch, keď bolo pekne a nepršalo, prišlo celkom dosť ľudí.

Vráťme sa ale späť k Retru, alebo Dňu KDHŽ. Malá-veľká železnička v Čermeli mala vtedy aj svoj sviatok, lebo oslavovala 57. výročie svojho vzniku. Premávka na tejto železnici sa totiž spustila už 20. septembra 1955, hoci len na úseku Čermeľ – Vpred, druhý úsek Vpred – Alpínka sa ešte staval, ale o rok neskôr ho 1. mája otvorili.

Pôvodne som na Deň KDHŽ ísť nechcel, ale keď som sa čírou náhodou dozvedel, že pod týmto názvom je zamaskované Retro, rozhodol som sa, že pôjdem. Malo to ale jeden háčik – v roku 2011 bola taká možnosť, že kto prišiel v retro oblečení, napríklad v pionierskej uniforme alebo turistickom oblečení z čias socializmu, cestoval zadarmo. Keďže som vtedy nemal retro oblečenie (aspoň pionierskú šatku), nešiel som. Moja účasť však v tomto ročníku nebola dobrovoľná, ale povinná, keďže som bol jedným z mladých železničarov, ktorí sa na Detskú železnicu vrátili po viac ako dvadsiatich rokoch a tí tam museli byť všetci.

Pár pionierských šatiek sa tam objavilo aj tohto roku, mali ju na krkoch nielen niektorí návštevníci, ale aj niektorí veľkí železničiari, napríklad Terčík. Zatiaľ, kým sa stanička v Čermeli zaplňovala návštevníkmi, v remíze už chlapi chystali mašinku Katku. Keďže prichystanie parnej lokomotívy Katky na cestu Čermeľským údolím trvá hodnú chvíľu, prvý vlak patril motorovej mašinke Danke, ktorá takto zarána ťahala vlaky po celú sezónu. Za zmienku stojí, že aj ona je trochu „retro“, keďže v takomto nátere, v akom jazdí v súčasnosti, vychádzali lokomotívy radu T211.0 (ktorou vlastne lokomotívka Danka je, akurát prerobená na úzky rozchod a preznačená na TU29.002) z brán ich výrobcu, fabriky ČKD v Prahe. Šťastne nás s pomocou kovbojov, ktorí sprevádzali a ostro sledovali vlak cestou z Vpredu, dopravila na Alpínku, kde už na návštevíkov čakali rôzne atrakcie, napríklad pre deti boli prichystané rôzne preliezačky, dospelí si mohli dať  čapované pivo, mladší čapovanú kofolu, ďalej guláš a tí, čo mali mlsné jazýčky, si prišli na svoje so železničnými palacinkami. Návštevníkom pobyt na Alpínke spríjemňovala ľudová hudba. Hoci v programe bolo napísané, že mala byť cimbalovka, žiaden cimbal som tam najprv nevidel, ale o cimbale sa zmienim ešte neskôr.

Občerstvenie a hudba na Alpinke ešte bez cimbalu

Staničku ozvláštnil aj vystavený historický autobus Karosa ŠL 11 v nátere, v akom jazdievali mestské Karosy ŠM 11, navyše symbolický označený číslom 5505, ktoré skutočne nosila jedna ŠL-ka, ktorá jazdila pod krídlami DPMK v 80. rokoch. Tento ale priamo DPMK nepatrí, patrí jednému vodičovi, ktorý jazdí v DPMK a niektorí ho poznáte aj z tohto webu :). Avšak iný historický autobus, ktorý na rozdiel od ŠL-ky košickému dopravnému podniku patrí, zabezpečoval dopravu na túto nevšednú akciu dýchajúcou nielen dopravnou nostalgiou. Nebol to žiaden iný, než legendárny Ikarus 280.08, ktorý je jediným historickým autobusom DPMK. Pritom DPMK mohol mať viac historických autobusov, ale o tom nižšie, na to je v týchto riadkoch ešte skoro.

Osláviť 57 rokov KDHŽ prišla aj ŠL 11 ≠5505

Netrvalo dlho a vláčik s lokomotívkou Dankou sa pobral na spiatočnú cestu do Čermeľa. Tam ju vystriedala parná mašinka Katka, pre ktorú tento deň vôbec nebol obyčajný. Prečo? Nuž musím zase povedať – o tom nižšie. Nedlho po príchode vláčika sa začali stanicou niesť tóny saxafónu. A na saxafón nehral nik iný, ako Oliver Dučák, prezývaný aj Setup Eska. To, že patrí k železničiarom, prezrádzal jeho kostým – železničiarská uniforma. Jeho saxafón mal znieť na Detskej železnici už skôr, ale pre jeho zaneprázdnenie sa jeho koncert preložil na Retro.

Oliver vyhráva na saxafón v Čermeli

Onedlho hudbu Oliverovho saxafónu vystriedalo hvízdanie parnej lokomotívy Katky. To bol neklamný znak, že o chvíľu sa na trať vydá prvý parný vláčik v tento slávnostný deň. Katka bola v dobrej kondícii a tak aj tentoraz sme v sprievode kovbojov z westernového mestečka na Alpínke dorazili na Alpínku. Tam už to bolo trošku živšie, hlavne pri vystavenom autobuse, kam sa ľudová kapela presunula a tentoraz už nechýbal ani cimbal. Hudba veselo vyhrávala a návštevníci si užívali pokojnú a slávnostnú atmosféru v tento krásny železničný deň. Ak píšem krásny, nepreháňam to – bolo síce trošku chladno, na oblohe sem-tam mráčik, ale hlavne nepršalo, takže dobrú náladu nám nič nepokazilo. Akurát návštevníkov, ktorí prišli v retro oblečení, bolo málo. Najčastejšie som videl ľudí, ktorí mali na krku pionierskú šatku a nič viac. Avšak najviac pozornosti vzbudil mládenec, ktorý prišiel prezlečený za „esenbáka“, alebo ak chcete – príslušníka Zboru národnej bezpečnosti.

Cimbalovka mi takto pekne zapózovala pri ŠL 11 =)

Dopoludnia prišla aj výprava z JOJky v zložení kameraman + reportérka. Tí síce neboli v retro oblečení, ale zato si v Čermeli filmovali stanicu a urobili rozhovor s Ľubomírom Lehotským, riaditeľom KDHŽ. S vláčikom prešli na Alpínku, kde točili ďalšiu časť reportáže a aj tzv. stand-up. Pre tých, čo nevedia, čo to je, tak vysvetlím, že je to časť zvyčajne na konci reportáže, kde redaktor hovorí priamo do kamery. Dopočul som sa, že reportáž mohla byť odvysielaná v najbližších Novinách o 12:00 po Dni KDHŽ, ale keďže neboli priamymi zamestnancami Jojky, Jojka si mohla dovoliť ich reportáž neodvysielať, čo sa aj stalo.

Okolo poludnia sa konal na inak pokojnej stanici v Čermeli vskutku veľký rozruch, začal sa na stanici rozsiahly posun, pri ktorom sa zostavoval mimoriadny protokolárny vlak. Katku na čele pravidelného vlaku vystriedala Danka a Katka sa presunula na slepú koľaj na začiatku trate, kde stál krytý osobný vagón ABC/u 600, ktorý je zvláštny tým, že má v sebe tri oddiely všetkých troch tried. Ešte jeden takýto vagón stojí odstavený v košickom depe, ten má však iba dva oddiely 3. triedy. Keď sa pripojila k nemu, po odsune pravidelného vlaku s Dankou za stanicu Katka prišla k pumpe doplniť si vodu. Onedlho ale Katka zašla späť na slepú koľaj na konci trate a Dankin vlak sa vrátil do stanice, kde už naňho čakali cestujúci. O chvíľu sa aj s obyčajnými cestujúcimi a všetkými mladými železničiarmi vydal na cestu Čermeľským údolím.

