A je to tu! Posledná časť seriálu Okrídlené rozprávky. Hoci zvyčajne na úvod píšem pár slov, o čom bola predošlá časť, tentoraz to neurobím. Dôvod je prozaický – mám veľmi málo času a tak vás s tým nebudem trápiť. A ak ste si možno nevšimli, že minulú časť, ktorá bola trošku dlhšia ako ostatné, sme výnimočne uverejnili v utorok 13. augusta, nevadí, môžete si ju prečítať tu. Aj dnešná časť je výnimočne dlhá, preto som ju rozdelil na dve podčasti.
1. Návrat domov
Po trojdňovom odpočinku po ťažkom súboji s bosorkami na Čudnom ostrove chystal sa pilot António spolu so svojími priateľmi – pilotmi Ninou, Vincom a lietadlami Augustínom, Melicharom, Alexom, Arnoldom a v neposlednom rade aj s dvojčatami Petrom a Dietrom na ďalší let. Než odleteli, lúčil sa António so svojím novým priateľom Vinocm, ktorý mu pomohol nájsť a zachrániť Dietra a Petra a ktorý letel inde, než António.
„Nebyť teba, Vinco, možno by som svoje stratené dvojčatá nikdy nenašiel.“ „Niet za čo, António,“ povedal nato Vinco, „Som rád, že som ti pomohol nájsť ich a že som mohol spoznať takého skvelého pilota, ako si ty. Myslel som si, že keď si taký slávny, budeš namyslený, ale našťastie som sa mýlil.“ „Och, načo toľko chvály? Veď som iba obyčajný pilot ako každý iný!“ zasmial sa António. „Ale čoby! Si omnoho lepší ako ostatní! Iný by sa na tvojom mieste na takéto náročné pátrane nedal a ak by počul len tú najmenšiu zmienku o Čudnom ostrove, hneď by sa otočil a letel preč!“ „Kdeže, Vinco! Nevidel si, koľko tam bolo zakliatých pilotov?“ A obaja sa na celé kolo rozosmiali.
Len čo ich to prešlo, Vinco to zakončil: „No, António, už musím letieť. Mám dôležitú úlohu.“ „Akú?“ vyzvedal António. „Konečne vyzradiť, kto naozaj sú právnik Ron Riešiteľ a principál Jacques Ficsúrik. O ich podvodoch vie veľmi málo ľudí a navyše nikto nevie, čo sú zač, lenže na Čudnom ostrove som objavil poklad!“
„Aký?“
„Pozri sa na tieto spisy! Sú z Veľkej vojny a v nich sú zapísaní všetci vojnoví zbehovia z tramtárijskej armády, ktorí sa dali na zločinecké chodníčky. Objavil som ich náhodou u jedného pilota, ktorý tam bol zakliatý a keď som sa s ním rozprával, len tak som spomenul Rona Riešiteľa a Jacquesa Ficúrika a on mi zrazu oznámil, že pozná ich pravé mená. Hneď mi aj ukázal tieto spisy. Budeš sa čudovať, ale keď sa pozrieš na fotky v spisoch s menami Jurij a Dimitrij Fimovovci, ich podoba s Ronom a Jacquesom ťa zarazí!“
„Ak ma pamäť neklame, Jurij a Dimitrij Fimovovci boli za vojny obávaní lupiči!“, so záujmoim si prezrel spisy António, „Ako si ich od toho pilota dostal?“
„Jednoducho,“ pokračoval Vinco, „pre toho pilota tieto spisy nemali žiadnu hodnotu, lebo o Ronovych a Jacquesovych podvodoch vôbec nič nevedel a tak mi ich dal. No keďže ja o nich ako bývalý zamestanenc Lietajúceho cirkusu viem veľmi veľa, beriem tieto spisy ako hlavný dôkaz na súd a Rona s Jacquesom zažalujem ako Jurija a Dimitrija Fimovovcov.“
„Veď sa na seba vôbec nepodobajú! Na fotkách vyzerajú ináč ako v skutočnosti!“ čudoval sa António pri pohľade na fotky.
„Ale ak si Dimitrijovi primyslíš bradu a Jurijovi biele vlasy, zaraz zistíš, že sú to oni! Po vojne si totiž okrem mien zmenili aj svoj zovňajšok a ďalej takto páchajú svoje zločiny! Som presvedčený, že proti týmto spisom nemajú žiadnu šancu, navyše Ron Riešiteľ alebo Jurij Fimovov bude sedieť na lavici obžalovaných a preto nebude môcť použiť svoje právnícke fígle! Pasca sklapne a hotovo!“
„Nuž,“ podal António Vincovi ruku, „Ak plánuješ konečne dostať tých dvoch za mreže, prajem ti veľmi veľa šťastia. Osobne dúfam, že sa ti to podarí a že mi prídeš porozprávať, ako to dopadlo.“
„Neboj sa, António. O všetkom sa určite dozvieš aj skôr, lebo keď je Ron už raz slávny, určite o súde s ním budú písať v novinách! A tebe zase prajem veľa trpezlivosti s Dietrom a Petrom, keď si ich toľko hľadal. Priznám sa, ak by som vedel, že ich niekto hľadá, hneď by som o nich dal vedieť, že sú u nás.“
A takto sa rozlúčili. Čoskoro sa všetci vydali na cestu späť do Borca, hoci už bez Alexa s Vincom.
Len čo sa naša letka na čele s Antóniom v Augustínovi a Ninou v Melicharovi blížila k Borcu, už zďaleka uvideli vznášať sa nad dedinou červený balón. V jeho koši nebol nik iný ako starý známy večný výmyselník – deduško Herbert. Ako ho António videl poťahovať si z jeho obľúbenej fajky, srdečne ho vítal: „Vítajte doma, Herbert, rád vás vidím po takom dlhom čase! Už ste vyliečený?“ „Prečo by som nemal byť, keď ma liečila taká pekná sestrička?“, usmial sa Herbert, „Všetky rany a kosti sa mi už zahojili, nuž, keď doktori videli, že už som pokope, poslali ma domov.“ „A čo vás zvislolet?“ „Nech si ho čerti berú! Skoro ma pripravil o život!“
„Prepáčte…“, skočili do toho dvojčatá, „To je naša vina, že ste havarovali! Veľmi nás to mrzí a prisaháme, že sa to už viac nestane!“
„Ani sa to stať nemôže, lebo ďalší zvislolet už nepostavím!!!“ zaprisahal sa Herbert.
„Prečo?“ zháčili sa všetci.
„Mal jednu zásadnú chybu – nevedel lietať!“
„Ako to, že nevedel lietať?“ začudoval sa Augustíno, „Veď na vlastné oči som ho videl, ako letel! Pane, váš zvislolet bolo priam majstrovské dielo, mali ste si ho dať patentovať!“
„Čo na tom, keď nevedel lietať! Ako raz múdro povedal Melichar: ak chceš vedieť lietať, musíš sa najprv naučiť padať. Keďže môj zvislolet nevedel padať, nevedel ani lietať!“
„Ale túto vetu hovorím len v súvislosti s akrobatickým lietaním!“, zvolal Melichar, „O lietaní ako takom neplatí!“
„Mýliš sa, Melichar! Tvoja slávna veta platí aj o obyčajnom lietaní. A vôbec, keď som sa v nemocnici totálne dolámaný zamýšľal nad zmyslom života, prišiel som na to, že tá veta dokonale vystihuje aj život. Neraz som stretol takých, čo si o sebe mysleli, že vedia „lietať“ a neskôr škaredo spadli až na samé dno ako hruška. Neraz sa to neobišlo bez bolesti, podobne ako vtedy, keď som spadol so zvisloletom. Tým chcem povedať, Melicharko, že tá tvoja veta má oveľa väčší význam, než si sám myslíš!
„Nuž, ako myslíte,“ rozlúčil sa Melichar, „ale napriek tomu – za nás všetkých vám prajem veľa zdravia a veríme, že sa tak skoro zase nedolámete!“
Nato sa všetci schuti zasmiali. Potom pokračovali v ceste na poľné letisko v Borci, kde na nich už čakala Táňa. Tá už ani neverila, že sa niekedy vrátia a pomaly si zvykala na samotu. Len čo všetci pristáli, mala z toho obrovskú radosť a najviac sa tešila zo šťastného návratu Dietra a Petra. Ich lapajstvá, čo predtým narobili v Borci, im už odpustila.
2. Svadba
Prešlo pár dní a život v Borci sa vrátil do starých koľají. Táňa a Melichar znovu poprášovali polia a Dieter s Petrom lietali len tak nad dedinou. A aby dvojčatá iba „nezabíjali čas“ a nezačali znova vyvádzať, Melichar sa rozhodol , že ich naučí nové triky. No ako ich začal učiť, zbadal, že dvojčatá už vedia všetky triky, ktoré ich chcel naučiť, dokonca aj niektoré také, ktoré nevedel a tak poznamenal: „Myslím, že už vás učiť nemusím. Hoci Lietajúci cirkus stále zatracujem, musím povedať, že ste sa tam naučili množstvo nových trikov.“ Dieter a Peter sa len uškrnuli: „Poďakuj Alexovi. To on nás naučil tie nové triky, ale potajme, lebo ak by principál videl, že nás učí, všetci traja by sme veľmi zle obišli. Dokonca sme si jeden trik aj vymysleli. Pozeraj!“ A hneď mu ho aj ukázali. Bol to ich slávny trik, keď jedno dvojča počas letu pristálo na druhé a hneď, ako ho Melichar videl, zasmial sa: „No, vidím, že vás naozaj učiť netreba. Vraví sa, že žiak je naučený vtedy, keď prekoná svojho učiteľa a vy ste ma naozaj, ale naozaj prekonali. Veď viete viac trikov ako ja sám! Dokonca nič podobné, čo ste mi teraz predviedli, som ešte nevidel!“ chválil ich Melichar a dvojčatá sa červenali.
Červenali sa však aj pre niečo iné. Na vlastné oči sa presvedčili, že sa Melichar znova zaľúbil do Táne a čo naviac – aj medzi pilotmi preskočila iskra. Medzi Antóniom a Táňou sa rozhorela veľká láska a aby toho nebolo dosť, dopočuli sa aj niečo navyše.
„Hádaj, čo som zistil!“ priletí raz Dieter za Petrom. „Čo? Že zase sa niekto zaľúbil?“ odvetil Peter otrávene. „Trochu inšie! Dozvedel som sa, že António s Ninou budú mať o dva mesiace svadbu!“ „Ej, tak to je veru veľká udalosť!“, vyskočil Peter, „Rozhodne musíme na nej čosi vyparátiť! Ale čo?“ „Určite nič také, za čo by nás zase vyhnali!“, krotil ho Dieter, „Musí to byť niečo, čo všetkých poteší!“
A tak sa obaja zamysleli. Hútali, hútali a hútali a hútali, až ich z toľkého premýšľania hlavy boleli a vrtule pomaly točili naopak. Zrazu však Peter vykríkne: „Mám to!“ „Čo máš?“ rozradostil sa Dieter. „Upečieme Antóniovi a Nine takú veľkú tortu, akú ešte svet nevidel!“ „Zbláznil si sa? My a piecť tortu? Ešte nikdy som nepočul o tom, že by nejaké lietadlo pieklo tortu!“ „Ale, samozrejme, že tortu nebudeme piecť my! Miesto toho ju len dáme upiecť, o ostatné sa postará kuchár Šľivka.“ vysvetlil Peter. „Tak to je už iná vec! A ak má byť tá torta hotová do svadby, leťme za Šľivkom hneď teraz! Mimochodom, aj mňa niečo napadlo.“ zvolal Dieter „Čo?“ vyzvedal Peter „Naučíme sa písať na oblohu a hneď po sobáši, ako mladomanželia vyjdú z kostola, napíšeme im nejaký pekný odkaz.“ „Výborný nápad,“ súhlasil Peter, „Len čo vybavíme tortu, poletíme za Melicharom, nech nás to naučí.“
A tak leteli najprv za kuchárom Šľivkom. Ten ako ich zočil, zaraz vyšiel z kuchyne:
„Á, Peťko a Dieterko! Čo ste tak skoro prileteli, hádam už mám Antóniovi uvariť tú polievku, čo si tak chváli?“
„Polievku nie, prišli sme kvôli inému.“, začali dvojčatá, „Vieš, že o dva mesiace má António svadbu?“
„Nehovorte! A kto je jeho vyvolená? Nebodaj tá Nina, čo vraj má mamu vílu, otca toho blázna Herberta a váš pilot sa s ňou pozná už niekoľko mesiacov? Ak áno a hoci aj nie, iste máte nejaké zvláštne prianie!“
„Veru, Šľivka, bude si brať tú Ninu a aj má jedno zvláštne prianie.“ prezradili dvojčatá.
