Od priecestia na Račianskej ulici smerom na Raču, ako som spomínal, začínala bývalá priemyselná zóna na Slovanoch. Niesla meno vtedy funkčnej železničnej zástavky Slovany. Pri priecestí stál strážny domček rampára v ktorom bolo postupne všetko možné ako sklad, zelovoc, či bufet. Po zavretí bufetu „na stojáka“ bol tento domec dlho spustnutý. No dnes oživila tento priestor Mini Pizzeria práve v spomínanom domci. Paralerne s električkovými koľajnicami na Račianskej ulici idú teda koľajnice od Filiálky. Na pravo od nich je Kukučínova ulica, ktorá práve na začiatku pozemku bývalej Smaltovne sa eskovito odkláňa doľava.
Toto esíčko je súčasťou malej križovatky. Práve tu bola kedysi vrátnica jedného zo strategických podnikov na Slovanoch. Pôvodne tu bola zlievareň, kde sa odlievali vo formách liatinové vane a podobná sanita ako umývadlá a liatinové nádoby s príslušensvom na splachovacie WC. Nebola to len zlievareň, ale aj smaltovňa. Biele smaltované liatinové vane neboli jediným produktom. Bolo ich viac druhov a veľkostí s ornamentovými nožičkami alebo s lacnejšími hladkými. Vonkajšie, či vnútorné umývadlá sa tu vyrábali tiež. Bolo pre ne typické, že sa ukotvovali na stenu kovovou platňou, ktorá bola ich súčasťou. Mali skôr tvar výlevky ako umývadla typického pre blízku minulosť a dnešok. Skrátka pôvodné liatinové výlevky sú dnes unikáty, stále majú svoje čaro a romantiku. Dokonca ich bolo viacero druhov od obyčajných montovaných do malých bytov v robotníckych kolóniách až po zdobené ornamentami, ktoré sa montovali do kúpeľní v honosných vilách. Našli si miesto v priestoroch pre služobníctvo a samozrejme v kuchyniach u boháčov. Sám vlastním takéto „umývadlo“ na svojom dvore a je ukotvené na stene vedľa garážovej brány. Mojím ostatným objavom bolo luxusné ornamentové umývadlo v kúpaliskovom areály v Čalove, dnes Veľký Meder. Pre úplnosť svetoznáma smaltovňa bola niekedy aj v Petržalke, no tam sa vyrábal smaltovaný kuchynský riad označovaný ako „Sfinx“. Smaltovňa na Slovanoch bola veľmi prosperujúca a svojimi výrobkami pokrývala dosť veľké územie bývalej prvej Československej republiky, dokonca prosperovala aj po II. Svetovej vojne. Mala svoju vlastnú železničnú vlečku, ktorú chodili obsluhovať parné lokomotívy z neďalekej Filiálky. Brány tejto továrne sa zatvorili údajne v pohnutých rokoch 1968-69. Je dosť problematické sa dopátrať po dôvode likvidácie, no súčasný správca areálu tvrdil, že keď tam nastúpil ako učen, tak tam fungovali tri taviace pece a odlievali sa vane a umývadlá. Tie sa smaltovali a vypaľovali v inej peci. Splachovacie nádoby, /ak sa produkovali, tak smaltované neboli/. Po potlačení rozvoja „socializmu s ľudskou tvárou“ a okupácii Československa sovietskou armádou za výdatnej pomoci ostatných vazalských armád názov podniku „Kovosmalt“ normalizátori zmenili. Nezistil som aký bol, no po roku 1985 to bol názov ZŤS Hydronika a tým sa zmenila aj náplň práce vtedajších robotníkov. Podľa súčasného správcu po vybudovaní Bratislavských Automobilových Závodov tieto vyrábali všetko možné, len nie finálne automobily a teda niektoré svoje prevádzky umiestnili práve do objektu smaltovne. Či to boli prevádzky vývoja, či výroby hydraulických zariadení, či výroby prototypov automobilov, alebo komponentov do prototypov je stále pre mňa nezistený fakt. Možno táto náplň súvisela s jednou veľmi zaujímavou skutočnosťou. Pracovníci niekdajšej smaltovne sa spolu s pracovníkmi závodu Regena zúčastnili prestavby vozidla VOS (vládny osobný špeciál). Táto sa udiala pri príležitosti návštevy N. Chruščova v Bratislave v roku 1957. VOS bolo opancierované auto pre vtedajších štátnikov. Vyrábalo sa v rokoch 1951 až 1952 a bolo ich vyrobených 100 kusov. Bol to vlastne projekt viacerých podnikov. Pohonné agregáty dodávala Praga, opancierované karosérie Karosa Vysoké Mýto a kompletovalo sa to v Škode. V Bratislave jeden exemplár prerobili na otvorený vládny voz. N. Chruščov sa nakoniec ani v tomto aute neviezol. Viezol sa na začiatku kolóny v ukoristenom Mercedese s prerobenou karosériou vo Vysokom Mýte, ktorý v Československu ostal po nemeckých okupantoch.
Pardón, odbočil som… Na rohu Kukučínovej ulice bola jedna z vrátnic. Predpokladám, že v bočnej uličke bola prvá budova administratívna. Má dnes rovnú strechu a usudzujem, že stojí na mieste prvej z priemyselných budov. Dnes je táto budova oddelená od ostatného pôvodného areálu. Spolu s vrátnicou, detským ihriskom a niekoľkými budovami tam funguje ubytovňa a nejaké detské centrum. Ďaľšie budovy v tejto uličke nezaprú industriálnu architektúru prelomu 19-teho a 20-teho storočia. Sídlia tam prevádzky ako sklenárstvo, MM autocentrum s autočistiarňou, pneuservisom, či rýchloservisom.
Druhá pôvodná budova je zrejme súčasťou ubytovne, ale len horné poschodie. Na prízemí je dosť veľké sklenárstvo, v ktorom nielen vyrábajú okná na mieru, ale aj s tým súvisiace produkty ako výroba kuchynských sklenných, či umelých priečok, či presklievanie schodísk, balkónov a podobne. Tretia a štvrtá pôvodná budova funguje ako autocentrum so všelijakými servismi pod hlavičkou „MM autocentrum“. Práve v týchto budovách bola zlieváreň.
Po obvode areálu v uličke ďalej sú poväčšine už súčasné a prestavané pôvodné budovy. V zadnej časti pôvodného areálu prístupného z paralernej uličky s Kukučínovou ulicou sídli napríklad prevádzka zahraničnej firmy „Baustoff + Metall“. Jej budovy majú charakteristické črty pôvodnej zástavby v novom kabáte. V halách aj na nádvorí sú produkty využívané v stavebníctve na zateplenie. Sú to teda veľkosklady asi. Ďalej pozdĺž bývalého areálu je pôvodná, už nevyužívaná zadná brána bývalej smaltovne. Vedľa nej je charakteristická budova ubytovne, či kancelárií z prelomu 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia. Má samostatný vchod, čo tam sídli som vlastne nezistil. Táto ale, bola súčasťou vedľajšieho areálu patriaceho bývalým Spojom.
Vrátim sa ale, na Kukučínovú ulicu. Hneď vedľa koľajníc je priestor na ktorom boli odstavné koľajnice a vlečka do Smaltovne. Dnes po železničnej aktivite niet ani stopy. Stoja tam garáže a len koľajnice z Filiálky do Rače tam stále sú a sú nevyužité. Naznačil som v inom článku, že tento úsek železničnej trate nebol nikdy elektrifikovaný a teda ak tam zablúdi nostalgický vlak, tak len ako dobová súprava s parným rušňom, či naftovou lokomotívou. Pozdĺž starodávneho betónového plota sú tiež dobové prízemné budovy, ktoré sú tiež využité ako sklady, či iné prevádzky. Dokonca tam je aj pizzeria. Pútače naznačujú, že vo vnútri areálu je tiež viacero prevádzok, zväčša servisov áut, veľkosklad umelých kvetín, či zákazkové stolárstvo. Sú tam stále továrenské brány, jedna je pre nákladné autá a druhá je bývalá vlečková. Vrátnica stále stojí, ale už neplní svoj účel. Betónový plot pokračuje ďalej a končí pri konci bývalej vlečky susedného areálu. Oproti areálu bývalých Spojov je priecestie, ktoré som spomínal v minulom článku. Je stále funkčné a oproti priecestiu na Čabelkovej križovatke a na Riazanskej ulici je riadne zašité a využívajú ho len miestni a tí, ktorí to tam ako tak poznajú. Je neďaleko Pluhovej ulice a oproti hlavnej bráne bývalých Spojov. Týmto priecestím sa dá dostať na Račiansku ulicu medzi predajňou McDonald a areálom poisťovne Allianz (niekdajšia Regena a Parketka). Autá aj peší prejdú aj popri objekte Ravago, ktorý je na mieste sušiarne parkiet z pôvodnej parketky. Po trati smerom na Raču je priestor ďalšej vlečky, ktorej sa budem tiež venovať, no nie teraz.
V mojom ponímaní orientačným bodom v tomto areáli je pre mňa železničná vlečka, na ktorej už koľajnice nie sú. Hneď za bránou na pravej strane od vlečky je nefunkčná vrátnica a prvá prízemná budova patrí veľkoskladu umelých kvetov. Ďalšie brány a okná po pravej strane na sebe nalepených budov patria maličkým prevádzkam a už spomínaným malým firmám, ktoré majú hlavné vchody z ulice s ubytovňou. Tieto zadné múry patrili, ako som už spomínal, zlievarenskej časti s taviacimi pecami. Tieto dokonca aj dnes si zachovávajú charakteristické črty industriálnej architektúry a čo ma najviac fascinuje na vedľa seba stojacich sedlových strechách sú pôvodné svetlíky z pevného skla so zaliatým poctivým kovovým pletivom. Sú síce miestami so sklenými tabuľami novými, no tie zažlknuté sú pôvodné a preto ma nadchli najviac. Na ľavej strane vlečky je ešte pôvodná nakladacia, či vykladacia rampa s pôvodnou budovou expedície. Možno sa mýlim a budova bola kotolňou, pretože je uprostred areálu, možno sa na rampe vykladalo uhlie z vagónov alebo výhrevnejší koks, nezistil som to, no napriek tomu ma tam zaujal rozpadnutý prístrešok a odstavená maringotka na korbe Pragy V3S. Ako brigádnik som cez leto vypomáhal na podobnej „pojazdnej dielni“ na JRD, možno aj táto slúži podobne, alebo je to len odstavený veterán, ktorý slúži ako príručný sklad.
Vnútro areálu okolo budov bývalej zlievarne vo mne vzbudzuje spomienky na časy, keď som chodil v mladosti brigádovať do sklárne, na strednom Slovensku. Tiež sa tam vlečkové koľaje predierali uličkou a nad hlavami boli podobné potrubia prechádzajúce z jednej budovy do druhej. Tam ale najzaujímavejšie bolo premostenie, teda zastrešený spojovací most. Ten bol tak vysoko, že pod ním mohli spokojne posúvať uzavreté železničné vagóny a jazdili pod ním veľké nákladné autá. V ňom sa z hlavnej výrobnej haly na malých vozíkoch ťahaných jedným človekom prevážalo brúsené sklo z baliarne do skladu na expedícii. V uličke smaltovne ma zarazila fasáda jednej z prevádzok. Jednalo sa o zákazkové stolárstvo „Interier Bobo“ a teda fasáda bola tomu prispôsobená. Celé priečelie bolo obložené veľkými vodeodolnými platňami z preglejky a prístrešok mal bočné steny z paliet. Naozaj sa teda venujú interiérom a aj exterierom z dreva. Zadné nádvorie bolo dosť veľké a plné áut. Ktoré čakali na opravu, alebo po oprave na svojho majiteľa. Toto zistenie mi potvrdila existencia viacerých autoservisov. Na tomto nádvorí boli pravdepodobne kedysi údržbárske dielne a garáže pre podnikové autá. Dnes sú tam malé prevádzky, v ktorých sa vyrábajú rôzne kovové spojky a iné drobnosti lisované z plechu a kovu. Tam som narazil aj na správcu tohoto niekedy dávno unikátneho závodu, ktorý mi aspoň čiastočne priblížil jeho históriu. Von z areálu som sa dostal inou cestou, ktorá viedla popri autoumyvárni a garáží pozdĺž spoločného betónového múra s ďalším kedysi prosperujúcim areálom ktorý patril podniku „Spoje“, ale o tom nabudúce.
Autor: Gilbert
Výzva k čitateľom:
Tento seriál pripravujeme aj na základe materiálov od našich čitateľov. A preto ak máte nejaké tipy a námety, alebo zaujímavé materiály, ktoré by nám pomohli k spracovaniu ďalších dielov tohto seriálu, pošlite nám ich e-mailom na redakcia@veterany.eu Už vopred Vám ďakujeme za spoluprácu.
Redakcia
Be the first to comment