Milé deti! Napriek tomu, že sa Vianoce už skončili (hoci niekto môže namietať, že ešte nie, lebo trvajú až do Troch kráľov, čo je v podstate aj môj prípad 😀 ) predsa len Ježiško pre vás má ešte jeden darček, ktorý priniesol do redakcie Veteránov.eu. A čo to je? Nuž, ako niektorí možno tušíte, bude to rozprávka. V nej sa opäť na chvíľu vrátime do ulíc mesta Husiarova, tam kde sa odohrával náš prvý veteránsky rozprávkový seriál a kde sa tentoraz stretneme s jednym neobyčajným „harmonikovým“ autobusom zvaným Drdloš. A prečo práve Drdloš? Nuž, čítajte ďalej. Dvere do rozprávkového sveta sú otvorené…
Drdloš, známy to husiarovský kĺbový autobus, mával ako vždy mizernú náladu. Nečudo, že ho volali Drdlošom, veď na všetko hundral, podobne ako jeho krátky príbuzný Neverko a trolejbus Mrznoš. Mal však svoju zvláštnosť – najviac rečí mal vtedy, keď sa každoročne v husiarovskych uliciach začali objavovať vianočné reklamy a neskôr aj vianočná výzdoba. Vtedy bol Drdloš snáď najhundravejší autobus v dopravnom podniku, ak nie v celom meste. Ostatné autobusy si už na jeho predvianočné reči zvykli a zvyčajne sa iba pousmiali, no našli sa aj takí, ktorí jeho hundranie neznášali. Niet divu, že jeho najslávnejším heslom sa stala veta „Nemám rád Vianoce!“
Inak to nebolo ani dnes, na Adama a Evu, alebo ak chcete, na Štedrý deň. V tento deň už dlhé roky bolo zvykom, že mestská doprava v Husiarove jazdila len do osemnástej hodiny a potom, o devätnástej, keď šoféri a o hodinu neskôr aj ostatní pracovníci dopravného podniku končili službu, v garáži na Petrohradskej ulici mali všetky autobusy, trolejbusy a aj niektoré električky vianočný večierok. Inak to nesmelo byť ani v tomto roku. Drdloš v tento deň jazdil na tridsaťosmičke, ktorá bola jednou z najdlhších autobusových liniek v Husiarove a spájala najväčšie husiarovské sídlisko Sovietskych hrdinov s centrom mesta, železničnou stanicou a s oveľa menším sídliskom Trója.
O sídlisku Sovietskych hrdinov by sa dalo povedať, že je takým „mestečkom v meste“ – malo svoje vlastné hlavné námestie, svoju „hlavnú ulicu“, na námestí stojí aj kultúrne stredisko, ktoré tu pôvodne stáť nemalo, v ňom nájdeme divadlo, kino a dokonca aj múzeum, ďalej na tom námestí stojí aj miestny úrad, ktorý tu tvorí akúsi malú radnicu, nechýba tu ani pošta a ani zdravotné stredisko, ktoré husiarovčania prezývajú Malá nemocnica, lebo napriek tomu, že sa nazýva poliklinka, má niekoľko izieb pre pacientov a dokonca aj operačnú sálu. Na sídlisku nechýbajú ani obchody. Najväčším z nich je obchodné centrum Apollo. Dokonca na sídlisku nájdeme aj niekoľko krčiem.