Protokolárny vlak pre pozvaných

Na Alpínke bol pravidelný vlak presmerovaný na druhú koľaj, keďže protokolárny vlak s pozvanými hosťami zložený z parnej mašinky Katky a krytého osobného vagóna mal prísť na prvú. A onedlho aj prišiel. My, malí, aj „trošku“ odrastenejší železničiari sme museli stáť pekne v rade v pozore, čo mi fotenie diania na stanici trochu sťažilo. Ale predsa to bol zážitok, lebo dva vlaky na stanici Alpínka, alebo po starom Pionier, sa už dávno neukázali. S týmto mimoriadnym vlakom prišli v prvom rade riaditeľ železničky Ľubomír Lehotský, ďalej primátor Košíc Richard Raši, viceprimátorka Renáta Lenártová a ďalší „vysokí“ ľudia predovšetkým z Košického samosprávneho kraja a zo združenia Karpatský vláčik, vďaka ktorému Detská železnica získala partnerstvo s Biesczadszkou lesnou železnicou, ktorá sa nachádza neďaleko hraníc s Poľskom, presnejšie neďaleko Medzilaboriec. Ako zaujímavosť uvediem, že návštevu z Poľska sme mali na železničke týždeň pred Retrom. Medzi týmito ľuďmi sa však nachádzal aj jeden kovboj z westernového mestečka na Alpínke, zrejme preto, aby ich neprepadli banditi, ktorí sa skrývali na úseku trate medzi Vpredom a Alpínkou. Tým asi vlak ušiel, preto do Alpínky došli pešo vedľa koní. Prepad sa ale nekonal, hoci som kdesi počul, že sa pôvodne konať mal, len magistrát nedal povolenie na streľbu, hoci kovboji medzi Vpredom a Alpínkou strieľali, ale do vzduchu.

Vlacik s pozvanými hosťami na Alpinke

Zaujímavá situácia nastala aj pred odchodom vláčika z Alpínky. Protokolárny vlak už zrušili a tak bol zaradený do pravidelného vlaku. Takto vznikla nezvyčajná súprava v neobyčajnom radení. V smere do Čermeľa na začiatku vlaku bola motorová mašinka Danka, za ňou obe letné vagóny zaradené v pravidelnom vlaku, nasledoval služobný vagón D/u 841, ktorý sa po asi desiatich rokoch vrátil na Detskú železnicu a v auguste prešiel opravou, predposledným v súprave bol krytý osobný vagón ABC/u 600 a na konci parná mašinka Katka. Keďže tá nemá držiaky na koncové návesti, ich umiestnenie muselo byť improvizované. Našťastie cestou do Čermeľa sme ani jednu nestratili. V Čermeli si Katka šla doplniť zásobu uhlia a Danka medzitým odsunula krytý vagón na slepú koľaj na konci trate, kde vždy stál. Katka sa potom vrátila na začiatok pravidelného vlaku a Danka ďalej robila spoločnosť krytému vagónu na odstavnej koľaji. Po tomto Oliver hral na saxafón už naposledy, pred poslednou jazdou už nehral, lebo návštevníci už viac odchádzali, ako prichádzali. Ale aj tak nás kovboji privítali streľbou z historických pištolí na úseku trate medzi Vpredom a Alpínkou.