„Som samé ucho.“
„Chce, aby si mu na svadbu upiekol takú veľkú tortu, akú ešte svet nevidel!“
„Fíha! Až také špeciálne prianie má António? Nuž, keďže je to môj najlepší priateľ a nechcem ho sklamať, pokúsim sa tomuto nezvyčajnému prianiu vyhovieť. Ale len vtedy , keď mi zoženiete potrebné suroviny.“
Dvojčatá sa ihneď vydali zohnať všetko, čo do správnej torty patrí. Keďže malo ísť o najväčšiu tortu v Borci a možno aj na celom svete, všetkého muselo byť veľmi veľa. Napríklad múky museli doviezť až tri vrecia. Po vajcia museli zaletieť až na tri farmy, lebo toľko vajec, koľko tá veličizná torta potrebovala, žiadna farma nemala. A čo cukor? Ten museli doviezť v šiestich vreciach, aby aj tá najväčšia torta bola sladká.
Len čo dvojčata priviezli všetko potrebné, Šľivka sa bez meškania pustil s pomocníkmi do práce. Skoro dva týždne miesili cesto na tú nezvyčajne veľkú tortu a keď ho dobre uhnietli, postupne ho dávali do tých najväčších foriem, aké v kuchyni mali. No aj tak museli tortu piecť po častiach, lebo do pece by sa im, pochopiteľne, nevošla celá.
Len čo naše dvojčatá vybavili tortu, už aj leteli za Melicharom, ktorý práve odpočíval po dlhom prášení, ktoré mu zabralo skoro celé dopoludnie. Len čo ich zbadal, hneď ich privítal:
„Zdravíčko, Dieter a Peter! Čo ste tak zrazu prileteli?“
„Milý Melichar. Vieš mnoho a mnoho trikov a predsa si povedal, že vieme viac trikov ako ty, ale napriek tomu je tu jeden trik, ktorý nevieme a veľmi radi by sme sa ho naučili.“
„Počúvam. Ktorý?“
„Chceli by sme sa naučiť písať na oblohu.“
„Čože?“, zarazil sa Melichar, „Písať na oblohu? Veď to je najzložitejší trik, aký poznám! Sám ho viem iba s ťažkosťami!“
„To nevadí“, chlácholili ho dvojčatá, „Veď si povedal, že vieme viac ako ty, prečo by sme sa to teda nemohli naučiť lepšie?“
„No dobre,“ povzdychol si Melichar, „presvedčili ste ma. Ale dovoľte mi, aby som pozval ešte niekoho, kto vie písať na oblohu o čosi lepšie, než ja.“
A tým druhým učiteľom nebol nik iný, než Alex. Priletel aj s pilotom Vincom, ale napriek tomu sám porozprával všetko o súde medzi Vincom a bratmi Fimovovcami, alias Ronom Riešiteľom a Jacquesom Ficsúrikom.
„Správna vec sa podarila!“, chválil sa, „Ron i Jacques už sú tam, kam patria a to v chládku. Ako mi Vinco rozprával, súd mu najprv nechcel veriť, ale keď dal priamo v súdnej sieni Ronovi prefarbiť vlasy na čierno a Jacqesovi oholiť bradu, súd zistil, že obaja bratia sú naozaj niekdajší obávaní lupiči bratia Fimovovci. Potom to už šlo rýchlo. Viac už nepoviem, to všetko sa dočítate v novinách, ktoré Vinco so sebou priviezol.“
Vinco iba prikyvoval a keď Alex skončil, všetkým lietadlám ukázal spomínané noviny. Hneď na prvej strane bola veľká fotka, na ktorej policajti vedú oholeného Jacquesa a prefarbeného Rona v putách. Nad fotkou bol veľký nádpis: BRATIA FIMOVOVCI KONEČNE ZATKNUTÍ.
Dieter a Peter s úžasom hľadeli na noviny a Melichar sa iba divil: „Také čosi… Ani som neveril, že sa to podarí!“
Len čo sa na noviny dosť vynadívali, Melichar s Alexom sa pustili do tréningu dvojčiat. Učili ich krok za krokom, ako sa píše na oblohu. Tým to zo začiatku nešlo, no ako sa chytili, už sa nepustili a v písaní čoskoro prekonali svojích učiteľov. Len čo Melichar a Alex videli, ako dvojčatá píšu na oblohu, Alex poznamenal:
„Veru, mali pravdu. Sú takí dobrí, že hoci sami nevieme dobre písať na oblohu, im to ide ako po masle. Ak s tým neprestanú a budú ďalej takto trénovať , o pár rokov budú jedni z najlepších leteckých akrobatov, čo píšu na oblohu.“ Melichar s tým len mlčky súhlasil.
Ani sa naše lietadlá nenazdali a už tu bol deň svadby. António sa vtedy pekne vyfešákoval: vzal si nový frak, čo si kúpil len a len kvôli svadbe, na ruky si natiahol biele rukavičky, obul si lakované topánky, na hlavu si dal cylinder a takto vyparádený kráčal ku kostolu, kde už naňho všetci svadobčania čakali. Najmä nevesta Nina sa ho nevedela dočkať a hneď, ako ju António uvidel, zasníval sa: „Teda, Nina… ty vyzeráš ako víla!“ A Nina sa len zasmiala: „To ešte nevieš, že som naozajstná víla. Myslíš si, že ako sa mi podarilo poraziť bosorky na Čudnom ostrove?“ António potom od prekvapenia zostal stáť ako soľný stĺp. Precitol až vtedy, keď naňho farár zavolal: „Mladý muž, no poďte, lebo prespíte vlastnú svadbu!“
Hneď ho šikoval dnu. V kostole Antónia s Ninou pekne-krásne zosobášili a keď vyšli von, na oblohe sa už zjavili dve lietadlá. Svadobčania im vôbec nevenovali pozornosť, len António sa zhrozil, lebo obe lietadlá zaraz spoznal: „Ach jáj, to sú Peter a Dieter! Mohol som si myslieť, že na moju svadbu vymslia nejakú čertovinu!“
Zaraz svadobčanov varoval: „Drahí hostia, pozor, pripravte sa na nálet! Tie dve lietadlá nám iste niečo chcú vyviesť!“
Svadobní hostia sa znepokojene pozreli na lietadlá na oblohe. Aké bolo ich prekvapenie, keď na miesto očakávaného náletu začali vypúšťať farebný dym a na oblohu napísali:
NECH ŹIJÚ NOVOMANŽELIA ANTÓNIO A NINA!
Dvojčata potom z oblohy zmizli. Hostí to iste poriadne prekvapilo, ale najviac zmätený bol z toho António. Pritom to najväčšie prekvapenie práve preňho prišlo, ku kostolu práve dorazilo nákladné auto kuchára Slivku, ktoré na Antónia zatrúbilo:
„Tutút! Mám tu darček pre mladomanželov Antónia a Ninu!“ Hneď im ukázalo tú velikánsku tortu, ktorú malo naloženú na korbe. Ako ju Antóno videl, div, že ho nechytil infarkt:
„A toto má byť zase čo? Koho to bol nápad upiecť mi na svadbu takéto hebedo?“
Odpoveď nedostal, lebo len čo to tortisko svadobčania uvideli, hneď sa naňho vrhli. Torta bola naozaj obrovská, lebo mala desať poschodí, vysoká bola ako sám António a spodné poschodie bolo také široké, že jemne prečnievalo cez korbu. Celá bola poliata bielym marcipánom a každé poschodie bolo ozdobené. Na najvyššom poschodí boli marcipánové figurky ženícha a nevesty. Svadobčania nemohli veriť vlastným očiam, lebo takú veľkú tortu ešte nikdy nevideli.
Napriek tomu António z nej veľkú radosť nemal. Naopak, hneval sa a jeho hnev sa nezmenšil ani potom, čo za ním prišiel kuchár Slivka:
„Zdravíčko António! Tak ako sa ti páči moja špeciálna svadobná torta?“
„Toto… to si predsa nermusel, Slivka! Stačila klasická malá torta!“ jachtal António od prekvapenia.
„Musel-nemusel, to je fuk, hlavne, že sa to tortisko podarilo!“
„A kto mi tú tortu nechal upiecť? Sám som si ju neobjednal!“
„Neviem, Tónko, ale tie dve lietadlá, čo za mnou prileteli, vraveli, že si si ju sám želal.“ povedal Slivka a Antóniovi sa hneď rozjasnilo:
„No jasné, Peter a Dieter! Tušil som, že na moju svadbu chystajú nejakú vylomeninu! Nech počkajú, však uvidia, čo si o tejto oblude myslím!!!“
A už sa chystal na poľné letisko, že dvojčatám vynadá, keď vtom ho Nina zadržala: „Ale Tónko, čo si taký naštvaný? Náhodou, Dieter a Peter to nemysleli zle, navyše… tá torta chutí výborne! Ochutnaj!“ „No… keď myslíš…“ pousmial sa António a aj on si dal kúsok torty. Len čo ju jedol, s plnými ústami zamumlal: „Myslím si, že tentoraz máš pravdu! Tá torta je naozaj výborná a za to musím dvojčatá výnimočne pochváliť! Ešte by som si z nej dal!“ A kuchár Slivka sa spokojne usmieval: „Len si dajte, torty je dosť, dokonca sa obávam, že dnes sa nezje!“
Ale Slivka sa mýlil. Kým sa svadobná hostina skončila, po velikánskej torte sa len tak zaprášilo.
A čo bolo ďalej? Nuž, na druhý deň António a Nina nasadli do Melichara a Táne a vydali sa na svadobnú cestu. Keď sa z nej vrátili, António nechal vyrobiť sľúbené sochy, ktoré odviezol na Čudný ostrov, kde ich vystavili ako pamiatku na odkliatie.
Neskôr do Borca zavítali pracovníci leteckého múzea, ktorí si prišli po Augustína. Hoci Augustína vystavili medzi slávnymi lietadlami, predsa ho pustili sem-tam polietať, aby mu nezatuhli krídla a aby sa predviedol, čo všetko dokáže.
A čo Dieter a Peter? Tí, hoci im veliteľ z tajného letiska napísal, že sa môžu vrátiť, napriek tomu ostali v Borci.Tam si spokojne nažívali a ukazovali obyvateľom nielen Borca, ale aj okolitých dedín svoje akrobatické kúsky, až kým sa neprihnala druhá svetová vojna. Vtedy Antónia povolali a s ním do armády vzali aj Petra s Dietrom. Tam im späť namontovali ich staré guľomety, ktoré im zobrali vtedy, keď boli neposlušné a strieľali po všetkom, čo lietalo. V tej vojne slávili ďalšie veľké úspechy. Dokonca nepriateľské vojská o nich hovorili, že ich vyrobil sám diabol, pretože sa nedali len tak ľahko dostať, naopak, boli pre nepriateľov postrachom a to najmä preto, lebo dvojčatá v bitkách šikovne využívali akrobatické kúsky, ktoré ich pred niekoľkými rokmi naučili Melichar s Arnoldom. Dokonca na oblohu písali aj posmešné nápisy, ktoré nepriateľských vojakov rozčuľovali.
Čo bolo s dvojčatami ďalej, nuž, veru neviem. O nich mi už Augustíno nič nevedel povedať, lebo po druhej svetovej vojne sa s nimi už vôbec nestretol. Ale ak ich náhodou stretnete, pozdravte ich a dajte mi vedieť, kde sú, ak vôbec ešte sú. Starého Agustína to určite veľmi poteší.
A to je koniec milé deti! Dieter a Peter sa týmto s vami lúčia, možno navždy a ak nie navždy, tak buď nadlho, alebo ak niekto bude naliehať – aj nakrátko. V prípade, že ste nestihli celý seriál, ale napriek tomu vás zaujímajú všetky lapajstvá naších lietadiel, dvojčiat Dietra a Petra, celý seriál spolu s ostatnými seriálmi z cyklu Veterány deťom nájdete v rubrike Seriály v sekcii Veterány deťom. Aby ste nehľadali dlho, k stránke s prvou časťou Okrídlených rozprávok vás navedie tento odkaz.
Zároveň mám pre vás, milí čitatielia a milé deti, jednu zlú, ale aj jednu dobrú správu. Tá zlá je, že v tomto roku už nebudem pripravovať rozprávky do cyklu Veterány deťom – pracujem totiž na inom projekte, ktorý mi zaberie veľa času a tak nebudem mať na rozprávky čas, o čom bude, to si zatiaľ nechám pre seba – bude to totiž prekvapenie 😉 Napriek tomu nezúfajte, určite pre vás, milé deti, ešte nejaké rozprávky napíšem. Tým ešte radostnejšia bude pre vás tá dobrá správa, že cyklus Veterány deťom nekončí – nový rozprávkový seriál pre vás pripravuje kolega Martin Žarnovický. A o čom bude, to sa dozviete, až ho tu uvedieme. Prezradím z neho len toľko, že sa v ňom vrátime späť na koľajnice.
Tak zatiaľ ahoj a dovidenia, milé deti.
Sergej
Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment