ADAMOVSKÉ JAZERÁ – Ak ste si doteraz mysleli, že mapovanie veteránskych akcií nám dalo poriadne zabrať, nasledujúce podujatie naplno preverilo naše turistické zdatnosti. Ak totiž neprídu veterány do redakcie, musí prísť redakcia za veteránmi.
Posledná júlová sobota vyzerala na prvý pohľad ako každá iná. Väčšina ľudí bola na dovolenke, alebo využila pekné počasie na výlet do prírody, či oddych na kúpalisku. Aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá, tentokrát sme na tom boli veľmi podobne. Po dlhšom čase sme sa totiž opätovne vybrali na tradičný zraz veteránov pri Adamovských jazerách, ktoré ponúkajú viacero možností na oddych i aktívnu rekreáciu. Naše putovanie začínalo jazdou poschodovým vlakom do Kútov, odkiaľ sme pokračovali nadväzným spojom smerujúcim do Skalice. Dlho sme si v ňom ale neposedeli, lebo pohodlnú cestu „Bagetou“ sme ukončili už na zastávke Gbely. Ak by sme totiž vystúpili až priamo v obci, čakal by nás peší presun po Naftárskej ulici so značne frekventovanou premávkou. Nenápadná zastávka s nákladiskom pri miestnej časti Farské nám našťastie dávala nádej na pokojnejšiu cestu. Spočiatku sme síce putovali tajuplnou lesnou cestou, no nakoniec sa pred nami predsa len objavila asfaltová cyklotrasa. Netrvalo dlho a po prejdení železničného priecestia a krátkej zastávke pri informačnej tabuli o okolitej prírode a lavičkami na oddych, sme tu i tam stretli zopár cyklistov a rodín s deťmi, ktoré putovali na pre nás neznáme miesto určenia. Aj keď to síce bola pohodlná cesta, sandále na nohách a zhruba hodinová pešia túra nám dali poriadne zabrať. Na hlavnej ceste sa v blízkosti odbočky na Adamovské jazerá nachádza aj autobusová zastávka, no využitie autobusovej dopravy by vzhľadom na rozsah jej premávky bolo viac ako kontraproduktívne.
Zruba o pol deviatej sme konečne dorazili do cieľa. Odbočili sme na priľahlé parkovisko, odpili si z minerálnej vody a pustili sa do mapovania historickej techniky. Keďže vozidiel tu spočiatku nebolo veľa, ich dokumentácia nám išla pomerne hladko.
Situácia sa ale začala meniť, keď na odstavnú plochu postupne začali prichádzať ďalší účastníci. Časom ich bolo dokonca až toľko, že sa tam takmer ani nepomestili. Najväčšie zastúpenie tu mali nepochybne automobilové veterány, no na tradičnej akcii sa v početnej miere prezentovali aj majitelia dvojkolesových tátošov.
Ukázalo sa však, že na obľúbenom podujatí sme neboli jediní nadšenci z radov laickej verejnosti. Postupom času sa tu totiž objavilo viacero rodín s deťmi, mladých zaľúbencov i jednotlivcov, ktorí sem prišli obdivovať zúčastnenú techniku. Chodili pomedzi vozidlá, kochali sa nablýskanou technikou a fotili ako o život. Boli ale aj takí, ktorí si robili selfie a spoločné fotky do rodinného albumu. Úsmev prosím, fotím. 🙂
No zatiaľ čo sme v plnej poľnej dokumentovali atmosféru podujatia, pri prezentácií účastníkov sa začala tvoriť poriadna rada. Veru tak. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. 😉 Pre každého veteránistu bol po uhradení štartovného pripravený lístok na obed, pamätný odznak a mapka spanilej jazdy. O kúsok ďalej sa nachádzalo viacero stánkov s občerstvením pre veteránistov i širokú verejnosť z ktorých sa ozývalo české Rádio Impuls.
Nuž a ako by to bolo, keby si účastníci nespravili spoločnú fotku na pamiatku. Inak by im totiž ich nežnejšie polovičky neverili, že v Adamove aj reálne boli. 😀
Krátko pred 10-tou hodinou sa jednotlivé vozidlá postupne začali zaraďovať na príjazdovú cestu spájajúcu Adamovské jazerá s Baťovým kanálom a hlavnou cestou, aby sa vydali na okružnú jazdu slovensko-českým pohraničím s piatimi prejazdovými kontrolami. Prvá etapa viedla cez Kopčany, Holíč, Radimov, Unín, Štefanov, Letničie a Petrovú Ves do Gbiel, odkiaľ sa účastníci po obednej prestávke cez Smolinské, Stráže nad Myjavou, Čáry a Kúty vrátili späť na Adamovské jazerá.
No skôr ako sa jednotliví účastníci vydali na trať, spolumoderátor podujatia postupne predstavoval jednotlivé vozidlá. Ukázalo sa však, že v niektorých prípadoch v tom mal celkom slušný hokej, lebo pri viacerých veteránoch mu museli pomôcť aj členovia jednotlivých posádok. „To je štyrkvalt, alebo päťkvalt? 😀 „
Po odjazde veteránov bolo v areáli celkom pusto. Na slniečku sa vyhrievali len dvaja zábudlivci, ktorí sa o dobrých pár minút neskôr zázračne zobudili a rýchlim tempom sa vydali kamsi do neznáma. Na tráve sa opaľovali mladé slečny s pekne tvarovanými pohoriami a rôznofarebnými plavkami. O pár metrov ďalej zase na svoju korisť čakalo zopár rybárov, ktorí po celý čas medzi sebou neprehovorili ani slovo. Nuž nenahodíš, neulovíš. 😀 No po početnej skupine návštevníkov, ktorá sa tam objavila ako blesk z čistého neba, zrazu nebolo ani chýru, ani slychu. Vyparili sa ako para a neostala po nich ani stopa.
O niečo ďalej sme natrafili na nenápadnú turistickú rozhľadňu ponúkajúcu nádherné výhľady na okolitú krajinu. Pod ňou sa nachádza útulný altánok, v ktorom sa môžete ukryť pred nepriaznivým počasím a pochutnať si na občerstvení z domácich zásob. A ak ste pohostinní, isto sa podelíte aj s prítomnými muchami, ktoré vás tu i tam otravujú svojim tichým bzukotom.
Za normálnych okolností by sme tam hádam ostali aj do popoludňajších hodín, no vzhľadom k tomu, že organizátor podujatia o ďalšom programe vôbec neinformoval a na oblohe sa začali objavovať čierne mraky, vydali sme sa radšej na ústup. Lesnou cyklotrasou sme pomaly kráčali v ústrety pravidelnému vlaku a naše nohy dostali opätovne poriadne zabrať. No ako jeden z našich národných dejateľov povedal – Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí. 😉 Aby to ale nebolo až také jednoduché, „Bageta“ nám ako na potvoru odišla rovno pred nosom. Doplnili sme si preto potrebné tekutiny, ľahli si do trávy a v polobdelom móde čakali na ďalší spoj. Počasie s nami ale na rozdiel od vlaku našťastie po celý čas spolupracovalo. Inak by sme totiž boli zmoknutí ako kura a vodu si museli vylievať z tenisiek i boxeriek.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment