MÝTNE LUDANY – Začiatok letných prázdnin patril nie len obľúbeným tankovým dňom v Trenčianskych Stankovciach, ale aj tradičnému zrazu historických vozidiel v nenápadnej dedinke neďaleko Levíc. Kto by si však myslel, že išlo o komorné podujatie vidieckeho charakteru, bol jednoducho na omyle. Ak sa dá totiž dohromady partia zanietených nadšencov na čele so starostom obce, parádna akcia je rázom na svete.
Ako to už býva zvykom, na väčšinu podujatí sa presúvame ekologickou železničnou dopravou. Inak tomu nebolo ani v prípade tejto akcie, keď sme zavčas rána nasadli do pravidelného rýchlika do Banskej Bystrice. Čo čert nechcel, počas cesty nastali nečakané komplikácie. Cestovný lístok sme si z taktických dôvodov síce zakúpili deň pretým, no ako na potvoru odpočíval doma v pokoji. Vďaka ústretovosti sprievodcu a pomoci ostatných spolucestujúcich ale bola jadrová katastrofa nakoniec zažehnaná. 😀 Oveľa väčšie starosti nám tak robilo zvyšujúce sa meškanie, ktoré mohlo výrazne ovplyvniť ďalší vývoj nášho výletu. V okresnom meste Levice sme totiž voľky-nevoľky museli presadnúť do nadväzného autobusu, ktorý do okolitých dedín jazdí iba raz za uhorský rok. Aby sme od stresu nezjedli výpravcu, dali sme sa do reči s príjemnou mladou slečnou s dlhšími hnedými vlasmi a usmiatymi očami. Keby sme si ale na od nej nezabudli vypýtať kontaktné údaje, možno by niektorú z nasledujúcich reportáži písala práve ona. 😉 Vodič prímestského autobusu našťastie na zmeškaný rýchlik počkal, a tak sme spolu s ďalšími cestovateľmi nemuseli ďalej pokračovať v jazde peším presunom v smere jazdy danej linky. 😀
Ani sme sa nenazdali a boli sme v cieli našej cesty. Vystúpili sme z modrého autobusu a pomalým tempom sa presúvali k miestnemu futbalovému ihrisku. Nie, že by sme v tomto horúcom dni chceli aktívne športovať a nedaj Boh ešte aj utekať za loptou, no inak by sme sa na miesto určenia nedostali. Prešli sme okolo súkromného mlyna a boli sme v centre diania. Ešte sme ani poriadne nevkročili do areálu podujatia a na rozľahlej trávnatej ploche nás už netrpezlivo očakávala prvá várka historickej techniky.
Neváhali sme ani sekundu a ako správny reportéri sme sa pustili do mapovania podujatia. No ešte sme ani poriadne nenafotili jedno vozidlo a už tam pribudli tri ďalšie. 🙂 Aj keď na prvý pohľad možno všetko nešlo podľa redakčného plánu, o pekné fotky rozhodne nebude núdza. Na tomto zraze sa totiž prezentovali osobné i úžitkové automobily rôznych rokov výroby. Veď napokon posúďte samy.
Na svoje si však prišli aj nadšenci historických motocyklov, ktorí tu mohli obdivovať veľké množstvo dvojkolesových tátošov prevažne československej produkcie medzi ktorými nechýbala ani „konopnice“ z legendárnej trilógie Slnko, seno.
Pre skutočných fajnšmekrov si organizátori pripravili malú výstavu historických traktorov, strojov a motorov. Ak ste preto náhodou počas dňa počuli niekoho záhadne poprdkávať, nemuselo to byť len od fazule, ale od sedenia na jednom z poľnohospodárskych strojov, ktorý na špeciálnej plošine vozil malých i veľkých slovensky i maďarsky hovoriacich návštevníkov. Jazdím na traktore sem a tam, jazdím na traktore sem a tam. Jazdím na traktore, na traktore, jazdím na traktore sem a tam. 😀
Veľkým ťahákom podujatia mali byť okružné jazdy historickým autobusom Škoda 706 RTO s prívesom do centra Levíc a späť, ktoré by boli veľkou lahôdkou pre oko i dušu. No človek mieni, diabol mení. Legendárna „uhorka“ s krídlovými dverami totiž z priestorových dôvodov prišla bez prívesu, a tak sme si museli hodnú chvíľu vystáť v rade. Počet osôb bol obmedzený len na sediacich pasažierov a mladá dáma s D-čkovým poprsím v bielom tričku mala samozrejme prednosť. 😆 Ešte sme sa ani poriadne nestihli ohriať na sedadle a už sme v plnej poľnej vyrazili do boja. Napriek pôvodným plánom sme však neskončili v centre okresného mesta, ale na jeho samom okraji. Otočili sme sa na rázcestí a vrátili sa späť do „rodnej obce“. Najväčším problémom však nebola ponúkaná kapacita, či zmenená trasa, ale obmedzený počet spojov tejto tzv. kyvadlovej dopravy. Vodič retrobusu sa totiž akýmsi nedopatrením prisľúbil na dve podujatia a tak sa po štyroch kolách sťaby víchor presunul do Pukanca na ďalšiu akciu.
