Milé deti!
Opäť tu máme pre vás náš pravidelno-nepravidelný cyklus Veterány deťom, v rámci ktorého Vám prinášame rozprávky o najrôznejších veteránoch. Minule sme tu mali motorku Babetu, no teraz sa tak vrátime k jednému dopravnému prostriedku, ktorý sme tu už mali – áno, určite ste podľa nápovedy v nádpise uhádli, že pôjde zase o električku. A či sa týmto vraciame do Husiarova? Ktovie. Každopádne môžem prezradiť, že inšpiráciu pre tento serál som našiel v jednom románe slávneho anglického spisovateľa Terryho Pratchetta, ktorého mnohým z vás určite netreba predstavovať, hlavne tým starším. Ale poďme už na rozprávku, lebo sprievodca v našej električke už na nás netrepzlivo čaká.
A kým všetci do našej električky nastúpime, prezradím ešte, že odteraz sa budem snažiť prinášať každý nový diel nášho rozprávkového cyklu každé dva týždne. Je to kvôli novému spôsobu kreslenia obrázkov, ktorý je oproti predošlému o niečo náročnejší na čas, ale na druhú stranu ich bude v rozprávkach oveľa viac než doteraz. Nie je to žiadne tajomstvo – kým som ich predtým kreslil vždy jednotlivo, teraz ich všeky kreslím ako komiks. Alebo skôr niečo medzi komiksom a filmovým pásom. A ktovie – možno sa raz ten „filmový pás“ dostane aj na ozajstné filmové plátno 😉
P.S.: Stále platí, že píšte, kritzuje… Len do toho!
„Ak existuje boh, tak potom je to vedec všetkými masťami mazaný, lebo s mojím kamarátom sme jeho pokusní králici. Alebo aspoň laboratórne myši, krysy, potkany, či čo. Skrátka často mávam pocit, akoby niekto, kto riadi celý tento svet, na nás skušal všelijaké hókusy-pokusy.“ povedal raz dávno istý Jonáš Smith pre noviny Čo bolo, to bolo – LEDABOLO, ktoré vychádzali v mestečku Mrázkovo, v horskom meste, ktoré ležalo viac ako tisíc metrov nad morom, čím bolo najvyššie položeným mestom v Tramtárii. Nečudo, že sa mesto volalo Mrázkov, lebo mrazy tam vďaka horskému prostrediu udierali skôr, než v ostatných kútoch Tramtárie. Kým inde v Tramtárii zvyklo prvý raz nasnežiť od polovice novembra až do polovice decembra, v Mrázkove sa prvý sneh objavoval už v októbri a zima tam zvykla vydržať až do začiatku apríla. A keďže počasie v horách býva nevyspytateľné, občas sa sneh v Mrázkove nečakane objavil aj v lete.
Nuž a čím bol tento Jonáš, prezývaný aj Šplhúň pre noviny tak zaujímavý? Žeby preto, lebo bol riaditeľom mrázkovskej električkovej spoločnosti, spoločnosti s neobyčajnými zamestnancami a ešte neobyčajnejšími električkami? Alebo preto, lebo predtým mal nečestné povolanie? Nuž, poďme spolu rozmotávať klbko udalostí, ktoré priviedli bývalého zlodeja k električkám!
Bolo to už veľmi dávno – možno tak pred deväťdesiatimi rokmi. Vtedy bola raz istá banda zlodejíčkov, ktorí kradli autá. No nevravím, že takéto bandy dnes nie sú, sú aj dnes a je ich oveľa viac, než vtedy, keď sa odohral tento príbeh, ale vtedy to bola výnimka, nakoľko autá vtedy ešte začínali.
Kradli všetko, od najobyčajnejších Fordov T cez najrýchlejšie Bugatky až po najluxusnejšie Rolls-Roycy. Sem-tam sa ulakomili aj na motorku, či dokonca nákladné auto, v tých časoch zväčša parné, no bola to skôr výnimka.
Keďže vtedy bolo áut oveľa menej ako dnes a aj policajti boli lepší, jednu z prvých organizovaných bánd zlodejov áut čoskoro chytili. A to ľsťou, o akej vtedy ani nechýrovali – nastrážili na zlodejov pascu, auto, o ktorom vedeli, že ho iste ukradnú, lebo to bolo veľmi drahé auto.
Bol to Rolls-Royce, ktorý patril vtedajšiemu policajnému náčelníkovi. Zlodeji sa mu síce vyhýbali, ale keď ho premaľovali a zmenili mu značky, stal sa pre nich príliš lákavou korisťou. A tak ho, samozrejme, ukradli. Ale… s policajtom v kufri. Tento Rolls mal na vtedajšie pomery neobyčajne veľký kufor, preto sa doň mohol zmestiť aj človek, ak sa dobre prikrčil.
Keď gang zlodejov áut už mal tento Rolls vo svojej skrýši, policajt v kufri čakal na vhodnú príležitosť. Tá o chvíľu nastala. Gang sa rozhodol tento mimoriadny úspech osláviť a tak sa odobrali do neďalekej krčmy, kde sa rozprúdila bujará zábava.
Schovaný policajt túto príležitosť využil, vyliezol z kufra a porozhliadal sa po dielni, v ktorej gang skrýval ukradnuté autá. Ako zistil, aj rozoberal na súčiastky. Nenápadne sa obzeral, kde by sa chlapi z gangu mohli skrývať a kde vlastne je a potom sa plazil po celej garáži, kým nenašiel telefón. Vtedy to neboli také telefóny aké máme dnes, ale ozajstní deduškovia telefóny na kľuku, ktoré môžete vidieť buď v múzeu alebo v starých filmoch. Čísla sa na nich nevyťukávali ani nevytáčali, preto kto chcel zavolať, musel najprv zdvihnúť slúchadlo, zatočiť kľukou a hneď nato sa ho spojovateľ v ústredni opýtal, aké číslo volá.
Náš policajt nevolal nikoho iného, než policajného náčelníka, kde sa zlodeji nachádzajú a aké číslo má telefón, z ktorého volá. Pre policajtov už bola hračka zistiť podľa čísla telefónu, kde kde je skrýša a to zlodeji nemali ani najmenšie podozrenie, že práve padajú do rafinovanej pasce a že nebude trvať dlho, kým sa im na rukách ocitnú želiezka a tak ďalej liali do seba ďalšie litre vína. Kým si po nich policajti prišli, boli už na mol opití. V ich garáži našli kopu dôkazov, ktoré ich usvedčili.
Presuňme sa o tri roky ďalej. Z celého gangu, ktorý mal pôvodne desať členov, zostali už len dvaja – šéf bandy Jonáš Smith, ktorého prezývali Veľký Johny, alebo Šplhúň a jeho verný spoločník – mechanik, ktorého nikto nevolal inak, než Šperhák. Jeho pravé meno som už, žiaľ, zabudol a nie som jediný, lebo inak ho nenazval ani sudca. Dokázal sa dostať doslova do hocičoho a okrem ukradnutých áut mal na svedomí aj pár vykradnutých domov.
Obaja z celej bandy dostali najvyššie tresty, dvanásť rokov ťažkého žalára. Ostatní dostali iba dva – tri roky, preto už z väznice odišli. Ak som dobre počul, na zlodejské chodníčky sa už nikdy nevrátili.
