Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 84: Zabudnuté železničné vlečky na Dolnej Zemi

Na inom mieste som naznačil, že ak je to možné, chodíme si s manželkou nahrievať kosti mimo leta aj na jeseň a jar. Tentokrát padla voľba na Mosonmagyarovár kde sú známe žriedla termálnej liečivej vody. Pri zbežnej prehliadke je to mestečko, v ktorom cítiť blízkosť nielen Rakúska, ale aj Slovenska. Blízkosť Viedne a Bratislavy cítiť na každom kroku a síce tým, že v každej uličke je minimálne jedna súkromná zubná ambulancia.

Prostredie bývalého ako aj súčasného Maďarska prakticky vnímam len pri vlakovom presune v lete na Balkán. Z detstva mám spomienky na Gyór a Budapest, že sú to miesta s naozaj veľkým množstvom cyklistov a mopedistov. V minulosti sa tu nachádzalo toľko babetistov na meter štvorcový, ako nikde v bývalej ČSSR. Samozrejme hodne behalo aj Simsonistov. Dnes naopak, možno vďaka novembrovému dátumu, mopedisti v uliciach takmer vôbec neboli. Napriek tomu som ale jednu Babettu a Simsona stretol. Keďže som milovník starých vecí, tak po nich na každej dovolenke pátram. Nebolo tomu ináč ani na tejto akcii.

Nejedna z budov takto vyzerá.

Priamo v centre som objavil mestský hrad a plno kanálov, ktorých voda poháňala mlynské kolesá viacerých mlynov. Dnes ale, nie je funkčný ani jeden. Hrad je majetkom nejakej poľnohospodárskej univerzity a celý komplex bol teda školský areál, v ktorom bol čulý stavebný ruch. Neďaleko komplexu kúpeľných hotelov som narazil na monumentálny komplex, ktorý bol kedysi sýpkou, mlynom, pekárňou a tiež veľkým skladom. Komplex bol zanedbaný, no niektoré budovy boli po renovácii a fungovali ako administratívne priestory. Tieto boli mimo kanála, ktorý je podľa môjho skromného odhadu využívaný na člnkovanie spojené s prehliadkou historickej časti mesta.

Momentka z člnkovania.

Po mlynskom kolese nebolo žiadnej stopy. Pravdepodobne bolo vo vnútri budovy nad kanálom. Tento kedysi prosperujúci podnik je zrejme vo vnútri totálne vybrakovaný. Jediné kovové súčasti, ktoré tam ešte sú, je súkolie na transmisiu. Keď som preliezol akože zátarasu pri kanáli, dostal som sa k budove expedície, kde boli prepadnuté stropy a dokonca aj strecha. Paradoxne z druhej strany od cesty boli dve poštové schránky a teda dva funkčné byty samozrejme riadne ošumelé. Nakoniec som objavil aj mlynské kamene, ktoré boli použité ako dekorácia pri móle, ktoré bolo z druhej strany budovy na kanáli neďaleko frekventovaného mosta, ktorým prúdilo veľké množstvo áut. Mimochodom vodiči boli na slovenské pomery až priveľmi ohľaduplní nielen ku chodcom ale aj k cyklistom.

Detail do súkolia.

V okrajových uličkách mimo centra bol nejeden dom na pohľad opustený. Na opačnom konci mesta to bolo opačne. Nachádzalo sa tam múzeum, medzi stromami boli roztrúsené starodávne vilky prestavané na byty a frekventované uličky sa pýšili aj nástennými maľbami.

Budova múzea na opačnom konci mesta.

Po niekoľkodňových potulkách som nakoniec objavil starodávnu železničnú stanicu. Bola zrenovovaná nielen z vonku ale aj zvnútra a zrejme za peniaze z eurofondov. Skôr ako som šiel do vnútra, zaujali ma odparkované bicykle rôzneho veku a tvaru. Keďže sa bez skladačky nikam nepohnem, tak aj teraz som svoj záujem orientoval na ne. Boli hlavne rakušácke, nemecké a samozrejme maďarské. Interiér stanice bol príjemný, vôbec nie ošumelý, no hlavne so starodávnymi zrenovovanými prvkami.

Klasický dámsky PUCH.

Mimo perónov som ako zvyčajne hľadal pamätník na roky parnej éry a veruže som našiel. Na moje prekvapenie ale, lokomotíva bola zazimovaná a zaplachtovaná, takže až keď som bol doma, objavil som na internete foto danej lokomotívy.

Na železničnej stanici nájdete aj exponát pripomínajúci zašlú slávu parných lokomotív.

Hľadal som nejaké vlečky, pretože tak ako aj u nás, tieto sa stávajú veľkým prepychom a podniky ich hromadne rušia.

Mapa opustených vlečiek

Pri tejto mojej aktivite som si uvedomoval, že Mosonmagyaróvár je stanica na veľmi frekventovanej trase. Snáď každú štvrťhodinu sa na stanici objavil nejaký vlak, či už osobný alebo rýchlik. Nijaké klasické lokomotívy so žltým priečelím, klasické vagóny, ale moderné obojstranné elektrické súpravy, dokonca aj obojstranné súpravy Railjet.

Priečelie stanice zo strany perónov.

Vlečky a odstavné koľaje som nakoniec našiel a čo bolo pre mňa prekvapivé, bolo prekladisko vydláždené starými betónovými podvalmi. Prostredie spočiatku nebolo až také zanedbané a v diaľke boli odstavené aj vagóny. Po prvú bránu bolo koľajisko podobné ako v Pezinku, teda štrkové lôžko bez buriny, prípadne zeleň len sem tam. No za bránou, ktorá bola evidentne dlhé roky nepoužívaná sa koľaje strácali v blate medzi odstavenými nákladnými autami. Bolo to tam síce nedostupné, no za rohom vlečka pokračovala prekladiskom, ktoré naozaj dlho nikto nepoužíval. Nevedel som posúdiť, čo na ploche prekladali, ale blízkosť nejakého skladu chemikálií a uhoľných skladov dávala tušiť niekdajší čulý ruch.

Odbočujúca vlečka, ktorá sa zrejme občas využíva.

V tomto priestore koľaje naozaj boli na príťaž a rampy naznačovali úplné zrušenie vlečiek už veľmi dávno. Betónové platne boli sporadicky popraskané a z prasklín číhala už dávno zazimovaná vegetácia. Stromy medzi podvalmi boli bežnou realitou. Budova váhy bola vybrakovaná. Čím som postupoval ďalej, vegetácia bujnela a prítomnosť koľajníc dávali tušiť len stožiare bývalého osvetlenia. Samozrejme tento úsek bol skoro totožný so zabudnutými banskými vlečkami v Šaštíne, ktorým som sa venoval dávnejšie. Samozrejme bola tam aj nelegálna skládka všetkého, hlavne spílených konárov zo stromov z okolia.

Pohľad na nepoužívané prekladisko.

V objekte bývalých uhoľných skladov síce uhlie a koks ešte boli, no len ako vzorka a boli tam obaly z úplne iného materiálu. Zarazilo ma ale to, že táto skládka bola vlastne hneď vedľa stanice, pri výstupišti a nástupišti autobusov MHD. Vrátil som sa na stanicu a znova sledoval vlaky.

Na stanicu vchádza osobný vlak.

Potešilo ma, že stanica má podchody, ktoré u nás stále ešte nie sú štandardom. Chýbali mi tu ale výťahy a mamičky s kočíkmi, či seniori aj tak využívali klasický priechod cez koľajisko. Popri koľajisku som narazil na už spomínanú zazimovanú parnú lokomotívu a podchod na druhú stranu koľajiska. Tieto podchody boli asi vybudované už dávno, pretože aj u tohto nikto neplánoval, že tadiaľ pôjde nejaká mamička s kočíkom, no na tlačenie bicyklov tam šikmina bola.

Podchod pod železnicou.

Vybral som sa chodníčkom popri prvej koľaji a spoločnosť mi robila protihluková zábrana, na ktorej sem tam chýbali dosky a číhal odtiaľ nobasil. Táto prvá koľaj vlastne bola tiež odstavná a zároveň vlečková, no opačne orientovaná oproti predošlej. Bola dosť hrbatá a evidentne ju tiež dlho nikto nevyužíval. Prevádzkované koľaje boli vyvýšené, no táto bola utopená a podvaly boli schované vo vegetácii.

Pohľad na prvú a zároveň aj odstavnú koľaj.

Po hodnej chvíli som narazil na výhybku, ktorej koľaje sa miestami strácali úplne. Táto vlečka zrejme kedysi bola vo vlastníctve poľnonákupu, ktorému dominovali mohutné budovy, pravdepodobne starodávne silá. Aj tu bola zátarasa, no brána za ňou už nebola celá, koľajnice boli teda tiež len príťažou. Komplex bol naozaj monumentálny a z diaľky nevyzeral tak schátralo, ako v skutočnosti bol.

Koľajnice pravdepodobne končili v útrobách Poľnopodniku.

Obchádzal som tento priestor po poľnej ceste vedľa cestného mosta smerom na diaľnicu, popri oplotených lúkach, vedľa vybágrovaného štrkoviska so zelenou žaburinovou vodou. Cesta ma viedla pozdĺž spomínaného objektu v ktorom bolo všeličo, ale hlavne skládky šrotu, plastu, odstavených polorozpadnutých vozidiel či už nákladných, poľnohospodárskych, alebo osobných. Otvorené haly s odloženými vodotesnými mechmi plnými niečoho, čo možno súviselo so stavebníctvom, či krmovinami. Dokonca som narazil na polorozpadnuté drevené či murované baraky z minulého storočia. Nakoniec sa predsa znovu objavili koľajnice ústiace do poľnonákupu. Evidentne ich niekto využíval strašne dávno, no dnes sú v burine a nikto ich nepoužíva. Privítali ma dva veľké kruhové zásobníky z betónu a v ich pozadí budova s namaľovaným priečelím, no porozbíjanými oknami z boku. Za ňou bol už len skelet vyprázdnenej trojpodlažnej budovy. Nakoniec som sa dostal až k hlavnej bráne tohoto industriálneho komplexu, ktorý mi pripadal naozaj opustený. Budova okolo vrátnice bola majestátna. Zrejme v nej bola administratíva, pretože bola prerobená na bytový dom.

Pohľad na rozpadnutú váhu.

Pripadalo mi to dosť zvláštne, keď to čo sa dalo adaptovať na byty, bolo síce ošumelé, no funkčné a to čo bolo pôvodne iným zázemím, sa za navarenými totálne zhrdzavenými kovovými tabuľami už rozpadlo dávno. Bolo to vidieť na podjazdoch. Jeden bol funkčný, no druhý mal prepadnuté stropy a hrdzavé platne prekryté reklamou. Paradoxom bol sklad niečoho, ktorý mal zamrežované okná, no bez skiel. Po celom obvode boli vchody do bytov, či už z prízemia alebo prvého poschodia, no pavlače tam neboli. Z obidvoch strán, teda z pravej aj ľavej, boli provizórne drevené búdy, sedenia, či garáže. Podobne kontrastne to vyzeralo aj vo vnútri areálu. Bolo zrejmé, že v útrobách budov boli kedysi obrovské zásobníky na obilniny, pretože tam neboli žiadne podlažia, len úzke schodištia pri stenách. Zrejme čo bolo kovové skončilo v šrote podobne ako v Pezinku v areáli Drevony.

Obrovské zásobníky sú už len minulosťou.

Prekvapila ma ale zeleň, ktorá sa v socialistických podnikoch neobjavovala, to bolo výlučne vecou Rakúsko-Uhorskej, či prvorepublikovej industriálnej architektúry. Podobne ako pri prvej vlečke na prekladisku, aj tu bol domček pri váhe a aj tento sa rozpadal. Myslím si ale, že zatiaľ čo tento pamätal ešte svetové vojny, ten na predošlej vlečke len nadšené budovanie socializmu. Pozoruhodné rozpadajúce skelety mali ešte jeden zaujímavý moment. Priečelia smerom k hlavnej ceste boli namaľované a plné reklamy, no ostatné mali pôvodnú omietku. Noví majitelia, ktorí využívali prízemia pôvodných sýpok a skladov nechceli odrádzať potencionálnych zákazníkov ošarpanými priečeliami. Napriek týmto estetickým klamom som mal obavy pohybovať sa tam, že ma niečo z hora trafí.

Romantické priečelie už ničoho.

Najzaujímavejšie aj tak bolo to, že na prízemí jednej zo stojacich ruín fungoval auto-moto servis. Majiteľ s tým problém vôbec nemal, dokonca mal z boku aj filiálku. Predával tam použité dielce a v okolí mal viaceré vraky vozidiel a naviac tam niekto mal aj sklad hnojív. Najkontrastnejší bol pohľad na veľké socialistické silo v pozadí, ktoré bolo zrejme ešte funkčné, čo som usúdil z prítomnosti dosť veľkého počtu cisternových kamiónov. Mal som pocit, že v Maďarsku si historický industriál ako tak vážia. U nás by to niekto úmyselne nechal načisto schátrať, aby to mohol čo najskôr zbúrať, lebo zahraničným developerom sa to tak páči a to, že sú to naše industriálne pamiatky ich vôbec nezaujíma. Mrzí ma krátkozrakosť našich kompetentných úradníkov, ktorí v prvom rade myslia na svoje vrecká. Iné to je aj u susedov v Čechách, tí si dedičstvo svojich predkov vážia a ich hrdosť im je prvoradá.

V modrom prízemí funguje súkromný autoservis.

Vrátim sa ale do Mosonmagyarováru. Turisti tam sú vítaní, pretože ich peniaze ostávajú len a len v Mosonmagyarováre. Je to postoj príjemný, pretože nechcú nikoho ošklbať ako u nás. Musím ale tiež povedať, že sú svojskí. Aj oni majú hranice. Jediné platidlo je ich Fórint a platobné karty akceptujú len v nutnosti, na rozddiel od Poliakov, ktorým môžete zaplatiť hocičím. Mal som aj tak smolu, pretože hasičské múzeum bolo zatvorené a exponáty vonku boli tiež pod plachtami. Ak to mám zhrnúť: Ruiny sa nájdu všade, ale v Mosonmagyarováre nie sú totálne schátrané a čo sa dá, tak sa využíva hlavne na bývanie – budovy mestských mlynov, staré vilky, staré meštiacke domy a aj malé obchodíky a reštaurácie príjemne navodzujú roky minulé.

Mapka prostredia

Autor: Gilbert

Výzva k čitateľom:

Nachádza, alebo sa v minulosti nachádzala vo Vašom okolí nedostavaná, nepoužívaná, či dávno i nedávno zaniknutá železničná trať, či vlečka? Máte o nej nejaké informácie, fotografie, či iné zaujímavé materiály? Nemusí to byť len lokálka, či vlečka do zaniknutých priemyselných, a iných podnikov. Pokojne môže ísť aj dávno zaniknuté, no dodnes málo známe lesné železnice slúžiace na zvážanie dreva, či prepravu cestujúcich. Vaše tipy a námety do tohto seriálu radi uvítame na e-mailových adresách redakcia@veterany.eu, alebo jaroslav.filo@veterany.eu. Aj vďaka Vám môžeme mapovať osudy jednotlivých železničných tratí, ktoré často krát nemusia byť úplne prebádané.

Redakcia

Komentárov

  1. To, čo ste fotili v Mosonmagyorvari, by mala byť bývalá fabrika na výrobu pušneho prachu a streliva, mala by tam byť aj továreň na spracovanie ľanu, neviem ako presne sú tie továrenské areáli podelené.

  2. To by mala byť továreň kde pracovali Poliaci, nedávno bola výstava v poľskom stredisku a tam bola min jedna dobová čiernobiela fotka z tohto areálu……

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.