Potulky Slovenskom: Cyklistika na trati kúpeľnej električky

15 elektricka na priecesti pred zastavkouKedysi som vo svojich cestopisoch o úzkokoľajkách naznačil, že pri presune vlakom na školenia som v Trenčianskej Teplej z rýchlika zaznamenal električkové nástupište s električkou z Trenčianskej Teplej do kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Jej trať je dlhá približne 5,5 km a jej rozchod je 760 mm. V tom období sa vtedajší prevádzkovatelia a aj niektorí predstavitelia týchto dvoch obcí snažili o úplné zrušenie prevádzky na tejto trati, no napokon ľudia vážiaci si historické fakty, diela predkov a v konečnom dôsledku snažiaci sa o ponechanie prakticky jediného nostalgického spôsobu presunu od vlakov do kúpeľov, pretože žiadna iná alternatíva prakticky až na taxi neexistovala, bojovali proti zrušeniu kúpeľnej električky.

Istý čas fungovala aj autobusová doprava, no o tej som nič bližšie nezistil. Títo zástancovia tradícií úspešne čelili progresívnym činiteľom, ktorí z prevádzky električky nemali žiaden zisk a preto sa snažili o jej zrušenie. Bohužiaľ likvidácia sa im po rokoch podarila a ako u veľkej plejády tratí na Slovensku pravideľné spoje boli zastavené. Mrzí ma ale fakt, že to čo pracne vybudovali naši predkovia funguje len občas. Na druhej strane likvidácia nebola totálna, pretože pri rôznych príležitostiach terajší správcovia tejto unikátnej trate usporadúvajú nostalgické jazdy trenčianskou električkou a niektoré vozidlá požičiavajú na hosťovanie na iné úzkorozchodné trate ako napríklad na úzkokoľajku na Orave a Kysuciach (niekdajšie HLUŽ a OLŽ), na Čiernohronskú železnicu /ČHZ/. Samozrejme to funguje aj opačne.

Trať bola vybudovaná na podnet Ing. E. Bleiera z Trenčína  zo dňa 4. júna 1907. Jeho ponuka bola na elektrickú úzkorozchodnú železnicu. Budovanie sa začalo 1908 a do prevádzky bola daná 27.júna 1909 s prevádzkovým napätím 750 voltov. V priebehu existencie sa toto napájanie menilo. Po II. Svetovej vojne na 950 V a v roku 1984 na 600 V. Energiu pôvodne dodávala parná elektráreň v Trenčianskych tepliciach. Samotná trasa medzi Trenčianskou Teplou a Trenčianskymi Teplicami sa časom menila a skracovala. Sprevádzkovaniu veľkou mierou napomohli aj kúpele, pretože väčšina pasažierov boli kúpeľní hostia. Najskôr trať vlastnila akciová spoločnosť “Miestna úzkorozchodná elektrická železnica Trenčianska Teplá – Trenčianske Teplice” so sídlom v Budapešti, no vagóny vlastnili vtedajšie uhorské železnice a neskoršie železnice bývalej prvej Československej republiky.

Pri mojej návšteve sa žiaľ nijaká jazda nekonala. Mohol som sa preto nerušene presúvať po trati z Trenčianskych Teplíc do Trenčianskej Teplej. Po odstavení rodinného autobusu, keďže mala ešte manželka trochu času sme zašli na zmrzlinu, ktorá dobre padla v letnej horúčave. Po absolvovaní ešte krátkej prechádzky po kúpeľnej promenáde sme sa rozišli. Manželka šla na prednášky a ja na skladačke po stopách električkových koľajníc. Prvé na čo som narazil bola výpravná budova v kúpeľnom mestečku. Povozil som sa po perónoch a chcel som nazrieť do výdajne lístkov a do čakárne. Bohužiaľ podobne ako viaceré turistické skupiny na ktoré som narazil som úspešný nebol. No bol som úspešný vo vzbudzovaní pozornosti, keď som  na skladačke po absolvovaní asi troch schodíkov jazdil z peróna na perón. Nástupište a výstupište javilo absenciu každodenného používania, no nedalo sa povedať, že by bolo zdevastované.

01 povodne konecne vystupiste v T. Tepliciach
Pôvodné koncové výstupište v Trenčianskych Tepliciach

Súčasná budova bola postavená v roku 1964. Pôvodne ale, trať končila asi o 100 m vyššie pred hotelom Gerni. Tento hotel už neexistuje, no existuje na dobovej fotografii, ktorá je na internete prístupná. Ak usudzujem správne, tak tam bol triangel asi. Rekonštrukciou v roku 1941 bola trať skrátená a na mieste pôvodnej zástavky Trenčianske Teplice-kúpele trať končila novou výpravnou budovou. Aj táto budova pravdepodobne zmizla a od roku 1964 funguje súčasná  budova.

02 sucasna koncova stanica
Súčasná koncová stanica

Električkové koľaje majú užší rozchod ako ostatné mestské električky /nie 1 meter ale len 760 mm/. Tie sú navzájom cez výhybky prepojené s konečným efektom, že dvojkoľajové koľajisko je mimo konečnej stanice jednokoľajné. Vybral som sa popri nich a vnímal po pravej strane nejakú zarastenú stoku a cestu. Netrvalo to ale dlho a koľajnice sa oblúkom stáčali doľava, až kým sa na pravej strane od nich zjavila asfaltka a budova, ktorej nad vchodom trónil nápis “VitaMix”, čo to znamenalo neviem, pretože bol domček zamknutý, no pripadal mi ako nejaká zástavka električky. Pokračoval som popri koľajniciach, tie sa stočili doprava a mostom prešli na druhý breh spomínanej stoky. Tento železobetónový most je dlhý 14 metrov a je na trati jediný. Za ním smerom von z mesta sa vedľa koľají na ľavej strane vinie nejaké potrubie s už spomínanou stokou. Nakoniec za pravotočivým priecestím sa toto potrubie rapídne vzdiali spolu so stokou a cesta sa dostane z pravej strany trate na ľavú. Na dlhšej rovinke ide električka tesne pred priečeliami starodávnych domov, ktoré sú po jej pravej strane. Pri najbližšej križovatke je priecestie so zrkadlom, ktoré je tesne pred zástavkou na ktorú som narazil. Tu ma zaujala vyhliadková plošina v kopci nad mestečkom. Električka jazdí blízko ciest, ktoré stále križuje a rohy budov míňa veľmi tesne. S rozširujúcou sa motorizáciou aj stúpal počet nehôd. Tento fakt vyústil aj k čiastočnému odklonu cestnej dopravy aj na diaľnicu. Dokonca pri výstavbe sídliska v Trenčianskych Tepliciach došlo k prekládke koľajníc.

11 za priecestim elektricka mina tesne roh budovy
Za priecestím električka tesne míňa roh budovy

Na prvú zástavku som narazil ešte medzi budovami v starom meste tesne pri veľkom brale a križovatkou s veľkým zrkadlom. Na celej trati sú ešte ďalšie zástavky, z ktorých ešte jedna je v Trenčianskych Tepliciach. Okrem toho je na nej 16 priepustov, 44 priecestí, a 1 strážne stanovisko. Samotné teleso je z drevených podvalov a koľajníc prifilu Xa, ktoré vôbec nepripomínajú mestské električkové koľajnice so žliabkom. Skôr pripomínajú úzkorozchodné vlakové koľajnice z lesných železníc. Hodne podvalov je menených, pretože trať ide veľmi blízko cesty a cez veľké množstvo priecestí. Medzi koľaje zateká voda, sneh, posypový materiál a tieto ich devastujú. Tesne za zrkadlom na spomínanej križovatke a za zástavkou je znovu priecestie a od neho sa trať vzďaľuje od cesty a vinie sa popri sídlisku. Týmto priecestím vlastne končí pôvodné kúpeľné mestečko z obdobia vzniku trate. Ako som naznačil tak kvôli tomuto panelákovému sídlisku bol pôvodný úsek trate preložený a dnes je tam zástavka. Za touto zástavkou je znova priecestie a trať pokračuje parčíkom k ďalšiemu priecestiu, ktoré je už vlastne na okraji Trenčianskych Teplíc.

21 Trencianske Teplice-sidlisko
Zastávka Trenčianske Teplice-sídlisko

Za týmto priecestím sú už koľajnice mimo zastavaných oblastí. Snáď jedinou zmienkou o bývaní je ešte v extraviláne kúpeľného mestečka priecestie k nejakej samote, či hospodárstvu. Po tejto momentke cesta spolu s koľajnicami klesá v medzimestskom priestore až k strážnemu domčeku, ktorý je zrejme presne medzi obomi obcami. Tam sa stretali na výhybni proti sebe idúce električky. Pôvodne totiž boli zrejme takmer súčasne vypravené dve električky. Jedna bola vypravená z Trenčianskej Teplej a druhá z Trenčianskych Teplíc. Míňali sa teda na výhybni, zvanej „Kaňová“. Dodnes sa míňajú súpravy pozemnej lanovky na výhybni na trati v Tatrách medzi Smokovcami a Hrebienkom. Podobne to je aj na ČHZ pri Čiernom Balogu. Výhybňa bola koncom 80-tych rokov zrušená a koľaje sú tam už len v jednom smere.

29 strazny domcek vyhybne Kanova, kde sa elektricky minali
Strážny domček výhybne Kaňová, kde sa električky míňali

Smerom na Trenčiansku Teplú asi 30 metrov pod strážnym domčekom je jediné priecestie mimo zastavaných oblastí. Cesta tu prechádza na pravo od trate a neustále sa vzďaľuje.

Keďže električková trať má rozchod len 760 mm, radšej som šiel na skladačke po ceste, predsa na bicykel sú tie koľaje naozaj úzke. Cesta ma priviedla až k tabuli Trenčianska Teplá a električkovú trať miestami vôbec nebolo vidieť. Nakoniec sa ale na začiatku obce k sebe priblížili a prakticky cez celú obec Trenčianska Teplá až k železničnej stanici sú v tesnej blízkosti. Samozrejme toto priblíženie je celkom prvým dedinským priecestím. Všetky ďalšie priecestia sú vlastne súčasťou mostov prekleňujúcich potok, ktorý tečie tiež hneď vedľa zábradlia pri trati. Až teraz môže pozorovateľ naplno vnímať, že podvaly sú rôznej dĺžky a hrúbky, že trolej je na drevených stĺpoch až na pár výnimiek, ktoré predstavujú betónové stĺpy, ktoré tu stoja po ostatnej modernizácii.

39 kolajnice a cesta su opat nebezpecne blizko
Koľajnice a cesta sú opäť nebezpečne blízko

Od vybudovania bola trať modernizovaná po prvýkrát  okolo roku 1928. Potom až počas II. Svetovej vojny, pretože generalita hitlerovskej armády sa rozhodla vo veľkej miere využívať kapacitu kúpeľov pre svojich vojakov. Táto modernizácia sa udiala v roku 1942. Vtedy došlo ku skráteniu trate a k zmene napätia. Samozrejme trať potrebovala povojnové reparácie, keďže sa okolo nej motalo nemecké vojsko a to bolo vlastne vojsko nepriateľské. Na toto nastal čas až v 50-tych rokoch. V roku 1952 boli okrem iného na trať dodané nové električkové súpravy, bolo postavené nové depo, no až v roku 1953. Neskoršie v roku 1960 bolo prebudované ukončenie trate na železničnej stanici a obnova trate bola vykonaná v roku 1966. Ďalšia čiastková modernizácia trate bola robená v roku 1971 a následne v polovici 80-tych rokov. Ostatná rekonštrukcia železničného zvršku sa udiala v roku 2000, kedy bola aj prerušená doprava. Električku vtedy nahradili autobusy a odvtedy sa progresívne činitele snažili o jej celkové uzavretie, čo sa im už vlastne aj podarilo.

Vrátim sa ale k trati. Do zostavy cesta, električkové koľaje, potok sa na rovinke vtesnala “zástavka Trenčianska Teplá”. Tá sa nachádza na konci rovinky pred prvou ľavotočivou zákrutou. V jej blízkosti je nepriehľadnuteľná “chalúpka Baby Jagy” ako som pri prvom pohľade nazval dom v radovej zástavbe, ktorý je ako vystrihnutý z klasickej zlatej, či striebornej knihy rozprávok Pavla Dobšinského.

42 nepriehladnutelna chalupka baby Jagy
Neprehliadnuteľná chalúpka baby Jagy

V následnom úseku sa cesta, koľaje a potok kľukatia a vytvárajú neopakovateľnú scenériu typickú len pre Trenčiansku Teplú. Neodmysliteľné sú mosty na druhý breh potoka k druhej ceste s priecestiami a tých je naozaj dosť. Pri mapovaní ma zaskočilo približovalo, ktoré šlo oproti mne a jeho vodič mi zamával do objektívu. Prefrčal a kým som si stihol uvedomiť čo to bolo zmizlo to za zákrutou. Až pri podrobnejšom skúmaní záberu a v kombinácii so zvukom motora som si uvedomil, že to bola svojpomocne vyrobená invalidná trojkolka z Babetty dokonca s plexištítom. Tento malebný úsek ukončila komplikovaná “esková (S)” križovatka s veľkým oblúkom koľajníc doľava, kde sa križuje hlavná cesta s traťou a potok sa stráca pod cestou. Súčasťou tejto križovatky je aj historická budova obecného úradu.

48 tesne po zacati premavky to vyzeralo takto
Tesne po začatí premávky to vyzeralo takto

Po malej rovinke, na ktorej ma vpravo od koľajníc zaujal klasický pavlačový dom z prvej polovice minulého storočia, trať pokračovala oblúkom doprava a potok sa znovu objavil. Pavlačové domy som denne vídal počas môjho detstva, dnes ich je ako šafránu, keď sú tak len v historických častiach miest. V tomto priestore, ako som naznačil sa potok dostal pod asfalt, znovu sa objavil, no na ďalšej križovatke je znova prekrytý mostom. Od tohoto momentu sa odklonil od trate a zmizol z dohľadu. Po týchto križovaniach trate s cestou a potokom sa koľaje ocitli znovu tesne pred priečeliami domov podobne ako v kúpeľnom mestečku, no tentokrát v opačnom garde. Pri ceste k železničnej stanici sú domy naľavo od trate a cesta napravo.

61 elektricka v Trencianskej Teplej smerujuca do Tr. Teplíc
Električka v Trenčianskej Teplej smeruje do Trenčianskych Teplíc

Po skončení tejto krátkej radovej zástavby sa objavil malý perónik a zástavka “Trenčianska Teplá obec”. V záhradke ostatného domu je dokonca miniatúra nejakého hradu a k trati sa znovu priblížil potok. Po krátkej rovinke sa potok definitívne odklonil od trati a už začína rakúsko-uhorská železničná architektúra. Vidieť areál železničnej stanice Trenčianska Teplá. Na pravej strane je najskôr budova pripomínajúca pôvodné električkové depo. Za ňou je zrejme budova pôvodnej koncovej električkovej stanice. Javí sa, že už nikto do nej dlho neinvestoval. Zrejme slúži už len ako nejaké skladište, pretože nie je celkom zdevastovaná. V jej okolí sú kopy betónovej drte, takže to dáva tušiť na blízku nejakú prestavbu, či demoláciu.

64 dokonca v predzahradke maju domaci maketu hradu
Dokonca v predzáhradke majú domáci maketu hradu

Naozaj priamo na stanici pri mojej návšteve panoval čulý stavebný ruch. Bolo to jedno veľké stavenisko, veď dostanem sa aj k tomu. Popred pôvodnú budovu v začiatkoch prevádzky, teda po roku 1909 šlo koľajisko električky s minimálne troma koľajami, pretože archívy odkazujú na dve koľaje s dvoma prehliadkovými kanálmi a jednu odstavnú, ktorá viedla rovnobežne s depom. Mimo tohoto vetvenia električka komunikovala s normálnou železnicou cez manipulačnú koľaj, ktorá bola rovnobežná s koľajiskom železnice. Rozsiahle prestavby v okolitom priestore železničnej stanice sa udiali v 50-tych rokoch minulého storočia, kedy “Miestna úzkorozchodná elektrická železnica Trenčianska Teplá – Trenčianske Teplice” ako už štátna organizácia zanikla. Správcovanie električkej dráhy pripadlo “ČSD” teda Československým štátnym dráham. Tie zakúpili nové električkové súpravy a v roku 1952 zahájili výstavbu nového električkového depa, ktoré slúži dodnes. O rok na to bola postavená nová meniareň ako súčasť nového depa s rozvodným napätím 950 V v jednosmernom vedení. Po týchto aktivitách bola následne v roku 1960 zrušená manipulačná prekládková koľaj. Týmto počinom sa celková dĺžka trate skrátila ešte o 400 m. V Trenčianskych Tepliciach to bolo o 100 m výstavbou novej koncovej stanice.  Z pôvodnej celkovej dĺžky 5,936 km z prelomu 19-teho a 20-teho storočia zostala trať dlhá len 5,427 km.

73 povodne budovy zeleznicnej stanice v Trencianskej Teplej
Pôvodné budovy železničnej stanice v Trenčianskej Teplej

Pri mojej návšteve, ako som spomínal priestor okolo železničnej stanice bol jedno veľké stavenisko. Toto bolo vlastne kvôli modernizácii samotných staničných budov. Pri love za informáciami o príchode a odchode vlakov som sa musel predierať pomedzi všakovaké lešenia, všakovaké prechodné drevené búdy, či drevené podchody. Až keď som trikrát obehol celý komplex na skladačke som narazil na železničnú kanceláriu schovanú za haldami stavebnej sute, schovanú za veľkými mlákami a lešením s nepriehľadným plátnom. Mal som sa na stanici stretnúť s dcérou, ktorá sa mala rýchlikom vrátiť zo školskej akcie. Po týchto peripetiách som sa po bývalom prvom nástupišti predieral medzi stavbármi motajúcimi sa na stavenisku, až kým som našiel čakáreň kde som zistil, že rýchlik z Košíc príde asi za hodinu.

Vydal som sa teda pomedzi “odložené” koľajnice, veľké hromady stavebnej sute, neharmonicky zložené unimobunky spolu s drevenými konštrukciami na premostenie potrebných chodníčkov pre cestujúcich. Postupne som sa teda presunul po električkovom koľajisku k električkovému depu. To v konečnom dôsledku čítalo štyri vzájomne prepojené koľaje, ktoré ústili do depa. Dokonca aj okolo neho bol sporadicky uložený stavebný materiál a popred veľké uzavreté brány šiel provizórny chodník, ktorý ústil do koľajiska stanice. Za budovou depa totiž budovali nejaký most, či nadchod. Z tohoto skúmania ma vyrušila poschodová elektrická železničná súprava, ktorá sa vynorila spomedzi stavebných strojov a s hlasným škripotom kolies zastala na jedinom funkčnom nástupišti na stanici. Začal som okupovať budovu depa, búchal som na všetky brány na priečelí, no žiadna reakcia. Búchal som na dvere vedľa hangárových vrát a nič. Zarazilo ma ale to, že vo vnútri hučalo “na plné pecky” rádio. Hľadal som teda iné dvere na ľavom obvodovom múre boli len priemyselné okná a inak nič. Skúsil som teda pravý obvodový múr. Tam to bolo na prvý pohľad detto. Šiel som teda chodníkom pozdĺž neho. Tu som objavil zamrežované dvere a znova to hlučné rádio. Dokonca na zárubni bol bytový zvonček. Zvonil som do nemoty a nič, búchal som a zase nič. Pokračoval som ďalej pozdĺž a narazil som zrejme na šatne, kancelárie a sklady. Búchal som na okná, no znova nijaká reakcia. Pozoroval som aspoň nakoľajené autožeriavy, či autobágre ako pracujú. Pomedzi ne sa mihotali chodci, ktorí sa snažili prejsť z jednej strany koľajiska na druhú. Bolo ich dosť, asi tam niekedy bolo priecestie, ktoré železnice zrušili a pracovali na budovaní nového nadchodu.

77 toto leto to bolo velke stavenisko
Toto leto to bolo veľké stavenisko

Po hodnej chvíli som odtiaľ odišiel smerom na funkčný perón. Cestu som ale musel prerušiť, lebo mi volala manželka, že už skončili. Dohodli sme sa teda, že sa pri stanici stretneme všetci. Dcéra z rýchlika, ja z výletu po električkovej trati a manželka s rodinným autobusom zo školenia z Trenčianských Teplíc. Pokračoval som teda smerom na jediný funkčný perón na skladačke. Prepletal som sa pomedzi cestujúcich, ktorí mali svoje cestovné tašky, cestovné kufre, či plecniaky rozložené bez ladu a skladu pri lavičkách na ktorých sedeli a debatovali. Pred príchodom vlakov pozdĺž celého peróna šli pracovníci železníc s oranžovými vestami a usmerňovali čakajúcich, aby sa nezdržiavali na okraji perónu, aby ich nezachytil vlak. Trochu ma zaskočila toľká starostlivosť, no pochopil som to o malú chvíľu. Takmer súčasne na peróne zastavili dva proti sebe idúce rýchliky a začal totálny chaos. Nástupište bolo dosť úzke a vystupujúci, či nastupujúci ľudia sa snažili akokoľvek dosiahnuť svoj cieľ. Narážali na seba plecniakmi, kuframi, taškami a naozaj mal som aj ja problém v tomto mravenisku stretnúť dcéru. Možno by sa tak stalo až po naozaj dlhej chvíle, po odchode vlakov a vyprázdnení nástupišťa. Spojili sme sa teda mobilom. Keď sa priestor ako tak uvolnil stretli sme sa a jej batohy skončili na skladačke. Pomaly sme sa presúvali medzi poslednými po dlhom peróne až k jeho koncu a vyšli sme z koľajiska.

Nakoľko náš autobus ešte neprišiel, tak sme sa kochali staveniskom na ktorom bolo vidieť sem tam železničnú Rakúsko-Uhorskú architektúru prepletajúcu sa s prvkami socilaistického stavebníctva  zo 70-tych rokov minulého storočia a svorne sme si predstavovali ako to asi bude vyzerať po dokončení. Možno sa ani nenazdáme a zistíme čoskoro. Mimochodom, znovu som navštívil kanceláriu a zisťoval, či aj im nepripadalo divné, že v depe električky hrá na plno rádio a pravdepodobne tam nikto nie je. Usmernili ma, že zrejme si strážnik niekam odbehol a určite sa vráti, no čakať sme už nemohli. Dočkali sme sa nakoniec nášho autobusu, naložil som poskladaný bicykel, dcérinu batožinu a podľa navigácie sme šli domov.

Autor: Gilbert

Vaše príspevky do cestopisu Potulky Slovenskom nám posielajte e-mailom na redakcia@vetrany.eu. Za všetjy vaše príspevky Vám už vopred ĎAKUJEME!

Redakcia

2 Comments

  1. To že je teleso zostavené z koľajníc Xa je blbosť. Zvršok je na trati robený s koľajnicami S49, v žst. Trenčianské teplice je takisto zvršok S49 s vínimkou všetkých výhybiek, ktoré sú sústavy Xa. V žst. Trenčianska Teplá je zvršok z depa až do stanice sústavy Xa, zvršok S49 je až pár desiatok cm za výhybkou 1u v Teplej.

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.