Ako už isto viete, naše železnice prešli veľkými zmenami – prišli naftové a elektrické mašinky a pre elektrické mašinky sa naťahali nad traťami drôty, postavila sa továreň na uhlie, nové železiarne… Nanešťastie veľkými zmenami neprešli len železnice, ich konkurenti na pneumatikách (ak neviete, čo tým myslím, tak vám to prezradím – sú to autáJ ) tiež prešli nejakými väčšími zmenami – postavili sa diaľnice a autá začali čím ďalej, tým viac prekonávať hranicu rýchlosti 100 kilometrov za hodinu. Väčšinou to boli len osobné autá, ale ani nákladné sa nedávali zahanbiť. Ale koho naše mašinky prezývali „zlodejmi z diaľnic, o tom už rozpráva nasledujúca rozprávka.
„Videl som ho!“ povedal rušeň Hubert, keď sa vrátil do svojho depa v Pohorníkove. „A čo si videl?“ opýtala sa ho lokomotíva Uršula. „Nevieš? Predsa jedného zo zlodejov, čo nám kradnú náklad!“ odpovedal Hubert a Uršula zvolala: „Ahá, ty myslíš kamióny! Je to tak?“ „Veru tak!“ súhlasil Hubert a ďalej sa už rozprávali o inom.
Zlodeji nákladu, alebo zlodeji z diaľnic – takto všetky tramtárijské mašinky volali najnovšie nákladné autá – kamióny. Od ostatných nákladných áut sa líšili hlavne tým, že namiesto nadstavby, ktorú mali na seba napevno pripevnenú, na svojom podvozku okrem kabíny nemali nič a na mieste, kde by mala byť korba, bolo oko na zavesenie veľkého návesu, ktorý sa dá zmeniť podľa potreby a tak jeden kamión mohol s rôznymi návesmi odviezť viac druhov nákladu, než hocijaké iné nákladné auto. Doteraz túto výsadu mali iba autá, čo za sebou mohli ťahať príves, traktory a samozrejme nákladné vlaky. Kamióny sa dovážali hlavne z Ameriky, ale postupne sa objavili aj tie, čo sa vyrobili v Tramtárii. Najprv mašinkám neprekážali, no čoskoro začali, lebo vďaka ním postupom času vozili čím ďalej, tým menej nákladu, pretože firmy, ktorým vozili tovar, začali uprednostňovať kamióny pred vlakmi. Vlaky to začalo , pochopiteľne, škrieť. Na to, že cestujúcich im berú autobusy a niektorým aj lietadlá, si už zvykli, ale s tým, že im náklad začali kradnúť kamióny, sa už zmieriť nemienili. Mnohé mašinky prosili riaditeľa, aby to zmenil, ale ten povedal: „Rád by som vám všetkým pomohol, ale bohužiaľ, nie je to v mojich silách, aby kamióny začali voziť menej nákladu ako vy. O tom, do čoho sa naloží tovar, o tom rozhodujú firmy samé.“ A tak mašinky boli sklamané. Možno by sa s tým aj zmierili, ale k tomu, aby to tak nebolo, mali ešte jeden dôvod – kamióny ich čím ďalej tým viac zlostili. Najčastejšie sa im stavali do cesty na priecestiach a vytrubovali na nich na cestách, ktoré šli vedľa železnice. „Už toho máme po krk!“ vravievali a tak každá mašinka si dala heslo „Všetky kamióny sú nanič!“ Podobne sa zachovali aj kamióny. Jedného dňa, keď Hubert viezol nákladný vlak, šiel po ceste vedľa železnice kamión a ako vždy, trúbil na Huberta čo najhlasnejšie. „Len si trúb, ty trúp jeden! Nie si nič iné, len cestný pirát!“ „Myslíš?“, zakričal naňho kamión, „tak počúvaj toto: Každý vlak je nanič, budúcnosť patrí nám! Kamiónom!“ A aby Huberta ešte viac vyprovokoval, ešte raz naňho hlasno zatrúbil. Našťastie Hubert práve vošiel do tunela a tak sa otravného kamiónu zbavil.
Na druhý deň mal zase problémy s kamiónom, ale tentoraz o čosi horšie. Napoludnie nakladal v jednom prekladisku tovar, ktorý mal odviezť do hlavného mesta Kocúrkova. Keď sa chystal vyraziť, netušil, že za rohom číhajú kamióny, ktoré tam oddychovali. Jeden z nich, ktorý volali Roháčom podľa rohov na kapote, videl, ako sa Hubert rozbieha a tak si zahundral: „Ej, Hubert vezie tovar… ale dlho ho nepovezie!“ Zákerne sa zasmial a keď bol Hubert takmer pri ňom, vrazil do debien naukladaných na seba, ktoré stáli blízko trate. Debne sa rozbili, všetko z nich sa vysypalo na koľajnice a takto zahatali Hubertovi cestu. Hubert musel prudko zabrzdiť a keď sa pozrel na kamióny pri ňom, veľmi sa zlostil. „Tak vy si dovoľujete zablokovať mi trať, čo?“ Kamióny odpovedali hurónskym smiechom. Aj prednosta sa zlostil: „Takto ten náklad nestihne prísť včas!“ „Ja ho odveziem!“ ponúkol sa Roháč. „Ty? Nie, neodvezieš! Všetkému na vine si ty, a tvoji parťáci, čo tu stoja!“ Nikto ho ale nepočúval. Náklad nakoniec preložili do kamiónov a kamión, ktorý odchádzal z prekladiska ako posledný, výsmešne zavolal na Huberta: „Arrivederči, parný šrot! Vidíme sa, až ťa budem viezť do starého železa!“ Huberta to nesmierne rozčúlilo a rozmýšľal, ako sa kamiónom pomstí. Na pomstu myslel počas celej cesty do svojho depa. Keď tam došiel, všetky lokomotívy ho privítali:
„No ahoj, Hubert! Aký bol deň?“ „Ani sa nepýtajte!“ zasyčal. „Zase tie kamióny?“ vyzvedal Fero. „Pravdaže, čo iné? Dnes jeden z nich v prekladisku zbúral stoh debien, ktorý sa vysypal na trať a takto mi zatarasil cestu! Nakoniec náklad, ktorý som viezol, skončil v kamiónoch a ja som sa mohol ísť akurát tak pásť! Aj slepého Modroočka by také dačo rozčúlilo, všakže?“
Fero sa usmial a povedal: „Keď spomínaš Modroočka, tak práve s ním som včera viezol vlak z továrne na uhlie. Ja na začiatku a on na konci. Prechádzali sme cez jedno priecestie za Ďatelinovcami a zrazu na tom priecestí surovo zastavil kamión a my sme museli prudko brzdiť. Modroočko sa na mňa po celý zvyšok cesty zlostil, ale potom pochopil, keď som mu vysvetlil, že nám do cesty vošiel kamión. Vtedy spustil takú spŕšku nadávok, akú som od neho nikdy nepočul. Nikdy som od neho nepočul žiadnu nadávku a zrazu toľko nadával, až som sa divil, ale vedel som, že je to kvôli tomu kamiónu. Iste aj on má za sebou niekoľko zlých skúseností s kamiónmi. Keď som neskôr išiel do Čierneho Lesa, stretol som ten kamión, ktorý nám zahatal cestu a vysmieval sa mi, tak som tiež naňho spustil peknú spŕšku nadávok, podobnú, akú zo seba vychrlil Modroočko. On mi na to odpovedal trúbením a ešte väčším výsmechom. Potvora jedna, nevie sa vôbec správať, hlavne že má rohy vpredu na kapote! Nech si s nimi svetlá rozbije!“ „Rohy?“, čudovala sa Uršuľa, „Na kapote?“ „Presne tak!“, prisvedčili Fero aj Hubert, „Rohy na kapote!“ „Tak to môže byť len a len Roháč! On jediný má rohy na kapote, ale je to strašne drzý kamión, hádam ešte drzejší, než každý iný! U mňa a potom o čosi ďalej na širokorozchodnej železnici sa zabával tým, že striekal do mňa a Mášy vodu z ostrekovačov a nám sa to, samozrejme, nepáčilo. Potom asi pred mesiacom mi zo svojho návesu vysypal na koľaje celý náklad rýb! Najprv som si myslela, že tie ryby sú čerstvé, ale neboli, smrdeli ešte odpornejšie, než čerstvé!“ „Tak to tým kamiónom musíme vyhlásiť vojnu! Nesmú dostať od nás ani štipku z nákladu!“ zlostil sa Fero až tak, že bol v tvári celý červený. „Vravíš vojnu? A ani štipku z nákladu? To je výborný nápad!“, pochválila ho Uršuľa, „S tým treba zájsť za riaditeľom a oznámiť mu to!“ Všetky lokomotívy s tým nadšene súhlasili a na znak podpory nadšene pískali a trúbili. O polnoci vyšli Randy s Ferom k vchodu do depa pre rýchliky a čakali tam na riaditeľa. Keď ho na úsvite zbadali, pískali a volali naňho. Riaditeľ sa nazlostil a podišiel za nimi: „Čo chcete?“ „Máme plán!“ uškrnul sa Fero. „Presne tak! Vyhlásili sme kamiónom vojnu!“ „O čom to trepete? Aký plán? Aká vojna?“ Fero s Randym spustili na riaditeľa: „Rozhodli sme sa, že keď budeme mať za úlohu odviezť nejaký náklad, nebudeme ho voziť len do prekladiska v polceste, kde ho preložia do kamiónov, ale odvezieme ho až tam, kde by ho zvyčajne doviezol kamión. V prípade, že do cieľa nákladu nevedú koľaje, odvezieme ho čo najbližšie k cieľu a vyložíme ho až v najbližšom prekladisku! Navyše, keď sa nám postaví do cesty nejaký kamión, nebudeme vôbec brzdiť, ešte viac zrýchlime, aby kamión z priecestia zmizol! Keď nie sám, tak vďaka nám! To je naša voja proti kamiónom!“ „No, síce to môže byť niekomu proti srsti a navyše to druhé je aj proti predpisom, ale ako myslíte! Aj mňa mrzia kamióny, takže si robte s nimi čo chcete! Na dnes máte s nimi voľnú ruku, ale nesmiete spôsobiť žiadnu nehodu, inak vám to zadrhnem!“ A tak sa stalo. Keď Fero s Randym došli do depa, kde boli aj Helmut s Uršuľou, dali tú správu rozhlásiť po všetkých železniciach v Tramtárii. Správa sa šírila nebezpečnou rýchlosťou a takto nákladné vlaky nezastavovali v prekladiskách, kde im prikázali, ale podľa plánu „vojny proti kamiónom“ v cieli nákladu, alebo najbližšie k cieľu, keď do cieľa neviedli koľaje. Takto kamión, ktorý čakal na náklad v prekladisku v polceste, musel utekať za vlakom a buď sa vrátil s dlhým nosom, alebo po prekládke prešiel smiešnu vzdialenosť často len pár kilometrov. Na kamióny, ktoré zase radi blokovali trate na priecestiach, čakali rútiace sa vlaky, ktoré navyše dávali o sebe vedieť hlasným pískaním a keď zbadali vlaky, ktoré sa rútili priamo na nich, radšej sa samé hneď a zaraz pobrali preč z priecestia, aby sa im nič nestalo, takže tentoraz túto hru vyhrávali vlaky a nie kamióny. Nakoniec kamióny uznali, že na vlaky nemajú a tak priznali porážku. Vlaky im na oplátku odpustili a odvtedy si pomáhali.
Od tých čias, keď sa nejaký nákladný vlak pokazí a náklad sa nedá preložiť do druhého vlaku, príde na pomoc kamión a vlaky zase chodia na pomoc kamiónom – aby si šetrili sily, vezú ich po železnici.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Milé deti! Táto časť tohto seriálu mala byť pôvodne posledná, ale keďže som ešte nový rozprávkový seriál nestihol dokončiť, bude tento seriál pokračovať až do letných prázdnin, kedy si naši rozprávkoví hrdinovia na kolesách dajú prestávku. V rámci pokračovania seriálu sa okrem nových častí objaví aj pár rozprávok, ktoré som napísal už dávnejšie a váľajú sa mi v zásuvke 😉
Text a foto: Sergej
Be the first to comment