RETRONÁVRATY III. (1): Ako som prežil Prebúdzanie Katky 2011

KOŠICE – Na úvod by som chcel povedať, že sa na tomto podujatí objavujem pravidelne, keďže podujatí s podobným zameraním nie je na východe Slovenska mnoho a hlavne priamo v Košiciach, odkiaľ som, preto som rád, že to má aký-taký program, aj keď niektorým sa môže zdať, že je už „otrepaný“. Tento ročník sa však mohol pokojne premenovať na Prebúdzanie Danky, pretože v depe Katka nebola. Prečo, to sa dozviete nižšie.

Ešte predtým by som vás rád upozornil na to, že je to písané štýlom „z môjho pohľadu“ – t.j., že sú tam aj moje dojmy a názory na určité okolnosti, nejaké (možno až príliš) osobné veci a podobne 😀

Takže poďme k tomu, čo tam vlastne bolo 🙂 :

Deň 1. – sobota

Na ceste do depa som sa rozhodol využiť autobus, keďže minulého roku som do depa šiel vlakom a späť autobusom. Na zastávke na Námestí osloboditeľov, ktorá je však podľa môjho úsudku vskutku zašitá pred zrakmi ľudí a po dostavbe Auparku bude ešte „zašitejšia“, ma nečakalo nič – iba mamička s jedným neposlušným dievčatkom, ktoré asi minútu pred príchodom autobusu podľa cestovného poriadku odišli. Navyše autobus v ten čas, kedy mal prísť (9:40) neprišiel, tak som sa rozhodol pár minút počkať. Asi o päť minút neskôr som sa rozhodol vydať sa do depa po vlastných, pretože autobus bol stále v nedohľadne. Keď už som si tak vykračoval smerom depo, zrazu som ho na križovatke smerom k železničnej stanici zbadal, tak som rýchlo upaľoval späť na zastávku. Tá „rachotina“ typu Tedom C-12 G si dovolila prísť asi s 12-minútovým meškaním, ale aspoň že došiel. Keď sa dvere otvorili, šofér si musel nutne odskočiť. Keď odchádzal, prehodil som si s ním pár slov a dozvedel som sa, že ho tie potvorské semafory takto zbrzdili. Holt máme na križovatkách príšerne dlhú červenú 😀 Kým bol šofér preč, došli ďalší rodičia s deťmi. Keď sa autobus chystal odísť, dobehla ďalšia pani, ktorá si myslela, že „Katkabus“ je bežný autobus na linke 29, ale čoskoro to pochopila a tak ju šofér pustil ešte predtým, než sme vyrazili. Neďaleko depa sa mi z autobusu naskytol pohľad, ktorý ma vskutku zamrazil – vagón s motorovou lokomotívou Jankou (dvojča lokomotívy Danky), ktorý počas predošlých ročníkov stál v rotunde, už bol medzi vyradenými rušňami. Škoda, že som vtedy nemal mobil nastavený na fotenie.

Onedlho som už bol pred depom. Pri vchode boli vystavené tri rušne, žeriav, ktorý minulého roku tvoril peknú siluetu akejsi „brány“, tam nebol. V areáli, kde minulého roku bývali vystavené staré autá, som sa pozrieť nebol, šiel som priamo k točni. Tam už deti vozila Danka, ale pohľad na rotundu bol pre železničného fanúšika celkom žalostný – boli tam iba tri „Šukafony“ 810, 811, 812, vedľa nich motorák radu M240 prezývaný „Vysávač“, o pár miest ďalej dva „Okuliarníky“ T478.3109 (753.109-) a 754.054-5, ktorý podľa toho, čo som počul, účinkoval v tzv. Retrovlaku – mal tmavočervený náter, aký mali „Okuliarniky“ za socializmu a meno Vašo. O jedno miesto ďalej bol vystavený tender „Štvorkoláka“  434.2338 renovovaného v KHKV, ktorému ešte stále k plnej kráse chýbala tá najdôležitejšia časť – rušeň :D. Posledný v rotunde bol malý motorový rušeň BN60, ktorý je jedným z prvých motorových rušňov, ktoré sa vyrábali ešte v čase, kedy železniciam dominovali parné lokomotívy. Ostané miesta boli prázdne, alebo zatvorené. Aj Katkino čestné miesto zívalo prázdnotou, pretože tá bola na generálnej oprave v Kolíne. Prázdno v rotunde prišiel o pár minút neskôr vyplniť parný rušeň „Papagáj“ (rad 477). Vedľa točne, kam jazdila Danka, stál historický osobný vagón prezývaný „Rybák“ a vedľa neho motorová jednotka radu 840, ktorá sa pýšila rovnako ako 671. Niekoľko ďalších „Rybákov“ stálo v rotunde. Za pódiom pri točni, na ktorom vystupoval súbor, ktorý hral podľa môjho názoru podobne, ako kapely, ktoré vystupujú na svadbách, sa hrdo týčila elektrická jednotka 671 nazývaná „Cityelefant“ (Mestský slon), alebo taktiež podľa Atlasu lokomotív aj „Ešus“. Táto mala podobne ako 754 tiež meno – Lucia. Veľmi ma táto moderná elektrická jednotka nezaujala, naviac pre veľké množstvo ľudí úplne všade som radšej tento kolos veľmi nefotil. Znechutený „sterilným“ prevedením tejto jednotky som sa radšej vybral poobzerať „Rybáka“. Po ňom nasledovala 840-tka, táto ma rovnako ako „Cityelefant“ 671 veľmi neoslovila.

Potom sa už krstilo CD s názvom Železničné rozprávky, pre ktoré predlohou bola knižka s rovnakým názvom (s mojimi Rozprávkami na koľajniciach, ktoré tu uverejňujem v rámci cyklu Veterány deťom nemajú nič spoločné). Cédečko bolo pokrstené všetkým, čo každá správna parná mašina potrebuje, teda olejom (akože, olejnička bola totiž prázdna 🙂  nikto by predsa nechcel zamastené cédečko), vodou a uhlím. Po nej na pódium vyšli vrchní páni – bývalý prezident Schuster, viceprimátor Lazár a ešte niekto od železníc, na jeho meno a funkciu si už, bohužiaľ, nespomínam, ale viem, že je od železníc a je vo vysokej pozícii. Vo svojom prejave povedali mimo iného aj to, že sa pokúsia nájsť pre Detskú železnicu ďalšiu parnú mašinku, o čom pochybujem, pretože si nemyslím, že by sa zachovala na Slovensku nejaká ďalšia parná lokomotíva na rozchod 1000 mm, iba ak by vzali nejakú lokomotívu na 760 mm a upravili ju na rozchod 1000 mm. Schuster navyše porozprával historku o tom, ako ho skoro zbili, keď v Spišskej Novej Vsi objavil Katku a povedal o nej, že „táto pôjde do Košíc“. Onedlho sa na oblohe objavili dve lietadlá z druhej svetovej vojny – nemecký Messerschmidt a jeho ruský protivník. Reči vrchných pánov ma ale nebavili a tak som sa potom, čo lietadlá zmizli z oblohy, vydal preskúmať iné zákutie depa – tentoraz kút, kade jazdila „Bageta“ 813 zo stanice do depa. Tam som zbadal vlak, na ktorého čele bol parný rušeň 422 s prezývkou „Malý býček“ a  neskôr sa ukázal motorový rušeň radu T466, ktorý podľa typu motora dostal prezývku „Pielstick“ .Za nimi sa onedlho ukázal aj motoráčik M131 s láskou nazývaný Magda. Keď sa presunuli na svoje miesta v rotunde, šiel som si najprv poobzerať niektoré vozy v rotunde a potom sa pozrieť na výstavu „modelov trochu inak“ pána Jána Nováka, ktorého som si len tak pre seba nazval „Mac Gyver“, pretože podobne ako Mac Gyver dokázal postaviť z hocičoho napríklad bombu, pán Novák dokázal zo všelijakých harabúrd vytvoriť mašinku. Medzi nimi ma zaujal predovšetkým obrnený vlak nazvaný Korzárik. S výstavou týchto nevšedných vláčikov bola tradične spojená výstava obrazov zo železnice spod štetca pána Emiliána Cvengroša, z ktorej ma najviac upútali tri obrazy – najprv obraz motorového vozňa nazývaného „Arpád“ (o náleze jeho vraku tu bola reportáž), po ňom obraz parnej lokomotívy Katky z čias, kedy jazdila v pôvodnej podobe a nakoniec obraz Veľkého chlapa – amerického rušňa nazvaného Big Boy. Rovnako ako predloha rušňa na obraze, aj samotný obraz na výstave vynikal svojimi rozmermi, pretože bol najväčším obrazom na výstave. Niektoré obrazy, ako napríklad aj tento, sa dali kúpiť. Oproti hale, kde bola výstava nevšedných modelov, bol vagón s výstavou fotografií, ktoré vytvorili hendikepovaní fotografi. Po prehliadke týchto výstav som sa presunul k točni, kde už sa Rušňoparáda rozbehla naplno, práve bol na točni jeden z dvoch „Okuliarníkov“. V porovnaní s predošlými dvoma ročníkmi, kedy točňa počas Rušňoparády viac-menej stála, otáčala vystavené rušne ostošesť, ako za mlada :). Po „Okuliarníkoch“ nasledovala Magduška aj so svojím typickým vagónom, „prívešákom“ radu CLm. Obaja boli plní ľudí, hlavne detí. Po Magde bol v krátkosti predstavený tender od rušňa 434, ktorý točňa preskočila a tým pádom ostal na svojom mieste. Namiesto neho vyšla na točňu najstaršia motorová mašinka na výstave – BN60. Menším trapasom pre moderátora bolo to, že ho uviedol ako jeden z vôbec prvých parných rušňov parnej éry, na čo som sa zasmial, pretože ako som už vyššie spomínal, lokomotíva bola motorová. Po jeho predstavení prišla na rad M240-tka, ktorá však pre poruchu nebola pojazdná, no BN60-tka jej urobila menšiu službu a vytiahla ju na točňu. Počas jej vyťahovania si mobil zmyslel, že už má dosť fotenia a točenia a tak mi vyhlásil, že má plnú pamäť, na čo som sa vskutku dosť rozčúlil. Myslel som si, že s mobilom ma nedobehne zákon schválnosti, ktorý ma ohľadom fotografovania na Prebúdzaní Katky vždy dobehol (preto som ho nazval aj fotosmola), keďže väčšinou sa mi to stávalo s foťákom na film. Takto mobil párkrát po tom momente okúsil, aké tvrdé sú košické koľajnice, ale upokojím vás, našťastie zostal funkčný. Asi v polovici Rušňoparády sa v depe objavil hádam najočakávanejší parný rušeň –  „Albatros“ 498.104, ktorý do Košíc prišiel aj v rámci akcie S Albatrosom za Katkou. Počas predstavovania posledných rušňov, kedy ma organizátorka odháňala o kus ďalej, aby ma lokomotíva, ktorá bola práve na rade (zdá sa mi, že na rade v tom momente bola parná 422), nechytila, mi napadla nešťastná Janka a tak som o nej organizátorke povedal. Tá síce mi na to, čo sa s ňou vlastne plánuje, nevedela povedať nič, ale odpovedala mi, aby som sa radšej spýtal Dankinej posádky, tá by možno vedela viac. Na to som sa vydal okolo točne až k miestu, kde Danka naberala deti. Najprv bol v jej kabíne jeden starší pán, ktorý bol oblečený v civile a ten mi na otázku, čo sa plánuje s Jankou odpovedal, aby som počkal na rušňovodiča. Onedlho prišiel ešte jeden starší pán, ktorý bol ale na rozdiel od toho prvého oblečený v montérkach a ten mi na tú istú otázku porozprával, že Janka slúži ako zdroj náhradných súčiastok do Danky. Na to som navrhol, že keby sa to dalo, tak by mohla byť zachovaná aspoň ako statický exponát (pomník), keď už nie ako prevádzkový stroj, ale to už nezáviselo na ňom. Uvidím, čo sa napokon s Jankou stane, ale zrejme sa tak či tak poberie na cestu do večných lovíšť. Trošku som sa aj s Dankou povozil. Napokon nastal čas na desiatu, ktorá mi vlastne aj nahrádzala obed. Tú som načal vo vystavenom historickom osobnom vagóne s prezývkou „Rybák“. Tam bolo pre potešenie môjho oka na rozdiel od 671 a 840 pomerne viacej – vozeň bol totiž rozdelený na dva oddiely, z ktorých jeden mal kupé a druhý mal na strane, kde boli kupé, priečne umiestnené lavice, čo sa v dnešných vozoch len tak ľahko nevidí. Približne v polovici vagóna bola umiestnená malá pec, ktorej sa prezývalo „Petrík“ a za ňou bolo vrece s uhlím. Podobné bedne ležali na podlahe aj na opačnom konci oddielu s kupé, na rozdiel od tamtých boli ale prázdne. Po dojedení „prvého chodu“ som sa premiestnil do vagóna, ktorý stál o čosi ďalej od točne – bol to modernizovaný vagón radu Bmpeer, kde som svoj „desiatový obed“ dokončil. Tam ma prekvapili rozkladacie stolíky a elektrické zásuvky, čo som dovtedy vo vlaku nevidel. Po jedle som sa vybral obdivovať rušne v rotunde, „na paškál“ som si vzal hlavne „Albatrosa“. Trošku som sa rozprával s posádkou „Albatrosa“ o RTO-čke, o ktorej som videl fotoalbum na internete a vedel som, že ju renovuje práve klub, ktorý sa stará o Albatrosa. Vskutku komicky vyznieval fakt, že ma „Albatros“ v rozhovore stále prerušoval húkaním a tak som ho niekoľkokrát okríkol výkrikmi typu „Ticho buď!“, ale nepočúval ma 😀 Z rozhovoru ma nakoniec vytrhol spolužiak, ktorého som zbadal asi o koľaj ďalej, tak som zase hodil reč s ním. Na podujatí bol aj s rodičmi.

Po rozlúčke so spolužiakom nasledoval presun do Magdy, pretože som chcel ísť na vyhliadkovú jazdu. Pôvodne som plánoval povoziť sa s M240, no keďže táto bola nepojazdná (na vine boli pravdepodobne baterky, pretože podľa klebiet nechcela naštartovať), musel som ísť na Magdu. Ani u nej sa to neobišlo bez určitých úprav – hoci na točňu vyšla s „prívešákom“, na vyhliadkovú jazdu šla bez neho. Dôvod? Mala dôjsť ďalšia súprava M131 + prívesný vagón z Lučenca (ako to bolo minulý rok), ale cestou do Košíc sa lučenecký motoráčik pokazil, tak pre rýchlejšiu zmenu smeru jazdy bol „prívešák“ v rotunde pred jazdou odpojený, aby sa ho nemuselo v staniciach obchádzať. Na to, že som sa dozvedel o ďalšom nepojazdnom motoráku, som povedal, že tento ročník je asi prekliaty. Keďže som v Magde bol asi už pol hodinu pred začiatkom jazdy, mal som možnosť zoznámiť sa s ovládaním Magdy a porozprávať sa s členmi KHKV, od ktorých som sa dozvedel, že parná mašinka 434 už prešla tlakovou skúškou kotla, dokonca kotol je už na podvozku a tým pádom je už v štádiu kompletizácie. Takto vznikla nádej, že o rok – o dva sa už parná lokomotíva 434.2338 ukáže v plnej kráse na Rušňoparáde v depe. Medzitým sa na motoráčik prišiel pozrieť jeden starý, možno už bývalý železničiar, ktorý začal spomínať na časy, aké to bolo, keď ešte jazdili parné lokomotívy. Na parných lokomotívach sa aj učil, ale už ich neriadil. Spomínal aj čermeľské mašinky Anču a Katku a podľa jeho spomienok sa jedna z motorových lokomotív v Čermeli tiež volala Anča. Niekoľko minút pred začiatkom jazdy som sa bol pozrieť v „prívešáku“, kde sa konal neoficiálny koncert – súbor, ktorý doobeda vystupoval na pódiu, už vyhrával vzadu v Magdinom vagóniku. Znova som sa cítil ako na svadbe a tak logicky vznikla otázka, či si Magdu niekedy nezapožičali svadobčania. Dostal som zápornú odpoveď. Onedlho sa to začalo. Vagón sa odpojil a čoskoro sa Magda začala zaplňovať ľuďmi, ktorí sa chceli povoziť na tomto milom malom motoráčiku. Pomaly sme sa presunuli z depa na košickú stanicu, odkaľ sme po malej chvíli vyštartovali smerom Haniska pri Košiciach. Magda na svoj vek letela ako víchor (ani som skoro neveril, že to má maximálku asi 60 km/h) a našťastie na rozdiel od predošlého ročníka sa v nej nekúrilo. Počas jazdy do Hanisky sa výpravca Terčík zhostil úlohy sprievodcu a rozdával napodobeniny starých cestovných lístkov, ktoré boli rovnako ako za starých čias, náležite označené predierkovaním. Počas presunu z depa bolo ešte možné si za dobrovoľný príspevok zakúpiť kalendár, kde bol zoznam jednotlivých jázd v roku 2011. V Haniske sa rušňovodič presunul na stanovište na druhom konci a vydali sme sa po spojke smerom na Krásnu nad Hornádom. Tam sa opäť zmenil smer jazdy motoráčika a fujazdili sme smerom Košice. Počas jazdy som videl koľajnice, na ktorých sa zrejme už nič dlhšiu dobu nehýbalo – na vlečkách boli výhybkové prestavníky v dosť zlom stave (chýbala im napríklad návestná kocka) a na jednom mieste som dokonca videl rásť krík uprostred koľaje. Zvláštne bolo okrem toho, že trať šla viac-menej súbežne s hlavnou traťou bolo aj to, že táto trať končila za teplárňou. Zrejme sa v teplárni rozhodli využívať radšej služby kamiónov. Okrem tejto závodnej trate som cestou zazrel v inej časti depa aj vagóny z Detskej železnice. Pár z nich som poznal, ale boli tam aj také, ktoré som v Čermeli ešte nevidel a rozhodne podľa toho, ako vyzerali, by si zaslúžili poriadnu opravu. Presvišťali sme aj pár metrov okolo dejiska Prebúdzania Katky. Zastavili sme až na košickej stanici, odkiaľ bol už len presun do depa, kde okružná jazda končila. Po jej konci som sa vybral vyhľadať autora Železničných rozprávok pána Lehockého, ktorý je mimochodom tiež člen KHKV. Po menšom rozhovore, v ktorom sa dozvedel, že má možno vo mne budúcu konkurenciu, nasledoval telefonát Jarovi Filovi, podľa ktorého som zistil, že pán spisovateľ sa domnieva, že som z Bratislavy, a tak som skoro dostal „bojovú úlohu“ doručiť železničiarsku čiapku, ktorú si vraj u nich objednal :), ale čoskoro sme si nedorozumenie vysvetlili, pretože ja som miestny :D. Nakoniec som sa vybral preskúmať dva vagóny, v ktorých bola výstava železničných modelov v mierkach TT a H0. Ešte pohľad na areál, kde minulého roku som videl automobilové veterány (bohužiaľ, v tom čase tam už neboli, zrejme tam stáli len ráno) a nasledovala cesta na „Bagetu“ 813+913 spájajúcu depo so stanicou. Keďže ani po príchode na stanicu som nemal koľajových vozidiel dosť, rozhodol som sa na ceste zo stanice využiť električku. Bohužiaľ na košických koľajniciach ani  na cestách som nestretol žiadnu zvláštnosť v podobe napríklad nejakej služobnej električky, alebo vozidla v novom košickom nátere, na rozdiel od rána, kedy sa mi po ceste podarilo objaviť na parkovisku jednu peknú Škodu 1000.

Deň 2. – nedeľa

Druhý deň s Katkou (vlastne s Dankou) bol tak trochu neplánovaný, pretože zvyčajne po skúsenostiach z minulých ročníkov som na druhú časť Prebúdzania Katky radšej nechodil, ale tentoraz som urobil kvôli fotkám výnimku, keďže som v sobotu po príchode domov premiestnil všetky fotky a videá z mobilu do počítača, čím sa mi aspoň trochu uvoľnila pamäťová karta. Rovnako ako v predošlý deň, aj v nedeľu som sa ráno na cestu do depa rozhodol využiť autobus. Tentoraz v tom bol ale poriadny rozdiel – na zastávku na námestí prišla namiesto očakávaného Tedomu Karosa B 932 z druhej série (ktorá bola ešte v staršom prevedení bez E-čka), prišiel dokonca presne a na zastávke stál oproti včerajšku o čosi dlhšie. Pasažierov bolo tentoraz menej – okrem mňa tam bol ešte jeden chlapík, ktorý sa zrejme poznal s vodičom (vodič mu pozdravil) a jeden otecko s deťmi, nikto viac. Po odchode zo zastávky som sa rozhodol, že si cestu autobusom nafilmujem, bolo to hlavne kvôli Janke. Točil som už od križovatky pri fastfoode McDonald neďaleko vchodu do podjazdu okolo Jakabovho paláca. S ubúdajúcou vzdialenosťou od depa vo mne stúpala nervozita, že či vagón s Jankou tam ešte bude, alebo už nie. Našťastie bol, podarilo sa mi ho z autobusu zachytiť na kameru. Po výstupe z autobusu ešte sfotiť autobus (kvôli číslu, ktoré aj tak je z fotky nečítateľné) – a hurá do depa!

V depe som najprv zavítal do časti, kde obvykle stáli automobilové veterány. Na rozdiel od včerajšieho popoludnia tam už boli a tak bolo čo fotiť. Pre úsporu miesta na pamäťovke som si radšej nastavil menšiu veľkosť fotky, keďže veľkosť, na ktorú som fotil včera, sa mi už zdala celkom priveľká a zbytočná, keďže obrazovku monitora môjho počítača dokázala vyplniť aj fotka o strednej veľkosti, ktorá sa dala v mobile nastaviť. Ďalej som sa rozhodol nepoužívať kameru, ak to nebude nutné – podľa mňa videozáznam bol celkom dosť veľký žrút miesta na pamäťovej karte a obzvlášť včera, keď som sa pokúšal natočiť Rušňoparádu. Tak som iba fotil. V prvom rade som sa rozhodol fotiť hlavne československé kúsky, ako napríklad Škodovky 1000 MB, Tatry 603 a 613 a podobne, ale čoskoro došlo aj na ostatné autá. Automobilovú časť fotenia zakončil práve prichádzajúci Fiat, ktorý ma tesne po jeho „odchytení“ pekne vystrašil svojou trúbou – mal totiž takú viactónovú trúbu, ktorá zahrala akýsi akord. Ešte teraz (v čase písania tohto článku) mi znel v hlave. Zdá sa mi, že podľa dnešných predpisov sa už takýto klaksón v bežnej premávke používať nesmie. Na rad po autách prišli samozrejme vlaky. Do rotundy som nevošiel tradičným spôsobom – spredu od točne – ale zozadu, cez jedny dvere v zadnej časti rotundy, ktoré boli otvorené. Ocitol som sa v časti, kde stáli „Okuliarníky“. Na inom mieste v rotunde, ale v rovnakej sekcii stáli ďalšie „Rybáky“. Podľa nápisov na nich zrejme slúžili pre účely základnej vojenskej služby, ak sa náhodou nepoužívali ešte počas druhej svetovej vojny na prevoz vojakov. Pri točni už stál „Albatros“, ktorý mimochodom premiestnili na koľaj, po ktorej väčšinou vchádzali na točňu rušne prichádzajúce do depa. Okrem „Albatrosa“ miesto zmenila aj BN60-tka, tá už stála na Katkinom čestnom mieste. Keďže do príchodu vlakov z Margecian a z Prešova, ktoré od Kostolian nad Hornádom (predtým Družstevná pri Hornáde) mali ísť súbežne vedľa seba (nebol som si to overiť) zostávala ešte kopa času, vybral som sa najprv pofotiť niektoré zaujímavosti v depe (napríklad dvojrozchodnú koľaj s rozchodmi 1000 a 1435 mm, po ktorej jazdila Danka), vystaveného „Rybáka“, 840-tku a Bmpeer. Po nich nasledovali „Šukafóny“ v rotunde (810, 811 a 812), Danka, ktorú som pofotil zvnútra aj zvonka, „Okuliarník“ T478.3109 (753.109), u ktorého som bol aj v kabíne (výstup naňho mi dal vskutku zabrať, rovnako ako aj zliezanie dolu z kabíny), jeho kolegu Vaša 754.054, ktorý na rozdiel od vedľajšej 753 ešte jazdí v bežnej premávke (753 je približne od roku 2005 historická, o čom svedčí aj číslo v starom označení T478.3), znova BN60-tku a nakoniec 671. Na hornom poschodí 671 som si našiel čas aj na „desiatový obed“. Znova musím poznamenať, že pre mňa táto jednotka, ktorá by mala v budúcnosti nahradiť jednotky 460 a 560 nebola ničím zaujímavá, aj keď som už v nej v porovnaní so včerajškom našiel prázdnejšie miesta. Po „desiatovom obede“ som vyšiel von, lebo čo nevidieť, sa už pomaly mala začať rušňoparáda. Trochu s jej začiatkom čakali, pretože meškal „Papagáj“. Tento čas som využil na fotenie súpravy, ktorú viezla parná lokomotíva 422 nazývaná „Malý býček“ a šla spoločne s Magdou M131 z Margecian (kvôli tejto jazde vynechala okružnú jazdu o 11:00), kým na trati z Prešova išli „Papagáj“ 477 s „Pielstickom“ T466. Po presunutí „Papagája“ na jeho miesto sa začala Rušňoparáda. Podľa mňa presunutie druhej Rušňoparády zo soboty popoludní na nedeľňajšie poludnie bolo výborné riešenie, pretože jednak program na sobotu už nebol taký nahustený ako v minulých rokoch a jednak druhý deň už bol oproti minulým ročníkom atraktívnejší, pretože zvyčajne v nedeľu bývala nuda, lebo na programe bývali v minulosti len jazdy s Katkou po depe, výstava nevšedných modelov a obrazov a viac už asi nič. Pred jej začiatkom som chcel ísť na miesto pri rotunde, odkiaľ som mohol mať dobré miesto na fotenie, a keďže v dvoch stanovištiach vedľa seba na tom mieste nebolo nič, čo by malo počas Rušňoparády vyjsť na točňu, nemohlo ma tam nič ohroziť, no Terčík mi v presune na to miesto zabránil. Musel som ísť na miesto pred pódiom, kde boli všetci natlačení na seba ako sardinky a len tak-tak že som nespadol do jamy s točňou. Na točňu šla najprv domáca hviezda Danka. Po nej nasledovali „Šukafony“ 810, 811 a 812. M240 s prezývkou „Vysávač“ bola preskočená, nakoľko sa ju dovtedy nepodarilo spojazdniť a šlo sa hneď na „Pielsticka“ T466. Tomu pred Rušňoparádou dal „Papagáj“ zadymením najavo, že parné lokomotívy ešte nepovedali posledné slovo, aj keď v bežnej prevádzke už dávno doslúžili :). Po nich vyšli po sebe na točňu „Okuliarníky“ T478.3 a 754 a za nimi šla Magda aj s prívesným vagónom. Len tak-tak, že ma pri otáčaní na točni nešvihla s nárazníkom. Keď som sa uhýbal, skoro som spadol na dievčatko v kočíku za mnou. Potom sa zdalo, že na točňu vyjde BN60-tka, keď tu zrazu sa točňa presunula k „Albatrosovi“. Keď vyšiel na točňu, extrém, aký som zažil u Magdy, sa u „Albatrosa“ zopakoval. Vtedy, keď už bol na točni celý, stál som od neho asi len pár centimetrov. Pre istotu som vyfotil fotku, aká sa už dúfam nezopakuje 🙂 Po „Albatrosovi“ nasledovala preskočená BN60 a po predstavení jej samotnej rovnako ako včera vytiahla na točňu nepojazdný „Vysávač“ M240. S touto súpravou som chytal rovnaké šoky ako pred chvíľou s Magdou a Albatrosom, aj keď tu to už bolo o čosi lepšie, pretože tento vlak bol o čosi kratší, ale nie o veľa, len asi o niekoľko centimetrov. Našťastie ďalšie vozidlá už neboli také dlhé, „Papagáj“ 477 aj „Malý býček“ 422 sa na točňu v pohode zmestili. Okamžite po Rušňoparáde Magda štartovala na okružnú jazdu a ja som sa radšej poponáhľal, aby som ju stihol. Keď už som bol pri nej, Magda sa už-už pohýnala, a tak som zakričal na rušňovodiča, aby ma počkal. Našťastie ma počul. Za mnou šli ešte nejakí rodičia s deťmi a keď sa Magda otočila na točni a presunula sa na správnu koľaj, počkala ešte na pár oneskorencov. Medzi nimi bolo aj jedno dievča, s ktorým som sa zoznámil počas Dňa bez áut pred dvoma rokmi v historickej električke Cassovia. Medzitým som zistil, že mi zmizla peňaženka a tak som to dievča poprosil o milosť, našťastie ma so svojím kamarátom (alebo frajerom?) zachránilo, aby som nešiel ako čierny pasažier, aj keď ktovie… 😀 Terčík ma v Haniske nevyhodil :). Magda opäť vyrazila z depa pre rýchlejšiu zmenu smeru v staniciach bez prívesného vozňa a šlo sa rovnakou trasou ako včera, teda depo – stanica Košice – Haniska pri Košiciach – Krásna nad Hornádom – stanica Košice – depo. Vo vlaku sa tentoraz kalendáre nepredávali. Aj lístok som dostal inakší. Počas prechodu okolo depa som chcel tomu dievčaťu ukázať vagóny z Detskej železnice odstavené v depe, ale bohužiaľ, v tom čase nám ich zakryli nákladné vagóny. Ďalej neďaleko stanice boli odstavené tri „Bobiny“ – jedna 140 a ostatné dve 121. Keď sme prišli do depa, dozvedel som sa, že sa o chvíľu pôjde na ďalšiu vyhliadkovú jazdu, pretože táto bola vlastne náhradná za tú, čo mala byť ráno, ale kvôli jazde z Margecian sa vynechala, o čom som sa zmienil už vyššie. Niektorí ľudia vystúpili, iní ostali a ďalší nastúpili, medzi nimi aj môj spolužiak, ale nebol to ten istý, ktorého som stretol včera. Tentoraz som to riskol na lístok z predošlej jazdy. Terčík síce povedal, že „neplatí“, ale aj tak mi ho štikol a vo vlaku ma nechal. Táto jazda sa však už viac podobala tej včerajšej, pretože sa rozdávali rovnaké kalendáre ako včera. Navyše bola možnosť si zakúpiť okrem iného aj krásny a originálny kalendár, ktorý bol nevšedný tým, že platil už od júna tohto roku až do konca budúceho roku (škoda že som peňaženku „odpiekol“ :-€), ktorý by určite potešil nejedného fanúšika železníc. Počas jazdy som sa bol pozrieť aj v kabíne rušňovodiča na opačnom konci motoráčika, kde sa viezol môj spolužiak s členom KHKV, s ktorým som sa včera porozprával a kde ma prekvapil jeden zvláštny prístroj. Keď som počul jeho tikanie a videl som blikať kontrolky pod ním, myslel som si, že niečo na Magde nie je v poriadku, ale našťastie toto bola normálna vec. Tento prístroj bol v činnosti iba počas jazdy. Počas presunu z košickej stanice do depa nás prekvapil najprv „Cityelefant“ 671, ktorý odchádzal do Žiliny a potom vlak ťahaný „Pielstickom“ T466, v ktorom bol aj „Papagáj“ 477 s pokazeným „Vysávačom“ M240. Tento smeroval do Popradu. To bol neklamný znak toho, že podujatie s názvom Prebúdzanie Katky sa pomaly chýli ku koncu. Po výstupe z vlaku som dievčaťu sľúbil, že sa jej ozvem, ale bohužiaľ, musím sa jej aspoň touto cestou ospravedlniť za to, že som sa jej neozval, pretože som stratil na ňu kontakt :(. Nasledoval už len presun do „Bagety“ 813+913, ktorá spájala depo so stanicou a cesta domov. Pred odchodom „Bagety“ z depa som vďaka telefonátu domov zistil, že peňaženku som nakoniec nikde nestratil, že ostala pekne doma a že som okrem nej zabudol aj kľúče :D. Počas slimačieho vyliezania „Bagety“ z depa na hlavnú trať som uvidel výpravu zo Zvolena, ktorá už tiež balila – BN60-tka už bola naložená na vagóne, ktorý podľa náteru slúžil ako tzv. „tykadlo“ na historickom pancierovom vlaku Štefánik a do vlaku už bol zapriahnutý aj „Malý býček“ 422 Počas cesty sa mi aj podarilo nafilmovať tie tri „Bobiny“ neďaleko stanice, pretože podľa mňa sa rušne radov 140 a 121 nedajú stretnúť tak často, ako kedysi, obzvlášť nie také pekné. Tieto boli zrejme po generálnej oprave. Cestou od stanice som už bohužiaľ nestretol nič zaujímavé.

Záverom:

Aj keď tento ročník nebol podľa mňa tak vydarený ako predošlý, ktorý mimochodom považujem za doteraz najlepší, predsa sa tam našlo pár zaujímavostí, ktoré som už spomenul vyššie v článku. Hlavným dôvodom, prečo ma to tam vždy ťahá, je že nie každý deň sa dá vidieť parná lokomotíva a aj to, že mám to blízko. Navyše vďaka tomu, že už moja rodina má auto, je pre mňa cesta vlakom (aj medzimestským autobusom) výnimočnosť. Navyše, ako som už spomenul vyššie, organizátorom sa podaril výborný ťah a to premiestnenie druhej Rušňoparády na nedeľu (takto presunutá bola už minulého roku, kvôli rekonštrukcii „oslobodzovania depa“ v čase, kedy sa v predošlých ročníkoch konala druhá Rušňoparáda), čím sa nedeľňajší program Prebúdzania Danky, pardon, Katky výrazne zatraktívnil. Dúfajme teda, že v príprave ďalšieho ročníka nič nezabráni a že na ďalšom ročníku už budeme budiť Katku a aj uvidíme tam aj nejaký čerstvo zrenovovaný kúsok. Prajem teda organizátorom pevné nervy pri príprave ďalšieho Prebúdzania Katky, pretože takýchto podujatí je na východnom Slovensku málo, hlavne, čo sa týka Košíc.

Na záver prikladám fotografie z toho ročníka. Keďže som vo fotení úplný amatér a ani nemám poriadny foťák, niektoré fotky sa vydarili viac, iné menej. Niektoré zábery sú trochu (no trochu, väčšina z nich poriadne!) rozmazané, čo spôsobila moja večne trasľavá ruka, ktorá sa trasie v tej najnevhodnejšej chvíli, iné zase veľmi tmavé, alebo naopak, moc svetlé, niektoré sú zas fotené zo zlého uhla, čo bolo v niektorých prípadoch, žiaľ, spôsobené zlým miestom pre fotenie (hlavne pri točni a v interiéri vozidiel). Holt, čo chce človek od minifoťáku v mobile…

Taktiež ospravedlňte aj kvalitu článku, je to totiž môj reportážny debut… 😀

Prvé číslo (pred pomlčkou) v číselnom označení fotiek znamená deň, v ktorý to bolo fotené, druhé (za pomlčkou) poradové číslo fotky. Zoradené sú podľa toho, v akom poradí boli vyfotené.

Ešte úplne na záver som pridal fotky aj z 1. mája, kedy si to Katka už veselo „bafala“ po koľajniciach v Čermeli.

Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)

No a ja už iba doplním, že vaše tipy a námety do reportážneho cyklu Retronávraty v ktorom prinášame akcie z tohtoročnej veteranistickej sezóny nám posielajte e-mailom na redakcia@veterany.eu. Na budúci týždeň Vám prinesieme reportáž z Oslobodenia Bratislavy, bojov na Jurajovom dvore, ktorá sa konala 7. mája tohto roku.

Jaroslav Filo

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.