Popisy vozidiel: Stíhačky Mikojan-Gurevič MiG-15 a MiG-17

Mikojan-Gurevič MiG-15 (po rusky Микоян и Гуревич МиГ-15) (označenie NATO „Fagot“) je prúdové stíhacie lietadlo, vyvinuté v Sovietskom zväze leteckým konštruktérom Arťomom Mikojanom.

Typ Stíhačka
Výrobca Mikojan-Gurevič
Konštruktér A.S. Jakovlev, Arťom Mikojan
Prvý let 30. december 1947
Zavedený 1949 – 1950
Vyradený cvičná verzia UTI stále v prevádzke v niektorých krajinách
Hlavný používateľ ZSSR, Čína, KĽDR a 41 ďalších krajín
Vyrobených 12000 v ZSSR, v licencii ďalších 6000 ks ks
Varianty Mikojan-Gurevič MiG-17

Vývoj

V roku 1946 mali sovietski inžinieri stále problém so zdokonaľovaním pôvodného nemeckého tryskového motoru. Minister pre letectvo Michail Krunišev a letecký inženier Alexander Sergejevič Jakovlev navrhli Josifovi Stalinovi, aby ZSSR nakúpila dokonalejšie motory od Britov. Stalin na to odpovedal: „Ktorý blázon by nám predal výsledky svojho tajného výskumu?“ Aj napriek tomu povolil výpravu sovietskych inžinierov, vedenú Arťomom Mikojanom do Spojeného kráľovstva na zakúpenie novej technológie. Na Stalinove prekvapenie britská vláda proti predaji licencie na výrobu tryskových motorov Rolls-Royce nič nenamietala. Naopak vyšla delegácii plne v ústrety. Dovezený motor potom rozobrali a dôkladne zdokumentovali. Jeho okopírovaná sovietska verzia Klimov VK-1 bola použitá v prvých MiG-15. Rolls-Royce sa neskôr snažil o súdne vyrovnanie 207 miliónov £ za porušenie licenčnej dohody, ale neúspešne.

Nasadenie

Stroje boli nasadené počas Kórejskej vojny, kde bojovali proti americkým F-86 Sabre. Pri havárií cvičnej verzie UTI 27. marca 1968 zahynul sovietsky kozmonaut a prvý človek ktorý sa dostal do vesmíru Jurij Alexejevič Gagarin.

Takticko-echnické údaje

Popis konštrukcie

MiG-15 je stíhacie prípadne stíhacie/bombardovacie lietadlo celokovovej samonosnej konštrukcie s konfiguráciou stredoplošníka. Vyznačuje sa šípovitými krídlami so šípovitosťou 35° a úklonom krídel od vodorovnej hladiny o -2°. Na horných stranách krídel sa nachádzajú aerodynamické hrebene. Duralová škrupina trupu je v zadnej časti uspôsobená pre jednoduchú demontáž motora. Brzdiace štíty nachádzajúce sa v chvostovej časti sa vysúvajú o 55°. Vykurovaná pretlaková kabína je vybavená vystreľovacím sedadlom, ktoré zároveň pilotovi poskytuje pancierovú ochranu. Motor (buď RD-45F alebo VK-1 vo verzii bis) má jednostupňovú turbínu a 9 spaľovacích komôr. Výstupná tryska nemá meniteľný priemer.

Technické údaje Mig15 bis

Dĺžka: 10,11 m
Rozpätie: 10,08 m
Výška: 3,70 m
Nosná plocha: 20,6 m2
Prádzna hmotnosť: 3 580 kg
Maximálna hmotnosť: 4 960 kg
Maximálna vzletová hmotnosť: 6 105 kg
Motor: Klimov VK-1, maximálny ťah: 26,5kN

Výkon

Maximálna rýchlosť: 1075 km/h
Cestovná rýchlosť: 840 km/h
Dolet: 1200 km, 1975 km s prídavnými nádržami
Dostup: 15 500 m
Stúpavosť: 50 m/s
Plošné zaťaženie: 240,8 kg/m2
Pomer výkon/hmotnosť: 0,54 kW/kg

Výzbroj

2x 23 mm kanón Nudelman-Richter NR-23KM s 80 nábojmi pre zbraň a 1x 37 mm kanón NL-37D s 40 nábojmi pre zbraň
2x 100 kg bomby, prídavné nádrže, alebo raketomety. Celkovo je na krídlach 6 závesníkov.

Avionika

MiGy 15 sú štandardne vybavené rádiostanicou, rádiokompasom OSP-48 a identifikačným zariadením SRO.

 

Mikojan-Gurevič Mig-17

Mikojan-Gurevič MiG-17 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-17) (označenie NATO „Fresco“) je prúdové stíhacie lietadlo, vyvinuté v ZSSR a postupne od roku 1952 používané vzdušnými silami mnohých krajín v rôznych variantách. Licenčná produkcia prebiehala vo Východnom Nemecku, Poľsku (ako PZL Mielec Lim-5 a Lim-6) a Čínskej ľudovej republike (ako Šenjang J-5).

Typ: Stíhačka
Výrobca: Mikojan-Gurevič
Prvý let: 14. január 1950
Zavedený: 1952
Vyradený: stále v službe v niektorých krajinách
Hlavný používateľ: ZSSR, Vietnam, Poľsko, ČĽR a ďalší
Výroba: sériová výroba od júna 1952
Vyrobených: 10 367 ks
Varianty: Šenjang J-5 (JJ-5), PZL Mielec Lim-5 a Lim-6

Vývoj a konštrukcia

MiG-17 vznikol ako celokovový samonosný strednoplošník so šípovitým krídlom a jeho dizajn bol založený na úspešnom dizajne svojho predchodcu – MiGu-15, pričom najväčšia zmena oproti MiGu-15 bola zmena konštrukcie krídel. Tie mali pri koreni šípovitosť 45° a na vonkajšej časti 42°. Ďaľšími viditeľnými zmenami boli tri aerodynamické plôtiky na každom krídle oproti dvom na MiGu-15, predĺžená zadná časť, kýlový hrebeň – pre zvýšenie pozdĺžnej stability – s pätkou chrániacou trup lietadla pri pristávaní. Celková konštrukcia MiGu-17 bola podobná MiGu-15 a obe lietadlá používali rovnaký motor Klimov VK-1. Nové lietadlo dostalo označenie I-330 (SI).

Výzbroj a výstroj

Prvý prototyp SI-01 prvý krát vzlietol 14. januára 1950 a jeho pilotom bol Ivan Ivaščenko. Vo februári 1950 na ňom tento pilot vo vodorovnom lete dosiahol rýchlosť 1114 km/h (M=1,03) vo výške 2200 m. Po havárii tohto prototypu 17. marca 1950 (I. Ivaščenko pri nej zahynul) sa skúšky druhého prototypu SI-02 začali až po viac ako roku. Tie sa skončili 20. júna 1951 rozhodnutím zaradiť lietadlo pod označením MiG-17 do sériovej produkcie. Odhadovalo sa, že pri použití rovnakého motora bude MiG-17 rýchlejší o 40-50 km/h oproti MiGu-15 a bude mať aj lepšiu ovládateľnosť vo väčších výškach. Po začiatku sériovej produkcie bolo lietadlo niekoľkokrát modifikované a vylepšované.

Základná verzia MiGu-17 bolo viacúčelové stíhacie lietadlo vyzbrojené tromi kanónmi. Mohlo slúžiť aj ako stíhací bombardér i keď jeho bombová záťaž bola v porovnaní s ostatnými lietadlami vtedajšej doby a podobnej konštrukcie ľahšia. Namiesto bombovej záťaže niesol častejšie prídavné nádrže.

Z druhej verzie prototypu SI-02 čoskoro vznikla verzia MiG-17P do každého počasia, vybavená radarom RP-1 Izumrud. Na jar 1953 vstúpila do produkcie verzia MiG-17F, ktorá bola vybavená motorom VK-1F s prídavným spaľovaním, ktoré dopomohlo k celkovému vyššiemu výkonu (nový motor zvyšoval výkon po dobu troch minút o 25%). Daľšou výrobnou verziou bol MiG-17PF s motorom VK-1F spolu s radarom Izumrud.

V roku 1956 vznikla z malej série 47 lietadiel verzia MiG-17PM vyzbrojená štyrmi raketami vzduch-vzduch Kaliningrad K-5 (RS-2U alebo AA-1 Alkali pod označením NATO). Takisto vznikla aj malá séria prieskumnej verzie MiG-17R s motorom VK-1F. Celkovo bolo v ZSSR do zastavenia výroby roku 1958 vyrobených niekoľko tisíc kusov rôznych verzií MiGu-17.

Výroba v licencií

V roku 1955 obdržala Poľská ľudová republika licenciu na výrobu MiGu-17. Takto boli vyrábané MiGy-17F továrňou WSK-Mielec pod označením Lim-5. Prvý stroj bol vyrobený 28. novembra 1956 a do roku 1960 továreň vyprodukovala 477 kusov. Pod označením Lim-5R sa vyrábala aj prieskumná verzia s kamerou AFA-39. V rokoch 1959 – 1960 bolo vyrobených 129 kusov MiGu-17PF pod označením Lim-5P. Továreň takisto produkovala niekoľko variantov pre pozemnú podporu: Lim-5M od roku 1960, Lim-6bis od roku 1963 a Lim-6M (prestavaný v 70-tych rokoch) a aj dve prieskumné verzie Lim-6R a MR.

V Čínskej ľudovej republike bol prvý MiG-17F zostavený v roku 1956 z dielov dovezených zo ZSSR, nasledovaný licenčnou výrobou v Šenjangu od roku 1957. Verzie vyrobené v Číne boli označované ako Šenjang J-5 alebo F-5 (pre export). Od roku 1964 boli vyrábané verzie s radarom podobné MiGu-17PF pod označením J-5A (alebo F-5A). Číňania vyvinuli aj dvojsedadlovú cvičnú verziu JJ-5 (FT-5 pre export) s použitím kabíny zo stroja JJ-2 (licencovaná výroba MiG-15UTI). Táto verzia vyrábaná v rokoch 1966 – 1986, bola poslednou vyrábanou verziou MiGu-17 a zároveň jedinou dvojsedadlovou.

Nasadenie

Úlohou MiGu-17 a mnohých iných sovietskych stíhacích lietadiel bolo hlavne zostreľovanie amerických bombardérov a nie súboje s nepriateľskými stíhačmi. Podzvukový MiG-17 mal byť efektívny proti pomaľším, ťažkým nákladom vyzbrojeným americkým stíhacím bombardérom a strategickým bombardérom (ako B-50 Superfortress a B-36 Peacemaker, ktoré boli ešte poháňané piestovými motormi). Keď USAF zaviedlo do výzbroje strategické bombardéry schopné letu nadzvukovou rýchlosťou ako Convair B-58 Hustler alebo General Dynamics FB-111 museli typ MiG-17 vystriedať nadzvukové typy MiG-21 a MiG-23.

MiG-17 sa stal štandardným stíhacím lietadlom vo všetkých krajinách Varšavského paktu na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia. Boli používané aj mnohými inými krajinami, hlavne v Afrike a Ázii. Celkovo slúžilo vo vzdušných silách viac ako 30-tich štátov. Mnoho vyrobených MiGov-17 je aj v dnešných dňoch stále v službe (napr. v Angole, Mali, Mozambiku, Severnej Kórei, Sudáne či Tanzánii) i keď nie všetky v aktívnej. Toto robí z MiGu-17 jedno z najdlhšie slúžiacich stíhacích lietadiel.

Bojovú premiéru absolvovali MiGy-17 počas Suezskej krízy v roku 1956 a odvtedy sa zúčastnili troch ďalších vojen a iných menších konfliktov medzi arabskými štátmi a Izraelom.

V roku 1958 sa dostali do potýčiek nad Taiwanským prielivom, keď 17-tky Čínskej ľudovej republiky narazili na F-86 Sabre slúžiace v armáde Čínskej republiky.

MiGy-17 boli hlavným stíhacím lietadlom vo výzbroji vzdušných síl Vietnamskej ľudovej armády v roku 1965. Vo Vietnamskej vojne, kde slúžily po boku MiGov-19 a MiGov-21 zaznamenali aj svoje prvé víťazstvá. Niektorí severovietnamskí piloti preferovali obratnosť MiGu-17 pred rýchlosťou MiGu-21. MiGy-17 sa tu presadili napr. proti americkým nadzvukovým F-105 Thunderchief.

Boli použité aj počas Nigérijskej občianskej vojny v rokoch 1967 až 1970, lietané nigérijskými alebo žoldnierskymi pilotmi z Východného Nemecka, Ruska, Južnej Afriky, Veľkej Británie či Austrálie.

I-330
Prototyp
MiG-17
Základná verzia s motorom Klimov VK-1
MiG-17A
Verzia s motorom Klimov VK-1A s dlhšou dobou životnosti
MiG-17P
Verzia do každého počasia vybavená radarom Izumrud
MiG-17F (Lim-5)
Základná stíhacia verzia s motorom Klimov VK-1F s prídavným spaľovaním
MiG-17PF (Lim-5P)
Verzia do každého počasia vybavená radarom Izumrud a motorom Klimov VK-1F s prídavným spaľovaním
MiG-17PM/PFU
Verzia vybavená radarom Izumrud a štyrmi raketami RS-2U
MiG-17R
Prieskumná verzia s motorom Klimov VK-1F a kamerou

Takticko-technické údaje

MiG-17 je jednomiestny jednomotorový samonostný stredoplošník. Kovová kostra krídel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch je potiahnutá duralom. Trup tvorí duralová pološkrupina. Krycie plechy sú takisto duralové. Podvozok je zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa sklápajú do krídel, predná do trupu.

Technický popis:

Dĺžka: 11,36 m
Rozpätie: 9,63 m
Výška: 3,80 m
Nosná plocha: 22,6 m2
Prázdna hmotnosť: 3 950 kg
Vzletová hmotnosť: 5 354 kg
Maximálna vzletová hmotnosť: 6 286 kg
Motor: jeden Klimov VK-1F s nominálnym ťahom 26,5 kN a možnosťou prídavného spaľovania zvyšujúceho po dobu troch minút ťah o 25 % na 33,12 kN

Vžkony

Maximálna rýchlosť: 1 154 km/h
Dolet: 1 080 km, 1 670 km s prídavnými nádržami
Dostup: 16 470 m
Stúpavosť: 65 m/s
Plošné zaťaženie: 237 kg/m2
Pomer výkon/hmotnosť: 0,63 kW/kg

Výzbroj

1 x 37 mm kanón Nudeľman N-37 so 40 nábojmi
2 x 23 mm kanón Nudeľman-Richter NR-23 s 80 nábojmi pre každý
Do 500 kg vonkajšej záťaže na dvoch nosníkoch, vrátane 50 až 250 kg bômb alebo prídavných nádrží

Zdroj: Wikipédia