V minulej časti sme sa zoznámili s rušňom, ktorý sa stal hrdinom aj napriek tomu, že mal hendikep – bol slepý. Medzitým naše mašinky zažili veľmi ťažké časy – bola vojna a všetci mali strach z toho, čo príde. Našťastie aj táto vojna mala svojich hrdinov, vďaka ktorým sa šťastne skončila. Náš príbeh má ale dvoch hrdinov, ale akých, o tom už rozprávajú nasledujúce riadky.
Bolo už pár rokov po vojne a keďže ani jedna trať nebola po skončení vojny nepoškodená, opravy boli v plnom prúde. Stroje, ktoré opravovali koľaje, boli skoro všade a pracovali bez prestávky. Hlavne na hlavnej trati z Kocúrkova do Čierneho Lesa, ktorej oprava sa čo nevidieť blížila do konca. A tak k príležitosti skončenia opráv hlavnej trate usporiadali v hlavnom depe slávnosť. Na ňu pozvali aj pancierový vlak, ktorý sa vo vojne stal legendou. Volal sa po rušni, ktorý ho viezol a ten sa volal Gróf. Počas slávnosti ho vystavovali a každý, kto chcel, si ho mohol obzrieť zvonka aj zvnútra a tak nečudo, že v ňom bolo plno ľudí. Aj samotný rušeň Gróf sa tešil veľkému záujmu a tak poprosil posunovačov, aby ho od pancierového vlaku odpojili, aby mohol voziť deti sem a tam po depe. Počas jazdy robil aj jednu zastávku, v ktorej kto chcel, sa mohol odfotiť s rušňom a keďže foťák vtedy nebola vec, ktorú mal každý, fotograf mal plné ruky práce. Nezriedka fotil fotky, na ktorých bolo okolo rušňa veľa ľudí, hlavne detí.
Keď sa slávnosť skončila, Gróf aj s pancierovým vlakom ostával ešte pár dní v depe na výstave, ktorá sa konala na hlavnej stanici. Všetkým rušňom rozprával, kde všade bol a čo zažil počas bojov. Keďže tam bol aj Fero, nezriedka odpovedal aj na všetečné otázky. Raz sa Fero spýtal takto: „Gróf, a keď ste chodili s vlakom po bojisku, stalo sa vám, že vás trafili?“ „Jasné, že trafili, kvôli tomu mám pancier, aby ma guľky len tak ľahko nezranili. Neraz ma trafili, strieľali hlavne po mojom rušňovodičovi a kuričovi, aby ma znehybnili!“ „A niekto si z vás už vystrelil?“ „Ako to myslíš?“, nechápal Gróf, „Myslíš to tak, že niekto z mojej kabíny vystrčil pušku a strieľal, alebo to myslíš tak, že si zo mňa niekto robil žarty?“ „To druhé!“ odpovedal Fero. „Jasné, že robili! Práve to nám pomáhalo prežiť hrôzy vojny, ináč by sme boli večne mrzutí z toho pocitu, akoby tu tá vojna bola večne! Aby sme nakoniec neobrátili zbrane proti sebe, nevzdali sa a dobojovali to až do konca! Ale ak chceš vedieť odpoveď aj na to, že či niekto zo mňa strieľal z pušky, tak to áno, museli zo mňa strieľať. Rušňovodič aj kurič mali vlastné pušky. Strieľal hlavne kurič, pretože rušňovodič sa staral o mňa, ale keď som stál, tak strieľal aj rušňovodič. A vlastne prečo si to chcel vedieť?“ „Lebo mňa vo vojne ani raz netrafili!“ hrdil sa Fero. „Lebo ty si bol zvyčajne zavretý v depe!“ rozčúlil sa nad ním Kamil, starý rušeň, ktorý si počas vojny užil až-až, lebo raz pod ním vybuchla mína, ktorú nastrážili práve na Grófov pancierový vlak, ktorý šiel asi o kilometer ďalej za Kamilom. „No, no, nehádajte sa!“ upokojil Kamila Gróf a pokračoval v rozprávaní príbehov z vojny. Takto sa Gróf rozprával až do rána.
Na druhý deň sa depo ako vždy vyprázdnilo. Lokomotívy si nabrali uhlia, vody a rozišli sa za prácou. Len Gróf ostal v depe, aby ho pripravili na výstavu. Zato Fero musel tvrdo pracovať na oprave tratí. Voziť žeriavy, koľajnice, kamene a tak ďalej a tak ďalej. Popoludní ho však prišiel vystriedať iný rušeň a tak sa šiel pozrieť na svoje obľúbené miesto – na železnicu, ktorú nazývali Lúčnou spojkou. Na túto železnicu chodieval najradšej a tá navyše bola opravená medzi prvými, pretože nebola veľmi poškodená, lebo nejaké veľké boje na nej neboli. Fero si užíval prostredie okolo trate a najradšej mal lesík. A práve v ňom sa udialo niečo, na čo Fero dodnes veľmi nerád spomína.
Fero prechádzal lesom, keď tu zrazu na čistinke zbadal rodinku zajacov. Zastavil sa, aby ich nevyrušil. Keď sa tak díval na zajace, zrazu zbadal v kríkoch niečo divné, čo by tam akoby nepatrilo. Bol to lovec. Práve zameriaval svoju pušku. Fero si pomyslel: To bude sranda, keď si z neho vystrelím! A tak vo chvíli, keď sa lovec chystal vystreliť, zapískal: „Húúúú!“ Zajace ušli a lovec nadával: „Doparoma i s vlakom! Práve teraz musí ísť, keď som mohol mať nádhernú pečienku!“ Fero sa chichúňal, lovec čakal, kým vlak prejde, ale nič nešlo. Namiesto toho priletel na čistinku bažant. „To je krásavec!“, zašepkal si, „z toho by som chcel mať pierko na klobúku!“ A tak zamieril, Fero tiež „zamieril“ a hneď ako sa lovec chystal stlačiť spúšť pušky, zapískal: „Húúúúú!“ Bažant odletel a lovec zase hromžil: „Doparoma i s vlakmi! Práve vtedy musia ísť, keď je to najmenej potrebné!!!“ Fero sa chichúňal a spolu s lovcom čakal, čo zase príde. Na čistinke sa o chvíľu objavil jeleň. „To je krásavec,“ šepkal lovec, „tak krásne by sa vynímali jeho parohy v mojej horárni!“ A zase zamieril. Fero sa pripravil a hneď ako sa lovec chystal vystreliť, Fero zapískal: „Húúúúúú!!!“ A potom znova: „Húú – húúúúúú!“ Keď jeleň ušiel, lovec znova nadával: „Doparoma i s tými vlakmi! Musia chodiť práve v tých najnevhodnejších chvíľach!!! Dočerta! Keby sa železničiarom ráčilo túto trať odstaviť!“ Fero sa nahlas rozosmial. Nanešťastie lovec ho začul a obrátil sa k nemu: „Ty? No počkaj, hneď ti ukážem, z koho si robíš jeleňa!“ Hneď pochytil pušku. „Tieto náboje som sa chystal použiť na tie krásne kúsky, čo tu boli, no keďže si mi ich odplašil, použijem ich na teba!!!“ A začal po Ferovi strieľať. Fero pochopil že je zle a tak sa rýchlo pobral preč. Lovec mu stihol vystreliť okno.
Keď sa vrátil do depa, ostatné rušne už tam boli. „No čo si tak pribehol?“ opýtal sa ho Kamil. Fero sa práve chystal povedať výhovorku, keď vtom odniekiaľ začul hlások: „Pozrite! On sa musel špacírovať niekde, kde sa chlapci hrajú na vojačikov, pretože má rozbité okno! Iste dostal zásah z gumipušky!“ Fero vypleštil oči. A o to väčšími ich vypliešťal, keď o chvíľu v ňom kurič, ktorý ho šiel pozametať, našiel náboj. „Pozrite!“ povedal, keď vystúpil z kabíny rušňa Fera. Keď ostatné rušne videli náboj, pýtali sa Fera: „To si z nás strieľaš?“ „Uhm“, zahmkal Fero, pretože vedel o čo ide. Niekto ho musel pri tom, ako po ňom lovec strieľal, vidieť! A aj videl. „Zdá sa mi, že niečo podozrivé som dnes videl.“, povedal rušeň Zoltán, „Fero vtedy pálil z Lúčnej spojky ako o život. Dokonca som počul výstrely!“ Všetky rušne sa z neho začali smiať. „Výborne Fero!“ smial sa z neho rušeň Kamil, „Výborne si nám ukázal, ako sa zachovať pri streľbe, pri ktorej terčom si ty sám! Perfektný zbabelec!“ Fero sa hanbil ako nikdy predtým a tak zaliezol na svoje miesto v rotunde a tváril sa, že nič nevidí a nepočuje. Našťastie nemusel sa tak tváriť dlho, pretože prišiel za ním rušeň Gróf. „Nevšímaj si ich,“ povedal, „oni síce vedia veľmi dobre, ako sa zachovať pri tom, keď po nich strieľajú, ale zabudli na to, ako sa cítili, keď strieľali po nich prvý raz. Ja si na to našťastie pamätám veľmi dobre, dokonca som vtedy ešte nevedel, že vôbec nejaký pancierový vlak poveziem, pretože som bol vtedy iba obyčajný rušeň ako ty, alebo oni. Keď po mne vtedy prvý raz spustili paľbu, zachoval som sa podobne ako ty – utekal som, čo mi para stačila. Keď som sa konečne zastavil v jednom tuneli, pomyslel som si: Bodaj by som mal nejaký pancier, ako rytieri alebo korytnačka! A to sa mi na počudovanie o pár dní splnilo, hlavný veliteľ vojska si ma spolu s inými rušňami vybral na vozenie pancierového vlaku. Bol som hrdý na to, že budem jedným z tých, ktorí budú brániť našu drahú vlasť. Bol som taký pyšný, že som zabudol na to, že podobné šoky, aký bol tento, budem odvtedy zažívať dennodenne, pretože pôjdem do tých najväčších bitiek. Najprv som sa bál, ale postupne som sa naučil to zvládať.“ „Tak to si musel byť veľmi odvážny!“ zvolal Fero. „Musel! Odvaha bola pre rušne, ktoré ťahali pancierové vlaky, prvoradá. Ani jeden sa nesmel báť, pretože by ho vyhlásili za zbabelca, tak ako teraz teba. Ostatní sa mohli báť koľko chceli, ale my sme sa báť nesmeli. Zatnúť zuby a pretrpieť to.“ povedal Gróf ešte predtým, než Fero zaspal.
O pár dní Gróf odišiel. A keď odchádzal, všetci sa s ním lúčili, akoby už odchádzal navždy. Najťažšie to prežíval Fero, pretože on bol práve po tom nepríjemnom dni terčom mnohých posmeškov hlavne od Kamila, ale Ferovi Gróf odkázal: „Neboj sa a tie posmešky pretrp tak, ako ja hrôzy vojny. Raz sa určite skončia ako táto vojna a to určite skôr, než trvala.“ Hneď nato sa rozlúčili. Všetci naňho volali, že keď bude mať chvíľku, aby sa vrátil a Gróf im sľúbil, že pokiaľ sa znovu nezačne vojna, tak sa bude vracať vždy, keď ho pozvú. A takto odišiel.
Autor: Sergej
Be the first to comment