V minulej časti: Kým Juana opravovali, nadišiel Katkin deň D, kedy sa konali preteky parných úzkorozchodných mašiniek v Turove. Katka do Turova musela odísť už deň predtým, aby ju stihli zaregistrovať na preteky. Tam strelta rušeň Trixa, ktorý bol úradujúcim sedemnásobným šampiónom a ktorý ju ponížoval. Po zaregistrovaní dostala číslo 13, o ktorm si Katka myslela, že je nešťastné, ju rušňvodič upokojaval, aby to brala z tej lepšej stránky, lebo v tom čísle bolo jej šťastné číslo, trojka, ktorú mala v čísle po celý život. Potom sa vydali na skúšobnú jazdu, počas ktorej nastali komplikácie – Katka nevládala vyjsť do kopca.
Preto zišli do depa, ktoré nazývali „boxy“, kde im dali špeciálne výbušné tabletky na čistenie kotla. Keď tie tabletky použili, Katke bolo veľmi zle, ale našťastie zákrok zabral a Katka jazdila tak rýchlo, ako počas tréningov v Štiavnici. Hneď na druhý deň sa konali veľké preteky. Kým Katku pozorne kontrolovali, jej hlavný súper Trix sa iba chvastal a obzeral v zrkadle. Onedlho sa preteky začali. Kým Trix ihneď získal náskok, Katka bola najprv pozadu, no čoskoro Trixa dobehla. Ten sa nadmieru prekvapil, keď uvidel Katku vedľa seba. Katka ho predbehla lsťou, keď ho požiadala,aby zapískal. Trix sa na to náramne nazlostil, a silou-mocou sa ju snažil prebehnúť, no Katka sa nedala. Jej kurič ešte náskok vylepšil o čosi tým, že počas cesty znova použil výbušné tabletky. Nanešťastie Trix ju aj tak doháňal, kvôli čomu naraz prešli cieľovou páskou a tak o výsledku musela rozhodnúť cieľová fotka. Tá rozhodla v prospech Katky a tak sa po siedmych rokoch novým šampiónom stala Katka. Trix jej preto vynadal, ale ostal prekvapený po tom, ako sa dozvedel, že Katka je cudzinka. Preto mu navrhla, aby sa o pár týždňov ukázal v depe v Kvačíne, aby mu ukázala svojho náhradníka.
Dnes sa dozviete, kto sa tým náhradníkom stal a ako to nakoniec s rušňom Juanom dopadlo.
Prešlo pár dní od chvíle, keď sa Katka stala šampiónkou v pretekoch úzkorozchodných parných mašiniek v Turove. Za ten čas v Pohorníkove opravili Juanov kotol a vrátili ho späť do Kvačína, kde opravovali Juanov podvozok. Keď kotol dorazil, namontovali ho na podvozok. Katka s nadšením sledovala, ako jej dávneho kamaráta postupne skladajú dokopy. Čoskoro ho dokončili. Keď už bol hotový, správca zašiel za Katkou, aby jej oznámil: „Milá Katka. Mám česť niekoho ti predstaviť!“ Katka nato: „Ak myslíte na Juana, tak toho mi predstavovať nemusíte. Naopak, rada by som ho predstavila niekomu inému.“
A tým niekym iným bol pretekársky rušeň Trix. Hneď, ako prišiel do Kvačínskeho depa, obzeral sa po depe, či neuvidí Katku. Namiesto toho zbadal Zuzku a Kvetku a tak sa ich opýtal:
„Ahojte! Kde nájdem Katku?“ „Ktorú?“, vyzvedala Kvetka, „Malú či veľkú?“ „Pravdaže malú, veď inú nepoznám!“ odpovedal Trix. Vtom sa ozval od dielne Katkin hlas: „Hľadá ma niekto? Tu som!“
Trix našťastie hlas spoznal a pustil sa tým smerom, odkiaľ zaznel. Hneď ju našiel stáť pred dielňou: „Á, tak tu si! A to som ťa hľadal v Černicove.“ „Tam by si ma hľadal márne, veď sezóna sa už dávno skončila a ďalšia sa ešte nezačala“ uškŕňala sa Katka. „Viem“, usmial sa Trix, „ale kvôli tomu tu nie som. V Turove po pretekoch si mi sľúbila, že keď prídem, tak mi ukážeš náhradnika, ktorý ťa na budúci rok zastúpi, keby si tu náhodou nebola. Nuž teda, kde ho máš?“ „Pozeraj sa na dvere za mnou!“ usmievala sa Katka. Nechala ho chvíľku v napätí, potom začala: „Milý Trix! Predstavujem ti…“ Spoza dverí sa ozvalo zahúkanie. Trix toto húkanie nepoznal. Ako by aj mohol, veď Juana nikdy predtým nestretol. Dvere za Katkou sa roztvorili, pričom sa odtiaľ vyvalil veľký oblak dymu a z toho oblaku vyšiel veľký čierny rušeň s červenými kolesami. Nemohol to byť nik iný ako Juan, ktorého Katka takto už dávno nevidela. Juan po oprave vyzeral presne tak, ako vtedy, keď prvý raz stretol Katku v Španielsku. Trix si išiel na Juanovi oči vyočiť, lebo Katkinho náhradníka si predstavoval úplne inak. „T-ty si kto?“ jachtal. „Ja som Juan a som Katkin náhradník.“ povedal Juan prekvapivo plynulou slovenčinou, lebo Katka ho tesne pred dokončením učila po slovensky, aby sa vedel v Tramtárii dorozumieť. Napriek tomu neskôr používal svojskú miešaninu slovenčiny a španielčiny, ale to už predbieham o nejaký ten mesiac dopredu. „A ty si kto? Ešte stále si sa mi nepredstavil…“ vyzvedal Juan. „Som Trix, sedemnásobný šampión v pretekoch parných úzkorozchodných rušňov, doteraz prekonaný iba Katkou!“ pyšne sa vypäl Trix a začal vychvaľovať samého seba, aký je rýchly, aký šikovný a tak podobne. „Ó, vážne? To všetko je pravda?“ neveril Juan. „Zjem čiapku svojho rušňovodiča, ak klamem!“ chvastal sa Trix. „Tak si ťa vyskúšam! Kto prvý dorazí do Alpínky, vyhráva!“ „Súhlas!“ uškŕňal sa Trix. „Ja vás odštartujem!“ zvolala Zuzka.
Keď sa obe rušne presunuli pred východ z depa do Černicova, Zuzka sa ich opýtala: „Ste pripravení?“ Juan i Trix súhlasne zapískali. „ŠTART!“ zavelila Zuzka a obe rušne sa plnou parou vyrútili na trať do Černicova.
Priznám sa, že trať do Černicova a aj v samotnom Černicove nie je veľmi vhodná na preteky, lebo je jednokoľajná, ale dobrý pretekár sa dokáže pretekať aj na jednokoľajnej trati. Na predbiehanie jednoducho použijú výhybne. Presne tak to spravili aj Juan s Trixom. Cestou z kvačínskeho depa viedol Trix, ale Juan ho v Černicove predbehol a čím ďalej, tým viac sa Trixovi vzdiaľoval. Trix takto nestihol prísť včas do Černicovského prameňa, kde mal poslednú šancu predbehnúť Juana a tým pádom bol výsledok pretekov jasný – do Alpínky ako prvý dorazil Juan. Keď tam prišiel aj Trix, Juan po španielsky zvolal: „¡Señores! ¡Qué bien conduces! (Páni! Ty vieš jazdiť!)“ „No ja neviem, čo si hovoril, ale ak si ma chválil, tak ma nechváľ, ty si vyhral!“ pousmial sa Trix, „Mám pocit, že vidím pred sebou viac, než „len“ Katkinho náhradníka.“ „Nuž keď takto, tak ti poviem, odkiaľ viem takto jazdiť. V Španielsku máme veľké hory nazývané Pyreneje. A v Pyrenejách som neraz takto utekal pred lavínami“ prezradil Juan svoj recept na rýchlosť.
Prešiel asi týždeň. Trix síce odišiel, zato Juan s Katkou sa objavili na podhorskej železnici. Tamojšie rušne ho tam znovu učili, ako narábať s vagónmi, lebo už dlhé roky s nimi nejazdil. Keď mu niečo nešlo, Katka mu všetko ukázala a vysvetlila, hoc aj po španielsky, lebo niečo ešte stále nerozumel po slovensky. Navyše sa k tomu musel naučiť tramtárijské železničné značky, lebo v Tramtárii sa používajú iné značky ako v Španielsku. Keď sa všetko naučil a zložil skúšku v podobe prvého vlaku, ktorý si musel poskladať a odviezť sám, chvály od najstaršieho podhorského rušňa Dreváčika nemali konca-kraja: „Si výborný rušeň, priznávam, že takí, ako ty, by sa nám veľmi zišli. Škoda, že to má jeden háčik – nemáme pre teba miesto v depe.“ Katka na to namietla: „Ale, ale! Nepamätáte sa, kde som bývala, keď som bola u vás?“ „Pravdaže, ale pochop, že keby mal bývať u nás navždy, museli by sme mu nájsť miesto pod strechou a to v našom depe nemáme. Tam kde si bola ty, bola iba úplne obyčajná koľaj pod holým nebom.“, vysvetlil Dreváčik, „Preto si musí nájsť miesto niekde inde.“
Ako na zavolanie práve išiel okolo rušeň Ďurko. Už počul o Juanovi, ale ešte nikdy ho na vlastné oči nevidel a preto, keď uvidel v depe neznámu mašinku, pristavil sa pri Katke a Dreváčikovi: „Ale, ale! Nie je to práve ten Juan, o ktorom mi nedávno rozprávala Kvetka?“ „Veru je! Je to presne on!“, usmiala sa Katka, „Práve s Dreváčikom riešime, kam by sme ho ubytovali.“ „Tak to môže bývať u mňa, vo svojom depe mám ešte jedno miesto voľné!“ navrhol Ďurko a všetci sa náramne potešili. Juan už má kde bývať!
Odkedy rušeň Juan býva na Ďurkovej železnici, už nikdy ho nestretnete bez úsmevu na tvári. Každé ráno prichádza na podhorskú železnicu pomôcť tamojším rušňom so všemožnými prácami a potom každý večer odchádza na Ďurkovu železničku, kde ho Ďurko vždy s nadšením víta, lebo vie, že je to statočný rušeň, najlepší, s akým sa kedy stretol. A vždy, keď môže, trénuje na Grand Prix úzkorozchodných mašiniek v Turove.
Náš príbeh o rušni Juanovi , dávnom Katkinom kamarátovi zo Španielska sa týmto končí. Ale rozprávky o Katke v Tramtárii sa ešte nekončia, veď Katka sa ešte nevrátila do Čermeľa. A čo by sme si bez nej počali na Košickej detskej železnici? Preto sa nabudúce pozrieme na to, ako sa správcovi darilo spojiť sa s čarodejníkom Alhábim, jediným, kto dokáže Katke pomôcť vrátiť sa do Čermeľa.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment