Nakoľko som zmenil zamestnanie a po rokoch, kedy som na presuny po okolí v blízkom, ako aj vzdialenom používal veteránsky bicykel tzv. „bezpečník“, musel som sa prispôsobiť novej situácii a cyklistiku som nutne doplnil pre mňa tiež srdcovým presunom a to vlakom. Cestovanie do práce do Brastislavy sa stalo bežnou rutinou, až na nedostatky zo strany železničných spoločností, ktoré mi stále strpčujú život. Pri týchto presunoch som si nemohol nevšimnúť na Hlavnej stanici mimo hlavného diania, ale tak, aby to všetci videli krásnu parnú lokomotívu aj s niekoľkými vagónmi. Bolo to v období od 30.11.2010 do 4.12.2010.
Prezentáccia bola nazvaná „Výstava historických koľajových vozidiel Bratislava Hlavná stanica“. Súprava bola situovaná na 6-tom peróne. Keď sa mi podarilo prísť na stanicu po práci skôr, tak som šiel „opáčiť“, čo je to vlastne zač tá výstava. Vrátil som sa tam niekoľko krát a vždy bolo čo obdivovať. Raz dokonca aj moja dcéra, keď jej skončila skôr prednáška tam so mnou nazrela. Naznačila, že ona to absolvovala už viackrát pred rokmi. Nostalgická súprava pozostávala z parného kolosa volaného Albatros, pracovného (pravdopodobne poštového) vozňa, dvoch reštauračných vozňov a druhého poštového vozňa s modelovým koľajiskom. Výstavy tohoto charakteru majú dlhodobú tradíciu, pretože po celom Slovensku aj Čechách, kam táto súprava dorazí sa trochu zdrží. Albatros klub poriada takéto akcie už dlhší čas. Tradícia bola založená už vtedy, keď fungovala už neexistujúca stanica „Bratislava Filialka“. Možno to bolo ešte počas môjho štúdia, keď som tam nastupoval na vlak vypravovaný smerom na Trnavu. Na tejto ostatnej výstave som si zaspomínal na časy, keď som chodil do školy, keď do Huty ešte chodili parné rušne, keď z Lučenca do Utekáča vlak mal pavlačové vagóny, keď z Trnavy do Bratislavy šli vagóny s koženkovými sedadlami a chodbičkou so štyrmi dverami, keď som ako nadstavbár nastupoval na poschodový vlak z Bratislavy. Bolo mi ľúto, že už niečo také neuvidím. Napriek tomu príjemné pocity ma prepadli, keď som sa blížil k Albatrosu. K jeho majestátnemu červenému štvorkolesiu, k monumentálnemu kotlu s parmým strojom, k tendru a nepopísateľný pocit bol pri návšteve kabíny a debate s posátkou rušňa. Albatros bol posledný a najmajestátnejší parný rušeň používaný bývalými ČSD. Ťahal rýchlikové vozne, šiel až 120 km/h, no zniesol aj maximálku 140 km/h. Po zavedení motorovej trakcie bol naďlej nasadzovaný na nákladnú dopravu. Pamätám si, že keď boli už niektoré trate okolo Bratislavy elekrtifikované behali cez Šenkvice spriahnuté dva takéto (alebo podobné) rušne s plne naloženými vagónmi a mali ich toľko, že z nášho okna som celý vlak nedokázal jednorázovo vidieť. Naftové nákladné vlaky neboli zďaleka také dlhé. Možno práve pre svoju majestátnosť a neuveriteľnú ťažnú silu pracovali až do svojho posledného dychu, akoby na ne nepôsobil trend zefektívnenia železničnej dopravy, nepôsobil tlak nahradenia uhlia a vody veľmi lacnou naftou. Nikdy nezabudnem na moment, keď sa dvíhala para s dymom z komína a obímala elektrické trolejove vedenia, akoby stále mala čo povedať k doprave na železnici. Stále aj napriek elektrickým vlakom. Parné lokomotívy nikdy nechýbali pri oslavách Prvého mája, na deň detí, či výročia socialistických výdobytkov. Boli náležite vyzdobené a nablýskané. Dnes je tiež príjemné, keď na trati okolo šenkvického oblúka zapíska parná lokomotíva, ak keď už nie ako hlavný ťahúň, ale ako stará dáma, ktorej vážnosť znásobuje v čele, alebo na konci vlaku zapojená laminátka alebo gorilka. Túto vážnosť jej nemožno odoprieť ani na tejto akcii, keď zakúrený Albatros odpočíval na 6-tom peróne a vždy zapískal na okoloidúce vlaky. Ako som naznačil do prvého vozňa sa nedalo vojsť a slúžil ako zázemie pre personál okolo tejto súpravy. Treba dočerpať vodu, udržiavať oheň, držať paru k okamžitému rozbehu. Možno, že sa niekedy dočkám momentu, keď pri rozjazde dôjde k preklzu kolosálneho súkolia, a až potom sa vlak pohne z miesta. Mám stále pre očami takéto momenty zo starých filmov z čias éry parných vlakov. Druhý vagón ma hneď po vstupe nenadchol, pretože sa doň nastupovalo cez kuchynskú časť, ktorá bola dokorám otvorená a podlaha bola zanesená topiacim sa špinavým snehom. No po zhliadnutí interieru reštaurácie som svoj názor zmenil. Sedadlá mali plyšový poťah, stolíky, obrusy a intímne osvtlenie. Bol tam aj malý kiosk s tlačovinami na železničnú tému. Taký luxus som nezažil ani pri ostatnej ceste z jarných prázdnin domov z lyžovačky na Donovaloch. Vtedy totiž bol rýchlik plný už v Ružomberku a aby sme nemuseli celú cestu tráviť na batohoch v chodbičke boli sme v jedálnom vozni. Sedel som na plecniaku pod stolom „na stojáka“ ako v staničnej krčme za hlbokého socializmu. Nechcem nikoho haniť, ale aj tak to bolo lepšie ako pri jazde na lyžovačku a z nej spred asi 15-tich rokov. Druhý salónny vagón ale prístupný nebol pre verejnosť ale len pre vyvolených, pre VIP. Museli sme sa preto vratiť dverami na začiatku vagóna, ktorými sme aj s dcérou vošli. Nakoniec sme vstúpili do posledného vagóna, ktorý bol počas svojej kariéry poštovým vozňom. Dopadol naozaj veľmi dobre, pretože som si spomenul na vagóny, ktoré boli kedysi poschovávane v lone tatranskej prírody. Hlboko v útrobách vegetácie pri stanici Tatranská štrba som mapoval bývalé meracie vozne, z ktorých zostali len veci, ktoré sa nedali odniesť a s ktorými sa nedalo zakúriť. Bolo mi vtedy do plaču, ako si ľudia vážia šikovné ruky svojich predkov a ako ignorujú zachovanie tetranskej prírody a robia si z nej skládku v ktorej nechávajú na pospas vagóny, ktoré naozaj dobre slúžili a nekto povedal, že sú nepotrebbné. Spomínaný poštový vagón na bratislavskej stanici sa vyhol takémuto osudu. Tomu nasvedčoval aj interiér kiosku, ktorý v ňom bol okrem veľkého modelového koľajiska, ktoré ma tak nadchlo, že som pofotil nielen TT koľajisko, ktoré je v galérii, ale pripájam aj jeho ozajstnú predlohu. Spomenul som si na svoj prvý a posledný ozajstný detský vláčik. Ježiško mi ho ako 5, či 6 ročnému školákovi doniesol na Vianoce a bol pod stromčekom spolu s lukom a šípmi s prilepovačkami na plexisklový terč. Táto stavebnica, bolo čosi čo som dovtedy nevidel. Jediná koľajnica bola visutá na stĺpoch a jazdil na nej japonský rýchlovlak, ktorý mal len jeden vagón a dve lokomotívy a pripadal mi ako lietadlo. Ocino mi ho vtedy poskladal a dvojhlavá súprava na visutej dráhe jazdila okolo vianočného stromčeka. Jazdila oboma smermi. Bol na dve ploché baterky a dokonca, keď sme vypli svetlo, svietili len svetielka na stromčeku a svetlá prednej a zadnej lokomotívy. Modelové koľajisko vo vagóne okupovalo hodne detí, preto som musel dlho čakať, kým som sa dostal k foteniu. Prehodili sme potom pár slov s pacovníkom v kiosku, ktorý rád ochotne poradil a vysvetlil veci okolo malých aj veľkých koľajníc. Žiaľ nemohol som sa naplno zahĺbiť do mapovania tohoto skvostu, lebo som nemal toľko času a musel som ísť na vlak domov. Súprava bola na nástupišti naozaj len do 4. 12., lebo Albatros ťahal potom Mikulášsky vlak a rozsieval radosť deťom na svojej vytýčenej trase. Aj VETERANY. EU pezentovali mikulášske akcie. Dúfam, že ste tam, s deťmi boli aj Vy.
Text a foto: Gilbert
Be the first to comment