Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 72: Figaro

BRATISLAVA – Ako som spomínal v článku Najstaršie pressburgské koľajnice, pozdĺž konskej železnice smerom na Trnavu a Sereď vznikali priemyselné objekty. Zatiaľ každý objekt, ktorý som spomínal už prakticky neexistuje, ak predsa, tak len torzo a to slúži úplne inému účelu. Koľajisko na Filiálke je bez nadchodu, bez priľahlých budov okrem staničnej, po Siemenske a Fož-Ferone zostali len prázdne plochy, prekladiská zívajú prázdnotou, priecestie je prakticky bez koľajníc, garáže sú zdevastované, z BZ-ky je ruina uprostred zberných surovín, mlyn Jedľa zmizol zo sveta.

Jediná fabrika, ktorá prosperuje a nebola zrovnaná so zemou je čokoládovňa, ktorá sa vryla do pamäti našich otcov a dedov ako socialistické Figaro, či predchodca “Štolverka”. Je známa tým, že v jej okolí je stále citiť vôňu čokolády. Bola postavená v tesnej blískosti železnice za objektom už neexistujúceho mlynu Jedľa smerom na Raču. Postavili ju v rokoch 1895-96 vtedy na zelenej lúke, ktorá sa rozprestierala medzi konskou železnicou a Račišdorfskou ulicou. Fungovala ako filiálka  “C.K. Rakúsko-uhorská dvorná továreň na výrobu čokolády bratia Stollwerkovci”. V prvých rokoch bolo postavených pri trati zopár budov do ktorých boli dovezené železnicou použité stroje z materského závodu z Kolína nad Rýnom. Po spustení výroby to bola na tú dobu najväčšia čokoládovňa v Rakúsko-Uhorsku a naozaj dobre prosperovala. Ako filiálka nemeckej značky “STOLLWERK” vyrábala predovšetkým kakao a typické  mliečne karamelky “štolverky”. Kakaové bôby boli dvážané pravdepodobne loďami do bratislavského prístavu a železnicou popri Novomestskom nádraží cez priecestie pred stanicou Blumentál ďalej cez Filiálne nádražie a cez priecestie pri benzínke BZ vlečkou do areálu čokoládovne. Neskoršie sa zrejme dovoz realizoval len vlakom, keď bolo vytvorené železničné spojenie s Hlavnou bratislavskou stanicou. Postupom času boli zavedené čokoládové bombóny. Nakoľko dopyt po týchto produktoch rástol, tak Stollwerkovci postupne rozširovali areál stavali ďalšie budovy do ktorých situovali nové prevádzky. Najväčšie rozširovanie začalo počnúc rokom 1904. Areál sa postupne roztiahol až k Račianskej ulici pozdĺž ktorej bola postavená najväčšia výrobná hala, ktorá bola a je trojposchodová a funguje dodnes. Jej priečelie je ale značne zmenené. Smerom na Raču k nej bola vybudovaná ešte jedna dvojposchodová budova industriálnych tvarov.

V novom XX-tom storočí hlavným produktom bola “zlatá čokokláda” v štyroch hlavných druhoch a to: horká, kávová, mliečna a várová. Čo sa týka zamestnancov prevažne to boli ženy. Najskôr v roku 1896 ich bolo okolo 100, potom 200, neskoršie sa počet zvýšil až na 900. V roku 1924 sa počet ustálil na 600. Vždy asi polovica zamestnancov boli Slováci, čo sa nedá povedať o úradníkoch, ktorých bolo 40 až 50. Slováci však boli výnimkov. Spomínaný rok 1924 prezentuje medzi úradníkmi troch Slovákov a jedného Čecha. Drtivá väčšina boli Maďari, či Nemci. Vrcholným rokom prosperity bol rok 1927 s počtom zamestnancov 1800, potom prišla hospodárska kríza a počet sa prepadol na 300. Neboli kakaové bôby, nebolo dostatok mlieka a tento stav sa nezlepšil ani za vojny. Stollwerkovci sa preorientovali na spracovanie ovocia na džemy a lekváre. Dokonca  konkurovali vtedajším včelárom a vyrábali med, ktorý nebol síce pravý včelí, ale jeho priemyselná výroba bola zisková. Dodnes si my doma sami robíme púpavový med z púpav v záhrade, ktorý je rovnako dobrý ako pravý včelí.

Po II. Svetovej vojne si chceli výrobné zariadenia čokoládovne naši osloboditelia previezť domov do Ruska, keďže Stollwerkovci boli Nemci. Našťastie sa tak nestalo a čokoládovňa ako tak fungovala až do prevratu v roku 1948. Podobne ako u predošlej Siemensky, FOŽ-ke a Jedle bola “Štolverka” znárodnená a včlenená do “Národného podniku Československé čokoládovne Modřany závod Firaro Bratislava”. Keďže Figaro bolo naozaj svetové logo /čokoládovňa používala stále logo Figaro, no od roku 1958 zmenila názov na Figaro, národný podnik, Bratislava/ a Figaro bolo výkladnou skriňou československého cukrovinkárstva, tak sa za bývalého režimu do sieti fabrík Figaro investovali veľké peniaze, čo bolo následkom toho, že odbyt cukroviniek stále stúpal nielen v socialistickom bloku, ale aj za železnou oponou a dokonca na iných kontinentoch. V ponuke bolo až  80 druhov cukroviniek a samozrejme aj veľké množstvo cukrárskych polotovarov kakaových, čokoládových aj nečokoládových. Osobne som vždy zbožňoval arašidy v cukre ako vynikajúcu chrumkavú sladkosť za študenskú cenu a nezabudnuteľné boli žuvačky “PEDRO”.  Výrobky z Figara sa exportovali teda nielen po celej Európe, ale aj do sveta na iné kontinenty.

Bratislavské Figaro bolo modernizované viackrát v 50-tych, potom v 60-tych rokoch a ostatná socialistická modernizácia končila v roku 1985. Ešte v období rozvoja priemyslu majitelia tovární budovali pre svojich zamestnancov sociálne zázemie. Budovali robotnícke kolónie, kde robotníci bývali, budovali kúpele, prispievali na školstvo a kultúru. Bratia Stollwerkovci pre svojich zamestnancov postavili malý obytný komplex, ktorý bol na okraji areálu čokoládovne na Račianskej a pri dnešnej Riazanskej ulici. V ďalšom komunistickom režime boli tieto budovy vždy udržiavané až do momentu, ked už nestačili hygienickým podmienkam socialistického bývania. Figarovská kolónia pozostávala z činžovného pavlačového domu v tvare štvorca z roku 1907 na Riazanskej ulici a dvoch poschodových domov Apollonia a Fanny na Račianskej ulici. Tieto boli zbúrané pri modernizácii Figara v 80-tich rokoch. Dvojposchodová budova vedľa hlavnej výrobnej haly bola prestavaná tak, aby priečelia obidvoch budov splynuli v jednu dvojnásobne veľkú výrobnú halu. Dnes vedľa dvojitej haly stojí výšková administratívna budova a na mieste pôvodnej kolónie sú panelákové bytovky. Bývalý režim mal tiež svoje muchy nie vždy boli na prospech veci. Pri objekte Figara sa areál rozširoval, prestavoval, no nebol zrovnaný so zemou, čo mi pripadá správne. Nie vždy boli zharmonizované staré budovy s novými, ale stále plnia svoj účel. V neprospech tej doby hovorí ale zbúranie pôvodného obytného komplexu so svojskou čiastočne industriálnou architektúrou. Naši predkovia sa snažili vždy všetky budovy postaviť v jednotnom príjemnom štýle. Je ale chválihodné, že tam stoja nové a využité budovy.

Podobne ako ostatné štátne podniky, tak aj Figaro v Bratislave bolo po roku 1989 sprivatizované. Túto čokoládovňu kúpil cukrovinkársky a kávovinársky konglomerát Jacobs Suchard. Tento síce modernizoval tiež, no asi to nebolo to čo očakával, preto neskoršie bola táto starodávna čokoládovňa prichýlená pod krídla inej značky Kraft. Terajší majitelia, u ktorých absentuje slovenský naturel, si uvedomujú tradície a váženie si industriálneho dedičstva, tieto im nedovolia likvidovať to čo vybudovali generácie pred nimi. Prejavuje sa to v tom, že čokoládovňa sa stále hrdí logom “Figaro” a produkuje chutné cukrovinky. Keďže títo ľudia sú obchodníci tak vedia, že značka a kvalita sú najvyššie méty, vedia, že značka Figaro teda nesmie zmiznúť zo scény. Vedia, že odbúraním tradícií a zavrhnutím minulosti sa predaj akýchkoľvek výrobkov nezvýši. V opačnom prípade by sa síce tovar predával, no bolo by to pod cenu a nedôvera kupujúcich by rástla úmerne s počtom nekvalitných výrobkov.

Autor: Gilbert

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.