Veterány deťom – Husiarovské rozprávky špeciál: O koľajniciach, ktoré nikam nevedú a nie len o nich

Na začiatok tejto extra časti Husiarovských rozprávok  si dovolím napísať, že hoci som túto časť pôvodne nemal v pláne a Husiarovské rozprávky sa už mali skončiť minule časťou „Šlofík a strážny anjel“, rozhodol som sa, že okrem jedného špeciálu, ktorý som napísal kvôli tomu, že aj v Husiarove majú Vianoce, napíšem ďalší. Táto časť vznikla na popud redaktora Jara Fila, ktorý ma cez mail poprosil, či by som nenapísal ešte jednu extra časť, ktorá by sa týkala „koľajníc, ktoré nikam nevedú“, keďže v celom seriáli ich spomínam iba okrajovo, aj keď sa jedna časť odohrávala priamo na tejto trati.

Napriek tomu sa však väčšina tej časti odohrávala v meste, ako tomu bolo v ostatných častiach. Preto som sa rozhodol, že túto výzvu prijmem a napíšem niečo na spôsob seriálu Po stopách nepoužívaných, zrušených a nedostavaných tratí. Nakoniec som túto časť urobil ako rozprávanie jedného starého parného rušňa. Na záver úvodu k tejto časti si dovolím jednu pikošku z písania – dej tejto časti som poskladal za jediný večer, čo sa mi stáva málokedy, ale tu k tomu zrejme prispelo aj to, že som mal históriu tejto trate už dávno vymyslenú a asi ma aj kopla správna múza :-D. A ešte úplne na koniec vám prezradím, že hoci táto časť je síce z celého seriálu Husiarovské rozprávky posledná, nekončia sa navždy, pretože už teraz môžem povedať, že husiarovské autobusy, trolejbusy a električky majú ešte veľa príbehov, ktoré by si zaslúžili, aby som ich spís(k)al, čo vlastne už minule povedal autobus Krzystof nápisom „JA SA VRÁTIM!“

Tak teda poďme spolu s rušňom Leom odhaľovať tajomstvá tejto trate.

 

Raz bolo niekoľko električiek v Starom depe tesne po výstave s rušňom Leom v jednej rotunde, okrúhlej garáži pre rušne okolo točne a preberali zážitky z dňa. Medzi nimi bola aj jedna celkom nová električka, ktorá sa volala Rupert a keď počúval, ako ostatné električky spomínali „koľajnice, ktoré nikam nevedú“, tak sa opýtal Lea: „Leo, a čo sú to tie koľajnice, ktoré nikam nevedú? Nejaká stará trať, ktorá bola od ostatných tratí v meste oddelená?“ „Je aj nie je. Nie je preto, lebo električky po nej stále chodia.“ „A prečo má takú prezývku, keď sa ešte stále používa?“ „To je na dlho, ale rád ti o tej trati porozprávam. Prezýva sa tak preto, lebo kedysi dávno po nej nechodili električky, ale vlaky. Táto trať totiž viedla do továrne, ktorá vyrábala stroje a volala sa Kovárna. Keď tá továreň vznikla, v uliciach mesta ešte neboli koľajnice. Trať, ktorá tam viedla, patrila továrni a platili na nej zvláštne pravidlá, napríklad to, že po pravej koľaji sa chodilo do továrne a po ľavej z továrne na železnicu, podobne ako električky v meste. Trať bola napojená priamo na železnicu, takže na tú trať mohli chodiť vlaky rovno zo železnice. Z hlavnej husiarovskej stanice tam chodilo niekoľko zvláštnych vlakov, ktoré viezli robotníkov do práce do továrne a potom z továrne na stanicu. A tu bol háčik – Husiarov bol už vtedy dosť veľký a tak robotníci, ktorí bývali na opačnom konci mesta museli vstávať už v noci, aby stihli prísť do továrne. Preto na žiadosť továrne železnice postavili v meste koľajnice a začali na nich premávať mestské vlaky, tak ako to bolo aj v iných mestách. To bolo vtedy radosti! V meste sa stavali ďalšie a ďalšie trate.

Lenže aj tu bol jeden háčik a tým bola prvá svetová vojna. Tá zmarila plány na stavbu ďalších mestských tratí a boje v uliciach mesta veľa tratí zničili. Keďže na továrenskej železnici sa nebojovalo až tak kruto, ako v meste, obišla len s pár „odreninami“.

