Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 24: Katka sa lúči

V minulej časti: Po nekonečne dlhom čakaní sa správcovi depa v Kvačíne konečne podarilo spojiť sa s čarodejníkom Alhábim. Príčinou bolo to, že Alhábi na rok odcestoval na školenie čarodejníkov a poruchu telefónu zistil až po návrate domov. Sľúbil, že sa príde pozrieť na Katkin problém a svoj sľub aj splnil. Porozprával sa s Katkou o tom, ako sa dostala do Tramtárie a tak spolčne zistili, že za to mohol mesiac. Preto si musela počkať na sen, v ktorom navštívi mesiačik na Mesačnom vrchu, aby sa s ním poradila, čo musí urobiť, by sa vrátila domov. Na ten sen nemusela čakať dlho, lebo sa jej prisnil už túto noc.

V ňom sa v depe objavila ako malé dievčatko. Na to, aby sa mohla dostať na Mesačný vrch, musela navštíviť deduška železničiara, ktorý jej daroval sedemíľové čižmy, s ktorými sa dostala na Mesačný vrch. Keď naň prišla, zrazu ju zobudil rušeň Volodimír, ktorý ju napomenul, aby nerozprávala zo sna. Katka sa bála, že sa jej sen nevráti, ale našťastie sa tak nestalo. Vďaka tomu si mohla vypočuť, čo musela urobiť, aby sa mohla vrátiť do Čermeľa. Potom ju mesiac popohnal domov, aby sa stihla vrátiť do depa včas. Ráno potom už ako lokomotíva  celý sen rozpovedala Alhábimu, ktorý sa o jej sne poradil so správcom.

 

V dnešnej už poslednej časti sa dozviete, či sa jej všetko podarilo splniť a ako sa nakoniec vrátila do Čermeľa.

O pár dní to v depe žilo úplne inak ako inokedy. Bol totiž deň, po ktorom mala nastať veľmi jasná noc, podobná, počas ktorej sa Katka dostala do Tramtárie. A preto sa v ten deň konalo podujatie s názvom Rozlúčka s Katkou. V depe už boli nachystané všetky mašinky, ktoré sa šli lúčiť s Katkou – okrem Zuzky, Kvetky, Danky a Janky sa s ňou prišli rozlúčiť aj americké dvojčatá Vulfi a Dulfi, Petrík spolu so svojimi deviatimi bratmi aj s Lucipekom, ktorý Katku pod horami podviedol, Ďurko, ktorému pomohla zachrániť jeho železnicu, Helenka, ktorú Katka s Kvetkou zachránila zo šrotu, Katkin dávny priateľ a frajer Juan, najstaršia lokomotívka v Tramtárii Mária, pretekárske rušne na čele s Trixom, ktorého Katka porazila v pretekoch úzkorozchodných parných lokomotív a aj Anča s jej spoločníčkou v Štiavnici Dianou. Každá mašinka mala za sebou pripojený osobný vagón. Zostávala už len jedna jediná mašinka a to bola Fridlina. Tá v depe chýbala. Alhábi aj správca depa si robili starosti. „Keď do desiatich minút Fridlina nepríde, budeme musieť celú akciu zrušiť a Katka si bude musieť počkať na ďalší podobný sen s mesiacom“ strachoval sa Alhábi. No keď do začiatku zostávali iba dve minúty, zrazu sa v zadnej bráne depa objavila tá bosorácka mašinka. Na počudovanie aj ona mala za sebou pripojený osobný vagónik. „Hurá!!!!“ rozniesol sa celým depom radostný výkrik, keď všetky mašinky aj ľudia Fridlinu uvideli. Vyzerala ako nová a veľmi sa čudovali, keď v jej kabíne uvideli rušňovodiča aj kuriča. „To je zvláštne!“ povedal správca, keď uvidel Fridlininu posádku. „Nič nie je zvláštne,“ zahundrala Fridlina, „pár dni potom, ako ma Katka so Zuzkou objavili, objavila ma aj nejaká výprava a onedlho ma všetci opravovali. To isté aj s mojou traťou aj s mojim domčekom. Môj domček teraz vyzerá ako nový!“ Alhábi len nechápavo počúval, až kým si nevšimol šibalský úškrn správcu, Katky, Zuzky, Danky, Janky a Anči. „Tak vy ste to všetci spískali!“ zvolal nadšene. Všetky mašinky na to vybuchli smiechom a Zuzka povedala: „Keby sme to nepovedali správcovi, tak by ťažko niekto Fridlinu objavil a opravil!“ Na to Alhábi odpovedal: „Dobre teda! Fridlininu záhadnú opravu sme teda vyriešili a tak už môžeme vyraziť na cestu. Vlastne už musíme, lebo už meškáme!“ Hneď sa všetci vydali na cestu do Černicova. Tam už na nich čakalo plno detí aj so starostom mesta Kvačína. Ten hneď, ako privítal Katku s ostatnými mašinkami, spustil svoj prejav:

„Milá Katka!