Vráťme sa ale späť k Drdlošovi. Ten dnes jazdil podľa víkendového cestovného poriadku a išiel plný na prasknutie, lebo na husiarovskú železničnú stanicu prichádzali posledné posilové rýchliky z hlavného mesta Kocúrkova, ktoré priviezli posledných ľudí, ktorí prišli navštíviť svojich blízkych na Vianoce, z nich väčšina bývala práve na sídlisku Sovietskych hrdinov. Aj preto si dudral popod chladič: „Neznášam Vianoce! Vtedy rok čo rok, či je sneh, či je blato, stále jazdím plný na prasknutie a potom prečo ma bolia kolesá, nápravy aj motor!“
Ako na potvoru práve vtedy išiel okolo autobus Syreček, ktorý pochádzal z Olomouca a smial sa z neho na celé kolo: „Ale Drdloši! Proč musíš vždycky brát Vánoce tak tragicky? Vždyť Vánoce jsou hezký svátky, podle mně nejhezčí v roce!“ „Ty si radšej zazipsuj ten svoj český jazyk a nestaraj sa o mňa!“ odvrkol Drdloš a aby to zdôraznil, vypustil naňho zo svojho výfuku kúdol dymu. „Kch! Kch!“, kašľal Syreček, „Tedy, Drdloši, vůbec jsem si nemyslel, že jsi takový drzý! Aspoň na Vánoce by ses měl líp chovat!“ „Čo je mi po tom, že by som sa mal podľa teba „líp chovat“! A vôbec, čo je mi po Vianociach! Neznášam Vianoce! Nemám rád Vianoce!“ odsekol Drdloš a ufujazdil. „Hihi! Nesnáším Vánoce! Jeho slavná věta!“ chichúňal sa Syreček popod prednú masku.
Neskôr, keď Drdloš vychádzal zo zastávky Nákladná stanica a mieril na konečnú na Tróji, stretol sypača Strižka. Bol to starý známy husiarovských autobusov a trolejbusov, pracovný trolejbus Oidipus je jeho veľký kamarát, lebo posypoval a odhŕňal zasypané cesty práve vtedy, keď jeho väčší kolegovia zo správy ciest napriek prosbám a nadávkam vodičov leňošili v garáži. Ten hneď naňho zvesela: „Veselé Vianoce, Drdloš!“ „Daj pokoj!“ odvrkol Drdloš. „Čože? Ty sa netešíš na Vianoce? Na Ježiška, na vysvietený vianočný stromček… Veď v garáži dnes máte vianočný večierok!“ „Čo ma po ňom!“, vrčal Drdloš, „Večierok je mi úplne fuk! Každý rok stále to isté – veľký stromček, darčeky pre rodiny vodičov, vianočná hudba – najmä tá Tichá noc, či čo je to za gebuzínu mi lezie na nervy, lebo ju omieľajú každý rok stále dookola! Vôbec nechápem, čo na tých sprostých Vianociach ľudia vidia, veď sú to dni ako každé iné! Ja by som tie Vianoce najradšej zrušil! Veď sú to samé sprostosti!“ „Nuž, ako myslíš… Ale na večierok v garáži sa predsa len tešíš, však?“ usmieval sa naňho Strižko. „Čoby! Ja už mám plán, ako sa tomu blázincu v garáži vyhnúť! Do garáže z poslednej jazdy nepôjdem a basta!“
„Nebude ti smutno?“ čudoval sa Strižko, „ Veď na Vianoce by nikto nemal byť sám.“ „Sám – nesám, to je mi úplne fuk! Ja chcem mať už od toho vianočného blázinca konečne pokoj a nikto mi to neprekazí! Ani sám Kristus, ako sa hovorí!“ uškŕňal sa škodoradostne Drdloš a hoci Strižko mu chcel na to niečo namietnuť, nestihol, lebo cesty sa im práve rozdvojili. Na poslednej križovatke totiž Drdloš odbočil vpravo, na Tróju, kým Strižko pokračoval v priamom smere na výpadovku do Smolníkoviec.
Potom už každý husiarovský autobus, trolejbus i električka húdli len o vianočnom večierku v garáži na Petrohradskej. Keďže to náš hundroš Drdloš neznášal, urobil sa hluchým. A jeho pokus o najdlhšiu „hluchotu“ by si podľa mňa zaslúžil zápis do Guinessovej knihy rekordov, lebo vydržať tak dlho – až pol dňa – každého úplne ignorovať by snáď dokázal len Pánboh.
