Veterány deťom – Okrídlené rozprávky 6: zvláštny vynález pána Herberta

V minulej časti: Potom, čo Dieter s Petrom zadymili Borec, sa Nina vydala na Arnoldovi hľadať náhradu za Petra a a Dietra. Kým Nina bola preč, António vyletel na Augustínovi na prechádzku. Augustíno sa obával, či Dieter s Petrom v ich neprítomnosti nič nevyvedú, ale António ho upokojil, že sa nemá čoho báť, lebo Dietra v dyme zostrelili a Petrovi vypustili palivo, tým pádom nemôžu lietať.

Vo vzduchu stretli balón, ktorý Peter a Dieter roztrhali. Pilotoval ho jeho vynálezca, deduško Herbert. Ten sa vyzvedal na Petra a Dietra, či sa musí niečoho obávať, ale keď sa od Antónia dozvedel to isté, čo vedel už Augustíno, potešil sa a prezradil Antóniovi, že pracuje na ďalšom vynáleze, ale neprezradí, čo to je, lebo má to byť prekvapenie.

Pri návrate na letisko si António všimol, že sa Nina už vracia a s ňou prichádza ďalšie lietadlo – Melichar. Ten o sebe porozprával, že pochádza zďaleka a hoci je práškovacie lietadlo, práškovanie ho veľmi skoro omrzelo a dal sa na dráhu akrobata, kde sa vypracoval do dokonalosti. Vďaka tomu si ho všimli z Lietajúceho cirkusu, kde sa potom stal ich hlavnou hviezdou. Jeho rozprávanie zaujalo Petra a Dietra, ktorí potom, čo im Melichar sľúbil, že ich nejaké akrobatické kúsky naučí, snívali o tom, ako sa stanú slávnymi akrobatmi. Pritom nevnímali to najdôležitejšie – a to, že Melichar sa mal v Lietajúcom cirkuse zle a preto musel z neho doslova uletieť.

Dnes sa dočítate, čo deduško Herbert zase vynašiel a čo zase vymysleli Peter a Dieter.

 

Bol tomu už nejaký ten týždeň, čo Dieter s Petrom trčali v hangári na letisku v Borci. A ešte dlhšie čakala na svoju opravu Táňa, ktorej tí dvaja rozstrieľali krídlo. No čakať už nemusela, lebo na letisko práve pre ňu priviezli náhradné krídlo a tak jej ho už mechanici menili. „Konečne si už budem môcť zalietať a poprášiť polia!“ tešila sa. Keď Peter a Dieter videli, ako napredujú práce na nej, šli puknúť od závisti: „Hej, a my čo? My si opravu nezaslúžime? Keď už opravujete Táňu, tak opravte aj nás!“ „Vy si ešte počkajte, na vás rad ešte len príde! Najprv opravíme ju a až tak vás!“ odvetili mechanici. „Prečo?“ „Lebo je dôležitejšia, než vy!“ odpovedali mechanici nedočkavým dvojčatám, na čo sa Peter rozčertil: „Ona je dôležitejšia??? Veď jej prácu prebral Melichar! Navyše my sme vojenské stíhačky, takže keď zo dňa na deň príde vojna…“ „…rozoberieme vás na súčiastky!“, odsekol mu jeden z mechanikov, „ Po prvé, Táňu musíme opraviť čo najskôr, lebo Melichar nestíha kvôli tomu, že jej počas siatia rozstrieľali krídlo a všetky polia mali byť už dávno zasiaté. Po druhé, krídlo ste jej rozstrieľali vy, nuž vás takto aj trestáme. Preto čušte – a neotravujte!“ Dvojčatá sa museli uspokojiť s takouto ostrou odpoveďou a preto radšej zmĺkli.

Chvíľu sa nič neobvyklé nedialo, no potom do hangára prudko vletel Melichar: „Hej, všetci! Poďte sa pozrieť von, čo tam poletuje! Určite ste nikdy predtým nič podobné nevideli!“ Mechanici nechali napol hotovú opravu a všetci vybehli pred hangár. Akonáhle to dvojčatá videli, začudovali sa: „Čo sa deje, Melichar?“ „Keď chlapi otvoria vráta na hangári, uvidíte!“ usmieval sa Melichar.

Čoskoro sa vráta na hangári otvorili dokorán a tak sa dvojčatám naskytol pohľad na zvláštny lietajúci stroj, ktorý sa síce podobal na lietadlo, ale namiesto veľkých krídel mal na streche dve veľké vrtule nad sebou, ktoré sa krútili navzájom oproti sebe.  Vzdialene tento stroj pripomínal dnešné vrtuľníky, ale bol z dreva a malú vrtuľku, ktorú vrtuľníky majú na chvoste, mal tento stroj vpredu, rovnako ako malé lietadlá.

Onedlho čudný lietajúci stroj priletel tak blízko, že si ho diváci mohli pozorne poprezerať. Tí pozornejší, ktorí sa v lietadlách trochu vyznali, si všimli, že tento stroj cez množstvo ozubených kolies a spojok poháňa rovnaký motor, aký lietadlá a že pilot ho ovláda podobne, ako lietadlo, lebo lietajúce čudo malo rovnaký chvost, ako lietadlo.

Tento stroj pilotoval iba jeden človek. A to nemohol byť nikto iný, ako jeho vynálezca Herbert. Keď videl, koľko ľudí prišlo na letisko pozrieť sa na jeho stroj, rozhodol sa, že pristane a predstaví svoj pekelný stroj. Keď zosadol na zem a vypol motor, potom, čo sa vrtule prestali točiť, vystúpil a začal o svojom výtvore rozprávať:

„Vítajte na letisku v Borci, milí obdivovatelia veľkých vynálezov a nových technológií! Rád by som vám predstavil svoj najnovší vynález – zvislolet!“ „Zvislolet? Prečo?“ opýtal sa jeden chlapec. „Lebo tento stroj dokáže lietať aj zvislo. Tým pádom nepotrebuje pristávaciu dráhu, ako klasické lietadlo, lebo na to, aby vzlietol, nepotrebuje sa rozbehnúť, stačí, aby sa hlavné vrtule krútili dosť rýchlo. To sú tie veľké vrtule, čo vidíte na streche tohto vznešeného stroja!“ Istý nevrlý pán medzi divákmi potom  vyzvedal: „A od koho ste to zase obšľahli? Pokiaľ viem, tie vaše „vynálezy“ vždy vymyslel niekto pred vami! Napríklad balón ako prví zostrojili bratia Montgoflierovci!“ „Máte pravdu, lenže ja sa snažím tieto zabudnuté vynálezy vrátiť k životu tým, že na nich odstraňujem ich najväčšie nedostatky. Napríklad balón bratov Montgoflierovcov, ktorý ste spomenuli, mal tú nevýhodu, že mohol letieť iba tak dlho a tak vysoko, ako ste chceli. Museli ste balón postaviť nad oheň, naplniť ho horúcim dymom a keď už bol taký plný a horúci, že ste už mohli letieť, museli ste letieť tak dlho, dokiaľ nevychladol. Tento nedostatok som vyriešil tak, že som nahrievanie nad ohňom nahradil plynovým horákom a pridal som ešte navrch balóna vypúšťací ventil, takže môžem nahrievaním a vypúšťaním horúceho vzduchu ovládať jeho výšku a dĺžku letu. No ale späť k zvisloletu. Tento stroj ako prvý navrhol Leonardo da Vinci. Nejakým zázrakom sa mi podarilo dostať k jeho nákresom a zvislolet sa mi páčil najviac. Ale keď som si podľa jeho návrhu zostrojil model poháňaný  gumičkou, roztočil sa mi do opačného smeru, než vrtuľa a tak som hľadal iné riešenie. To mi napadlo, keď som sa dopočul o istom Jánovi Bahýľovi, ktorý zvislolet nielen navrhol, ale dokonca aj zostrojil, čo sa vraj Leonardovi nepodarilo. Ten navrhol stroj s dvoma proti sebe sa otáčajúcimi vrtuľami, ktoré vidíte aj tu. Zohnal som si návrh jeho zvisloletu, ale keď som videl jeho nákresy, nechápal som, ako to mohol ovládať a tak som na svoj stroj prevzal ovládanie z lietadla. Preto sa na lietadlo trochu podobá.“

Herbert rozprával o svojom vynáleze ďalej, lenže práve sa začalo diať niečo, od čoho závisel ďalší osud Herbertovho zvisloletu. „Dieter!“, zvolal polohlasne Peter, „Myslím si, že jeho vynález má tiež jeden veľký nedostatok!“ „Aký?“ vyzvedal Dieter. „Nie je odolný proti nám!“ „Ako to myslíš, Peter?“ „Mám dojem, že ten zvislolet ešte nemá za sebou ťažkú skúšku a tú by som na ňom hrozne rád chcel urobiť!“ „Ako?“ nechápal Dieter. „Jednoducho ho poriadne popreháňam!“ „Ale veď ťa ešte neopravili!“, zasipel Dieter, „Ešte nemôžeš lietať!“ „Zabúdaš, že mne iba vypustili palivo, tým pádom mi stačí, keď mi naplnia nádrže a zase budem môcť lietať!“ povedal Peter. „Jáj, tak to máš pravdu! Ty si na rozdiel odo mňa nehavaroval. Ale ako presvedčíme mechanikov, aby ti naplnili nádrže?“ „Poviem, že ma Melichar chce naučiť pár trikov, čo predvádzal v cirkuse.“ odvetil Peter.

Náhodou ich Melichar počul a tak sa opýtal: „Čo chceš, Peter? Aby som ťa naučil nejaké kúsky z cirkusu?“ Peter, keď to počul, zajasal: „Áno, Melichar, áno, áno, áno!“ „Tak zajtra popoludní ťa vezmem na výlet. Tam ťa naučím niektoré základné triky, ktoré musíš vedieť, aby si zvládol tie zložitejšie.“ Peter sa po tomto len spokojne usmieval a Dieter sa len čudoval: „Kiež by som mal také šťastie ako ty!“

Neskôr, keď Herbert odletel na svojom zvislolete a všetci sa vrátili k svojej práci, Melichar zaletel za Antóniom. Ten opravoval strechu, ktorú Dieter zničil, keď ho Augustíno v dyme zostrelil. Opýtal sa ho, či na druhý deň môže vziať Petra, aby ho naučil niektoré zo svojich akrobatických kúskov. „Môžeš, Melichar,“ súhlasil António, „aspoň nám nebude zavadzať v hangári. A ešte k tomu sa naučí niečo užitočné, nie len naháňať iné lietadlá.“ Melichar nadšene letel oznámiť to Petrovi. Ten, keď to počul, zaradoval sa: „To je výborné, že António s tým súhlasí! Len kto mi doplní palivo?“ „Nič sa neboj, všetko bude,“ ozvali sa mechanici, „Táňa je už skoro hotová, keď ju vyskúšame a bude na nej všetko v poriadku, zajtra ťa natankujeme a odskúšame!“ Petrovi tieto slová zneli ako najkrajšia hudba. Nič lepšie si ani nemohol predstaviť.

A ako mechanici sľúbili, tak aj urobili. Táňu s novým krídlom ešte v ten deň vyskúšali a keďže na nej bolo všetko v poriadku, Petrovi ešte v ten deň naplnili nádrže palivom až po okraj.

Na druhý deň ráno ho vyskúšali. Ale o tom, čo bolo ďalej, o tom je už iná rozprávka.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.