Vyššie som spomenul, že hoci v súčasnosti DPMK už má historický autobus a to štvordverový Ikarus 280.08 ≠4082, historické autobusy už mohol mať skôr. Dozvedel som sa to vďaka jednej neuveriteľnej náhode. Počas tohto dňa som podobne, ako po väčšinu sezóny, bol na poste „sprievodca služobného vagóna“. Mal som za úlohu nakladať a vykladať kočíky do tohto historického unikátu, ktorý sa vďaka nám, nadšencom Detskej železnice vrátil na čermeľské koľaje a keď som v ňom trávil prestávku, zrazu do vagónika nastúpili tí, ktorí prišli protokolárnym vlakom. Dosť ma to prekvapilo, dokonca až tak, že som ich pokladal za obyčajných cestujúcich, až kým mi jedna pani oznámila, že sú „zo župy“. Na to mi akosi náhodou preblesklo hlavou meno Igor Reiprich. Len nedávno pred Retrom, keď sa v médiach prepieral plán zrušiť košické trolejbusy, som sa dozvedel, že bol riaditeľom DPMK a za jeho riaditeľovania sa zavádzali trolejbusy v Košiciach. Preto niet divu, že sa v novinách k rušeniu trolejbusov vyjadril, že je to amaterizmus. Dozvedel som sa, že v tom momente bol iba pár decimetrov odo mňa a tak som hodil reč s ním. Zaujímalo ma, či si to novinári nevymysleli a on mi svoj názor v novinách potvrdil, zároveň mi vysvetlil, že súčasní mocipáni si mohli nájsť hocijaký dôvod na zrušenie trolejbusov, či už ekonomický, alebo praktický. Pritom viem, že košické trolejbusy sa roky zanedbávali, nakupovali sa kvantá autobusov a na trolejbusy sa zabúdalo. Nedalo mi neopýtať sa, či by nemohol proti týmto plánom nejako zasiahnuť. Povedal, že nemôže, lebo je na dôchodku, ale zase pomáhal s organizovaním petície proti rušeniu trolejbusovej dopravy, ktorá, našťastie, zabrala, aj keď sa dá povedať, že iba sčasti, lebo som zatiaľ nepočul o tom, že by sa mala v dohľadnej dobe stavať v Košiciach nejaká nová trolejbusová trať, alebo že by sa plánovalo kúpiť nové trolejbusy, tým viac slýcham správy o kupovaní ďalších autobusov.

Ale zase naša reč nestála len pri rušení trolejbusov, došlo aj na rozhovor o knihách vydaných k okrúhlym výročiam DPMK, lebo nedávno pred Retrom som dostal knihu Kolesá pre všetkých – 90 rokov DPMK. Vyšla kniha aj k 100. výročiu, ktorá sa dala zakúpiť vo vystavenej Karose ŠL 11 a k 110. výročiu vyšla na CD. Z kníh sme skočili na historičáky, keďže ma zaujímalo, či DPMK plánoval nejaké historické autobusy a Reiprichova odpoveď ma prekvapila, lebo mi prezradil, že niekoľko historických autobusov (ako RTO, tak aj ŠM a ŠL 11) bolo odložených v garáži v Šaci, no keď v roku 2002 odišiel do dôchodku a na jeho miesto sa dostali iní mocipáni, nádejné historické autobusy nemilosrdne šmarili do šrotu. Ale takto smutne náš rozhovor neskončil, lebo na záver som sa ho opýtal, či je rád, že čermeľská železnička pod krídlami OZ DŽK takto ožila a on, samozrejme, odpovedal kladne. Bolo na ňom vidieť, že si tento sviatočný deň užíva a to nielen on, ale aj všetci, ktorí sa v tento deň viezli vláčikom na malej-veľkej železnici v Čermeľskom údolí. Škoda, že som si rozhovor s ním, ale aj s pánom Olexom, ktorý sa mi tiež „narval“ do služobného vagóna, nenahral, v tomto článku by to mohlo byť zaujímavé interwiew. 🙂 Mimochodom, len pre zaujímavosť dodám, že obaja páni napísali knižku o Detskej železnici k jej 50. výročiu. Úplne na záver som im štikol pozvánky svojimi „štikacími kombinačkami“, o ktorých som sa od oboch pánov dozvedel, že sa na železnici nepoužívali, skôr v ČSAD, aj keď nedávno som už videl fotku štikacích klieští z ČSAD pred zavedením strojčekov Setright a vyzerali úplne inak, než tie moje. Bohvie, odkiaľ vlastne pochádzajú.

Retro sa pomaly končí…

Posledné jazdy už mali trochu smutnejšiu atmosféru. Nielen Oliver to pri poslednom vlaku „zabalil“ s hudbou, aj muzikanti na Alpínke po príchode posledného vlaku na Alpínku balili nástroje. Niet divu. Retro sa už končilo a tak už nemalo zmysel, aby hrali. Namiesto toho sme si užili poslednú jazdu vláčika ťahaného parnou mašinkou Katkou v tento neobyčajný deň, kedy Detská železnica oslavovala svoje 57. narodeniny.

To ale nebolo všetko. Keďže v tento deň bol v premávke aj historický autobus Ikarus 280, ktorý mal poslednú jazdu práve po príchode posledného vláčika do Čermeľa, nechcel som jazdu s ním prepásť a tak som sa ponáhľal, ako sa len dalo. Našťastie Ikarus som stihol, hoci len tak-tak, ale predsa. Zvonku síce vyzerá historicky, lebo pred zaradením medzi historické vozidlá dostal pôvodný bordový náter, aký bol pre naše Ikarusy typický, no interiér zostal vo farbách, v akých vyšiel z generálnej opravy v Banskobystrickej dopravnej spoločnosti. Najviac do očí bili žlté madlá, pritom nie je žiadnym tajomstvom, že pôvodne mali Ikarusy čierne madlá, ale týmto som si nenechával skaziť jazdu autobusom, ktorý len donedávna bežne brázdil slovenské cesty-necesty.

Nuž čo dodať na záver? Asi len to, že nezostáva nič iné, len poďakovať Občianskemu združeniu Detská železnica Košice za túto viac, než vydarenú akciu. Množstvo atrakcií a nezvyčajné jazdy sprevádzané kovbojmi, alebo, ak chcete, banditami túto železničku nádherne ozvláštnilo a to zvlášť oproti minulým rokom, kedy sa okrem otvárania sezóny na Detskej železnici 1. mája nič ďalej zvláštneho nedialo. Navyše, ako som spomínal, toto nebola jediná akcia na Detskej železnici. V roku 2012 ste si mohli premiérovo na Detskej železnici vyskúšať napríklad výstroj policajta – ťažkoodenca, zahrať si šach na stanici, vypočuť a vyskúšať si exotické hudobné nástroje, povoziť sa špeciálnym Terasa expresom vypraveným pri príležitosti päťdesiatin košického sídliska Terasa, zabaviť sa pri detských divadielkách, o ktorých reportáž tu bola už v minulom roku, či si vychutnať filmy so železničnou nostalgiou v nefalšovanom letnom kine na Alpínke. Navyše, ako som spomenul vyššie, sezóna na Detskej železnici sa Dňom KDHŽ neskončila, práve naopak – pokračovala. Hneď po Retre na začiatku októbra ste mohli na KDHŽ zažiť originálnu Noc svetiel, ktorá sa konala v rámci Bielej noci. Vtedy nočná stanička v Čermeli doslova hrala farbami a navyše na stanici Vpred ste mohli vidieť nefalšovanú ohňovú šou, ktorú dopĺňala virtuálna druhá koľaj vytvorená zo stoviek sviečok. Navyše, vtedy malo premiéru obnovené osvetlenie vo vagónoch, ktoré sa po mnohých-premnohých rokoch dočkalo svojho oživenia a nanovo rozsvietilo vagóny Detskej železnice. Navyše ste vtedy mohli prvýkrát uvidieť Katku so rozsvietenými svetlami, ktoré síce neboli na elektrinu, alebo boli to zase nefalšované petrolejky. Podobné svetlá nosila ako nová.

Vysvietená stanižka Čermel počas Noci svetiel

Oslavou Dušičiek netradičným železničným Halloweenom na Detskej železnici sa zároveň završovala sezóna 2012 na KDHŽ. Aj počas tejto akcie sa svietilo, boli totiž prichystané dva večerné vlaky, ktoré jazdili už v čase, keď sa zotmelo. Na Alpínke boli vtedy cez deň pripravené aj hry pre deti. Navyše sme ukázali svoj zmysel pre humor, keď sme staničku v Čermeli premenili na tekvicový cintorín s dvoma „mŕtvolami“ a tromi hrobmi. V jednom bola pochovaná Morticia (aj keď na hrobe bolo napísané Mortiša) v druhom celá KDHŽ a tretí neviem komu patril, ale jedno bolo isté – bol nezaplatený, inak by na ňom nebol odkaz od „mesta Košice“ 😀 Ale sám pre seba som ho nazval „hrob neznámeho vojaka“.

Stanica Čermeľ sa počas Halloweenu zmenila na cintorín…

Po tekvicovom dni ste si mohli vychutnať predvianočnú atmosféru s Mikulášskymi jazdami, pri ktorých sa verejnosti predstavila obnovená motorová lokomotíva Janka. Pritom musím pochváliť vtedajšie počasie, síce mrzlo, ale Čermeľské údolie bolo nádherne zasnežené. Aj o týchto jazdách som pred časom napísal reportáž.

Nebyť OZ Detská železnica Košice, ktoré prevádzku Detskej železnice v Košiciach prevzalo po Železničnej spoločnosti Slovensko (niektorými železničnými škriatkami škodoradostne prezývanej Zločinecká), možno by sme sa vláčikom na jedinej dochovanej pionierskej železnici v bývalom Československu už v roku 2012 nepovozili. No vďaka tomuto občianskemu združeniu sa tak, chvalabohu, nestalo a neostáva už nič iné, len veriť, že tak, ako sa Košickej detskej historickej železnici v Čermeli darilo v roku 2012, bude sa rovnako, ako nie lepšie, dariť aj v nasledujúcich rokoch a že sa šťastne dožije nielen 130. narodenín lokomotívky Katky, ktoré už pomaly, ale isto klopú na dvere, ale aj svojho 60. výročia a to už, veru, bude čo oslavovať. Želáme teda OZ DŽK a „Vláčiku ako z rozprávky“ na KDHŽ veľa šťastia a mnoho-mnoho spokojných cestujúcich.

To je teda z Dňa KDHŽ, ale aj zo sezóny 2012 na Košickej detskej historickej železnice všetko. Nabudúce reportážou z Rozprávkovej galaxie na Detskej železnici načneme rok 2013.

Pre Veterány.EU vlastnými očami spís(k)al:
Sergej- (Tomáš Halža)

P.S.: Za fotkami z Retra nájdete fotky z ostatných akcií na KDHŽ okrem Divadelných sobôt a Mikulášskych jázd, o ktorých tu boli samostatné reportáže. Tiež som ako bonus pridal fotky z obnovy historických železničných vozidiel Detskej železnice. Zároveň vás prosím, aby ste prepáčili zhoršenú kvalitu niektorých fotiek, tá bola totiž dôvodom, prečo som z Noci svetiel a Halloweenu neurobil reportáže, hoci som sa ich zúčastnil. Ale napriek tomu som sa snažil vybrať tie najlepšie fotky, aké sa mi podarili, nakoľko sa mi vinou mojej večne trasľavej ruky a neochote kamery poriadne zaostrovať „podarili“ aj totálne rozmazané a rozostrené fotky.

2 Comments

  1. Drobná poznámka.Pána Reipricha si vážim,ale to o tých historických autobusoch v garážach DPMK v Šaci je zjavný omyl.Pokiaľ viem,tak náhradné diely na staré typy,to áno,ale celé busy určite nie.Od roku 1997 funguje Historická spoločnosť mestskej dopravy v KE a pred nami by sa to sotva utajilo…Len,aby nevznikali zbytočné fámy…

  2. Tatranka:
    Možno som ten nezmysel spôsobil aj ja sám, presnejšu odpoveď máš v maili.
    Veď sa hovorí – aj tesár sa utne. 🙂

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.