Potom, čo sa vojna skončila, železnice skoro všetky svoje lokomotívy a vagóny pobrali z mesta preč, ale na železnici do továrne sa nič nezmenilo, vlaky tam chodili ako predtým. Vďaka tomu, že trate v meste boli zničené a skoro všetky lokomotívy a vagóny boli z mesta preč a železnice sa ďalej o dráhy v meste nezaujímali, bola v meste rovnaká situácia ako vtedy, keď v meste koľajnice vôbec neboli. Muselo sa to rýchlo riešiť a tak založili električkovú spoločnosť, z ktorej sa vyvinul náš dopravný podnik. Keď sa koľajnice opravili a po meste začali jazdiť električky, všetko šlo už potom bez problémov, aj výroba strojov v Kovárni, až kým sa neprihnala ďalšia hrozná vojna, tentoraz druhá svetová. Kovárna vďaka nej musela prejsť z výroby strojov, ktoré vyrábala dovtedy na výrobu tankov.

Po vojne začala mať továreň problémy. Zhoršilo sa to aj vďaka tomu, keď v Sklenenom pri susednom meste Kvačín postavili železiarne, ktoré navyše patrili do veľkého podniku s názvom Kvačínske továrne. Tento obrovský podnik sa neskladal len zo železiarní, ale aj hocijakých iných tovární v mestečkách blízko Kvačína, ktoré vyrábali všetko od topánok až po nákladné autá. Takto tieto továrne vyrobili spolu oveľa viac ako samotná Kovárna. To bol posledný klinec do rakvy tejto továrne a tak skrachovala. Keď továreň zatvorili, zbúrali ju, ale koľajnice nerozobrali, pretože na jednu stranu slúžili na odvoz ruín z továrne zo zbúraniska a na druhú stranu rozobratie tejto trate by stálo veľmi veľa peňazí a tak ju iba odpojili od železnice. Navyše by to bola aj škoda rozobrať takú peknú trať, pretože aj napriek tomu, že bola celkom krátka, spájala päť dedín a boli na nej aj tri tunely. Preto ju dali na predaj, ale dlho o ňu nikto nemal záujem. Vďaka tomu desať rokov pustla a zarastala trávou. Kvôli tomu získala prezývku „koľajnice, ktoré nikam nevedú“, pretože na mieste, kde bola kedysi továreň, nestálo nič okrem pár domov, budov v továrni, ktoré nezbúrali a koľajiska, ktoré zostalo po továrni.

Až napokon o ňu prejavil záujem náš podnik, no musel sa o tú trať doslova pobiť, pretože vtedy ju chcel kúpiť aj niekto iný, ale našťastie sme bitku tesne vyhrali. Ktovie, čo by sa stalo s tou železnicou, keby ju dostal ten druhý. Hneď, ako tú trať dopravný podnik získal, začal ju spolu so železnicami opravovať a nakoniec sa na tejto trati sa natiahli drôty, aby po nej mohli začať jazdiť električky. Na mieste, kde predtým bola továreň, sa postavila električková stanica a múzeum o továrni Kovárna. O čosi neskôr sa k bývalej továrenskej železnici pripojila neďaleká lesná železnica, ktorá bola zaujímavá hlavne tým, že okrem parného rušňa na nej jazdili aj električky. Väčšina tamojších električiek aj miestnou parnou lokomotívou Miluškou je dnes už historická, ale jedna z tamojších električiek ešte dodnes jazdí v bežnej premávke. Volá sa Kapitán a spoznáte ho podľa toho, že je celý biely a ako jediná bežná električka má vpredu jedno svetlo, kým ostatné majú dve.

Odvtedy po „koľajniciach, ktoré nikam nevedú“ jazdia električky bez prestávky aj keď si napriek tomu tú prezývku zachovali dodnes. A takto sa od čias, kedy bola prepojená s traťou do bývalej továrne Kovárna, prezýva aj lesná električková trať do Malej Lesnej, pretože hlavne mladší cestujúci nechápu, že to boli kedysi dve úplne odlišné železnice, ktoré o sebe možno ani nevedeli.“

„Tak to bol celkom zaujímavý príbeh“ povedal Rupert, keď Leo dorozprával. „Jasné! Určite aj kvôli tomu, že som ho aj sám zažil,“ povedal Leo, „ale teraz už by si mal zaspať, pretože ostatní už dávno spia! Dobrú noc!“ „Dobrú…“ odpovedal Rupert a keď zatvoril oči, sníval práve o tých „koľajniciach, ktoré nikam nevedú“. Možno mu ani vo sne nenapadalo, že sa tam v rámci skúšok aj naozaj vyberie, pretože tam ešte nikdy nebol,  ale to je už iná rozprávka.

Toľko teda takpovediac prvá séria Husiarovských rozprávok. V najbližšej dobe si v rámci cyklu Veterány eťom budete môcť prečítať zaujímavé príbehy o železnici.

Autor: Sergej

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.