V predošlom článku som spomínal, že Šenkvice boli industriálnym centrom pod Karpatmi hneď za Pezinkom. Progresívnym myslením predbehli aj Modru, ktorá mala odjakživa štatút kráľovského mesta. Navyše boli ešte za konskej éry malým železničným uzlom, pretože do vtedajšej stanice či už k budove koňky, či poschodovej budovy parnej trakcie zaúsťovali viaceré úzkokoľajné vlečky, či už ovocinárske, či priemyselné.
Práve železnica a neskoršie spopularizovanie parného motora umožnili na prelome storočí (19-teho a 20-teho) rozvoj manufaktúrno-priemyselnej výroby. Industrializácia, či priemyselná výroba sa stala hybnou silou vtedajšieho pokroku. Tak ako kedysi konská sila tak aj parný stroj sa stal na dlhé desaťročia neoddeliteľnou súčasťou akejkoľvek činnosti. Pod úbočiami Malých Karpát to nebolo ináč. Dnešný človek by očakával, že priemyselná revolúcia sa stane realitou hlavne vo vtedajších mestách, no nebolo to tak všade. Žijem v priestore kde našimi očami mám na skok do blízkych miest Pezinok a Modra. Takisto do vzdialenejších, ako sú Svätý Jur, či Bratislava a opačným smerom Trnava. Najbližšie, sú pre mňa rovnako vzdialené, no ako vidiečan z dediny, nie mešťan, stále nechápem postoje starousadlíkov v týchto mestách. Tieto starobylé kráľovské mestá veľmi dávno osídlili zrejme etnicky odlišné línie našich predkov. Pezinčania sú aj dnes dosť svojskí, no Modrania ich svojimi zásadnými postojmi prevyšujú. Bohužiaľ môj obdiv si zatiaľ nezískali. Obidvojí majú svoje historické tradície a neustále súperia v tom, ktoré sídlo má lepšie strategické podmienky na rozvoj. Toto neustále doťahovanie vždy ale bolo nevyrovnané. „Modrania nikdy nechceli železnicu“, aj keď možnosti na to boli viackrát. Koňka, parná železnica, dvojkoľajka, dokonca isté náznaky boli pri elektrifikácii trate Bratislava –Trnava. Vždy v Šenkviciach bola odstavná koľaj smerom na Modru, veď, čo keby predsa. Nikdy sa tak nestalo. Po spustení parnej trakcie práve Šenkvice zažívali priemyselnú revolúciu a Modra zaspala túto novú dobu. Ako som zistil tak Modrania nemali vtedy žiaden továrenský komín, no v Šenkviciach boli v istom období továrenské komíny až tri.
Predpokladám, že spriemyselňovanie Šenkvíc sa rozbehlo po utíchnutí Pálfyovsko-Andrássyovských majetkových rozbrojov a následným vydražovaním ich pozemkov a hospodárskych dvorov, teda majerov vo Veľkých a Malých Šenkviciach. Pravdepodobne sa to odvíjalo od úmrtia „železného grófa“ Emanuela Andrássyho I.(prvého), ktorý sa ako mladý oženil s Gabriellou Pálfyovou. Bol prvý, čo vybudoval a prevádzkoval prvú ovocinársku koňku v Šenkviciach. Ďalším neoddeliteľným sprievodným znakom bol vojnový konflikt (I. svetová vojna) a vznik prvej samostatnej Československej republiky po rozpade Rakúsko – Uhorska.
Prvý komín teda patril tehelni, ktorá sa nachádzala za štrekou, teda nie priamo v dedine, ale smerom do Trnavy na ľavej strane železničnej trate. Táto vznikla nielen vďaka tomu, že hneď vedľa nej na už uvoľnených pozemkoch sa nachádzala najlepšia tehliarska hlina, ale aj preto, že v Šenkviciach bola železnica so stanicou a vlečka nemusela byť príliš dlhá. Samozrejme v areáli boli koľajnice tiež s rozchodom 600 mm.
Samotnú tehelňu po zhodnotení situácie a vytvorení zázemia vybudoval vtedajší podnikateľ pán Machota. Nebol ale prvý kto vyrábal tehly v Šenkviciach jeho predchodcovia ťažili tehliarsku hlinu na opačnom brehu údolia. Nad vtedy existujúcim hospodárskym dvorom Pálffyovsko-Andrássyovského majera smerom na Pezinok. Tieto tehly ale boli spočiatku nepálené a na Uhliskách ich len voľne sušili. Neskoršie boli aj pálené. Nezistil som presne, či rok 1897 uvádza začiatok stavby, či spustenie Machotovej tehelne do prevádzky ale každopádne šenkvické tehly a škridle boli stavebným materiálom pre ďalšie objekty s továrenským komínom a samozrejme pre všetky budovy v tom období postavené. Samotná rodina Machotovcov je aj pre šenkvickú kroniku záhadná. Podstatné je to, že zakladateľom bol Machota Josef, ktorý sa narodil v obci Bačkov kraj Vysočina – Česko. Jeho manželka Anna sa za slobodna volala Potměšilová, teda do Uhorska sa presídlili už ako rodina. Pred výstavbou tehelne Josef Machota žil v Pezinku a jeho pracovná činnosť zrejme tiež súvisela s tehliarstvom (tehelňa v Pezinku existuje stále). V Šenkviciach stále stojí ich príbytok „Machotova Vila“.
Hore som spomínal továrenský komín. Tento priamo súvisel spočiatku len s vypaľovacou pecou. Tehelňa do roku 1947 fungovala tak, že jej stroje poháňala lokomobila, ktorá bola parným srdcom celého podniku. Nepracovala nepretržite ale len sezónne.
Prvým továrenským komínom v dedine bol teda komín jej hangára okolo ktorého boli postavené ostatné budovy. Hlinu z ťažobnej jamy vozili tehliari na ponvágloch, čo boli nielen celokovové a nielen vyklápacie vagóniky, ktoré tlačili robotníci cez areál na ďalšie spracovanie hliny. Ich rozchod bol 600 mm a okrem hliny sa v nich vozili aj tehly, či škridle či už pred, alebo po vypálení v peci. Predpokladám teda, že v areáli vytvárali spleť medzi budovami, či už okolo pece, okolo lokomobily, a v uličkách medzi nízkymi drevenými barakmi. Ako som spomenul vyššie v roku 1947 už Šenkvičania nepočuli tradičné klopanie od kotla lokomobily a jej súkolia, ktoré poháňalo všetky stroje. V tomto roku bola lokomobila odstavená a nahradená iným zdrojom energie.
Josef Machota viedol tehelňu baťovským spôsobom. Nechal postaviť robotnícku kolóniu pre svojich pracovníkov a takisto v areáli mal pracovníkov, ktorí sa mu starali o zvieratá. Na dobovej fotke je v ohrade stádo kravičiek a predpokladám, že tam chovali aj ošípané. Machotovské tehly továrnik predal a aj daroval ďalším podnikateľom. Za tie čo daroval získal akcie parného mlyna, ktorý bol postavený tiež pri železnici. Nie je vylúčené, že z „Machotiek“ boli postavené budovy liehovaru, škrobárne, ktoré boli potom prosperujúcimi podnikmi. V neskoršom období z nich postavili nielen Nupod, ale aj budovy Spotrebného družstva, či nového liehovaru, či pálenice. Netvrdím, že tehelňa fungovala len pod jeho vedením. Bol to rodinný podnik a teda vedenie odovzdal svojim synom. Richard a Rudolf pokračovali v baťovskom systéme podnikania naďalej. Bohužiaľ podľa neoverených informácií vyexpedované tehly na budovanie budapeštianskych stavieb im nikto nezaplatil.
Tehelňu teda ešte pred znárodnením pohltila tehelňa pezinská. Po znárodnení v roku 1948 boli tehelne v Pezinku, v Šenkviciach, v Modre a v Senci zlúčené do jedného národného podniku Pezinské tehelne. Pod touto hlavičkou šenkvická tehelňa fungovala až do roku 1973, kedy v nej bola výroba zastavená. Socialistická výroba bola charakteristická používaním dieselového lokotraktora s rozchodom 600 mm v areáli tehelne. Modranská tehelňa naďalej fungovala, no jej výrobky boli naďalej vyrábané z hliny z bývalej tehelne šenkvickej zmiešanej s modranskou hlinou a hlinou zrejme z okolia Častej, pretože modranská hlina už nedosahovala potrebnú kvalitu. Tradícia povrchových dobývok ale v Šenkviciach nezanikla. V inej lokalite smerom na Pezinok bola otvorená pieskovňa, no jej existencia nemala takú dlhú tradíciu a po niekoľkých rokoch bola pieskovňa zasypaná zeminou ktorú vybágrovali v priestore stavby nových bytoviek pri potoku na bývalom majeri.
Areál ťažobnej jamy a tehelne napokon zostal napospas vtedajším vedúcim činiteľom obce pod vedením KSČ. Robotnícka kolónia zostala naďalej a bývať tam zostali bývalí robotníci tehelne, hlavne ich potomkovia. Budovy pokiaľ stáli boli tiež využívané, no postupne boli zbúrané. Priestor ťažobnej jamy začali využívať motocrossári, no ale aj toto využitie bolo s niekoľkoročnými prestávkami.
Moderná doba priniesla vytvorenie záhradkárskej osady a zmena trasovania železnice priniesla tiež zmenu jej okolia. Dnešný stav je taký, že o priestor donedávna bojovali správcovia podnikov v likvidácii (Ferona), členovia urbáru a samozvaní potomkovia rodiny Machotovcov. Kto vyhral som nezistil, ale motocrossová trať funguje, no do areálu sa ako za môjho detstva dostať nedá. Ten je oplotený a akékoľvek jeho využite je spoplatnené.
Časy, keď tam fungovala tehelňa, keď som sa tam chodil voziť na svojich strojoch, keď som sa tam chodil v lete vyblázniť na bicykloch s mojimi deťmi a v zime sánkovať sa nikdy nevrátia. Skrátka panská sláva, poľná tráva.
Autor: Gilbert
Be the first to comment