Pri svojom motaní sa okolo Priehrady Mládeže počas kúpeľného pobytu v kúpeľoch Nimnica som sa vozil po obidvoch brehoch priehrady. Nimnický breh bol vlastne o hľadaní vrcholu kopca Holíš a výhľadu do údolia. Žiaľ osud mi nedoprial tam vystúpiť. Sústredil som sa teda na menší kopec Diel a nový tunel v jeho útrobách. Nosický breh bol vlastne brehom, po ktorom šlo druhé trasovanie železnice medzi Púchovom a Považskou Bystricou. Toto prechádzalo pôvodne dvomi samostatnými dedinkami.
Momentálne je Horný a Dolný Milochov miestnou časťou Považskej Bystrice a teda len Milochovom. Tieto dve časti zrejme mali každá svoju vlastnú železničnú zastávku, no staničnú budovu som žiaľ objavil len v Dolnom Milochove. Pod Horným Milochovom boli celkom pri trati budovy nezodpovedajúce železničnej staničnej architektúre.
Po opustení starého železničného lôžka pri stanici Milochov bolo už lôžko nedostupné, pretože tam bolo strašne veľa veľkých kameňov až k samému novému mostu po ktorom sa dá prejsť po lávke do Nimnice, či Udiči.
Tento most nadväzuje na tunel pod kopcom Diel. Oblasť nad tunelom bola pre mňa začarovaná. Najskôr mi po vstupe do lesa skolabovala navigácia a zamotal som sa do spleti lesných ciest a chodníčkov. Podľa mapky z kúpeľov cesta na Diel a Holíš bola označená bielomodrou turistickou značkou. To označenie tam bolo, no smer žiaľ nie. Raz to klesalo a potom naraz stúpalo. Ocitol som sa na pasienkoch nad kúpeľmi. Vybral som sa teda smerom ku kopcu Diel, keďže som ho mal vo výhľade. Žiaľ cesta sa zrazu stočila k poľovníckemu posedu. Nebol z neho ale žiaden výhľad, tak som sa vybral za slnkom. Narazil som na lesnú cestu, ktorá obchádzala kopec Diel. Našťastie som zachytil strmý chodník k vrcholu kopca. Ten bol označený ceduľkou na strome. Doprial som si oddych, no dlho som tam sám nebol. Pristavil sa pocestný na horskom bicykli, ktorý sa tiež akosi dostal mimo plánovaného cieľa. Vyšľapal si kopec Holiš a mienil cestu ukončiť v kúpeľnom areáli, no akosi sa ocitol na vrchole kopca Diel. Rozišli sme sa, on smerom „dole“ a ja smerom „hore“, aspoň som si to myslel. Realita bola taká, že som sa ocitol znovu na kopci Diel, no vyšľapal som si to „okruhom“ z druhej strany. Vzdal som sa teda a klesal som dole. Mal som šťastie a našiel som čistinku z ktorej som si odfotil Dolný Milochov z vtáčej perspektívy.
Pokračoval som v klesaní, míňal som chatovú osadu a na moje prekvapenie som vyšiel z lesa pod Dielom neďaleko portálu tunela zo strany od Milochova. Zmapoval som portál a po lávke som sa dostal na milochovský breh, kde sa stretli obidve trasovania železničnej trate. Tento úsek je zaujímavý nielen tým, že sa tu stretáva staré železničné lôžko s novou traťou idúcou po novom moste, ale aj stará cesta, ktorá sa stále používa a budujú sa tu úseky cesty novej a obďaleč sa buduje druhý železničný tunel pri Hornom Milochove.
Čo je ešte zaujímavé sú prenosné semafóry, ktoré na tejto trase fungujú v zaujímavom režime a to tak, že v dedinke Horný Milochov absentujú. Stará cesta sa mimoúrovňovo stretá so starým železničným lôžkom, ktoré stále funguje a zmena nastane zrejme až po dostavaní druhého tunela medzi Púchovom a Považskou Bystricou. Na starom lôžku funguje jednokoľajová doprava, takže sa tu človeku naskytá zaujímavý pohľad. Na tomto stavenisku je okrem hlavného ťahu aj spleť provizórnych ciest vrátane cesty k jedinej pôvodnej budove v tomto priestore.
Od skládky materiálu tu okoloidúci má pekný výhľad na hladinu priehrady a výhľad na existencie v jej okolí. Ešte pred samotným Horným Milochovom sú pekné pohľady nielen na druhý breh, ale aj na breh milochovský.
Pred dedinou sa úrovňovo rozchádza trať a cesta. Železnica opisuje breh a cesta sa stáča do kopca. Rozhodol som sa pre jazdu vedľa trate, aby som objavil nejakú železničnú architektúru a avizovaný gabiónový oporný múr pri trati pod Horným Milochovom. Nemal som veľké šťastie, pretože som objavil len budovu hradla, zrejme, ktorá kedysi mohla fungovať aj ako zástavka.
O hodne ďalej na Považskú Bystricu som potom narazil na nejakú usadlosť, ktorá tam zrejme stála ešte pred vybudovaním koľajníc okolo priehrady. Myslel som, že na konci dediny vyjdem na cestu a budem pokračovať k druhému portálu tunela vo výstavbe. Žiaľ toto moje rozhodnutie zhatila nemožnosť normálne sa dostať na cestu. Rozhodol som sa pre opačný smer až k miestu, kde som z cesty zišiel na trať. Keď som znovu míňal budovu hradla, tak som si všimol lávku do civilizácie, no tiež sa tam prejsť nedalo, pretože to končilo v nejakej záhrade.
Na cestu som sa teda dostal pred vjazdom do dedinky od Dolného Milochova. Pripadal som si tam ako na horskej ceste, ktorú lemujú usadlosti, no narazil som na vchod do tunela v ktorom sa pracovalo a vynorila sa mi spomienka na stanicu umiestnenú v tuneli v horách v Čiernej Hore na Balkáne v bývalej Juhoslávii. Za dedinou sa znovu objavil semafór a pod cestou už spomínaná usadlosť do ktorej bol vstup cez záhradu, no dostať sa tam pre divoký porast nedalo.
Tu sa začalo stavenisko novým úsekom cesty bližšie k starým koľajniciam. Samozrejme, všetko sa sústreďovalo okolo tunela. Pred portálom od Považskej Bystrice bola vo výstavbe mimoúrovňová križovatka, pričom nová cesta až na malý kúsok ešte nebola funkčná a v portáli tunela bolo naozaj rušno.
Zaujímavý pohľad na tento priestor bol z druhého brehu od Orlového od miesta kde sa ťažil z ramena Váhu štrk. Nad staveniskom boli vidieť usadlosti, ktorých majitelia určite nie sú nadšení, že pod oknami majú stavebný ruch nielen s ťažkými nákladiakmi, ale aj s detonáciami pri razení tunela. Po skončení stavby si naozaj vydýchnu a budú môcť odstraňovať praskliny na domoch, ak vlastne ešte budú použiteľné. Je to vlastne už okraj samotného mesta Považská Bystrica, teda vlastne len okraj veľkého areálu, ktorý v minulom režime obhospodarovali Považské strojárne.
Na úplnom okraji bola vojenská výroba, kde sa sústreďovala výroba pre vojská Varšavskej zmluvy. Údajne to boli pušky pre Kóreu, guľomety do sovietskych bojových lietadiel a v ostatnom čase pred zatvorením fabriky letecké motory do stíhačiek. Ináč Považské Strojárne mali aj civilnú výrobu a to výrobu motocyklov a skútrov, či motocyklov športových. Zaujímavosťou bol vládou stanovený limit, že produkty nesmeli mať vyšší objem ako 100 ccm a museli mať na nádrži logo Jawa. Bratia Česi dodnes z toho ťažia, podľa nich je všetko „česká Jawa“ aj keď to bol Manet, Pionier, Tatran (výnimka 125 ccm), Mustang, či pred privatizáciou Babetta (ktorej výroba sa premiestnila do Kolárova). No po nežnej revolúcii sa motocyklová výroba nakrátko do Považských Strojární vrátila s mopedmi Korádo, no aj tak to zániku fabriky nezabránilo.
Fakt je ten, že v dnešnom areáli je veľké množstvo organizácii a hustá vlečková sieť sa už prakticky nevyužíva. O tom ale nabudúce.
Autor: Gilbert
Be the first to comment