Symbolickým vyvrcholením podujatia bola jazda cca štyridsiatich automobilov k pamätníku Maršala Malinovského, ktorý poskytuje malebný výhľad na všetky svetové strany. Keďže naša redakcia nie je motorizovaná, využili sme odvoz staručkým Trabantom v atypických farbách s motívom Káčera Donalda a nápisom Osivársky expres. Síce nás to triaslo odpredu dozadu a po vystúpení z auta sme vyzerali ako vytrasené bystrice, no jazda DDR vozidlom stála skutočne za to.
Najväčšou výzvou však bolo zdolať niekoľko desiatok schodov, ktoré nás vyniesli až na samotný vrchol pamätníka, z ktorého bolo vidno naozaj široko-ďaleko ba dokonca oveľa ďalej. Ešte zopár záberov na okolitú krajinu, vozidlá a miniatúrnych človiečikov pod nami a rýchlo späť do osobitného motorového vozidla, ktoré nás zaviezlo späť do centra diania.
Koho už od toľkého chodenia pomedzi veterány boleli nohy, mohol si sadnúť na jednu z voľných lavičiek a započúvať sa do speváckeho vystúpenia miestneho DJ, ktorý počas celého dňa spieval známe i menej známe slovenské i maďarské šlágre. „Ludany ste slnko v sieti, šalalala, šalalala, Ludany ste čarovné.“ 😀
Organizátori však nezabudli ani tých, ktorým už horúce počasie vyrabovalo žalúdky. A keďže s prázdnym bruchom a vyschnutým hrdlom sa dokumentovať nedá, od starej techniky sme sa presunuli k moderným stánkom so všakovakými dobrotami – od zemiakových placiek cez cukrovú vatu, hot-dogy, nanuky, klobásy, gofry až po domáce langoše a perky. Najväčšou lahôdkou však boli pravé a nefalšované domáce párance, ktoré priamo pred našimi očami pripravovali šikovné gazdinky z Pukanca. V ponuke boli na sladko – s cukrom a tvarom, i na slano – so zemiakmi v šupke, oravskou slaninkou a cibuľkou. Mňam. A keďže hlad je preoblečený smäd, v nápojovom lístku bolo aj čapované pivo, káva a kofola.
Aj keď Slnko ešte neodpískalo záverečnú, cca o 15:30 prišlo na rad slávnostné vyhodnotenie podujatia. Medzi ocenenými však neboli len majitelia jednotlivých vozidiel, ale aj my obyčajní smrteľníci, ktorí sme si od rána mohli zakúpiť rôznofarebné lístky do tomboly s číslom podľa vlastného výberu. Ako inak aj tento raz sa na nás opäť usmialo šťastie a nevyhrali sme. Hlavnú cenu v podobe Babety by sme totiž do vagóna len tak ľahko nedostali. 😆 Mená všetkých ocenených nie sú dôležité. Hlavné je, že každý z účastníkov si odniesol domov pekný pohár a medailu na krku.
Boli by sme tam ostali hádam aj dlhšie, no majitelia jednotlivých vozidiel sa postupne začali zberať na odchod. A keďže prímestský autobus je nedostatkovým artiklom, neostávalo nám nič iné ako prijať ponuku jedného z vodičov a na červenom kabriolete sa vydať na spiatočnú jazdu do Levíc. „Severní vítr je krutý, počítej lásko má, s tím…“
Zvyšný čas do odchodu vlaku sme si krátili oddychovaním na lavičke v miestnom parku. Čo čert nechcel, rýchlik meškal a tak sme sa vrátili domov s patričným meškaním. Našťastie nebolo tak veľké, aby sme sa nasledujúci víkend Tatranský oldtimer premeškali. Ale o tom, potom, inokedy.
Autor: Jaroslav Filo
Atmosféra podujatia:
Automobilové veterány:
Historické motocykle:
Staré motory:
Traktory a stroje:
Be the first to comment