Keď sme si predstavili najneposlušnejší rušeň v Tramtárii, ale aj smoliara, prišla na rad mašinka, ktorá s obľubou robí žarty. Na rad prišla tentoraz časť, ktorá vznikla už na písacom stroji a väčšiu časť z nej vám ponúkame v pôvodnej podobe. A ako už názov časti naznačuje, nepôjde o jednu mašinku, ale rovno o tri! Naše tri rušne si na vás pripravili niekoľko žartíkov, tak si dávajte pozor, aby vás počas čítania tejto rozprávky nedobehli!
Boli raz tri rušne. Všetky mali spoločné dve veci: dátum, kedy sa narodili a veľký zmysel pre humor. Často si z niekoho strieľali a tak aj ich rušňovodiči museli mať zmysel pre humor. Prvý – parný – sa vola Hugo a meno dostal podľa dňa, kedy sa narodil a to bolo prvého apríla. Druhý rušeň sa vola Vtipkár a bol to veľký motorový posunovací rušeň. Tretí , elektrický rušeň mal meno Žartovník. Na rozdiel od prvých dvoch rušňov pochádzal z Ameriky, a navyše nebol vyrobený 1. apríla, ale niekedy na začiatku marca. Do Tramtárie došiel spolu s jeho bratom Willom a hoci dovoz rušňa z Ameriky trvá zvyčajne jeden až dva týždne, loď s rušňami Willom a Žartovníkom na palube mala počas plavby problémy s búrkou na mori a tak došli až prvého apríla. Správca prístavu sa pýtal kapitána lode, či si robí z nich srandu, ale našťastie sa na lodi dalo poznať, že prešla búrkou.
Pre tieto tri rušne mal dátum 1.4. veľký význam, lebo okrem toho, že sa vtedy narodili, dostali svoje miesta v depách, dostali svojich rušňovodičov, dokonca v tento deň ťahali svoje prvé vlaky a v neposlednom rade sa vtedy aj prvý raz stretli. No a predstavte si, kde mali svoje miesta. Vtipkár mal svoje depo na mieste, kde by ste funkčný rušeň asi vôbec nehľadali – pri šrotovisku. Býval v búde po Hugovi, pretože ten sa musel presťahovať zo šrotoviska na nové miesto v neďalekom skladisku. Depo v skladisku malo miesto pre dva rušne, takže okrem Huga sa tam mohla zabývať aj iná mašinka. Práve tam ubytovali aj Žartovníka. Keďže Žartovník bol elektrický rušeň, museli mu na jeho miesto natiahnuť drôt a keď Hugo videl, čo to má Žartovník v svojom domčeku, aj on zatúžil mať v domčeku drôt. „Prosím ťa,“ nechápal ho správca, „načo ti ten drôt bude? Veď ty si parný rušeň, netreba ti ho!“ „Len mi ho tam natiahnite!“ prosíkal Hugo a tak nakoniec správca dovolil. O pár dní visel drôt aj na Hugovom mieste. Jedného dňa, keď sa správca skladu prišiel pozrieť na rušne, bol pri pohľade na Žartovníkovo miesto prekvapený, lebo tam bol Hugo. „A kde je Žartovník?“ „Pozrite sa vedľa!“ odpovedal mu Hugo a keď sa správca pozrel aj na Hugovo miesto, usmial sa: „Máš pravdu, Žartovník je vedľa! Takže ty si chcel drôt kvôli tomu, aby ste sa vymenili, však?“ Rušne sa smiali a správca nechal oboch vtipkárov tak.
Keď sa deň chýlil ku koncu, správca prišiel za rušňami opäť: „Mám pre vás zlú správu! Musíte ísť na šrotovisko a pomôcť Vtipkárovi!“ „Ojojoj, tak pre mňa to bude hračka, lebo tam som kedysi slúžil! Navyše oboch ste nás potešili, pretože Vtipkár je náš kamarát!“ jasal Hugo. „Tak to vám gratulujem, nevedel som, že máte kamaráta na šrotovisku! Keď chcete, tak tam môžete po skončení práce prenocovať, hoci by som vám radšej odporúčal, aby ste sa vrátili, pretože som počul, že v noci tam straší. Navyše dnes v noci tadiaľ prejde veľa vlakov a žiaden z nich sa tam nezastaví. Vagóny odtiaľ odchádzajú až ráno, takže sa asi kvôli tým vlakom nevyspíte.“ „Ale! Vyspíme sa! Aj keby sa tam pretekali všetky tie vlaky so stádom slonov, aj tak sa vyspíme!“ „No dobre! Tak choďte!“ rozlúčil sa s nim správca a obe rušne odišli. Potom si správca sadol na debnu a povzdychol si: „Jáj, čo si len nevymyslia…“
Hugo so Žartovníkom za ten čas prišli na šrotovisko, kde sa zvítali s Vtipkárom, ktorý im hneď povedal, čo majú robiť „Takže tieto vagóny musíme dnes večer roztriediť do štyroch vlakov – v jednom musí byť šrot, ktorý ešte nie je spracovaný, v druhom musí byť už spracovaný šrot, lebo ide do železiarní, v treťom nesmie byť ani jeden vagón so šrotom, ale môže počkať, lebo v ňom nie je nič súrne a štvrtý musí byť hotový čo najrýchlejšie, lebo doňho idú chladiarenské vagóny a odíde už dnes večer.“ Rušne na nič nečakali a hneď sa pustili do práce. Tá im šla tak rýchlo, že asi za polhodinu rušne zahlásili: „Hotovo!“ „Určite?“ divil sa dozorca, „Skontrolujem vás, či ste to urobili poriadne!“ Hneď šiel skontrolovať všetky štyri vlaky a po kontrole bol spokojný. „Znamená to, že všetky vagóny sú zoradené správne?“ vyzvedal Žartovník. „Tak, tak,“ pochválil rušne dozorca, „všetky vagóny sú zoradené tak, ako majú byť!“ „Ale ja vidím v treťom vlaku vagón, čo tam nepatrí!“ vyhlásil Vtipkár a dozorca radšej šiel znova skontrolovať tretí vlak. Ako tak kontroloval, rušne sa ozvali: „Prvý apríl prešiel, a hlupák sa našiel!“ Dozorca prekvapene vyzrel spoza vagónov a všetky tri rušne sa potichu chichotali. „Aha, takže vy si zo mňa strieľate, čo? Ej, vy ste teda…“ usmieval sa dozorca.
Keď sa zotmelo a odišiel vlak s chladiarenskými vagónmi, Vtipkár, Žartovník a Hugo sa zhovárali. Žartovník navrhol Hugovi, aby na šrotovisku zostali. „A čo tu budeme, preboha živého, robiť?“ čudoval sa Hugo. „Predsa strašiť!“, vyhlásil Vtipkár, „Túto noc má tadeto prejsť veľa vlakov a my tu budeme bez dozoru! To je jedinečná príležitosť nachytať veľa mašiniek na jednom mieste!“ „No dobre, ako si želáš! Je to na te… Ehm! Na nás!“ odpovedal Žartovník a Hugo pošepky upozornil: „Psst! Vidím v diaľke svetielko! To bude asi prvá mašinka, ktorú vystrašíme, tak sa rýchlo pripravte!“ „Maličkosť!“ odpovedal Vtipkár a zaliezol do svojej búdy. Ostané rušne tiež nelenili a odtiahli sa na vedľajšiu koľaj, kde sa schovali za odstavené vlaky.
Hugo mal so svetielkom pravdu. Bol to Hubert, poštový rušeň, ťahal nočný expres. Keď vchádzal na šrotovisko, bol pokojný, keď tu zrazu… „Buááááááááá!!!“ vykríklo a rozsvietilo sa akési čudo, ktoré sa ukrývalo vo Vtipkárovej búde. „Jááááj, pomóóóóóóc, strašidlóóóóóóó!!!!!“ vyľakal sa Hubert a upaľoval preč smerom ku skladisku. Podobne sa naľakali aj ostané mašinky, ktoré prechádzali cez šrotovisko. Všetky išli na šrotovisko pokojne, ale zo neho doslova pálili vystrašené na smrť. Ráno všetci traja vtipkári vyšli zo svojich skrýš a rozosmiali sa z toho, čo robili celú noc. Keď sa dosť nasmiali, pobrali sa preč.
Potom, ako Hugo so Žartovníkom prišli domov, správca sa ich opýtal: „Tak čo? Vyspali ste sa vôbec? Lebo som počul, že túto noc na šrotovisku strašilo. Všetky nočné vlaky tadiaľ prešli, akoby ich niečo naháňalo. Niektoré zo strašidiel vraj pripomínali rušne.“ „Veď vidíte, že sme sa vyspinkali doružova!“ odpovedal Žartovník, no v skutočnosti sa červenal od strachu, že správca na ten žartík príde. Našťastie neprišiel, až kým cez koľajisko v sklade neprechádzali Adolf so Sergejom. Keď prechádzali okolo Huga, znenazdajky sa zastavili, po chvíli Adolf vykríkol: „Ale, ale! Sergej, pozri, ktože to je! To je jeden z tých, čo pred pár dňami na nás húkali, keď sme v noci prehádzali cez šrotovisko!“ Sergej si Huga premeral a potom zavolali správcu, ktorému všetko povedali. „Hugo, je to pravda?“ obrátil sa správca na Huga. „N-n- nie!“ koktal Hugo. „Kokceš! To je neklamný znak toho, že klameš!“ vyštekol Sergej. „Priznaj, sa ináč bude s tebou zle!“ mračili sa naňho správca s Adolfom. „No tak dobre! Tej noci sa nám vôbec nechcelo spať, tak sme sa rozhodli, že vystrašíme všetky mašinky, čo prejdú cez šrotovisko.“ Adolf so Sergejom sa stále mračili, ale správca sa rozosmial na celé kolo. Jeho smiech bol taký nákazlivý, že čoskoro sa začali smiať aj Adolf so Sergejom. „Vieš, čo? Necháme toho vtipálka tak, lebo inak sa tu budeme smiať až do večera!“ chichotali sa obe rušne a tak sa rýchlo pobrali preč. Hugo nič nechápal, lebo nepovedal nič smiešne, ale zato správca hneď potom, ako ho smiech konečne prešiel, mu vysvetlil, že sa smial z toho, lebo konečne mu došlo, kto bol tým strašidlom na šrotovisku.
A my len môžeme poďakovať správcovi za ten smiech, pretože asi len vďaka tomu našich troch vtipkárov nepotrestali. Bohvie, čo by sa s nimi stalo, keby sa o ich strašení dozvedel aj riaditeľ.
Autor: Sergej
Be the first to comment