V minulej časti: V Borci po oprave Dietra už nebolo žiadne nelietajúce lietadlo, všetky tamojšie lietadlá už mohli lietať. A tak, kým Táňa s Melicharom prášili polia, Peter a Dieter sa náhňali nad dedinou. Strážiť ich netrebalo, lebo z Dietrovej nehody a následného trestu sa poučili. Melichar ich potom každé popoludnie učil svoje akrobatické kúsky.
No António a Nina si všimli, že Melichar a Táňa sa do seba zaľúbili. Dvojčatám to najprv nevadilo, no keď neskôr Melichar už tretí raz na nich zabudol kvôli Táni, rozhodli sa , že sa mu pomstia. Najprv ho hľadali a keď ho našli, začali svoju pomstu tým, že preleteli tesne ponad Táňou a ním. Keď to Melichar videl, pustil sa ich sledovať. Hneď na to dvojčatá spôsobili haváriu zvisloletu, vrtuľníka, ktorý vymyslel Herbert. Keď tú haváriu Melichar videl na vlastné oči, vrátil sa na letisko a zavolal mu sanitku. Medzitým dvojčatá ďalej vyčíňali – na jednom dvore vyplašili kačky, husi a sliepky a na neďalekých pastvinách splašili ovce, kozy a kravy. Kým ovce a kozy sa zatúlali do lesa, kravy si to namierili do dediny a rozbili tam všetko, čo im prišlo do cesty, okrem iného aj niekoľko vozov, pri čom poplašili kone, ktoré tie vozy ťahali. Aj kone rozbíjali všetko, čo im prišlo do cesty. Keď to dvojčatá videli, rozhodli sa, že potrápia Antónia, ktorú opravoval strechu, do ktorej sa zrútil Dieter. Aj ho potrápili. Našťastie ich však videl Melichar, ktorý letel okolo a tak zavolal Augustína, ktorý následne dvojčatá z dediny vyhnal. Keď už bolo po všetkom, António sa na Augustína hneval za vyhnanie Dietra a Petra z dediny.
V dnešnej časti sa dočítate, čo sa dialo po vyhnaní Dietra a Petra a spoločne prežijeme prvé okamihy dvojčiat vo vyhnanstve.
Po dni, keď Dieter s Petrom splašili kravy s koňmi a tým spôsobili v dedine rozsiahle škody, zišli sa ráno na letisku v Borci António s Augustínom, Táňou a Ninou. Nina a Táňa sa od Augustína dopočuli, že António sa naňho hnevá a tak sa chceli o tom dozvedieť čosi viac.
„Prečo ste za mnou prišli? Idete ma súdiť?“ hundral António. „Súdiť nie. Iba sa chceme dozvedieť, či sa naozaj hneváš na Augustína za to, že vyhnal Dietra a Petra.“ „A čo vás do toho? Je mi úplne jedno, či sa hnevám, alebo nehnevám, nič z toho nemení na tom, že Dieter a Peter sú už nenávratne preč! A okrem toho, už mám toho dosť! Skončil som! Šmytec!“ Posledné slovo povedal s takým dôrazom, akoby bol Indián a povedal indiánske „howgh“. Nina, Táňa a Augustíno takto pochopili, že António nemá ani tú najmenšiu chuť sa s niekym rozprávať, no Augustíno sa predsa pokúsil vytiahnúť z Antónia pár slov: „António, je mi jasné, že sa na mňa hneváš. Ale predsa by som chcel vedieť, prečo. Prečo sa na mňa hneváš za to, že som odohnal Petra a Dietra?“ António sa najprv zdráhal, no nakoniec spustil: „No dobre, keď si to ty… Tak mi povedz, či si pred tým, čo sa včera stalo, musel dávať pozor na dvojčatá, aby niečo nevyviedli.“ „Nemusel. Nebol na to dôvod!“ odvetil Augustíno. „No vidíš! Pozor si na nich nemusel dávať preto, lebo Melichar si ich získal tým, že ich naučí nejaké akrobatické kúsky. A kým sa im venoval, nebol s nimi žiaden problém, ten nastal až včera, keď sa im prestal venovať.“, vysvetlil António Augustínovi, „Preto sa nečuduj, že sa na teba hnevám.“ Po týchto slovách si zobral malý batôžtek na palici, ktorý si preložil cez plece a odišiel.
Keď všetci traja videli, ako António odchádza, Nina poznamenala: „Teda toto bol ten dôvod, prečo sa na teba rozčúlil! Všakže, Augustíno?“ „Veru. Došlo mi to až teraz, keď mi všetko vysvetlil. Teraz už viem, prečo tak žiali za tými nezbednými dvojčatami! Už viem, že ich vyhnaním som urobil strašnú chybu.“ porozprával Augustíno.
Všetci chvíľu mlčali, potom sa ozvala Táňa: „Myslím, že už viem, prečo urobili takú spúšť. Spomenula som si, ako tesne predtým, než Dieter s Petrom preleteli tesne ponad mnou a Melicharom, počula som niekoho nad nami zakričať: – My tam na teba čakáme ako hlupáci a ty sa tu muckáš s Táňou! No počkaj, toto ti spočítame!- A potom sa to všetko začalo. Mám preto dojem, že na vine tomu všetkému som ja.“ A rozplakala sa.
Keď jej plač začul Melichar, ktorý sa práve v hangári zobudil, podišiel ku nej a chlácholil ju: „Neplač, Tánička, ty moje zlatíčko. Ty za nič nemôžeš, všetko je iba moja vina. Potom, čo sa stala tá včerajšia pohroma, som si spomenul, že už tri dni som sa im nevenoval. No a takto to dopadlo. Takto sa mi pomstili. A to len preto, lebo som zamilovaný…“ „Teda predsa je to moja vina…“, nariekala Táňa, „Preto ťa už nemilujem, Melichar! Už to nemá zmysel, aby sme sa ľúbili!“ A rozplakala sa ešte viac, než predtým.
Tánin plač okrem Melichara prebudil aj Arnolda. Arnold bolo jediné borecké lietadlo, ktoré nemalo so včerajšou pohromou v dedine nič spoločné. A ten, keď videl Táňu, ako roní slonie slzy, pustil sa do nej: „Ale, Táňa! Čo to do teba vošlo! Veď ako povedal Melichar, ty za nič nemôžeš! Načo tu teda plačeš nad rozliatym mliekom, keď tým nič nenapravíme! Čo sa stalo, už sa neodstane. Tvoje náreky nám Petra a Dietra nevrátia, neostáva nič iné, len ich ísť hľadať!“ „A ako ich nájdeme?“, opýtal sa Augustíno, „Veď tí dvaja sú už dávno za horami-za dolami. Kým ich nájdeme, potrvá to celú večnosť a môže sa stať, že už ich ani nenájdeme.“ „To vôbec nič neznamená,“ namietal Arnold, „ktovie, či sa len neskryli kdesi v okolí. A okrem toho, ty najlepšie vieš, kde ich hľadať, lebo si ich sám vyháňal. Videl si teda, kam leteli, takže by si ich mal hľadať ako prvý.“ „To je pravda, lenže dobre vieš, že nerád hľadám sám. Predsa nie nadarmo sa hovorí – viac očí viac vidí.“ „A kto vraví, že ich pôjdeš hľadať sám, veď veľmi dobre vieš, že ti ako starému kamarátovi rád pomôžem, tak ako vždy!“ povedal Arnold a Melichar vyhlásil: „Aj ja pôjdem s vami! Chcem odčiniť to, čo som spôsobil!“ „Tak už sa toľko neobviňuj a keď chceš ísť s nami hľadať, tak poď! Viem o tebe, že si statočné lietadlo a ďalší pár očí sa nám rozhodne zíde!“ zvolal Arnold a vzápätí si dohodli plán pri hľadaní.
Podľa plánu každé lietadlo poletí iným smerom – Augustíno tam, kade vyháňal Petra a Dietra, Arnold bude krúžiť v malom okruhu okolo letiska zo západu na východ a Melichar bude robiť to isté, čo Arnold, akurát v oveľa väčšom okruhu a opačným smerom, než Arnold. Ak sa niekde stretnú, navzájom sa informujú, či niečo našli. Ak niektorý z nich nájde buď obe dvojčatá, alebo len jedného z nich, prípadne po nich nájde nejakú stopu, oznámi to letisku cez vysielačku a ak sa bude dať, privedie ich späť na letisko, alebo aspoň k ním privedie ostatné dve lietadlá. Podľa toho plánu sa aj zariadili a už sa rozleteli svojím smerom nájsť stratené dvojčatá.
Zatiaľ čo António, Arnold a Melichar hľadali naše nezvestné dvojčatá v okolí Borca, Peter s Dietrom už boli ďaleko na to, aby ich takto našli. Potom, čo ich António vyhnal, leteli tam, kam ich len dve oči viedli. Dlhé hodiny leteli mlčky, bez jediného slova. Iste si viete ľahko domyslieť, že z vyhnania boli veľmi smutní, lebo vôbec nevedeli, ktorým smerom sa majú vydať a tak sa iba bezcieľne túlali. Navyše, čím ďalej leteli, tým viac premýšľali nad tým, kde natankujú palivo, lebo to sa im, samozrejme, míňalo.
Nakoniec sa Dieter ozval: „Peter! Kde je to veľké letisko, z ktorého si mi priviezol novú vrtuľu a ďalšie náhradné súčiastky?“ „Ak ti mám pravdu povedať,“ odvetil Peter, „tak ti musím oznámiť, že nás Augustíno vyhnal práve opačným smerom, než to letisko leží. To letisko je na juhozápad od Borca, kým Augustíno nás vyhnal na severovýchod. Inak by sme na tom letisku už dávno pristáli.“ „Hmm, to je veľmi zlá správa. A nevieš o žiadnom, ktoré by ležalo v našom smere?“ „Bohužiaľ, neviem. Zostáva nám len dúfať, že kým sa nám minie palivo, nejaké letisko snáď nájdeme.“ „Zdá sa, že kvôli palivu budeme musieť pristáť v lese a trčať tam dovtedy, dokiaľ nás niekto nenájde.“ smutne dodal Dieter a Peter ho chlácholil: „Nezúfaj! Niečo dovtedy musíme stoj čo stoj nájsť!“ „V to dúfam, inak bude po nás, hoci nás Melichar učil padať.“ „Nespomínaj mi Melichara!“, nazlostil sa Peter, „Veď práve on je vinný za to, že nás z Borca vyhnali!“ „V poriadku. Už to viac spomínať nebudem, iba ak to bude nutné.“ zakončil Dieter.
Leteli ešte chvíľu, kým Peter naradostený nezvolal: „Dieter, pozri, tam je veľké letisko! Sme zachránení!!!“ „Naozaj! Pristaneme tam?“ opýtal sa Dieter a Peter sa uškrnul: „Že sa pýtaš! Pravdaže tam pristaneme, inú možnosť nemáme!“ A tak pristali na tom letisku. Keď už boli obaja na zemi, Peter poznamenal: „Zdá sa, akoby som tu už raz bol!“ Nasledujúca udalosť mu dala za pravdu. Hneď, ako k ním prišiel navádzač, čo navádzal lietadlá na pristávaciu dráhu, opýtal sa ich: „Zdravím vás! Odkiaľ ste prileteli?“ „Zďaleka. Až z Borca!“ odpovedali dvojčatá svorne. „Z Borca? Tak to je čudné, že ste prileteli tak zďaleka.“ čudoval sa navádzač. „Prečo?“ nechápali dvojčatá. „Lebo, ak sa nemýlim, Borec je od nás vzdialený len asi 50 kilometrov a to lietadlá ako vy zvládnu za pár minút.“ „A kde sme to vlastne pristáli?“ divil sa Dieter ešte väčšími. „Šivec.“ odpovedal navádzač pohotovo. „Bisťu!“, prekvapil sa Peter, „Veď práve v Šivci som ti bol pre súčiastky!“ „Komu to vravíš?“ opýtal sa Dieter. „Komu inému, než tebe, Dieter.“ uškrnul sa Peter. Navádzač pokračoval ďalej: „A smiem vedieť, kvôli čomu ste tu pristáli?“ „Máme prázdne nádrže.“ odvetili dvojčatá. „To sa ani nedivím, keď ste prileteli tak zďaleka – až z Borca.“ vtipkoval navádzač a všetci nato vybuchli smiechom.
Potom dvojčatá pretiahli k pumpe, kde im natankovali plné nádrže. Pri tankovaní sa Dieter mimovoľne opýtal: „Nuž Peter… Keď sme tak blízko k Borcu, nevrátime sa tam?“ „Ani nápad!“ zavrčal Peter, „Keď už nás odtiaľ vyhnali, načo sa tam budeme vracať? Dnes sa mi už síce nikam letieť nechce, ale zajtra ráno sa hneď vydáme opačným smerom, než Borec je. Ešte predtým sa chcem spýtať, kde sú tým smerom nejaké zaujímavosti, aby sme už neleteli bezcieľne, lebo už nechcem sa ďalej takto túlať!“ „Súhlasím. Aj ja už mám takéhoto túlania plné zuby. Keď túlať sa, tak s rozumom.“ usmieval sa Dieter.
Zatiaľ čo dvojčatá odpočívali na veľkom letisku v meste Šivec, v neďalekom Borci ich ešte stále hľadali. Arnold, Melichar a Augustíno urputne hľadali, prezerali každý centimeter zeme, ale napriek tomu ich nie a nie nie nájsť. Nakoniec, keď už sa stmievalo a nenašli po nich ani tú najmenšiu stopu, rozhodli sa, že na dnes to vzdajú.
„V pátraní budeme pokračovať zajtra. Dnes už na to nie je čas, ani dobré svetlo“, rozhodol Arnold a ostatní s ním súhlasili. „Veď už bolo načase. Už som úplne vyčerpaný. Nevládzem lietať a ani už nemám dosť paliva.“ povedal Melichar a Augustíno dodal: „Musíme si dať prestávku! Inak by museli vyhlásiť pátranie aj po nás.“ Po týchto slovách pristáli, zavreli sa v hangári a hneď zaspali. Vlastne nespali v pravom slova zmysle, ale skôr bdeli so zavretými očami, lebo chmúrne myšlienky na Petra a Dietra im vôbec nedovoľovali zaspať. Chudáci – a pritom im ani vo sne, ak sa im vôbec nejaký sníval, nenapadlo, že nezvestní, ktorých hľadajú, sú len pár kilometrov od nich na veľkom letisku v Šivci.
Kiež by im to niekto mohol povedať.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment