Slovenské národné povstanie bolo významnou udalosťou, ku ktorej sa neustále vraciame. Bolo to najväčšie revolučné vystúpenie slovenského ľudu v jeho doterajších dejinách, začiatok národnej a demokratickej revolúcie v Československu, pod vedením komunistickej strany.
Účasť železničiarov v SNP je nerozlučne spätá s tromi povstaleckými pancierovými vlakmi, s ich stavbou a bojovým nasadením.
Od samého začiatku SNP pociťovala armáda nedostatok ťažkých zbraní, najmä tankov. Bolo to preto, že väčšia časť tankov bola ešte pred SNP sústredená k dvom divíziám na východnom Slovensku, ktoré boli odzbrojené Nemcami. Menšia časť tankov zostala vo výcvikovom stredisku v Martine, ale medzi nimi boli i nepojazdné.
Hľadal sa preto spôsob, ako zlepšiť nedostatok v ťažkej bojovej techniky. Nepojazdné tanky už dávno používali sovietske vojská v boji proti fašistom na stavbu pancierových vlakov, ktoré po železnici podporovali bojujúce jednotky. Hornatý kraj stredného Slovenska so železničnými traťami v údoliach vejárovite smerujúcich do smeru Zvolen – Banská Bystrica sa priamo núkal na využitie tejto možnosti.
Po zvážení týchto okolností veliteľstvo povstaleckej armády sa rozhodlo postaviť improvizované pancierové vlaky, ktoré by pomáhali brániť slobodné územie. Touto úlohou boli poverené železničné dielne vo Zvolene.
Rozhodnutie nebolo náhodné. Mnoho pracovníkov dielní bolo ešte pred vypuknutím SNP zapojených v ilegálnom hnutí. Pracovali tu bunky zakázanej KSS, pracovník dielní Miloš Juráš vydával na Slovensku najrozšírenejší ilegálny časopis Hlas národa.
Vojensko-organizačnú prácu pri stavbe pancierových vlakov mal na starosti plk. Štetan Čáni z Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku. Za technickú stránku zodpovedal por. v zálohe Ing. Hugo Weinberger (Velan). S nim spolupracovali ďalší dôstojníci, poddôstojníci a civilní odborníci.
Po prevzatí rozkazu o stavbe prvého pancierového vlaku (4. septembra 1944) stáli pred poverenými dôstojníkmi zložité problémy: chýbala technická dokumentácia, nebol vhodný materiál (najmä plech), neboli potrebné skúsenosti.
Pri tvorbe koncepcie vlaku sa vychádzalo zo starého predpisu československej armády o stavbe improvizovaných pancierových vlakov, pričom ako nový prvok boli zaradené tankové vozne. Ich konštrukciu však bolo potrebné navrhnúť.
Výrobné ťažkosti sa postupne prekonali v spolupráci s technikmi a robotníkmi zvolenských železničných dielní. Pracovníci dielní stavbu pancierového vlaku vzali ako vec svojej remeselnej hrdosti. Pretože na kreslenie dokumentácie nebolo času, problémy sa riešili priamo pri stavbe. Pre nedostatok iného materiálu, prvé dva vlaky sa “pancierovali“ kotlovým plechom používaným pri opravách rušňov. Na posledný vlak bol dodaný oceľový plech väčšej tvrdosti zo železiarní v Podbrezovej. Ani tento však nebol pancierový. Odolnosť proti priestrelu bola preto dosť nízka. Hlavnou ochranou proti strelám bola štrková výplň medzistien.
Na stavbe pancierových vlakov sa pracovalo bez ohľadu na pracovný čas, s vysokým vypätím síl. Technický vedúci stavby Ing. Hugo Velan si na tieto chvíle spomína: “Vojaci a robotníci nechce(i za poplachu ísť do krytu. Nepomáhal nátlak, ani presvedčovanie. Všetci zostali so svojimi majstrami pri robote, ktorú vo dne po celú tú dobu ani neprerušili. Nebolo prestávok, jedlo sa, najmä na konci výstavby, priamo pri práci. Len v noci sa za poplachu museli vypnúť svetlá a hlavne prestať zvárať.“
Na priebeh prác sa 10. septembra 1944 prišiel pozrieť veliteľ povstaleckej armády generál .Ján Golián, ktorý vyjadril spokojnosť. Po prehliadke rozostavaného vlaku vydal ústny rozkaz na stavbu ďalšieho. Neskôr pracovisko navštívili aj súdruhovia Karol Šmidke, Gustáv Husák a Jan Šverma. Záujem o stavbu vlakov prejavila aj delegácia československej vlády z Londýna, ktorá železničné dielne navštívila 11 októbra 1944.
Za štrnásť dní bol postavený prvý vlak, ktorý dostal meno “IPV I – Generála M. R. Štefánika.“ Druhý, dokonalejší “IPV II-J. M. Hurbana“ bol pri zhoršených pracovných podmienkach hotový za jedenásť dní. Posledný “IPV III – T G. Masaryka“ bol technicky najdokonalejší. Boli u neho použité skúsenosti zo stavby a bojového nasadenia prvých dvoch vlakov. Stavba všetkých troch vlakov trvala päť týždňov.
Po celú dobu stavby vlakov bolo počuť do Zvolena hukot sovietskych dopravných lietadiel, ktoré pristávali na blízkom letisku Tri duby (teraz Sliač). Prichádzala pomoc zo Sovietskeho zväzu: zbrane, strelivo, lieky.
V priebehu stavby vlakov sa medzi pracovníkmi dielní a posádkami vlakov vyvinuli priateľské vzťahy. Robotníci sa tešili z bojových úspechov vojakov a títo zase z pracovných úspechov robotníkov.
Každý pancierový vlak sa skladal z dvoch súprav: bojovej a ubytovacej. Bojová súprava pozostávala: z predsunutého (tykadlového) vozňa, delového vozňa, tankového vozňa, rušňa radu 320.2, tankového vozňa a guľometného vozňa. Jednotlivé vlaky sa od seba líšili len počtom tankových vozňov a ich zaradením. Štefánik mal tri tankové vozne (z toho jeden záložný), Hurban tri a Masaryk až štyri (z toho dva záložné). Ďalší tankový vozeň bol zaraďovaný pred rušeň alebo ako posledný, za guľometný vozeň.
Ubytovaciu súpravu tvorili neopancierovaný rušeň, ubytovacie vozne, kuchyňu, sanitný a muničný vozeň. Táto súprava zostávala pri bojovej akcii v najbližšej železničnej stanici.
Všetky použité vozne k prestavbe na bojové, boli dvojnápravové a mali po bokoch a čiastočne na čelách namontované ochranné plechové kryty. Tieto chránili dvojkolesia pred priamym zásahom a spôsobovali predčasnú explóziu strely a chránili posádku vozňa pri použití spodného núdzového východu.
Počiatočný náter pancierového vlaku bol zhodný z náterom tankov. Bol škvrnitý, zelenej, hnedej a bielej farby. Keď sa zistilo, že je dobre viditeľný z lietadiel, pancierový vlak Štefánik bol prefarbený na zeleno a maskovaný obložením vetvami ihličnatých stromov. Ďalšie vlaky boli hneď pri stavbe natreté na zeleno.
Po ukončení stavby bola s každým vlakom vykonaná skúšobná cesta a ostré streľby. Slávnostné ukončenie výstavby vlakov bolo 14. októbra 1944. Slávnosti sa zúčastnili posádky všetkých troch vlakov. Slávnostnú reč predniesli osvetoví dôstojníci povstaleckej armády.
Zvolenské železničné dielne zaisťovali aj opravy v boji poškodených pancierových vlakov.
Každý pancierový vlak bol samostatným bojovým telesom a o jeho nasadení rozhodoval veliteľ povstaleckej armády. Všetky tri vlaky boli po dokončení nasadené do bojových akcií na najviac ohrozené úseky povstaleckého frontu.
Prvý do bojov zasiahol 4. októbra Štefánik s veliteľom kpt. Františkom Adamom pri Starej Kremničke. Podporoval protiútok armády a partizánov na nepriateľa prenikajúceho od Sv. Kríža nad Hronom (Žiar nad Hronom) ku Zvolenu. Po stabilizovaní frontu na tomto úseku bol presunutý na trať Zvolen – Krupina, kde sa zúčastnil bojov pri Dobrej Nive a bol tu niekoľkokrát napadnutý nepriateľskými lietadlami. Koncom októbra operoval na trati Zvolen – Kriváň. Pri ústupe do hôr uzavieral odsun vlakov zo Zvolena a Banskej Bystrice do Ulmanky (Uľanka). Tu boli na ňom znehodnotené zbrane a najdôležitejšie súčiastky a posádka ustúpila do neďalekých hôr.
Vlak Hurban pod velením kpt. Martina Ďuriša-Rubanského bol nasadený najprv na trati Hronská Dúbrava – Žiar nad Hronom. Keď fašisti podnikli generálny útok v snahe dostať sa do Banskej Bystrice cez Malý Šturec, bol 4. októbra presunutý na trať Banská Bystrica – Diviaky. V ten istý deň bol pomocou vlaku odrazený útok nepriateľa v priestore Čremošné. V boji bolo niekoľko členov posádky zranených a dvaja zahynuli. Na vlaku boli ťažko poškodené dva tankové vozne. Po oprave v železničných dielňach vo Zvolene znovu operoval na trati Banská Bystrica – Diviaky v priestore Čremošné. Koncom októbra vypomáhal na trati Brezno – Červená Skala. Svoje pôsobenie ukončil za ústupu do hôr v stanici Horný Harmanec (Harmanec jaskyňa), kde bol znehodnotený a posádka odišla bojovať do hôr.
Tretí pancierový vlak Masaryk s veliteľom kpt. Jánom Kuklišom bojoval na úseku Brezno – Červená Skala, kde podporoval jednotky povstalcov v ústupovom boji. Pri protiútoku na Červenú Skalu (21. októbra) bol poškodený a po oprave sa znovu vrátil do svojho úseku. Pri ofenzíve nepriateľa od Červenej Skaly (24. októbra), v boji pri Pohorelskej Maši, dostal rušeň priame delostrelecké zásahy. Zahynuli pritom vlakvedúci Ján Pavlík a kurič Juraj Krkoška, rušňovodič Ján Garaj bol ranený. Vlak pre rýchly postup nepriateľa už nebol opravený, ale presunutý nad Horný Harmanec a znehodnotený.
To je veľmi stručná história stavby a bojov troch povstaleckých pancierových vlakov. Vlaky svojou činnosťou na pridelených obranných úsekoch výrazne prispeli obrane slobodného územia a to jednak ako morálna podpora bojujúcich jednotiek, jednak svojou palebnou silou (1 kanón 8 cm, 2 až 3 kanóny 3,7 cm a 9 až 10 ťažkých guľometov 7,92 mm). Neraz ich pomocou bol zastavený útok nepriateľa. Zostali hlboko zapísané do spomienok bojujúcich jednotiek. Na členov ich posádok, na ich boje, spomíname s obdivom a úctou.
Na budúci štvrtok vám prinesieme popisy pancierových vlakov Hurban, Štefánik a Masaryk.
Zdroj: Zborník referátov o vzniku, rozvoji a perspektívach železničnej prevádzky v Stredoslovenskom kraji, VŠDS Žilina, 1989
Be the first to comment