O pozostatkoch tejto železničnej vlečky, ktorej história siaha až do roku 1914 sme po prvý krát písali v septembri 2015 na základe informácií a priložených fotografií od nášho čitateľa Andreja Bertoka. Po niekoľkých rokoch sa k tejto vlečke vraciame znova. V decembri minulého roka sme do redakcie dostali zaujímavý viacstranový list od pána Petra Janča z Nitry, v ktorom nám o tejto vlečke poskytol ďalšie cenné informácie.
Železničnú vlečku Hul – Dolný Ohaj, Slovenské škrobárne, neskôr „Adria“ som objavil ako študent. Koncom septembra 1979 sme išli pomôcť miestnym JRD so zberom úrody z polí a vinohradov. V tom období bol na vlečke motorový rušeň BN 60 z roku 1955 s výrobným číslom 3561, ktoré som na ňom videl ešte v septembri 2011 a sýtočervený motorový vozeň M 131.1144 z RD Nové Zámky, ktorý vyzeral ako z umyvárky.
Najväčší podiel na preprave mali zemiaky, no po železnici sa vozila aj kukurica (vyrábala sa tu „Majzéna“, pšenica, jačmeň, raž, tritikale a vrecovaná múka. Opačným smerom sa prepravovali kusové zásielky s hotovými výrobkami. So získaných informácií viem, že sa zásielky exportovali až do Spojených Arabských Emirátov. „Živo“ tu bývalo v jesennom období až do prvých mrazov, kedy sem chodili celé vlakové súpravy so zemiakmi, ktoré boli dopravníkmi vykladané a vrstvené na vysoké kopy na ploche naľavo od brány vlečky. Niekedy bol prísun zemiakov až v takom množstve, že keď bola táto plocha naplnená, využívala sa plocha na vlečke pred závodom. Tým odpadla platba „penále“ z omeškania pri vykládke vozňov.
Podľa dostupných informácií bol vedúci dopravy pán Milan Koronpai, ktorý má bývať v Dolnom Ohaji, ak mu do života nezasiahli zdravotné problémy. Asi pred 12-timi rokmi som mu písal v snahe získať informácie o vlečke, rušňoch, rušňovodičoch a stave podniku. Odpoveď som síce nedostal, ale pred 10-timi rokmi (september 2011), sme sa v priestoroch bývalej škrobárne „Adria“ stretli osobne. Náš dialóg bol v podobe niekoľkých viet. Po tom všetkom, čo sa „so škrobárňou vrátane vlečky stalo som postrehol jeho clivotu a smútok. V septembri 2011 bola motorová lokomotíva BN 60 na podvaloch mimo koľajiska vlečky. Vo výhrevni bola lokomotíva 701.606-1“, ktorú po úplnej likvidácii podniku odkúpilo záujmové združenie na trať Moravské Budějovice – Jemnice. V tomto období priestory škrobárne využívala firma VLADAP, s.r.o. – výroba betónových zmesí, stavebniny a firma, ktorá tu šila autopoťahy. Dielne využívala menšia strojárska firma. Bývalá výrobná hala sa exteriérovo opravovala a vo vnútri sa stavebne prispôsobovala pre ďalšie využitie.
Rušne na vlečke september 1979 – jún 1983:
Z tohto obdobia si pamätám na stroje BN 60 a M 131. Na jeseň 1981 tu bola zapožičaná modrozelená až tyrkysová motorová lokomotíva T 211, alebo T 212 s olámaným lakom. Po niekoľkých rokoch som sem cez zimu 1993 zavítal znovu. Na vlečke stála „Da“ tmavozelenej farby, ktorá sem bola podľa mojich informácií presunutá zo Slovenských škrobární Trnava, súčasný „Oëtker“- škrobáreň Boleráz. Nie som si istý, ale zdalo sami, že vo výhrevni bola lokomotíva BN 60, určite nie rušne T 211 a T 212. Vlečka v podniku bola v oblúku, čo sťažovalo viditeľnosť koncovej časti. Keďže motorový vozeň M 131.1144 tu už nebol, hlavnú obsluhu na vlečke zabezpečoval rušeň Da 406 „Poľské prasiatko“, pri menšej záťaži, ak bol ešte funkčný, BN 60″.
Prevádzka na vlečke po roku 1993:
V roku 1993 som zistil, že z dvoch koľají prechádzajúcich cez štátnu cestu II/511 zostala „iba“ jedna koľaj s následným pokračovaním do závodu. Po tomto „zásahu“ do života vlečky, prebiehala obsluha podniku úvraťovo. Vozne boli tlačené k výhrevni, tu sa „odopli“ a rušeň stojaci na odvrátenej koľaji, ktorá bola celé desaťročia hlavnou, ich presunul k miestu nakládky. Z dôvodu prepadu podlažia tvorbou výtlkov bývalá hlavná koľaj poškodzovala plášte pneumatík prechádzajúcim vozidlám, a preto končila pred touto cestou, na koľaj položeným podvalom. Vedľajšia koľaj prechádzajúca cez cestu pokračovala do škrobárne. Možno to bol zámer pre zrušenie tejto vlečky.
Po vyradení lokomotívy BN 60 a jej umiestnení na podvaly mimo koľajiska vlečky, bol zakúpený rušeň 701.606-1 (traťová dištancia, správa Bratislava-Lamač), ktorý tu zotrval, naposledy zatiahnutý vo výhrevni, až do jeho odpredania „na jemnickú trať“. Druhý rušeň Da 406 bol v septembri 2011 na vlečke agrochemického podniku Levice, stredisko Hul, spolu s tmavočervenou lokomotívou T 212, na odvrátenej koľaji pri bráne vjazdu na vlečku ACHP. Táto lokomotíva v minulosti patrila podniku „NIVE“ (Mlynu Ivanka pri Nitre), ktorý mal svoju dvojkoľajovú vlečku v Nitre na Čermáni. Z dôvodu likvidačného rozhodnutia, boli okrem nej úplnou likvidáciou a vytrhaním koľají zrušené aj ďalšie železničné vlečky (Agromilk, Mäsokombinát, Bioveta, Domáce potreby, Veľkosklad Ovocie zelenina,…). Prežila len železničná vlečka „Ferona“, ktorá po mnohých odmietaniach, dostala súhlas a preto odbočuje zo šírej trate s napojením na jej pôvodné teleso, v úrovni železničnej zastávky Dolné Krškany, ležiacej na trati Nové Zámky – Prievidza.
Súčasný stav bývalej železničnej vlečky Hul – Dolný Ohaj:
Šiesteho novembra 2020 som navštívil Hul a spolu s ním aj zlikvidovaný úsek bývalej železničnej vlečky do Dolného Ohaja. Zo samotnej vlečky zostala len krátka 50 – 60 metrová koľaj po prvé priecestie bývalého strážneho domčeku. Dnes sú v susedstve automatické závory, slúžiace na prípadnú obsluhu ACHP-HUL. Tak, ako na mnohých železničných vlečkách, aj tu ustál život. Vlečka je v celej dĺžke hrdzavá, čo je dôkazom jej nevyužívania. V priestore ACHP-HUL došlo k likvidácii časti vlečkovej koľaji. Stojí tu iba motorová lokomotíva T 212. Vlečku z Hulu do Dolného Ohaja, pravdepodobne zlikvidovali v septembri – októbri 2019, kedy si likvidačná firma vzala všetky nerozkradnuté koľaje, časť podvalov (z videného zrejme len nepoškodené, neprehnité, neprasknuté po dĺžke) a zelený rušeň Da 406 z podniku ACHP-HUL. Lokomotíva BN 60, ktorá bola ešte v septembri a októbri 2011 v priestoroch firmy „VLADAP“ sa zachránila presunom do priestorov „kvetinárstva a predajne drevín“ na križovatke ciest II/511 + II/580 v obci Hul, kde je položená na betónové podvaly a novonatretá šedou farbou. V obci Dolný Ohaj, ak ešte žije, má bývať aj bývalý rušňovodič, ktorý v škrobárni odpracoval 42 rokov svojho života. Dnes by mohol mať okolo 85 rokov. Je zberateľom starých pohľadníc zo svojho okolia.
Ťažký pracovný úraz:
O ťažkom pracovnom úraze mi v septembri 2011 porozprával službukonajúci výpravca stanice Hul pán Abrmann, Abrhan, alebo Abrham. Presné priezvisko si žiaľ nepamätám. V tomto čase bola „obeť“ úrazu po smrti. V Dolnom Ohaji mi vraveli, že ňou bol pán Molnár. Motorový vozeň M131.1144 „Motorka“ bol so záťažou pripravený opustiť Hul a po zhruba dobrom kilometri, kilometri a pol, priviezť vozne do škrobárne. Motorový vozeň sa síce na krátku vzdialenosť pohol, zrazu však zastal. Nie a nie sa pohnúť! Rušňovodič „zoskočil“ zo stúpačiek motorového vozňa a bez zaistenia zarážkou pod neho viezol, aby sa na vzniknutú poruchu pozrel. Niečo nastavil, pretočil a vozeň sa zrazu pohol. Keďže ruku v oblasti zápästia mal na koľajnici, náprava mu ju amputovala. Keď si chcel v šoku „amputovanú“ časť chytiť a vziať, amputovala mu aj časť druhej ruky. Bolo to nešťastie nie len pre jeho samého, ale najmä pre rodinu, od ktorej bol závislý so všetkým, čo bolo dovtedy pre neho úplnou samozrejmosťou. Po vzniknutom úraze bol motorový vozeň daný na zošrotovanie a namiesto neho prišla asi spomínaná „Da“, prípadne sa tu na neurčito objavili lokomotívy T 211, alebo T 212. Skutočnú situáciu nepoznám. Pán výpravca sa zmienil, že motorový vozeň zošrotovali. Čo zabezpečovalo obsluhu na vlečke potom, som sa žiaľ nepýtal. V tomto smere by mi snáď pomohol pán Korompai, prípadne bývalý rušňovodič. Na obecnom úrade v Dolnom Ohaji by povedali či ešte žijú a kde presne bývajú.
V súčasnosti už iba s nostalgiou môžeme spomínať na životné osudy zamestnancov na tejto vlečke. Dôkazom, že tu v minulosti niečo bolo, sú pozostatky stĺpov s výstražnými krížmi na priecestiach, ktoré pri mojej poslednej návšteve, boli kde tu zabudnuté, nezlikvidované, budova váhy s oceľovou mostnicou, zvyšky násypu s pozostatkami „hnijúcich“ podvalov s rôznym poškodením. Nesmiem zabudnúť ani na občanov Dolného Ohaja, ktorý po celé desaťročia prevádzky železničnej vlečky s ňou žili, prežívali „slnko aj dážď“, jej postupný útlm aj smrť likvidáciou. Znovu je o jednu zaujímavú železničnú vlečku menej.
Autor: Peter Jančo
Upresnenie info o vozidlách a foto: Andrej Bertok
Úprava a mapka: Jaroslav Filo
Výzva k čitateľom:
Aj v tomto roku vám chceme prinášať zaujímavé články o nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratiach. Keďže naša redakcia nemôže byť úplne všade, budeme veľmi radi ak nebudete iba pasívnymi čitateľmi, ale samy svojou troškou prispejete do tohto seriálu. Vaše tipy, námety, osobné spomienky, fotografie y a spracované články do tohto seriálu nám posielajte e-mailom na redakcia@veterany.eu. Všetkým našim prispievateľom už vopred ďakujeme.
Redakcia
Be the first to comment