Veterány deťom – Okrídlené rozprávky 11: Traja pátrači

V minulej časti: Naše nezbedné dvojčatá po odpočinku v Šivci sa rozhodli letieť ďalej. Preto sa Dieter opýtal dispečerky na veži, aké zaujímavosti sú na juhozápad od Šivca. Dispečerka mu odporúčila letieť radšej na juhovýchod, lebo na juhozápade je veľmi málo zaujímavostí. V smere, ktorý mu poradila, ležalala najväčšia zrúcania hradu v tomto kraji a o kúsok ďalej na letisku v Troch Bukoch vystupoval Lietajúci cirkus.

Dieter sa tomuto odporúčaniu potešil, lebo vedel, že s cirkusom bude mať u Petra úspech. A nemýlil sa – len čo o tom Petrovi porozprával, Peter zavelil, aby sa tam hneď vybrali. Cestou si pozreli tú zrúcaninu, o ktorej Dietrovi porozprávala dispečerka a ten hrad ich svojou veľkosťou ohromil až tak, že takmer zabudli na Lietajúci cirkus. Našťastie Peter to Dietrovi pripomenul a keď sa Dieter spamätal, hneď leteli od hradu do Troch Bukov. Tam prileteli akurát načas, lebo predstavenie sa práve začínalo. Ešte predtým Peter vyparátil Dietrovi kúsok ako vystrihnutý z nejakej leteckej show – počas letu dosadol s podvozkom na svojho brata Dietra, ktorý sa za to nanňho nahneval.

Predstavenie Lietajúceho cirkusu bolo podobné klasickému cirkusu, avšak účinkujúci pred divákov prichádzali tak, že zoskočili padákom z lietadla. Na konci predstavenia sa všetky lietadlá Lietajúceho cirkusu predstavili v leteckej show, ktorá bola vyvrcholením predstavenia. Divákov to nadchlo až tak, že sa účinkujúci museli prísť pokloniť až päťkrát za sebou. To by ale neboli naše dvojčatá, keby niečo nevymysleli a tak za predstavenie Lietajúceho cirkusu pridali vlastné vystúpenie. Prídavok dvojčiat sa divákom páčil viac, než samotné predstavenie Lietajúceho cirkusu a kvôli tomu ich principál Lietajúceho cirkusu presvedčil, aby odvtedy už vystupovali v Lietajúcom cirkuse.

Náš dnešný príbeh bude o troch pátračoch. Nebudú to však tí Traja pátrači, ktorí vyšli spod pera Roberta Arthura, ale úplne iní…

Kým Dieter a Peter v Šivci snívali o kariére akrobatických lietadiel, lietadlá na letisku v Borci sa kvôli ním trápili. Augustíno, Arnold a Melichar ich síce včera hľadali, ale márne. Nina sa preto rozhodla, že skúsi zistiť, či niekto nezachytil signál z ich vysielačiek. Kvôli tomu dlho do noci lovila medzi frekvenciami na rádiostanici na letisku a každého, s kým sa jej podarilo spojiť, sa vypytovala, či nevidel dve rovnaké vojenské stíhačky, ktoré leteli spolu. Každý jej povedal, že ich nevidel a ani nič podozrivého nezachytil. Zmenilo sa to až vtedy, keď sa jej podarilo spojiť sa s kamarátom, ktorý býval na severe.

„Čau Nina!“, pozdravil ju, keď ju spoznal podľa značky, ktoré si rádioamatéri medzi sebou vymieňajú, keď nadväzujú spojenie, „Ty čo lovíš v éteri v takú neskorú hodinu?“ „Ahoj, Maťo! Nevieš si predstaviť, ako rada ťa počujem!“ „Čo??? Stalo sa niečo?“ zdesene sa ozval hlas z druhého konca. „Mne nie, ale medzi našimi lietadlami čosi hrozné. Pamätáš sa na to, ako som ti rozprávala o Petrovi a Dietrovi?“ „Ak sú to tí dvaja cirkusanti s krídlami, tak áno, pamätám! Dokonca som ich včera večer, keď sa už zotmelo, videl, ako letia nad našou dedinou.“ „Vážne? A vieš, čo som sa ťa práve chcela spýtať?“ „Čo?“ vyzvedal Maťo. „Či si videl tých našich dvoch nezbedníkov. Teraz, keď už viem, že si ich videl, sa ťa chcem spýtať iba to, kam leteli?“ „Kam inam, než na sever, keď vy ste na juhu?“ zasmial sa Maťo. „A neskôr si ich nevidel? Lebo od včerajška nevieme, kde sú.“ „Tak prepáč, že ťa musím sklamať, ale neskôr som ich nevidel. Videl som ich len vtedy večer, neskôr už nie. Asi sú na letisku u nás na severe. Volá sa Jendovo, alebo tak nejak.“ dokončil Maťo.

Nina mala z toho ohromnú radosť. Hoci s Maťom ešte dlho cez vysielačku debatovali o kamarátskych veciach, ráno predsa vstala skoro, aby porozprávala Augustínovi, Arnoldovi a Melicharovi o tom, čo sa v noci dozvedela cez vysielačku. „Vravíš Jendovo? To budú skôr Jendovce, viem, že sú na severe a je to medzinárodné, ale aj vojenské letisko. Tam som počas vojny slúžil predtým, než môjho pilota Antónia prevelili sem, do Borca.“ porozprával Augustíno. „Tak načo čakáme? Leťme tam, nech čím skôr nájdeme našich zatúlancov!“ zvolal Melichar. „Len aby mi vystačilo palivo!“, obával sa Arnold, „Mám malú nádrž a dva pažravé motory – neviem, či vydržím taký dlhý let!“ „Dáko to zvládneme. Okrem toho v Jendovciach si môžeme spraviť prestávku, či už Dietra a Petra nájdeme, alebo nie.“ chlácholil ho Augustíno.

Hneď zrána sa prichystali a vyrazili na cestu. Arnold si pre istotu vzal pár litrov paliva v kanistre pre prípad, keby musel niekde núdzovo pristáť kvôli palivu. Onedlho už boli všetci traja vo vzduchu. Cestou sa Arnold sťažoval, že letia tak ďaleko. „Čo sa sťažuješ? Veď ty si chcel, aby sme ich hľadali.“ čudoval sa Melichar. „Áno, ale to som netušil, že budeme musieť letieť tak ďaleko! Nikdy som tak ďaleko ešte neletel, takže neviem, či vydržím!“ bedákal Arnold. „Neboj sa, keď si včera vydržal lietať celý deň okolo Borca, tak vydržíš aj dnes, hoci niekde v kostre cítim, že budeme musieť preletieť ešte veľa kilometrov, aby sme sa s našimi stratenými dvojčatami stretli a spolu sa vrátili!“ povedal Melichar. Arnold sa po týchto slovách ešte viac znepokojil: „Len to nie! Nechcem sa vláčiť stovky kilometrov po celej krajine, nieto ešte po svete, ak zmizli do zahraničia! Moje staré motory by mi to neodpustili, keby som ich trápil takou dlhou cestou!“

Od tej chvíle prešli dve hodiny a naši traja pátrači onedlho pristávali na letisku v Jendovciach. Keď sa Arnold kolesami dotkol pristávacej dráhy, zhlboka si vydýchol: „Konečne! Veľa nechýbalo a už by som musel kvôli prázdnej nádrži pristáť kdesi v poli, aby som sa nezrútil! Dlhší let by som už nezvládol!“ António a Melichar si ho ale nevšímali, namiesto toho sa vypytovali lietadiel, čo tam stáli, či nevideli dve rovnaké tmavozelené stíhačky-jednoplošníky bez guľometov.

„Jediná stíhačka, ktorú som tu videl, bola síce tmavozelená, ale bol to dvojplošník. Navyše mala guľomety a bola tu iba táto jediná.“ porozprávalo jedno lietadlo. „Hmm, tak to nie je Peter ani Dieter. Obaja sú jednoplošínky a majú odmontované guľomety.“ odvetil Augustíno. „A prečo nemajú guľomety?“ opýtal sa druhé lietadlo, „Sú to cvičné stíhačky?“ „Cvičné nie. Odmontovali sme im ich preto, lebo keď boli úplne noví, strieľali po všetkom, čo lietalo. Preto teraz lietajú bez guľometov.“ vysvetlil Augustíno.

Zrazu do rozhovoru vstúpilo tretie lietadlo, ktoré práve pristálo a priviezlo cestujúcich: „O čom sa tu rozprávate? O dvoch stíhacích jednoplošníkoch?“ „Áno,“ odvetil Augustíno, „volajú sa Peter a Dieter.“ „Nuž dva jednoplošníky som včera pred obedom stretol. Ale to, či sa volajú Peter a Dieter, neviem, nepýtal som sa na ich mená. Vlastne som s nimi neprehodil ani pol slova, lebo sme sa len minuli, ale zato som si stihol všimnúť, že boli veľmi smutní.“ „Akú farbu mali tie jednoplošníky? Boli tmavozelené?“ „Hej, boli tmavozelené. Mali takú vojenskú tmavozelenú farbu a keď som okolo nich preletel, myslel som si, že sú z tunajšej vojenskej základne.“ rozprávalo tretie lietadlo. „A bolo na nich niečo zvláštne?“ vyzvedal Augustíno. „Neviem. Možno áno, možno nie, každopádne nič zvláštne som si na nich nevšimol.“ „Porozmýšľajte trošku. Nič im nechýbalo?“ povzbudzoval Augustíno. „Hmm… Ó, áno!“, vykríklo lietadlo, „Hoci sa okolo mňa len mihli, predsa som zbadal, že im čosi chýba!“ „Čo im chýbalo?“ nabádal Augustíno, „Povedzte, čo im chýbalo, lebo podľa toho viem, či sú to naše stratené dvojčatá, alebo nie.“ „Počkajte, rozmýšľam… Á, už to mám! Boli to guľomety! A to sa mi na nich zdalo divné, lebo stíhačky bez guľometov som ešte nevidel.“ Keď Augustíno počul túto vetu, zajasal: „Heurékááá!!! To sú oni!!! To sú naše nezvestné dvojičky!!!“ Vzápätí sa však spamätal a opýtal sa: „No, keď už viem, že sú to oni – kam leteli?“ „Keďže som vtedy letel z Drtichova, tak si myslím, že leteli práve tam.“ Augustíno sa potešil: „Nuž, keď si naše stíhačky videl a vieš, kam leteli, tak ti veľmi pekne ďakujeme! Veľmi si nám pomohol!“ „Niet za čo. Ináč veľmi rád by som vám s pátraním pomohol ešte viacej a tak, keby ste ich v Drtichove nenašli, tak zajtra letím do Šivca a skúsim sa opýtať, či náhodou tam neleteli.“ navrhlo tretie lietadlo a Augustíno oponoval: „V Šivci určite nebudú. Vieš, my sme z Borca a ten je od Šivca len 50 kilometrov ďaleko na severovýchod. No a keďže nám uleteli práve na severovýchod, nemyslím si, že by nám uleteli do Šivca. Navyše, keby tam boli, určite by nám o nich dali vedieť, lebo tam ich poznajú, aspoň Petra, lebo Peter už tam raz bol.“ „No, neviete. Ako sa hovorí, náhoda je blbec. Nebolo to tak dávno, keď som sa zúčastnil na pátracej akcii s prekvapením.“ „Akým prekvapením?“ nechápal Augustíno. „Raz, bolo to počas poslednej zimy, nám na toto letisko ohlísili nezvestného, ktorého naposledy videli, ako ide na západ a pritom sme ho našli na východ od nášho letiska. Vysvitlo, že vo fujavici zablúdil, pritom sa nevedomky vrátil a takto sa dostal na východ.“ „Nuž ktovie! Uvidíme!“, zasmial sa Augustíno, „V každom prípade ešte raz ďakujem a prajem šťastný let!“ „Aj vám prajem to isté a nech sa vám v pátraní darí!“ rozlúčilo sa tretie lietadlo.

Hneď nato Augustíno porozprával Arnoldovi a Melicharovi všetko, čo sa od tretieho lietadla dozvedel. Arnold, ktorý počas Augustínovho rozhovoru s tunajšími lietadlami tankoval palivo, na to všetko odvetil: „Vravíš, že leteli do Drtichova? Keď je to tak, hneď, ako budem mať plnú nádrž, sa tam vyberieme! To, že budú v Šivci, je podľa mňa číra hlúposť, lebo si ich vyhnal práve opačným smerom.“ „Tiež si to myslím!“, odvetil Augustíno, „Preto radšej poletíme do Drtichova, než do Šivca.“

O chvíľu už všetci traja leteli do Drtichova. Arnold bol tentoraz o niečo spokojnejší, lebo Drtichov bol k Jendovciam o čosi bližšie, než Borec. Preto sa nemusel báť, že mu cestou dôjde palivo, navyše už vedel, koľko kilometrov preletí na jednu plnú nádrž.

O štvrť hodiny všetci traja prileteli do Drtichova. Hneď sa šli povypytovať tamojších lietadiel, či nevideli Petra a Dietra, keď vtom si Augustíno všimol niekoho, kto sa mu zdal veľmi známy. Pohľad na toho mechanika ho úplne zarazil. Akoby ho poznal už niekoľko rokov. No vôbec si nevedel spomenúť, koho mu ten mechanik veľmi pripomínal. Nakoniec sa ho odvážil, hoci nesmelo, ale predsa osloviť: „António… si to ty?“ Neznámy známy sa v tej chvíli zarazil rovnako ako Augustíno. Prekvapený hľadel na Augustína a opýtal sa ho podobne váhavo: „Augustíno??? Čo ty tu robíš?“ Obaja boli veľmi prekvapení, keď sa stretli tak ďaleko od Borca. Navyše António sa ešte viac prekvapil, keď uvidel Arnolda a Melichara. „Melichar… ty tu čo hľadáš? A hlavne ty, Arnold?“

Aj Arnold a Melichar boli veľmi prekvapení z nečakaného stretnutia. Jediný, kto sa odvážil Antóniovi odpovedať, bol Melichar: „Čo tu hľadáme? Petra a Dietra! A namiesto nich sme našli teba! Tak by nás zaujímalo, čo robíš tak ďaleko od Borca.“ „Pracujem tu na oprave jednej stíhačky z našej základne, ktorej sa pokazil motor a preto tu musela núdzovo pristáť.“ „A ako si sa sem dostal?“ vyzvedal Melichar. „Predstav si, že som pešo prešiel tých päťdesiat kilometrov do Šivca, kde ma jeden z mojich kolegov pilotov odviezol na základňu. Odtiaľ som sem priletel iným lietadlom.“ prezradil António.

Náš príbeh by mohol takto pokračovať ďalej, no kým sa naše lietadlá spamätajú z nečakaného stretnutia, pôjdeme sa pozrieť, ako sa našim dvom nezvestným nezbedníkom darilo v Lietajúcom cirkuse.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)




návštzevníkov videlo článok

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.