BRATISLAVA – Veterán klub Tatra 141 v hlavnom meste každoročne organizuje Prvomájovú veterán Tatra Rally na ktorej sa pravidelne zúčastňuje veľké množstvo historických osobných i úžitkových automobilov. Túto nepochybne zaujímavú akciu dopĺňajú aj historické motocykle i autobusy a bratislavský dopravný podnik zvykne vystaviť aj niektorú zo svojich historických električiek. V roku 2018 sa toto veteránske podujatie uskutočnilo už jubilejný 15. krát a za jeho organizáciu ďakujeme pánovi Baligovi a Jánovi Bottovi.
Prvomájová akcia každoročne štartuje na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, odkiaľ sa účastníci tohto priateľského stretnutia postupne presunú do cieľa na Kamzíku. Trasa je pritom vždy iná. Niekedy vedie z hlavného mesta po okolitých obciach bratislavského kraja, inokedy len cez jednotlivé mestské časti Bratislavy, alebo naopak rozšírená o návštevu susednej Rakúskej spolkovej republiky. V roku 2018 bolo možné tieto veterány stretnúť aj na bratislavskom hrade, Tyršovom nábreží i v Záhorskej Bystrici. Stačilo mať po ruke iba podrobný harmonogram a byť v správnom čase na správnom mieste.
Najväčší záujem verejnosti o túto akciu bol už tradične na Hviezdoslavovom námestí, kde vystavenú historickú techniku s úžasom obdivovali obyvatelia i návštevníci mesta všetkých vekových kategórií. No kto si chcel prostredníctvom fotoaparátu zdokumentovať všetky vozidlá, musel prísť do centra v dostatočnom predstihu. K vysokému počtu zúčastnených vozidiel totiž treba pripočítať aj značnú koncentráciu verejnosti, ktorá sa na malom priestore predierala pomedzi veterány, aby si dôkladne prehliadla to ktoré vozidlo. Nuž a aby sme pri tej nablýskanej technike nezabudli, že sme na Slovensku, niektorí ľudia veselo konverzovali pri odstavených vozidlách a vôbec im nevadilo, že sú neželaným objektom na fotkách. V tomto smere sme jednoducho nepoučiteľní. 😀
No skôr ako účastníci akcie naštartovali svoje nádherné stroje, prišlo na rad vystúpenie mažoretiek a vyhodnotenie najlepších posádok. A že sa bolo na čo pozerať, Vám vari ani nemusíme bližšie opisovať. Ladné krivky mladých dievčat odetých v čiernych rovnošatách predviedli svoje tanečné umenie naozaj dokonale. My muži sme ich s veľkým údivom sledovali až dokonca a nevedeli sme odhadnúť, či je to pre tú úžasnú choreografiu, alebo kvôli samotným dievčatám, ktoré mnohí z nás zaiste vyzliekali pohľadom. Staré porekadlo ale nikdy nesklame: „Zakázané ovocie chutí najlepšie.“ Bolo vidno, že mladé slečny majú veľký talent a zaslúžia si hlboký obdiv a rešpekt.
Krátko pred 10-tou hodinou už začalo napätie gradovať. Jednotlivé posádky postupne nasadali do svojich vozidiel a pomaly sa zoraďovali na štart. Návštevníci podujatia sa zase snažili zaujať čo najlepšie miesto, aby si mohli spraviť čo najlepšie fotky a videá zo štartu tejto tradičnej prvomájovej akcie. Z reproduktorov po celý čas vyhrávala dobová muzika, ktorá nás vrátila o niekoľko desaťročí späť a vo vzduchu bolo cítiť niečo ako ticho pred búrkou. A zrazu to prišlo. Hlasité poprdkávanie starých motorov s malými obláčikmi dymu popretkávané trúbením najrôznejších húkačiek, ktoré sa dnes už v automobiloch nemôžu používať. Rachot, buchot jednotlivých strojov i nadšené mávanie organizátorov i veľkej masy verejnosti. Chvíľa, pri ktorej zarytým veteranistom naskakuje od vzrušenia husia koža. Organizátori nás síce oboznamujú so základnými údajmi o tom ktorom vozidle, no väčšina z nás je už v mysli dávno za jeho volantom a predstavuje si, ako s týmto tátošom uháňa krížom krážom po Slovensku. 😀 Majitelia vozidiel ešte dostávajú posledné pokyny a potom hor sa do sveta – presnejšie do prvomájových ulíc veľkomesta.
Tohoročnou novinkou prvomájového stretnutia historických vozidiel bola Tatra 147 „Dumpcar“, ktorá vychádzala z Tatry 111 a využívala sa najmä na prevoz kameňa, štrku, zeminy a iných sypkých materiálov. Nechýbali však ani ďalšie úžitkové a osobné vozidlá značiek Aero, Citröen, Fiat, Praga, Škoda, Tatra, Trabant a ďalších. Motocykle boli zastúpené značkami ČZ a Jawa. Skrátka účasť bola tak veľká, že Vám pre krátkosť času nestihneme ani všetky vozidlá vymenovať.
Na obľúbenom podujatí sa symbolicky zúčastnil aj Dopravný podnik Bratislava, ktorý tu odprezentoval svoje historické električky. Nie však vozidlá značky Tatra, ktoré u nás začali premávať v období socializmu, ale historickú súpravu BMEŽ #31 + SGP #135 a brúsiaci vozeň Schörling #8431, ktorý sa niekoľkokrát prešiel cez Starý most do Petržalky. Nášmu fotoaparátu však starostlivo unikol, a tak Vám tento záber nevieme ponúknuť. Tu nám príde na rozum pamätná veta: „Nikto ho nikdy nevidel a predsa všetci veria, že existuje.“ Či sa historickou električkou po skončení podujatia bolo možné odviezť aspoň pri jej ceste do vozovne nevieme. No do konca roka bolo na to ešte viacero príležitostí.
Na akcii sa už po niekoľký krát so svojimi vozidlami odprezentovali aj členovia Klubu historických autobusov. Veľkým lákadlom bola Karosa ŠD 11.2032 Europabus pána Mikuláša Ivašku. Zaujímavosťou tohto typu autobusu je, že bol vyrábaný spolu s viac ako 9 m dlhým a 4,5 tonovým rotelom LP 30 (lôžkovým prívesom pre 30 osôb), ktorý mal 12 dvojlôžkových a 6 jednolôžkových kóji v troch úrovniach nad sebou. Po zastavení bola bočná časť so šatňami, umyvárňami a WC vysunutá, čím vznikla vo vnútri prívesu chodbička. Vo výbave bol aj plátený prístrešok, skladacie stoličky a stolíky. Pri zájazdoch do zahraničia (NDR, Maďarsko…) bolo možné naložiť nedostatkový tovar, ku ktorému sa po zasunutí bočnice a zrušení chodbičky žiadny colník na hranici nedostal. Nakoľko žiadna európska krajina nepovolovala autobusové súpravy s jedným prívesom o dĺžke 22 m (pri ceste do zahraničia boli potiaže so získavaním povolení, alebo sa riskovala jazda bez nich) a v Československu sa jazdilo len na výnimku, vo výrobe rotelu sa ďalej nepokračovalo.
Druhým nemej zaujímavým autobusom bola Škoda 706 RTO LUX, ktorú určite poznáte aj z legendárneho filmu režiséra Jozefa Macha Florenc 13:30 natočeného v roku 1957. „Na autobusovom nádraží čakajú cestujúci na autobus do Karlových Varov a vzájomne sa zoznamujú. Pani Hořejší prišla neskoro, ale derie sa dopredu, pričom narazí na odpor pani Veselé. Herzán s Vališem dvoria Barborke, pretože im ušlo, že ide o dievča vodiča Chalupy. Pán Tachecí všetko sleduje a do ničoho sa nepletie. Keď všetci nastúpili, autobus odchádza. Zoznamovanie v autobuse pokračuje, len vodič Chalupa je rozladený správaním mužov, ktorí sa dvoria Barborke. Nakoniec sám zadá príčinu k roztržke, keď zastaví peknej Miriam. Na jej želanie potom dokonca s autobusom lieta, ale cestujúcim sa to nepáči. Urazená Barborka pokračuje v ceste iným autobusom. Nakoniec si to rozmyslí, ale Chalupa jej nezastaví a nechá ju stáť na ceste. Pán Tachecí pobavene pozoruje, ako Vališ okráda jedného z cestujúcich a nakoniec zistí, že bol sám okradnutý. Obviní Vališa, ale medzi cestujúcimi je aj kúzelník, ktorý všetko uvedie na pravú mieru a navyše predvedie pár kúziel. Rozruch vrcholí vo chvíli, keď autobus zastaví a hlas motora všetkých vyzve, aby svorne tlačili. Po príchode do Karlových Varov sa Chalupa zmieri s Barborku a cestujúci sa rozchádzajú.“
Z celého snímku tohto filmu asi divákovi najviac utkvie palubná doska škodověnky s kúzelnými tlačidlami a úvodná pieseň vodiča Jozefa Beka: „Sedí motýl na patníku, odpočívá si, žádný vítr, milé slunko, krásné počasí. Náhle ho to sfoukne dolů s velkým rámusem. A jenom ta píseň zbyla za autobusem. Ta bílá dálka to je láska má. Já jedu k ní a ona vstříc mi běží. Náš cit má miliony HP, mezi námi všechno klape v rytmu jediném – ona mi voní benzínem!…“
Nuž a ako by to bolo, keby sa prípadní záujemcovia nemohli v týchto nádherných veteránoch aj odviezť. Stačilo sa len dohodnúť s vodičom a v správnom čase nastúpiť do jedného z autobusov. Veď čo môže byť krajší zážitok ako jazda retrobusom cez Starý most s prekrásnym výhľadom na bratislavský hrad.
Ten, kto sa v správnej chvíli zdržiaval pri električkovej trati na Starom moste, mohol si nafotiť nablýskané veterány aj s novými električkami.
O pekné fotky však nebola núdza ani na Tyršovom nábreží, kde sa historické vozidlá postupne presunuli z centra mesta. No zatiaľ čo nákladné vozidlá sem prišli priamo, osobné si ešte spravili malú zastávku pri bratislavskom hrade. Retrobus však k hradu nešiel, a tak si musíte vystačiť len so svojou fantáziou. Na nábreží už bolo ľudí síce o niečo menej, no na príjemnej atmosfére podujatia to nič nemenilo. Kým si účastníci akcie pochutnávali na dobrom obede, ľudia s nadšením obdivovali vystavenú techniku. Bolo však potrebné dodržiavať pitný režim, aby nám náhodou nedošlo nevoľno. Veď čo môže byť horšie ako opustiť túru na Mount Everest tesne pred vrcholom. 😀
Popoludňajšia časť podujatia sa už niesla v o niečo komornejšom duchu. Historické vozidlá sa s patričným pátosom pomaly presunuli na samotný okraj Bratislavy, konkrétne na Námestie Rodiny v Záhorskej Bystrici, alebo ak chcete tak k vstupnej bráne do záhorského kraja, ktorý si žije vlastným svetom. Veď ak nepríde Záhorskobystričan za veteránmi do centra mesta, musia prísť veterány za ním do Záhorskej Bystrice. 😀 Na rozdiel od účastníkov akcie, sem už prišlo pomerne málo ľudí z mesta. Niet sa čomu čudovať. Oba historické autobusy sa s podujatím rozlúčili už v Petržalke a presúvať sa za pekného počasia obyčajným autobusom na opačný koniec mesta za tými istými vozidlami, ktoré bolo možné vidieť už v meste nebolo pre všetkých najlákavejšie. Vydržali len tí najskalnejší. Túto na prvý pohľad neradostnú štatistiku nakoniec zachránili miestni obyvatelia, ktorým sa pre zmenu nechcelo za veteránmi cestovať až do centra mesta.
Aj keď historických vozidiel tu už bolo o čosi menej, pri troche šťastia si bolo možné spraviť nádherné fotky cestných veteránov. Námestie však nie je veľmi veľké a tak si bolo treba dávať pozor na to, aby sme v zábere nemali neželané postavy. Veď čo môže byť horšie, ak na fotke dobovej techniky vytŕča časť hlavy, ruky, či nohy, chrbát, alebo nebodaj ruksak, kufor, či iná nadrozmerná batožina. Všetci to veľmi dobre poznáme. Stojíme pred vybraným veteránom už celé hodiny v nádeji pekného záberu, no ako na potvoru pri ňom ako sochy postávajú pre nás bezvýznamné osoby a na naše signály na opustenie priestoru vôbec nereagujú. Tvária sa, že nás nepočujú, no v skutočnosti sme im ukradnutí. To oni sa musia rozprávať práve pred týmito vozidlami a mi im bránime v ich bohumilej aktivite. 😀 Osobitnou kapitolou sú rodiny s deťmi. Kým celá rodina nespraví minimálne 200 záberov, Vy si ten voz jednoducho neodfotíte. A keď sa už chystáte spraviť vytúžený záber, postaví sa k vozu iná rodina. 😀 Na výber už potom máte len z dvoch možností. Čakať, že sa Vám predsa len podarí spraviť vytúžená fotografia, alebo sa presunúť k ďalšiemu vozidlu s iskričkou nádeje, že k tomu predošlému sa ešte stihnete vrátiť. Nie vždy sa to však podarí.