Prišiel večer. Vianočná výzdoba v celom meste sa naplno rozžiarila a keďže bol Štedrý deň, každý sa ponáhľal domov, len aby bol včas doma spolu s rodinou a svojími blízkymi. Nielen preto, že deti doma už netrpezlivo vyčkávali štedrovečernú večeru a po nej darčeky od Ježiška, ale aj kvôli tomu, že MHD v Husiarove končila v tento deň už medzi 18. a 19. hodinou. Vystriedali ju taxikári, ktorí dnes mali mimoriadnu službu a preto si museli urobiť štedrovečernú večeru o niečo skôr ako ostatní.
Všetky autobusy, trolejbusy a električky sa po skončení služby ponáhľali domov, do tepla svojích garáží. Kvôli večierku niektoré električky, ktoré bývali v Starom depe, dnes mimoriadne šli do vozovne na Petrohradskej ulici, lebo ten večierok si nechceli nechať ujsť, hoci na Petrohradskú nepatrili.
Nie tak Drdloš. Tomu, keď sa skončila dnešná služba, pustil svojho šoféra, rozlúčil sa s ním a stál na autobusovom parkovisku na sídlisku Sovietskych hrdinov. Ostatné autobusy, ktoré sa na tomto parkovisku chytro otáčali, len aby stihli prísť do garáže včas, sa Drdlošovi čudovali: „Drdloš, ty nejdeš? Veď dnes je vianočný večierok, dnes bude v garáži veselo!“ „Choďte si, kam chcete,“ zavrčal Drdloš, „Mne je nejaký vianočný večierok úplne ukradnutý! A s ním aj celé Vianoce!“ „Ako chceš!“ odvrkli mu niektoré autobusy.
Všetky autobusy postupne z parkoviska poodchádzali. Drdloš tam zostal sám. Spočiatku mu bolo samému dobre, no neskôr, keď úplne osamel a vôkol nebolo nič, len sneh a paneláky, z ich okien žiarili tisícky elektrických sviečok na vianočných stromčekoch, a v okolí nič ani len nešuchlo, začalo mu byť čím ďalej, tým smutnejšie. Snažil si pospať – ale kdeže! Nepríjemný pocit samoty mu vôbec nedával spať. „Ech čo!“, zahundral, „Prejdem sa po okolí, snáď potom aspoň na chvíľku zaspím!“
Tak naštartoval svoj motor a vyšiel si na prechádzku po okolí. Svoju prechádzku skončil na jednej typicky sídliskovej ulici, na ktorej určite bývate aj vy, ak bývate v meste. Tam na chvíľku zadriemal, ale hneď sa prebral. Pred ním totiž zaparkovalo špinavožlté auto, ktoré by pokojne dnes mohlo byť veteránom a nemuselo by sa za to vôbec hanbiť. Z neho vystúpil otec so svojími dvoma deťmi, chlapcom a dievčatkom a tie, keď uvideli Drdloša, opýtali sa svojho ocka: „Ocko, prečo tu stojí tento autobus?“ „Asi tu býva jeho šofér.“ vysvetlil svojím deťom ocinko, keď vyberal darčeky z kufra, ktorý to auto malo vpredu, a pobrali sa do najbližšieho vchodu do paneláka.
Len čo ulica znova stíchla, auto sa hneď s Drdlošom dalo do reči: „Ty si tu nový, však?“ „Uhm… ani nie.“ pokýval sa Drdloš. „Ako to? Nikdy som ťa tu predtým nevidel… a to tu parkujem dlhé roky. Bol som tu už vtedy, keď toto sídlisko ešte len stavali. Vtedy tieto paneláky ešte nestáli, bola tu len táto cesta.“ „Aj ja sem jazdím dlhé roky,“ zavrčal Drdloš, „len ešte som nikdy nezašiel na túto ulicu. Na tejto ulici som prvýkrát, ale na tomto sídlisku nie. Predtým, než som prešiel sem, som parkoval na tom veľkom parkovisku na konci sídliska.“ „Aha, takže tam si bol furt!“ uškrnulo sa auto, „Teraz je mi už všetko jasné! Ty si mestský autobus, však?“ „Pravdaže! Čo, nevidíš?“ „Nevidím, lebo je tma.“, uškrnulo sa auto, „ale pekne po poriadku. Mestské autobusy majú garáž dole v meste, však?“ „Pravdaže! Čo si, hlúpy?“ „Nie som, ale či si hlúpy ty… Však sa uvidí. Býva tu tvoj šofér?“ „Nebýva.“ odvrkol Drdloš. „Tak potom prečo nie si v garáži?“ „Ehmmm… Býva tu môj šofér!“ „Tak predsa býva? Veď pred chvíľou si to zaprel! Povedal si, že tu nebýva!“ divilo sa auto. „Tu nebýva, ale býva o pár ulíc ďalej!“ vyhováral sa Drdloš, ale auto ho prekuklo. „Ha ha! Dobre ja poznám takýchto tajnostkárov! Vieš, ja som sa stretol s viacerými, ako si ty… a zistil som, že skutočný dôvod, prečo sú na ulici, na ktorej nikdy predtým neboli, je ten, že sa nudia, lebo sú sami. A sú sami len preto, lebo nemajú priateľov.“ „A prečo ich nemajú?“ divil sa Drdloš. „Chceš vedieť, prečo?“ Drdloš prikývol. „A čo, keď ťa potom bude hrýzť svedomie?“ „Nech si hryzie – je mi to fuk!“ zamrmlal Drdloš. „Tak počúvaj! Sú sami len preto, lebo nemajú priateľov. A priateľov nemajú preto, lebo ich sami odmietajú. Niekto by sa chcel s nimi spriateliť, ale nepodarí sa to, pretože ten, kto je sám, nechce mať priateľov, hoci si to neuvedomuje.“
„Čože? Chceš tým povedať, že sa sám nechcem s nikým spriateliť? Tak to si povedal veľkú lož! Ja by som chcel priateľov, lenže nikto ma nechce, lebo vraj veľa hundrem!“ odvrkol Drdloš a auto pokračovalo: „A v tom je tá chyba! Treba začať od seba samého! Ak sa zamyslíš a uvedomíš si, čo robíš zle a chceš to aj napraviť, buď si istý, že až potom si nájdeš priateľov!“ „Pchá! Hovor si čo chceš! Na mne už aj tak nikomu nezáleží!“ odsekol Drdloš a pobral sa preč, ani sa nerozlúčil.
Odišiel zo sídliska Sovietskych hrdinov a pomaly zašiel k vozovni Petrohradská, kde už bol vianočný večierok v plnom prúde. Len čo prišiel k bráne a videl, ako sú dielne a garáže vyzdobené a ako znie z vozovne vianočná hudba, zahundral: „Ale čo! Vôbec sa nezmenili! Zase robia tie sprostosti, čo minule a púšťajú tie isté gebuzíny! Kto sa na to má pozerať…“ A odišiel.
Pomaly sa prechádzal po vonkajšom mestskom okruhu. Ako robil už asi tretie kolo, začal sa zamýšľať: Čo ak malo to staré auto pravdu? Čo ak som naozaj ten, čo odmieta priateľstvo? Premýšľal čoraz viac a viac a postupne mu bolo do plaču. Preto sa rozhodol, že sa vráti. No bál sa, že keď príde do garáže, budú sa tam z neho posmievať. Preto nabral smer Hlavná ulica. „Na Hlavnej je najkrajší stromček v celom meste a navyše – nikto tam teraz nie je, môžem tam smelo vojsť, hoci je tam pešia zóna a vjazd tam majú povolený len električky.“ uvažoval nahlas.
Onedlho vošiel na Hlavnú a mieril priamo do jej stredu, kde stromček stál. Myslel si, že tam bude úplne sám, no len čo sa priblížil k stromčeku, veľmi sa prekvapil, keď videl, že už tam niekto stojí. Bol to autobus Móric a električka Elenka zo Starého depa. Spolu tam mlčky stáli ako starí dobrí priatelia, hoci v Husiarove spolu jazdia len päť rokov. Napriek tomu obaja si dobre rozumeli, možno aj preto, lebo boli rovnako starí.
Drdloš sa snažil podísť k ním tak ticho, aby si ho vôbec nevšimli. No len čo bol celkom pri nich, Móric si s ním hneď začal ako starý dobrý kamarát: „Vítaj, Drdloško, vítaj! Kdeže sa tu berieš?“ „Ja- ja- prišiel som..“ jachtal Drdloš, no Móric ho upokojil: „Nevadí, Drdloš. Pokojne s tu nami postoj, veď ťa nikto neodháňa. Obdivuj s nami vianočný stromček a nechaj svoje myšlienky voľne plynúť.“ Drdloš tak spravil. Neskôr sa s Móricom a Elenkou rozhovoril a porozprával im všetko, čo dnes zažil. Rozprával najmä o stretnutí s tým starým autom a o tom, ako ho potom začalo hrýzť svedomie. Elenka a Móric sa ním pekne rozprávali. Neskákali mu do reči, ako to robil Drdloš v rozhovore so starým autom a Drdloš sa upokojil. Keď skončili, Móric zahlásil: „No, Elenka a Drdloš, je čas ísť domov! Blíži sa polnoc, to už sme dávno mali spať, tak ako za našich mladých čias!“
A tak sa všetci pobrali do svojích domovov – Móric s Drdlošom do garáže na Petrohradskej ulici a Elenka do Starého depa. Ako sa obe autobusy priblížili ku garáži, Drdloš zasipel: „Ak sa tam ukážem, vysmejú ma! Budú mi pripomínať moju starú známu vetu!“ „Ale, čo si!“, zasmial sa Móric, „Kto by sa z teba smial, naopak! Určite si im chýbal! Veď kto iný by mal stále vravieť vetu –Nemám rád Vianoce?“ A obaja sa schuti zasmiali.
Ako prešli cez bránu garáže, všade už bolo ticho – všetky autobusy, trolejbusy a električky spali ako zarezané a vo vozovni už nikto nebol. Dokonca aj vianočné svetlá boli zahasené. No zároveň boli všetky kryté garáže zamknuté a tak Móricovi a Drdlošovi neostalo nič iné, len spať pod holým nebom.
Ráno, keď sa všetci v garáži prebudili a čakali na riaditeľa, aby im rozdelil úlohy, ktosi z garáže zvolal: „Aha, pozrite! Drdloš sa vrátil!“A hneď sa celou garážou ozývalo: „Hurá, on sa vrátil!“. Drdloša to zobudilo a len čo počul tieto nadšené výkriky, začudovane sa pýtal Mórica: „Oni sa tešia zo mňa?“ „Pravdaže! Čo si hluchý? Tešia sa, lebo si im chýbal!“ Jeden z trolejbusov mu to hneď potvrdil: „Drdloš, som taký šťastný, že si sa vrátil! Počúvaj, kým príde riaditeľ, nemohol by si nám porozprávať, kde si bol celú noc?“ Drdloš sa začervenal: „No, to je trochu dlhý príbeh…“ A hneď začal rozprávať o svojich zážitkoch počas štedrej noci. Keď skončil, jeden z najnovších autobusov sa ho opýtal: „A Ježiška si nevidel?“ „Kdeže, veď veľmi dobre vieš, že nemám rád Vianoce! A pokiaľ viem, Ježiško sa neukazuje tým, ktorí Vianoce nemajú radi.“ zasmial sa Drdloš a celá vozovňa sa dala do hurónskeho smiechu. Všetky autobusy, trolejbusy a električky v garáži sa smiali dovtedy, dokiaľ neprišiel riaditeľ a odvtedy už Drdloš vie, že hoci všetci si ho doberajú pre jeho hundranie, predsa ho majú radi. Veď od koho iného by vetu „Nemám rád Vianoce!“ počuli radšej, než od Drdloša?
Hrali:
Drdloš – Karosa B741
Syreček – Solaris Urbino 18/II
Strižko – vymyslený
staré auto – vymyslené
Móric – Ikarus 260
Elenka – Tatra T3
P.S.: A vo februári sa tešte na nový rozprávkový seriál. O čom bude, to bude prekvapenie.
Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment