Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 11: Katka a “noční vtáci”

V minulej časti: Po Jankinej nehode sa Katka bála, že aj jej Lucipek niečo vyvedie. Ostatné podhorské rušne ju chápali a radili jej, aby išla domov do Černicova, ale napriek tomu na podhorskej železnici zostala. Petrík, aby ju odpútal od práce, jej prezradil svoje tajomstvo o ozubenom koliesku, vďaka ktorému dokáže vyjsť aj do hôr. Potom Katka odpočívala v stanici, v ktorej ju Lucipek presvedčil, aby odviezla vlak, ktorý pôvodne mal odviezť Petrík, po najnebezpečnejšej trati v Tramtárii. Tá nič netušila do chvíle, kým ju nezačal naháňať balvan, ktorému našťastie ušla. Keď sa vrátila z nebezpečnej trate, mašinky Petrík a Mária ju pokarhali, ale zároveň zistili, že za to mohol Lucipek. Katka po tomto zistení ho hneď potrestala a potom Lucipeka stihol ďalší trest – zavreli do dielne.

V dnešnej časti zistíte, aké prekvapenie číhalo na Katku po návrate do Černicova.

Keď sa Katka vrátila do Černicova, všetci ju vrelo vítali: „Vítaj doma, Katka! Už si sa vrátila natrvalo, alebo si zase prišla na skok?“ opýtala sa jej Zuzka. „Natrvalo!“ usmiala sa Katka. „To je výborné!“ tešila sa Zuzka a Danka dodala: „Deťom sa už za tebou cnelo!“ A týmto ich akoby privolala. Práve prišiel autobus a keď zastavil na neďalekej zastávke, vyrojilo sa z neho plno detí, ktoré keď uvideli Katku, všetky zvolali: „Katka! Už je doma!“ „Len poďte, poďte, detičky! Povozím vás!“ pozývala ich Katka a deti netrebalo naháňať do vagónov, naskákali do nich samé. Potom Katku pripojili k vlaku a vozila ich celý deň sem a tam po železnici.

Večer, keď už zaspávala, uvidela, ako Zuzka spolu s Dankou a Jankou odchádzajú do veľkého depa v Kvačíne. „Hej, Zuzka! Danka! Janka! Kam to idete?“ „Do veľkého depa! Tam je na rozdiel od Černicova oveľa kľudnejšie!“, odpovedala Danka, „Poď aj ty, nič ťa tam nebude budiť!“ Katka to vôbec nechápala. Černicov bolo na rozdiel od veľkého depa vždy tiché miesto, lebo vo veľkom depe bol stále ruch a hluk strojov z opravárenskej haly aj z neďalekej továrne. Spánok občas rušili aj mašinky, ktoré išli na nočnú službu. V Černicove, kde je, naopak skoro samý les, nič také nebolo. Nočné ticho mohlo rušiť len asi húkanie sovy. Preto sa Katka rozhodla Zuzke a obom motorovým dvojčatám oponovať: „Nepôjdem do veľkého depa! Keď vy tu nechcete zostať, tak ja tu na protest ostanem a dokážem vám, že Černicov je predsa lepšie miesto na spánok ako veľké depo!“ „Dobre! Ako chceš! Ale potom za mnou nechoď, že si sa tu nevyspala!“ zavrčala Zuzka a spolu s Jankou a Dankou odišla.

Katka zase zostala v depe v Černicove. Stála na svojom mieste v domčeku a spokojne driemala. Myslela si: „Nechápem, čo si tie tri na mňa vymysleli! Čo by ma tu malo budiť? Veď je tu ticho a pokoj, výborné miesto na spánok!“

Lenže ticho, o ktorom Katka hovorila, netrvalo dlho. Keď zaspávala, zrazu sa odniekiaľ ozval rev motorov. A ten silnel. Onedlho postupne stíchol. O chvíľu sa ozval znova. A zase to po chvíli stíchlo. Opakovalo sa to čoraz častejšie. Mnohokrát sa k revu pridávalo aj nepríjemné kvílenie bŕzd. Katka od toho hluku nemohla zaspať. Bdela až do rána, kedy hluk konečne stíchol. „Konečne si aspoň trochu pospím!“ zazívala ráno ešte pred svitaním unavená Katka a hneď zaspala.

Jej spánok ale netrval dlho, pretože chvíľu po rozvidnení prišla do stanice Zuzka. Tá keď uvidela spiacu Katku, zahundrala: „Mohla som si myslieť!“ Hneď ju drgnutím zobudila: „Vstávaj, Katka! Je ráno, treba ísť do služby!“ Katka rozospato zazívala: „Čo je, čo sa deje?“ „Je ráno a vravela si mi, že sa tu tejto noci vyspíš! Vidím pravý opak!“ „Čože? Ja som zaspala?“ „Presne tak! A pozri, koľko detí čaká, kým sa prichystáš a povezieš ich!“ durdila sa Zuzka a keď  Katka videla, koľko je na nástupišti detí, zvolala: „Pánebože! Ja som prespala svoju prvú dnešnú jazdu!!! Musím sa chytro prichystať!“ „Už sa nechystaj, len si pekne pospi! Pôjdem miesto teba!“ Ako povedala, tak aj urobila. Katku nechala spať a sama sa pripojila k vláčiku. Jazdila namiesto Katky celý deň.

Katka sa prebrala až k večeru, keď Zuzka odjazdila poslednú dnešnú jazdu. „No čo, Katka? Už si zistila, že sa to zmenilo? Že už Černicov nie je tiché miesto ako predtým?“ „Zistila!“, odpovedala Katka, „A zistím aj to, kto sa opovážil urobiť si z Černicova pretekársky okruh! Túto noc zámerne neprespím, aby som zariadila, aby bol Černicov znova tichým miestom, ako predtým!“ „O.K. Ako chceš! Dúfam, že ti to vyjde, lebo ten hluk je na nevydržanie! Začalo sa to vtedy, keď sa Janka vrátila z opravy po nehode pod horami.“ porozprávala Zuzka a odišla do kvačínskeho depa. Katka sa potom skryla v blízkosti stanice. V úkryte čakala, čo sa bude diať, až sa zotmie.

Keď sa zotmelo a na oblohe už nejakú tú chvíľu svietil mesiac, ohlušujúci rev motorov, ktorý predošlú noc budil Katku, sa ozval znova. Keďže Katka nebola v domčeku, ale schovaná v lese, uvidela aj svetlá. Blížili sa veľmi rýchlo. Prefrngli okolo nej na blízkej ceste a zmizli v diaľke. Onedlho sa objavili znova, ale tentoraz na mieste, kde zmizli. Znova prefrčali okolo Katky schovanej v lese. Hoci v lese nebolo nič poriadne vidieť, vo svetle mesiaca cez konáre stromov rozpoznala autá. „Mohla som tušiť, že to budú nejaké nespratné autá!“, zlostila sa Katka, „Hneď im ukážem, čo som zač!“ V momente vyrazila smerom k najbližšiemu priecestiu a keď k nemu došla, zastavila sa uprostred neho. Hneď, ako tam zastavila, znova sa ozval rev motorov áut. Keď v diaľke zbadala ich svetlá, začala čo najhlasnejšie hvízdať, aby autá na seba upozornila. „Hej, Čmuďák a Žlťák, zastavte!“ Niečo nám zatarasilo cestu!“ šepkalo jedno z áut, Zelený Drsňák a zastavili sa ich typickým spôsobom – šmykom sprevádzaným pískaním bŕzd. Pomaly došli až k priecestiu, kde ich čakala Katka. „Vítajte, rušiči dobrého spánku!“ privítala ich. „Čo si zač, že nám kazíš našu zábavku?“ zlostili sa autá. „Zábavka? Pche! Ja to volám skôr hlukom! Odkedy takto kazíte spánok? Há?“ „Ty spomaľovačka, okamžite nám uvoľni cestu, lebo inak…“ syčal Čmuďák a Katka sa ho pýtala: „Inak čo? Porazíte ma?“ Autá sa rozrehotali. „Ty a poraziť nás? Neblázni, stará! My vytiahneme oveľa väčšiu rýchlosť, ako ty, pomalá haraburda!“ posmieval sa Katke Žlťák. „No, no, len sa kroťte! To ešte o mne neviete, že som šampiónka!“ usmievala sa Katka. „Šampiónka? V čom? Hádam nie v súťaži o najťažší šrot!“ škeril sa Drsňák a všetky autá sa škodoradostne rozrehlili. „Nie v tomto! Vyhrala som v šprinte na sto kilometrov!“ vyhlásila Katka. V skutočnosti nikde nevyhrala, iba sa jej to raz snívalo, keď bola ešte v Čermeli. „A akou rýchlosťou si sa tam doplazila? Desiatkou?“ chechtal sa Žlťák a znova sa všetky tri autá rozrehlili. Ich konský rehot sa ozýval široko-ďaleko po celom Černicovom údolí. „Sto päťdesiatkou!“ hrdo vyhlásila Katka a dodala: „Neveríte mi? Tak o tri dni si dáme závod! Kto dorazí ako prvý do Alpínky, vyhráva!“ „Jé, závod! To bude žúžo, to bude sranda!“ radovali sa autá a odpovedali: „Súhlasíme! Stretneme sa tu teda o tri dni o takomto čase!“ „Nie v takomto čase!“, rázne prehlásila Katka, „Slušný pretekár preteká cez deň a nie v noci!“ „No dobre! Tak ráno, za svitania!“ „Ani počas východu slnka!“, nesúhlasila Katka, „Bude to pekne cez deň o jedenástej dopoludnia! A len tak mimochodom, dovtedy vás tu nechcem vidieť, ani počuť a ani o vás počuť! Ak zistím, že ste tu od tohto stretnutia boli, žiadne preteky sa nekonajú! To si píšte! Dohoda?“ Autám sa síce nepáčilo, že im Katka kladie také podmienky, ale napriek tomu so všetkým súhlasili. Potom sa pobrali preč a Katka sa konečne mohla vyspať v depe v staničke Černicov.

Ráno, keď do Černicova prišla Zuzka, opýtala sa jej: „Tak aká bola noc, Katka?“ „Výborná! Dolapila som tých rušičov a vysvetlila im, že tu nemajú čo robiť. S tým však súhlasili len pod jedinou podmienkou – že o tri dni o jedenástej sa tu stretneme a budeme sa spoločne pretekať.“ „Naozaj?“ čudovala sa Zuzka. „Naozaj!“ „A s čím si ich presvedčila, že sa dokážeš s nimi pretekať?“ vyzvedala Zuzka. „Porozprávala som im o pretekoch, o ktorých sa mi snívalo, keď som bola ešte v Čermeli, ale to, že v skutočnosti to bol sen, som im nepovedala.“

„Tak to je výborné, Katka! Aspoň na chvíľu sme sa tých hlučných otráv zbavili. A keď chceš vyhrať, musíš ísť hneď trénovať, aby si ich porazila!“ tešila sa Zuzka. „O to sa neboj! Viem o jednej trati, na ktorej nič nechodí a môžem sa tam vytrénovať do sýtosti!“ uškŕňala sa Katka a hneď odišla na spojku na podhorskú železničku, kde usilovne trénovala celé tri dni pod dohľadom Vulfiho, Dulfiho a všetkých podhorských rušňov, okrem Lucipeka, ktorý mal domáce väzenie. Za ten čas, keď Katka trénovala, Zuzka vozila deti.

A my sa na to, ako dopadli Katkine preteky, pozrieme nabudúce.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.