Záverečná časť trasy viedla cez Lamač a Železnú studničku na Kamzík, kde v cieľovej rovinke na všetkých účastníkov čakala malá odmena a vystúpenie mažoretiek. Pre mnohé posádky to zaiste musel byť neopísateľne slastný pocit, lebo v staručičkých autách to pri jazde po kamenistej Ceste mládeže drkotalo ako na neudržiavanej ceste v nejakej rozvojovej krajine. 😀 Jednotlivé automobily sa s rachotom snažili dostať až na samotný vrchol v blízkosti sedačkovej lanovky a televíznej veže, no nie každej posádke sa to na prvý krát aj úspešne podarilo. V ojedinelých prípadoch sa totiž auto zaťalo a aj napriek úpenlivým prosbám jeho majiteľa a spolucestujúcich bolo odhodlané v jazde ďalej nepokračovať. Má už totiž svoje roky a nemalo by sa toľko namáhať. Načo by teda mrhalo svojou drahocennou energiou, keď sa môže pokojne nechať odtiahnuť. Navyše si tak môže získať rešpekt a obdiv o ktorom by sa mu možno inak ani nesnívalo. 😀 V niektorom prípade možno došiel benzín, ale to je viac ako nepravdepodobné. Tatra nezná bratra. Platilo to v minulosti a platí to dodnes. Tieto róbusné vozidlá sú nezničiteľné a prežijú všetko.
Po celom dni účastníci akcie konečne dorazili do cieľa. Mokrí, spotení, no s prekrásnymi zážitkami sa rýchlo pobrali občerstviť do jednotlivých stánkov s občerstvením, ktoré mali vo svojej stabilnej ponuke aj pivo, párky, mastný chleba s cibuľou, kofolu či klobásu. Zanietených veteranistov však čakala ešte jedna úloha, Museli sa presunúť do hotela West, kde sa vo večerných hodinách konalo slávnostné vyhodnotenie podujatia. Dorazili tam však len tí najvytrvalejší a tí, ktorých doma nečakali manželky so svojim monológom na tému prečo zase neboli celý deň doma. 😀 No kým sa tak stalo, mohli si historickú techniku pozrieť návštevníci Lesoparku, ktorí sa rozhodli stráviť sviatočný deň v lone prírody. V niektorých prípadoch tu však bolo možné stretnúť aj tých istých ľudí, ktorí sa prišli na túto výstavu pozrieť už doobeda na Hviezdoslavovo námestie. Ale to vôbec nevadí, práve naopak. Ráno vstaneme, najeme sa, hodíme šaty na seba a bežíme v ústrety dobovej technike. Nafotíme ju, presunieme sa za dobrým obedom a popoludní sa už prechádzame po malebných zákutiach bratislavského Lesoparku. Ak sme v správnom okamihu na správnom mieste, znovu sa stretneme s historickými vozidlami a tvárime sa, ako keby sme ich ešte nikdy predtým nevideli. Naše manželky, frajerky, či milenky sa síce nemusia tváriť vždy nadšene, no ak sú aspoň trošku tolerantné, alebo prídete aj deťmi sú ochotné Vám to za určitých podmienok aj odpustiť. Môže sa ale stať, že najbližšiu priepustku na podobnú akciu dostanete až o pár týždňov. Ale taký je život. 😀
Kto sa však ponáhľal domov, musel si dávať pozor, aby nezmeškal posledný odchod autobusu číslo 144, ktorý končil prevádzku dosť skoro. V opačnom prípade by musel ísť dole peši, alebo automobilom s ktorým tam prišiel. Ale vyviezť sa automobilom až priamo k lesu, urobiť pár krokov a vrátiť sa domov je také neprofesionálne. 😀 Je to ako by ste chceli cestovať vlakom až do Kysaku, ale vystúpite už v Leopoldove a máte veľké nutkanie vrátiť sa naspäť. 😀 Ale poďme späť k veteránom. Kedy sa historické vozidlá budú presúvať Cestou na Kamzík a Jeséniovou ulicou nevedel odhadnúť nikto, ba dokonca ani my. No kto mal šťastie, mohol si jeden z týchto strojov nafotiť na konečnej zastávke trolejbusov na Kolibe. Ak sa Vám to náhodou nepdoarilo, budete si musieť vystačiť aj s našim záberom.
Ak ste sa na prvomájovej veterán rally nemohli zúčastniť, pozrite si našu veľkú fotogalériu dokumentujúcu túto veľmi vydarenú akciu. Pokiaľ Vás uvedené fotky správne navnadia, tak vedzte, že Vám na našich stránkach už onedlho prinesieme reportáž aj z „posledného“ ročníka tejto úspešnej akcie.
Text: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo a Mikuláš Ivaško
Výstava na Hviezdoslavovom námestí
Výstava Tyršovom nábreží
Výstava na Námestí Rodiny v Záhorskej Bystrici
Výstava na Kamzíku
Be the first to comment