Na začiatok musím povedať, že si nám spôsobila šok, keď sme sa dozvedeli o tebe, lebo si k nám prišla tak nečakane, bez ohlásenia. Napriek tomu sme ťa prijali medzi ostatné lokomotívy na tejto trati. Bola si našim miláčikom na tejto železničke rovnako ako Zuzka a presne takú si ťa budeme aj pamätať. Našťastie si sa neobmedzila len na našu Detskú železničku, ale spoznala si mnoho ďalších kamarátov na iných našich železničkách. Teraz ale nastáva čas, kedy sa s tebou budeme musieť rozlúčiť, pretože sa vraciaš domov. Na rozdiel od tvojho príchodu, tvoj odchod je očakávaný a preto sme sa rozhodli usporiadať túto rozlúčku, aby sme na teba nezabudli a aby si ty nezabudla na nás. Preto ti na pamiatku venujeme túto medailu. Stala si sa čestnou mašinkou na tejto železnici a preto ti táto pocta patrí. Nech ti táto medaila slúži ako spomienka.

Preto vyhlasujem tento ceremoniál za otvorený!“

Vzápätí zaznela fanfára a potom starosta zavesil na Katkin kotol spomienkovú medailu na ktorej bolo vyrazené „Čestná mašinka Detskej železničky v Kvačíne“ Hneď ako sa to bronzové koliesko na stužke začalo hojdať zavesené na Katkinom kotli, výpravca zapískal, zvolal: „Pripraviť k poslednému odchodu!“ a zdvihol výpravku. Katka hneď zapískala a vyrazila. Za ňou Fridlina a za Fridlinou šli najprv mašinky z Černicovej železničky – Zuzka, Kvetka, Danka a Janka. Za nimi najprv Anča s Dianou, potom Vulfi s Dulfim, za dvojčatami mašinky spod hôr, za horskými rušňami Ďurko s motoráčikom Helenkou a Juanom a nakoniec pretekárske mašinky. Keď celý sprievod prešiel poslednou staničkou na Černicovej železničke Alpinkou, vydal sa po Alpínskej spojke cez veľkú železničnú križovatku do Štiavnice. Zo štiavnickej trate šli na Ďurkovu železnicu, ktorú Katka zachránila zorganizovaním zbierky. Nasledovala pretekárska železnica, kde Katka porazila aj najväčšieho favorita pretekov parných rušňov – Trixa. Po nej nasledovala Petríkova podhorská železnička, kde Katku Lucipek podrazil s vagónmi, ktoré mal ťahať Petrík. Hneď po nej išli na Máriinu banskú trať. Ako posledná nasledovala Fridlinina Slnečná dráha. Keď všetky ostatné mašinky videli, akou zmenou prešla  tá zabudnutá trať, nemohli veriť vlastným očiam. Všetko na nej vyzeralo tak, akoby tú železnicu postavili len včera. Vyšli až na samý koniec trate na Slnečnom kopci, kde všetci pozdravili slniečko. To bolo síce ďaleko, ale keďže slnko svieti na každého, našim mašinkám odkývalo. Potom nastal čas návratu do Černicova.

Keď sa vracali, zrazu z ničoho nič počuli tichý plač. „Kto to tu tak plače?“ čudovala sa Katka a s ňou sa čudovali aj ostatné mašinky. „Akoby to vychádzalo z tamtoho kríka!“ poznamenala Kvetka a zasvietila do kríka, z ktorého plač znel. Katka šla za plačom a zrazu objavila, kto robí ten rámus – bolo to malé dievčatko oblečené v starých šatách. Bolo bosé. „Prečo plačeš?“ opýtala sa Katka dievčatka. „Stratila som sa,“ nariekalo, „a pichla som si tŕň…!“ „Počkaj, pomôžeme ti!“ povedala Katka a hneď z nej vyskočil kurič aj s kliešťami. „Len sa neboj!“, upokojoval dievčatko kurič, „Chvíľku vydrž, hneď to bude vonku!“ Chytil tŕň do klieští a hneď jej ho vytiahol. „A je von!“, tešil sa, „A čože sa s tebou stalo?“ „Stratila som sa!“ povedal dievčatko nesmelo. „Tak sa neboj, my tvoju mamičku nájdeme!“, povedal sprievodca, „Akože sa voláš?“ „Miška.“ odpovedalo dievčatko. „Takže Miška! Je tú niekde Miškina mama?“ zavolal sprievodca na celý vlak, ale nikto sa neozval. „Tak nič, pôjdeme ďalej a keď uvidíš z vláčika svoju mamičku, tak nám to povieš.“ Mišku usadil na najbližšie voľné sedadlo a zamával na ostatné mašinky, že sa môže ísť ďalej. Onedlho sa vláčik vydal na cestu. Za chvíľu ale musel znova zastaviť, lebo jednej lokomotíve sa míňala voda. „Tak si spravíme malú prestávku!“ zahlásil sprievodca a keďže zastavili na lúčke, všetky deti povyskakovali von a hrali sa. Mašinky za ten čas odpočívali. Len jedno dievčatko nevyšlo von z vláčika a to bola práve Miška. Smútila za svojou mamičkou a tak ju sprievodca vzal na prehliadku všetkých lokomotív, ktoré sa Rozlúčky s Katkou zúčastnili. Miške sa všetky mašinky páčili a na niektorých si vyskúšala aj zapískať. Onedlho však jeden chlapček pribehol za sprievodcom a zvolal: „Pán sprievodca, niekto hľadá nejakú Mišku!“ Sprievodcovi sa hneď rozsvietilo v hlave a zavelil: „Miška, poď, možno ťa hľadá tvoja mamička!“ Miška sa potešila s radosťou šla za sprievodcom. Onedlho pri Anči zazreli ženu, ktorá sa obzerala všade okolo vláčika. Miška ju spoznala a z celého hrdla zakričala „Mamíííííí!“ „Miška!“ potešila sa jej mama a vzala ju do náručia. „Bože, Miška, kam si sa mi len podela, tak dlho som ťa hľadala… Kde si sa tu vzala?“ „Zablúdila,“ uškrnul sa sprievodca, „Lokomotíva Katka ju asi pred kilometrom objavila, ako si pichla do nôžky tŕň a jej kurič jej ho vytiahol a keďže vás hľadala, ponúkli sme jej, že ju povozíme dovtedy, dokiaľ vás nezbadá a podarilo sa!“ „No pichnúť si tŕň mohla hocikde, pretože ona má len jedny topánky a tie si šetrí, keď treba ísť do mesta a podobne, preto po lúke a po dedine behá bosá. Na nejaké ďalšie topánky nemáme a bohvie, kto by nám dal nejaké také v slušnom stave, čo by mohla nosiť doma“ posťažovala sa jej mama. Vtom si Katka spomenula na svoje čižmičky, ktoré nosila vo sne a tak o nich pošepkala svojej posádke „Počkajte chvíľočku! Mám za kotlom schované staré čižmy, ktoré som mal cestou hodiť do pece, ale keďže nie sú deravé, tak by ich bola škoda spáliť.“ zvolal Katkin rušňovodič a hneď vytiahol spoza pece Katkine čižmičky. Miškina mama si ich obzrela a povedala: „Myslím, že ujdú. Miška, nechceš si ich vyskúšať?“ Miška sa zaradovala a už sa prechádzala po lúke v Katkiných čižmičkách zo sna ako modelka. Keď Katka Mišku uvidela, hneď si spomenula na svoju podobu vo sne a pomyslela si:  -Vyzerá presne tak ako ja vo sne!- Hneď zavolala Alhábiho a keď jej to oznámila, hneď zahlásil: „Tak Katka, tvoja cesta domov je otvorená. Len sa vrátiť do depa a večer sa už pokojne môžeš vrátiť domov do Čermeľa.“ Keď to Alhábi dopovedal, Miška zakričala na svoju mamu: „Mamííí, ja sa chcem ešte voziť na vláčiku! Prosííím!“ „No tak dobre!“, súhlasila jej mama, „Ale len pod jednou podmienkou, že to bude do najbližšej stanice, potom sa pekne vrátime domov. „To bude trošku problém,“ povedal sprievodca, „síce ešte prejdeme zopár staníc, ale stojíme až v Černicove.“ „Tak to nejdeme“ vyhlásila Miškina mama a Miška ju znova prehovárala: „Mami, prosím!“ „A čo keď nám odtiaľ naspäť nepôjde žiaden vlak?“ „Ale pôjde!“ usmial sa Vulfi, „Niektorá z týchto mašiniek vás rada zvezie!“ „Tak teda ideme!“ nechala sa presvedčiť Miškina mama a Miška sa radovala ako nikdy predtým. O chvíľu sprievodca zahlásil odchod a tak sa celý vláčik vydal na cestu. Odvtedy už nikde nestáli. Po príchode do Černicova sa všetky deti naposledy rozlúčili s Katku a odišli s autobusmi pristavenými na blízkej ceste, okrem Mišky a jej mamy. Tie domov odviezla Kvetka. Ostané mašinky odišli do depa v Kvačíne a zostali tam až do rána. Chceli totiž vyprevadiť Katku na cestu domov.

Keď sa zvečerilo, všetky mašinky už boli v kvačínskom depe. Všetky stáli na koľaji, ktorá spájala depo s Detskou železničkou, okrem Katky. Tá bola na mieste v rotunde, na ktoré takmer pred rokom prišla. Všetci čakali na východ mesiaca. Kým sa mesiac ešte schovával za horami, Alhábi so správcom depa aj so starostom sa lúčili s Katkou. „Bude nám za tebou smutno, ale dúfame, že sa v tom Čermeli budeš mať dobre.“ „O to sa nebojte!“ povedala Katka, „Veď tam som doma! A kde je doma, tam je najlepšie. O tom hovorí aj jedno porekadlo – všade dobre, doma najlepšie.“ Alhábi ešte ku nej podišiel a opýtal sa jej: „A ako si sa cítila u nás?“ „Bolo u vás veľmi dobre! Rada by som sa sem vrátila, keď budem môcť!“ usmiala sa Katka. „Tak aby si sa mohla vrátiť, dám ti na cestu tento uhlík. Tento uhlík nie je obyčajný, lebo nikdy nezhorí. Naopak, keď budeš chcieť k nám prísť, daj si ho do pece, zapáľ ho a hneď si tu. Dobre si ho opatruj, pretože keď ho stratíš, už nikdy sa sem nebudeš môcť vrátiť. Niekoľko námesačných mašiniek sa sem často vracia. Ale už musím ísť, lebo nastáva tvoja chvíľa. Dobrú noc a šťastnú cestu. „Dobrú!“ odpovedala Katka a hneď zaspala. Keď za ňou zavreli vráta, vyšiel mesiac a naplno zasvietil do rotundy priamo na miesto, kde bola Katka. Vtedy sa na jej mieste rozsvietila pestrofarebná žiara, ktorá žiarila celú noc až do chvíle, kedy mesiac zašiel. Pre tramtárijské mašinky to bol neskutočný pohľad, lebo nikdy takéto niečo nevideli. „Snáď jej tam bude dobre!“ povzdychla si Anča.

Ráno, keď sa Katka prebudila, zistila, že je zase vo svojom domčeku v Čermeli a tak sa zaradovala: „Hurá! Vyšlo to!“ Zrazu s tým musela prestať, pretože zistila, že niekto je nablízku a tak sa tvárila, že spí. Onedlho počula známy zvuk odomykania kladky a hneď vošiel do jej domčeka rušňovodič. „Dobré ráno Katka! Tak aký bol zimný spánok?“ „Veľmi dobrý!“ pochválila sa Katka. „A aký bol sen?“ Katka sa uškrnula a odpovedala: „Musím sa priznať, že dosť dobrodružný. Až taký, že bol skutočný.“

Milí čitatelia, milé deti!

Práve ste dočítali posledné riadky seriálu Nové rozprávky o Katke, ktorý je voľným pokračovaním knižky Jany Mičuchovej Rozprávky o Katke a aj predchádzajúceho seriálu v cykle Veterány deťom Rozprávky na koľajniciach. Nasleduje mesačná pauza, po ktorej v cykle Veterány deťom uvediem nový seriál. Pauza je preto, lebo tento seriál ma dosť vyčerpal a potrebujem nabrať inšpiráciu na nový seriál.  O čom bude, to si zatiaľ nechám pre seba a pár zasvätených – dozviete sa to vtedy, keď sa tu v novembri objaví. Len úplne na koniec pridám jednu zaujímavosť, zhodou okolností v sobotu 6. októbra 2012 jazdila skutočná parná mašinka Katka, o ktorej bol tento seriál, poslednýkrát v sezóne pred svojím zimným odpočinkom.

Tak zatiaľ ahoj a dovidenia pri novom seriáli.

Sergej- (Tomáš Halža)

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.