Šplhúň a Šperhák začínali každé ráno kreslením na stenu cely. Určite uhádnete, ak si tipnete, že si na stenu nekreslili nič iné, len čiarky, koľko dní už sedia vo väzení. Ani dnes tomu nebolo inak. Šplhúň na stenu nakreslil ďalšiu čiarku a povzdychol si:
„Ešte deväť rokov a 254 dní. Ach, ako to len zvládneme? Ak sa nič nezmení, dovtedy tu z nás zostanú len kostry!“
„Nemaj obavy, Šplhúň! Zajtra má prísť väzňovi z vedľajšej cely návšteva a pokiaľ viem, sľúbil nám, že tá návšteva sem prepašuje lopatu, takže nám vykope tunel a ujdeme spolu s ním!“
Šplhúň dostal záchvat šialenosti:
„Zajtra? Zajtra??? Prečo nie dnes? Prečo nie dnes, ale zajtra?! Ach, ako odporne znie to slovo! Zajtra! Zajtra!!! Ja chcem ísť von už DNES! Počuješ? Dnes, dnes, DNÉÉÉÉÉÉÉS!!!!“ A začal búchať päsťami aj s hlavou po stenách i po oceľových dverách.
Zrazu ich prekvapil hlas dozorcu:
„Niekto tu kričí, že chce ísť von už dnes?“
Šplhúň, keď to začul, hodil sa na oceľové dvere a kričal:
„Áno, ja, ja, JÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!!“
„Máte šancu!“, zaznel hlas neznámeho postaršieho muža vo fraku, „Potrebujem nejakého šikovného väzňa na ťažku úlohu.“
„Mňa si berte, mňa, mňa, mňa!!! Nech je tá úloha akokoľvek ťažká, ja ju splním!!!“ kričal Šplhúň celý bez seba v túžbe dostať sa za každú cenu na slobodu.
„Kto tu sedí?“ zastavil sa neznámy muž pri cele, v ktorej sedeli Šplhúň a Šperhák.
„Tu je, prosím pekne Jonáš Smith, známy ako Šplhúň. S ním sedí aj jeho parťák nazývaný Šperhák.“
„Výborne! Tak tých potrebujem! To sú ľudia, akých hľadám! Počul som, čoho sú títo dvaja schopní a musím povedať, že presne takí sú na moju úlohu ako stvorení.“
Šplhúň a Šperhák nemohli uveriť vlastným ušiam. Tento neznámy chlp, pardon, chlap hľadá práve ich! Šperhák preto skočil na oceľové dvere a doslova hypnotizujúcim pohľadom sa obaja dívali na neznámeho muža v obleku.
„Čože? Dobre som počul? Vy chcete práve… nás???“
„Áno, pán Smith a pán Šperhák. Potrebujem práve vás, lebo nikto iný túto ťažkú úlohu nezvládne.“
Život našich dvoch delikventov sa od tej chvíle obrátil nore honami, pardon, hore nohami. Na návrh neznámeho oboch zlodejíčkov prepustili a ťažký žalár im zmenili na podmienečný trest.
Onedlho už boli na ceste. Neznámy ich viezol vo svojej čiernej limuzíne. Keď sa už viezli, po chvíľke mlčania sa Šplhúň opýtal neznámeho muža:
„Pane a vy ste kto, že nás na váš pokyn prepustili? Určite musíte byť vplyvný muž!“
„Že neviete, kto som?“, začal neznámy, „Tak to je v poriadku. Volam sa Nikolas Dobrofúzik a som starostom mesta Mrázkova. Nie som síce žiadne „veľké zviera“, ako sa hovorí tým, ktorí majú v prepúšťaní väzňov veľký vplyv, ale už dlhšie zháňam niekoho, kto by mi pomohol v ťažkej situácii. Nakoľko sa nikto na to dobrovoľne nehlásil, rozhodil som siete medzi väzňami. Som nesmierne šťastný, že som natrafil práve na vás, lebo ako som už hovoril, viem čoho ste schopní a preto nik iný sa na túto úlohu nehodí lepšie než vy.“
„Ak sa smiem opýtať, kam nás to veziete?“ ozval sa Šperhák.
„Kam inam, než do Mrázkova? Práve v našom meste čaká na vás tá úloha.“
Len čo tam prišli, obaja zlodejíčkovia si z auta všimli, že v meste sú električkové koľajnice, dokonca nad nimi viseli elektrické drôty, ale žiadnu električku v meste nestretli. To Šperhákovi nedalo:
„Pán starosta, prečo v tomto meste nejazdia električky, hoci koľajnice tu sú?“
„To uvidíte.“ uškrnul sa starosta a Šplhúň so Šperhákom začali tušiť, že tá ťažká úloha bude mať niečo spoločné s električkami.
Netrvalo dlho a prišli do električkovej vozovne. V nej stálo asi dvadsaťštyri električiek a presne toľko aj prívesných vagónikov. Boli to ešte tie staré „jednooké“ električky, ktoré boli drevené a vpredu mali iba jedno veľké svetlo. Vagóniky mali zase namiesto svetla zvonec.
Starosta našich dvoch zlodejíčkov postavil na jedno miesto vo vozovni, odišiel o pár krokov ďalej a spustil:
„Vítajte v električkovej vozovni v meste Mrázkove! Ako ste si všimli, električky v našom meste síce máme, ale nejazdia! Električková doprava tu skrachovala, lebo sa topí v mori dlhov, ktoré neustále rastú. A rastú! Rastú, stále rastú! Ako bambusy! Až do výšin, ktoré pomaly prekonajú Everest, najvyššiu horu sveta. Vy ste jediní, ktorí dokážu vzkriesiť tak zadĺženú firmu.“
„My?? To si robíte žarty! My nie sme žiadni podnikatelia, ale zlodeji! Navyše… ani nevieme, ako taká električka funguje!“ oponoval Šplhúň.
„Normálne. Na elektrinu.“
„To áno… ale kde ju vziať? Pozerám, prívod elektriny je rozbitý. Navyše, keď je to zadĺžené, elektrinu nám určite nedajú.“ odvetil Šplhúň.
„Dajú. Len si ju musíte nájsť.“ uškrnul sa starosta.
„Kde??“ začudovali sa obaja zlodejíčkovia.
„Tam v tom starom mlyne.“ ukázal starosta cez okno na malý vodný mlyn na brehu horskej bystriny.
„V tej starej barabizni? Nebláznite! Veď to nie je vodná elektráreň!“ krútil hlavou Šplhúň.
„Nie je. Ale bude. Keď si ju tam postavíte. Generátor som pre vás už zabezpečil.“ uistil ich starosta.
„A tam? Kto to k nám ide?“ čudoval sa Šplhúň, keď začul kroky.
„To sú vaši noví spolupracovníci! Predstavujem vám vrchného opravára Závlačku a účtovníka Nepíšta!“
Závlačka a Nepíšto podišli k Šplhúňovi a Šperhákovi a pekne sa s nimi zvítali.
–Akí čudní a odporní ľudia!- pomysleli si zlodejíčkovia. Skutočne boli títo dvaja mužíčkovia zvláštni. Nepíšto bol hrbáč a chodil o paličke, hoci bol mladý. Takto ho dokalíčili vymáhači dlhov pri poslednom pokuse oživiť električky v meste. Závlačka bol chlap ako hora. Bol taký zarastený, že mu ani nebolo vidieť, kde má ústa a uši. Bol taký silný, že by dokázal zdvihnúť električku aj s vagónikom na jednej ruke. Nosil iba staré zamastené montérky, ktoré boli také čierne od oleja, že sa ani nedalo zistiť, akú farbu mali predtým.
„Do-do-dobrý deň.“ predstavil sa Nepíšto. „J-ja som Pi-Pišta Nepi-píšto a-a s-som ú-ú-účtovník tejto za-za-zadĺženej s-s-s-s-s-spoločnosti.“
„Hovorte po slovensky, vôbec vám nerozumiem!“ okríkol Nepíšta Šplhúň a starosta sa naňho prísne pozrel:
„Nebuďte naňho taký hrubý, pán Smith! On nemôže za to, že je koktavý, on koktá odvtedy, čo ho zmlátili tí mafiáni.“
„Akí mafiáni?“ začudoval sa Šplhúň.
„Takí mafiáni, ako ši ty! Ja šom našťaštie obišiel len š vybitými žubmi, preto šušlem a on kokče!“, zahrmel Závlačka, „A ak ša k nám budeš šprávať rovnako, ako teraž ku Pištovi, doražím ťa rovnako ako oni doražili Pištu, tak ši dávaj na šeba požor!“
„A-a-áno…“ zakoktal tentoraz Šplhúň, „vidím, aký si veľký a preto nechám Nepíšta na pokoji.“
Potom sa Šplhúň obrátil a odkráčal k starostovi:
„Prepáčte, ale toto nemôžem prijať! Ak ma majú ti mafiáni dokalíčiť rovnako, ako toho… ehm… Pištu…“
„…radšej budete sedieť v base?“, zadíval sa naňho starosta, „Uvedomte si, že toto je jediná zákonná možnosť, ako sa môžete dostať na slobodu skôr, než za necelých deväť rokov!“
„Má pravdu!“, pritakal Šperhák, „Radšej by som jazdil s električkami a nechal sa zbiť do nemoty, než by som mal celý zvyšok života hniť v base!“
Šplhúň sa na Šperháka začudovane pozrel. Nechápal Šperhákove slová a tak sa ho opýtal:
„To snáď nemyslíš vážne! Ty sa skutočne chceš nechať zmlátiť tými mafiánmi?“
„Zabúdate, že aj vy ste mafiáni, hoci odsúdení!“ obrátil sa na nich starosta.
„Ale načo nás hádžete do pasce iným mafiánom?“, čudoval sa Šplhúň, „Veď vidíte, že tu máte siláka, ktorý by ich razom skrotil!“
„Hrubá sila nestačí, pán Smith!“, oponoval starosta, „Tu treba človeka, ktorý dokáže nielen ubrániť električky pred mafiánmi, ale aj zorganizovať veľké množstvo ľudí. A proti tým zradcom, čo nám zrušili električky, treba človeka so schopnosťami mafiána! No a keď ste riadili zločinecký gang, prečo by ste nemohli riadiť električkovú spoločnosť?“
Šplhúň teraz vôbec nevedel, čo si má počať. Ak ponuku starostu príjme, hrozí mu, že ho iní mafiáni privedú do hrobu. Ale ak ju odmietne, vráti sa do basy. Preto sa začal radiť so Šperhákom:
„Šperhák, čo si myslíš, máme to vziať, alebo nie? Či to vezmeme, alebo odmietneme, v oboch prípadoch bude s nami amen!“
„Nuž, je to ako v tej rozprávke o zlatej podkove,“ premýšľal Šperhák, „Bol tam tátoš, ktorý svojmu jazdcovi povedal: -Ak zodvihneš tú podkovu, bude zle. Ale ak ju nezodvihneš, bude horšie.- Preto si myslím, že by sme to mali zobrať.“
„Že ty ešte stále veríš na rozprávky!“ dudral Šplhúň popod nos.
Závlačka ich rozhovor začul a pridal svoju poznámku:
„Aj ja ši myšlím, že by šte to mali žobrať! V baše váš nikto neochráni, keď váš žbijú! Tu áno!“
„Kto??“ opýtal sa Šperhák.
„Predša ja!“ hrdo ukázal na seba Závlačka.
„Ale veď ste vraveli, že ma zbijete!“
„Áno, ale len v tom prípade, keď škrivíš čo len jediný vlaš na Pištovej hlave!“ spresnil Závlačka, „Ale ak oni škrivia vlaš na vašich hlavách, nech ši ma neprajú!“
„Takže vy nás budete chrániť?“ žasol Šplhúň.
„Áno! Ak budete chrániť náš a naše električky, potom aj ja budem chrániť váš!“
Šplhúň sa potom obrátil na starostu:
„V poriadku, berieme to.“
„Výborne!“, zatlieskal starosta, „Vidím, že ste chlap na správnom mieste! Poďme si všetko dohodnúť na radnicu!“
A už kráčali von z vozovne. Starosta vpredu a Šplhúň so Šperhákom vzadu. Keď si tí dvaja boli istí, že ich nikto nepočuje, Šplhúň pošepkal Šperhákovi:
„Len čo sa nám naskytne príležitosť, zdrhneme odtiaľto!“
„To nech vám ani na um nezíde!“ ozvala sa zrazu akási starenka.
„Čo? Kto sa nám to opovažuje odvrávať?“ zavrčal Šplhúň.
„Ja!“ zablikala naňho električka, ktorá stála najbližšie k nemu. Šplhún sa k nej otočil a tu zbadal, že tá električka má oči, ústa a svetlo mala ako nos.
„Nám neujdete, hoci by ste to veľmi chceli! Vy ste iba dvaja, zatiaľ čo nás je dvadsaťštyri!“
„Opravujem: dvadsaťsedem!“ obrátil sa starosta.
„Ako to dvadsaťsedem? Veď máme proti sebe iba vás a Závlačku, to sú iba dvaja súperi, takže sme vyrovnaní!“ nadul sa Šplhúň.
„Zabúdate na dvadsaťštyri strážkyň, pri ktorých práve stojíte, aj na to, že Závlačka má silu za troch. A je tu ešte ktosi, kto na vás bude dávať pozor!“
„To som fakt zvedavý, že kto!“ zasmial sa Šplhúň a starosta len vložil dva prsty do úst a hlasno zahvízdal.
Zrazu, kde sa vzala-tu sa vzala, stála pri nich bosorka.
„Zdravíčko, mládenci! Počula som, že sa chcete stoj čo stoj dostať na slobodu, lenže dobre vám radím, cez útek vaša cesta nevedie! To si dobre zapamätajte, lebo so strigou Fridou nie sú žiadne žarty!“
„Striga Frida???“ čudovali sa zlodejíčkovia.
„Áno, mládenci! Tušil som, že určite budete chcieť ujsť a tak som si na vás najal strigu Fridu ako vašu strážkyňu. Ako sama hovorí, s ňou nie sú žiadne žarty! Hneď vám to predvedie.“
Striga Frida hneď bez slov prečarovala inak štíhleho a vysokého Šperháka na malého tučného zeleného škriatka a Šplhúňovi pričarovala uniformu a dlhý nos.
„Hej!!! Čo to má ako byť? Prečo je Šperhák zrazu malý tučný škriatok a ja mám na sebe uniformu… a čo to mám pod očami?!“ naľakal sa Šplhúň.
„To je len dôkaz, ako by som vás potrestala, keby ste sa pokúsili o útek! Šperháka prečarujem naspäť, lebo takto by električky opravovať nemohol, ale ty, Šplhúň, ty takto ostaneš, dokiaľ si svoj trest neodpykáš! A to, čo máš medzi očami, to je, prosím pekne, krásny krivý dlhý nos!“ zaškriekala striga Frida.
„Dlhý nos? Prečo? Prečo musím mať dlhý nos?“
„Aby ťa každý v našom meste ľahko poznal. Ale už poďme, nesmieme strácať čas, lebo dlhy nám zatiaľ zase riadne narastú, ako teraz tvoj nos.“ brnkol po Šplhúňovom frňáku starosta a všetci sa pobrali za ním.
Na radnici sa na všetkom pekne-krásne dohodli. Lepšie povedané, dohodli sa na Šplhúňa a Šperháka, lebo už všetko mali vopred prichystané, takže oboch hodili priamo do vody. Spísali zmluvu a rozhodli, že Šplhúň a Šperhák musia električky spustiť hneď, ako v starom mlyne s pomocou Závlačku nainštalujú generátor. A ak sa namiesto toho pokúsia o útek, alebo zase niečo ukradnú, vrátia sa späť do žalára.
A čo si myslíte vy, milé deti? Podarí sa našim dvom trestancom spustiť električky? Alebo skončia zakliatí strigou Fridou za mrežami? O tom všetkom sa dočítate nabudúce.
Text & kresby: Tomáš „Sergej“ Halža
Be the first to comment