Veterány deťom – Okrídlené rozprávky 4: Veľké dymové prekvapenie

V minulej časti: Petra a Dietra na poľnom letisku začali využívať ako práškovacie lietadlá. Keďže nemali práškovacie zariadenie, ich piloti museli improvizovať – mohli voziť menej nákladu, než domáce práškovacie lietadlo Táňa a piloti ho museli ručne rozhadzovať z kokpitu. Než ale vôbec začali práškovať, hneď zrána dedinčanov prekvapila zvláštna vec na nebi – balón. Všetci boli z balóna ohromení, dokonca aj Peter a Dieter, ale tí mali s balónom aj iné plány.

Preto, keď sa naskytla vhodná chvíľa, uleteli a namierili si to rovno na balón. Vtedy ich zo zeme zbadal António. Než stihol vyštartovať za nimi na svojom lietadle Augustínovi, dvojčatá zatiaľ roztrhali so svojími vrtuľami balón. To Augustína nesmierne dopálilo a tak ich zahnal streľbou zo svojho guľometu. Keď pristáli, Nina, ktorá utešovala nešťastného deduška, ktorý lietal v balóne, dala dvojčatám za trest zohnať dosť veľkú plachtu. Najprv nikde nijakú nemohli nájsť, no potom jednu objavili a doviezli ju na letisko. Potom ich zavreli do hangára a Nina mohla v pokoji opraviť zničený balón. Vďaka tomu mohol deduško opäť lietať na svojom balóne a udivovať tak dedinčanov svojím výtvorom.

Dnes sa dočítate, čo majú spoločné naše neposlušné dvojčatá s dymom.

 

Prešiel už týždeň odvtedy, čo Dieter s Petrom roztrhali balón. Za ten čas poslušne rozsypovali osivo po poliach. Na jedno pole zasiali pšenicu, na druhé ráž, na tretie slnečnicu a tak ďalej. Dnes siali na poliach ďaleko od letiska. V Petrovom kokpite sedel António a rozsypoval po poli pšenicu. V Dietrovi zase sedela Nina, ktorá siala slnečnicu. Ale ako iste viete, Dieter s Petrom sa neradi hrali na práškovacie lietadlá. Chceli zase niečo vyviesť, ale na to, aby vôbec mohli urobiť niečo, čo sa ostatným nepáčilo, museli sa zbaviť svojich pilotov a to bolo pre nich ťažké, lebo Nina a António sa od Dietra a Petra nepohli ani na krok.

Raz, keď Dieter a Peter odpočívali na zemi po dlhom lietaní, šepkali si medzi sebou tak potichu, aby ich António a Nina nepočuli. „Peter, takto to nikam nevedie!“ šepkal Dieter. „Prečo?“ nechápal Peter. „Lebo tí dvaja sa od nás ani nepohnú!“ „Máš pravdu! Musíme na nich niečo vymyslieť!“ „Ale čo?“ spýtal sa Dieter. Peter sa zamyslel a polohlasne zvolal: „Mám to! Budeme predstierať, že sme sa pokazili!“ „Výborný nápad!“ potešil sa Dieter a obaja stíchli, lebo António s Ninou sa už blížili k ním.

„Tak čo, Dieter a Peter, čo ste si to šepkali? Počul som vás, ale som vám nerozumel.“ „Nič, iba hlúposti! Klebety!“ zahovárali dvojčatá. „O čom, napríklad?“ vyzvedal António. „O slávnych filmových hviezdách, napríklad Louisovi Amstrongovi.“ vykrúcal Dieter. „Skôr ste mali na mysli Charlieho Chaplina, lebo pokiaľ viem, tak Louis Amstrong je slávny džezový spevák a trúbkar.“ opravil Dietra António. „No, práve Chaplina som mal na mysli! Neviem, prečo mi napadol Amstrong, možno preto, lebo tiež hral v nejakom filme.“ usmieval sa Dieter. „Asi hral, ale ja to neviem, lebo do kina chodím málokedy.“, povedal António, „Ale to je vedľajšie. Koniec klebetám, ide sa do práce! Štartujeme!“ António a Nina nasadli do lietadiel, ale keď ich štartovali, čakalo ich nepríjemné prekvapenie –  motory oboch lietadiel nechceli naskočiť. Preto vystúpili a zišli k vrtuliam, aby ich nahodili ručne roztočením vrtule. Skúsili to niekoľkokrát, ale márne. Ani vtedy motory nechceli naskočiť. „Asi došiel benzín.“ nestrácal hlavu António a dolial do nádrží oboch lietadiel trochu benzínu. Potom znova skúsili naštartovať, ale zase nadarmo. Nina preto skúsila vyčistiť palivové filtre. Ani po tomto sa nepodarilo naštartovať lietadlá. „Je to jasné – upchal sa prívod paliva. António, idem na letisko po náradie, aby sme to mohli opraviť!“ zvolala Nina a odišla. António zatiaľ zostal strážiť na poli, aby dvojčatá neuleteli. Ľahol si pod strom a ani sám nevedel, ako – zaspal.

Keď Dieter a Peter videli, že António spí, potichu naštartovali svoje motory a odleteli. Keď António počul hukot motorov lietadiel, najprv si myslel, že je to sen, no potom, ako sa zobudil, zistil, že to vôbec nie je sen, ale že to neposlušné dvojčatá využili chvíľu, keď Nina odišla a on zaspal. „Došľaka so spánkom!“, nadával, „Práve v tej najnevhodnejšej chvíli tak dobre zaspím!“ Zdvihol päsť k lietadlám a hrozil: „Len počkajte, vy dvaja oplani,  veď ja vám ukážem, až sa k vám dostanem!“

Ako na zavolanie práve na pole priletela Nina na Arnoldovi. Nina sa veľmi začudovala, keď uvidela Antónia na poli, lebo si myslela, že sa mu podarilo opraviť lietadlá a preto ich z letiska uvidela vo vzduchu. „Čo sa stalo, že ti Dieter s Petrom uleteli?“ „Pretože akurát v tej najnevhodnejšej chvíli musím zaspať! A ako poznám tých dvoch, tí môj spánok využili a ušli!“ zlostil sa António. „Nič sa neboj, vezmem ťa na letisko za Augustínom, aby si mohol tých dvoch dohnať.“ upokojoval Augustína Arnold a ako povedal, tak aj urobil. O chvíľu už letel na letisko.

Peter a Dieter leteli vysoko vo vzduchu. Keď si všimli, že Arnold vezie Antónia na letisko, začali chystať plán: „Dieter, čo povieš na malé dymové prekvapenie pre Antónia?“ „Výborný nápad, Peter! Nič lepšie si nemohol vymyslieť! Poďme, nech Antónia, ale nielen jeho, ale aj celý Borec pekne prevoniame!“ Prudko zostúpili a keď boli už len pár metrov nad zemou, zo svojich výfukov začali vypúšťať hustý dym. Obyvateľov Borca to nepríjemne prekvapilo, lebo také čosi ešte nikdy nezažili, a to dokonca ani počas nedávnej vojny. Čoskoro bola celá dedina zahalená dymom, výnimkou nebolo ani poľné letisko. Borcovania si v hustom dyme nevideli ani na špičku nosa a keďže dym strašne smrdel, všetci sa rozkašľali, aj António. „Doparoma, čo tí dvaja zase vymysleli?!“ sipel, šmátral v dyme a keď nahmatal Augustínov trup, vyliezol doň. Keď už bol dnu, zvolal: „Augustíno, keď mi bude lepšie, pôjdeme tých dvoch pohľadať a strašne ich potrestáme!“ Augustíno na to: „Jasné, António. Tí dvaja musia dostať poriadnu príučku!“ Zatiaľ António hľadal v Augustínovom kokpite plynovú masku. Keď ju našiel, nasadil si ju na tvár a hneď štartoval. Hoci poriadne nič nevidel, predsa na Augustínovi vzlietol a vyletel čo najvyššie, až do oblakov, aby sa dostal z dymu a tak ľahšie našiel neposlušné stíhačky. Mal šťastie, uvidel ich, ako sa na svojom kúsku zabávajú. „Lotri!“, zasipel Augustíno, „Veď počkajte a uvidíte, ja vás naučím, čo sa patrí!“ Nič nemusel Augustínovi vysvetľovať, lebo ten už tušil, čo sa stane. Za tie roky, čo boli spolu, sa tak zblížili, akoby boli jedna duša a jedno telo.

Augustíno zaletel do dymu a pod jeho rúškom sa priblížil k Dietrovi a Petrovi. Tí nemali ani poňatia o tom, že Augustíno je nablízku a chystá sa ich prepadnúť. „Výborne sme to vymysleli,“ chvastal sa Peter, „takto sa nás ani neopovážia prenasledovať, lebo nič nevidia!“ „Myslíte?“, zahrmelo z dymu, „Tak sa dobre dívajte!“  Hneď nato Augustíno vyletel z dymu. Prekvapené stíhačky sa nezmohli ani na slovo a kým sa spamätali, už letel Augustíno na nich. Dvojčatá nemali inú možnosť, než ujsť do dymu. Tam ich mal António na palube Augustína v pasci. Vojna vycvičila ako Antóniove, tak aj Augustínove zmysly a preto niet divu, že Dieter s Petrom boli na nich krátki. Čoskoro zahrmel Augustínov guľomet a Dieter bolestne vykríkol: „Ááááu, trafil ma! Priamo do krídla!“ Peter, keď to počul, nechal dvojča napospas osudu a uletel. Dieter sa snažil udržať vo vzduchu, ale s rozstrieľaným krídlom mu to šlo ťažko a tak pomaly klesal k zemi. V hustom dyme však nevidel, kam padá a preto strechu, do ktorej mieril, zbadal až v poslednej chvíli, keď už nikam nemohol uhnúť. Určite si viete ľahko domyslieť, čo sa potom stalo. Gazda, ktorý v tom dome býval, sa hrozne zľakol, keď začul silný náraz.

Peter obstál oveľa lepšie. Hoci aj po ňom Augustíno strieľal, nikdy ho netrafil, lebo ho nechcel postreliť, ale využiť ho na rozohnanie dymu a tak ho iba poriadne popreháňal nad dedinou. Nakoniec, keď dym celkom rozohnali, donútil Petra pristáť na poľnom letisku. Hneď nato sa Nina na Arnoldovi a António na Augustínovi vydali hľadať Dietra.

Našli ho zapichnutého v streche neveľkého domu. Jeho obyvateľ, tamojší gazda veľmi zúril, a preto zavolali žeriav, aby lietadlo dostali dolu zo strechy. Hoci sa snažili Dietra vyslobodiť čo najrýchlejšie, šlo to veľmi ťažko a preto im to trvalo dlho. Nakoniec bol Dieter na druhý deň vonku. Mal poničenú vrtuľu a predný podvozok a kvôli tomu nemohol lietať. Ako náhradu škody sa António ponúkol, že pomôže gazdovi opraviť zničenú strechu. Gazda to prijal. „Aspoň si o vás nebudem myslieť, že ste nevychovanec!“ povedal gazda.

Havarovaného Dietra odviezli na letisko na voze. Na letisku ho dali do hangára vedľa Petra, ktorému medzitým vypustili palivo z nádrže, aby nemohol uletieť.

Dieter a Peter na seba v hangári smutne pozerali. Smutnejší pohľad mal Peter, lebo ťažko sa mu pozeralo na havarované dvojča. „Nuž… Ty si ale dopadol, Dieter. A to doslova.“ „Veru, máš pravdu, Peter! Ta potvora Adolfíno, či ako sa ten starec volá, s nami poriadne vypiekol. Nedostali sme my jeho, ale on nás, lebo nás vlákal do vlastnej pasce. Ách jáj…!“ Onedlho prišla za nimi Nina. Tá sa pri pohľade na nich zasmiala: „To ste dopadli! Vidím, že už viac práškovať nebudete, ale to nevadí, mám za vás náhradu a to oveľa lepšiu!“

Dieter a Peter sa začudovali, lebo nechápali, čo tým Nina chcela povedať. A vlastne ani my to nevieme, lebo viac o tej náhrade sa dozviete nabudúce.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.