LEDNICKÉ ROVNE – Výstava historických vozidiel, ukážka činnosti Múzea chemického vojska, či scénka zásahu záchrannej služby k privolanej nehode. Prvá augustová sobota sa v areáli reštaurácie HuntyFish niesla v znamená spomienok na roky minulé. A hoci tam pri tejto príležitosti nebol vypravený žiadny zážitkový vlak, naša redakcia bola aj napriek tomu pri tom.
V predošlých návratoch sme naznačili, že sa do sklárskej obce Lednické Rovne ešte vrátime. Tentokrát to však nebolo kvôli železničnej nostalgii, ale na tradičný zraz veteránov, ktorý rozhodne stoji za vašu návštevu. Aby sme ale neboli odkázaní na sporadickú prímestskú autobusovú dopravu, po príchode do Trenčianskej Teplej sme presadli do osobitného motorového vozidla, ktoré by sa už tiež dalo zaradiť medzi youngtimery. Pohodlná jazda nám ubehla ako voda a krátko po ôsmej hodine sme dorazili na miesto určenia. Vystúpili sme z auta a pustili sa do prehliadky areálu. No keďže tu zatiaľ nebolo veľa účastníkov, pozreli sme najprv miestnu farmu s Jeleňom Sika Dybowským, Muflónom Lesným, či Danielom Škvrnitým. V neďalekom rybníku sa určite nachádzali aj nejaké žaby, ktoré sa z taktických dôvodov skryli pred objektívom fotoaparátu.
Keď sme sa po niekoľkých minútach vrátili na priľahlé parkovisko, začalo sa postupne zapĺňať historickými vozidlami rôznych značiek a rokov výroby. Spolu s nimi začali v početnej skupine prichádzať aj rodiny s deťmi a mladé zaľúbené páry, ku ktorým sa tu i tam pridalo aj zopár dopravných nadšencov. Vonku ako na potvoru bolo aj nebolo teplo, a tak sme nevedeli odhadnúť, či si máme, alebo nemáme nechať na sebe teplé oblečenie. Raz nám stačilo tričko, či košeľa s krátkym rukávom, inokedy by sme zniesli aj sveter. No hoci sa slnko na oblohe ukazovalo v nepravidelných intervaloch, našťastie na nás nepadla ani kvapka.
Okrem historických Trabantov a Škodoviek sa tu prezentovali aj vozidlá Národnej bezpečnosti, Požiarna ochrana a viacero youngtimrov, ktoré dokumentovali vývoj automobilizmu v rokoch nie tak dávno minulých. Medzi unikáty výstavy môžeme zaradiť dobový karaván z povojnového obdobia, ktorý sa takýchto akcií zúčastňuje len sporadicky. Škoda len, že niektorí majitelia ako na potvoru odstavili svoje vozidlá až tesne k plotu a my sme nemohli poriadne zdokumentovať ich zadné čelá.
Múzeum chemického vojska sa prezentovalo malou výstavou vojenskej historickej techniky a o kúsok ďalej si bolo možné pripomenúť kempovanie v časoch socializmu.
Jednoduché stany, kempingové stoly so stoličkami, plechové riady, konzervy s lančmítom, či paštétami, propán-butánový varič, medený kotlík na varenie gulášu, spacák, deka, starý Trabant a motocykel. Aj takto si mnohí z vás pamätajú dovolenky pri mori, či na susednom Balatone. V minulosti úplne bežná vec, dnes takmer nepredstaviteľná záležitosť. Na zamorenom území ale bez plynovej masky ani na krok.
Nuž a ako by to bolo keby ste si od šarmantných dievčat nemohli zakúpiť čapované pivo, kofolu, napolitánky, chipsy a ďalšie pochutiny. Škoda len, že si tam ako na potvoru nebolo možné pochutnať aj na čerstvých rybách. Nuž čo si organizátori objednali, to mali. Chrumkavá klobása vám však lososa, či pstruha nikdy nenahradí. 🙂 A keďže išlo o retro podujatie, z reproduktorov sa ozývali výhradne socialistické hity. „Súdruh tajomník stranník a niečo západného by sa náhou na platniach nenašlo?“
Tridsať minút pred dvanástou hodinou sa historické automobily a motocykle na pokyn organizátora začali pomaly zoraďovať na príjazdovej ceste, odkiaľ sa následne vybrali na okružnú spanilú jazdu Považím s krátkou zastávkou pri Klobušickom kaštieli. „Súdruh vedúci, dočkajte ma, kým to nenafotím.“ 😀
Neváhali sme ani minútu, nasadli do nášho auta a vybrali sa za konvojom veteránov. No zatiaľ čo si majitelia dobových vozidiel museli dávať pozor na to, aby sa po ceste nikde nestratili, my sme si mohli dopriať v skutku pohodovú jazdu. „Vy ste nešli podľa mapy! Vy ste nešli podľa mapy!“ „A na čo nám je taká mapa, keď sme po ceste narazili na nezakreslenú krčmu?“ 😆 No hoci sme do areálu zámku prišli včas, nikto z návštevníkov nevedel, čo sa tam vlastne bude diať. Isté bolo len to, že pre účastníkov akcie bolo pripravené malé občerstvenie.
Než sme sa z toho všetkého ako tak vysomárili, jednotlivé posádky sa už ako na potvoru pripravovali na odjazd. „Prepáčte súdruh organizátor za moju trúfalosť, ale ďalej sa ide kam?“
Na spiatočnej ceste sme sa ešte zastavili na obed v miestnej reštaurácii v Pruskom a potom hor sa späť na Lednické Rovne. Mohlo by sa zdať, že to najlepšie z akcie už bolo dávno v susednom chotári, no opak bol pravdou. Postaral sa o to personál zo Štátnej nemocnice psychiatrickej v pražských Bohuniciach, ktorý v spolupráci s Klubom historickej polície pripravil v skutku netradičnú retro scénku. Dalo sa preto očakávať, že záujem návštevníkov bude naozaj veľký. „Uhnite nabok s tou kamerou, kvôli ván nič nevidím.“ 😀
Hlavným aktérom bol vodič osobného auta, ktorý rýchlosťou blesku utekal pred príslušníkmi Verejnej bezpečnosti. Čo čert nechcel, narazil pri tom do smetnej nádoby a stratil vedomie. Nádoba sa prekotila na zem a smeti sa nekoordinovane kotúľali po ceste.
Keďže prítomným príslušnom sa vodiča nepodarilo dostať do bdelého stavu, museli byť na pomoc privolaní aj záchranári na historickom automobile TAZ 1203. Ukázalo sa však, že lekársky personál si s pacientom z počiatku nevedel rady. Na pokyn hlavného lekára bol ale preložený na nosidlá a dostal kyslíkovú masku. „Trochu rýchlejšie s tými nosidlami. Inak nám tu pacient exne.“ 😆
A keď to už naozaj nikto nečakal, po príjazdovej ceste sa blýžilo historické BMW červenej farby z ktorého sa zrazu vyrútila usmiata sestrička s „frňákom“. „Prepáčte, že meškám, ale bola som po nočnej,“ ospravedlnila sa prítomným účastníkom. Sťaby balerína pribehla k pacientovi a zisťovala čo sa deje. Ten síce z počiatku protestoval a vravel, že je vodič formuly 1, no lekár ho veľmi rýchlo zahriakol, aby bol ticho. „Ty mlč, máš byť predsa v bezvedomí.“ 😆
Nemohli sme ale tušiť, že najkomplikovanejšou časťou zásahu lekárov bude nakladanie pacienta do sanitky. Boli pri tom až tak neobratní, že sa im nosidlá takmer nezmestili do sanitky. Myksľovali s nimi sem a tam až to pacienta takmer hodilo o strop auta. Nebojte sa, všetko je v najlepšom poriadku. Ako nám totiž povedala sestrička v typickom modrom plášti, také ako tento zásah je aj celé slovenské zdravotníctvo. 😀 Prítomným príslušníkom ešte odkázala, že im síce pošle následnú správu z nemocnice, no pacient to s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak neprežije. 😆 Nasadla do sanitky a než sme sa spamätali, bola už dávno preč.
Vyvrcholením podujatia bolo vyhlasovanie víťazov jednotlivých kategórii a tombola o hodnotné ceny medzi ktorými nechýbali ani hrable, prázdny kanister na benzín, model automobilového veteránu, bomboniéra, súprava pohárov, kvalitné víno a ďalšie zaujímavé veci. Pri jej žrebovaní sa naplno ukázalo, že viacerí účastníci mali viac šťastia ako umu. Deti niektorých veteranistov totiž chodili po ceny ako na hodiny klavíra. 🙂 Nevadí. Pokiaľ sa nikto nesťažoval, tak je všetko v absolútnom poriadku. Jedinou otázkou preto ostáva či sa im veľké hrable zmestili do auta. 😈
Definitívnou bodkou za veteránskou akciou boli jazdy na detskej trojkolke cez prekážky. No hoci boli pôvodne určené tím najmenším, s plným nasadením si ich vyskúšalo aj mnoho dospelých. Ako inak. Pre pamätnú medailu boli ochotní spraviť naozaj čokoľvek. Jedinou podmienkou je, aby s nimi ich dvojkolesový priateľ úzko spolupracoval.
Po skončení podujatia sme síce chceli na miestnom cintoríne vzdať hold našim zosnulým blízkym, no počasie s nami ako na truc prestalo spolupracovať. Počas niekoľkých minút sa zrazu spustila poriadna búrka a po ceste sa začala liať veľká voda. Kto mohol, prebehol do svojho auta a kto nie, schoval sa pod strechu reštaurácie. Ach jaj. Toľká smola. My sme na tom boli ešte dobre, ale čo tie sporo odeté slečny, ktoré si so sebou nič iné na seba nezobrali? Absolútne nič. Pozreli si výstavu retro bábik a iných dobových artefaktov.
S ťažkým srdcom sme preto s okamžitou platnosťou zmenili naše plány a vydali sa na spiatočnú cestu. V aute bolo pomerne teplo, a tak sme sa stihli včas usušiť. No keď sme sa v dostatočnej miere vzdialili od Lednických Rovní, po daždi zrazu nebolo ani stopy. V Trenčianskej Teplej to síce vyzeralo všelijako, no prípadný lejak by nás už nezastihol.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment