Návraty: S “Krabicou” do Jasovskej jaskyne

PICT0952KOŠICE- Sychravé ráno na košickej hlavnej stanici. Vlaky prichádzajú, odchádzajú, či už rýchliky na Bratislavu alebo osobáky do Lipian, do Čiernej nad Tisou, či do Turne nad Bodvou. Zrazu „plechová Anča“ (ako istí železniční škriatkovia radi nazývajú hlásateľku vlakov, ktorá hlási vlaky na väčšine slovenských a aj v niektorých českých staniciach) zahlási: „Mimoriadny osobný vlak smer Moldava nad Bovou, pravidelný odchod 8 hodín, desať minút, stojí pri nástupišti tri, koľaj jeden“ A niečo v podobnom duchu svietilo aj na informačnej tabuli. Bol tam síce MOs (Mimoriadný Osobný vlak), dopravca MDC, lenže tá Moldava akosi železničným fanúšikom pichala do očí. Tí, ktorí tušili, o čo ide (vrátane mňa), vedeli, že vláčik ide ďalej, až na trať do Jasova a Medzeva, kam osobné vlaky už viac ako dvanásť rokov nepremávajú.

PICT0940
Napriek tomu, že mimoriadny osobák mal namierené až do Medzeva, hlásili a písali len do Moldavy

A keďže dopravcom bola Košická detská historická železnica, ktorá je cez niektoré (vedúce) osoby prepojená aj s Klubom historických koľajových vozidiel, pri nástupišti som očakával okrem „motorky“ radu 810 aj známu súpravu „Hurvínkov“, teda Ľubku+prívešák+Magdu. Lenže dnes tam na cestujúcich čakala len „Krabica“ 810.626-6. Zrejme sa na tento výlet prihlásilo málo cestujúcich, tak dali len „motorku“. V ceste do Jasova to nám však nijako nezabránilo, a nebránilo ani počasie, ktoré v ten deň výletom veľmi neprialo, s menšími prestávkami stále viac-menej pršalo.

Onedlho sme sa vydali na cestu. Opustili sme Košice (aj s predmestím) a prešli sme stanicami Barca, Haniska pri Košiciach, Veľká Ida, Cestice, Čečejovce, Mokrance a zastavili sme sa až v Moldave, kde sme nabrali pár cestujúcich. Potom sme sa vydali ďalej, no po malej chvíli sme museli spomaliť. V ceste nám stála zastávka Moldava nad Bodvou mesto, ktorú v tomto roku povýšili na stanicu. Čo stanicu – hneď na prestupný terminál. Práve sem má byť od decembra skrátený pravidelný osobný z Košíc, ktorý v súčasnosti premáva do Turne nad Bodvou. Vzhľadom k plánovanej prevádzke tram-trainov, čiže vlakoelektričiek, má sem byť dotiahnuté trolejové vedenie z Hanisky. Pri tejto príležitosti sa ozvali aktivisti, ktorí bojovali za obnovenie dopravy až do Medzeva, žiaľ, ich hlasy (ako sa na našu „skvelú“ vládu patrí) neboli vypočuté.

PICT0956
Prestávka v Moldave, kam onedlho budú skrátené pravidelné osobáky – hoci nie sem, ale o kúsok ďalej do stanice Moldava- mesto.

Pre náš vlak to však, našťastie neplatilo. Terminál-neterminál, pokračoval cez zastávku Debraď do Jasova, kde ešte pred stanicou, na moste pri známej Jasovskej jaskyni vyložil väčšinu cestujúcich. Ostatní šli buď až na stanicu (ako ja), alebo až do Medzeva. Potom sa vlak vrátil na improvizovanú zastávku „Jasov-jaskyňa“.

Medzitým sa spomínaná väčšina osadenstva vybrala na návštevu spomínanej jaskyne. Ja som nešiel, nakoľko som bol už minule. Mohol som ľutovať. Podľa slov Ľubomíra Lehotského, vedúceho našej výpravy tam bolo množstvo netopierov, niektoré z nich bol dokonca „na dosah“ ruky. Dotyku však údajne zabránili dve okolnosti: prvou, menej vážnou bola krátka Ľubova ruka a tou druhou, oveľa vážnejšou vysoká pokuta, nakoľko všetky netopiere sú u nás zákonom chránené. Teda, milé deti, ak stretnete netopiera, nechytajte ho za nohy a netrieskajte s ním o stenu, kričiac „Batman, Batman!“, ako to robil Malý Mirko. Vaši rodičia by sa nedoplatili.

Dážď však ani po návrate časti našej výpravy neustal. Ak by bol s nami Josef Kemr, určite by to okomentoval svojou slávnou hláškou z filmu Na samotě u lesa – Chčije a chčije. Vtedajšie počasie to tá hláška dokonale vystihovala. No a nakoľko bola blízka reštaurácia zavretá, lebo v ten deň bola rezervované pre nejakú akciu, museli sme moknúť. A tak sa niektorí radšej šli schovať do „Krabice“. Tam sa členovia KHKV a KDHŽ celkom živo zabávali. Zároveň sa tam aj riešila bojová úloha, akútna podpora projektu obnovy depa KDHŽ, nakoľko ten po niekoľkých týždňoch spadol asi na piate miesto a hrozilo mu vypadnutie (podporených totiž bude len päť projektov z danej kategórie i regiónu) Ľubo preto zmobilizoval každého prišelca a musím sa priznať, že som tým „bombardoval“ aj Bratislavu. (Chlapci z redakcie tohto portálu vedia, ako ;-D)

PICT0945
Upršaný príchod do cieľa našej cesty, Jasova

Priblížilo sa popoludnie a s ním aj čas presunu na stanicu. Počkali sme na ostatných a potom sa „Krabica“ presunula z improvizovanej zastávky asi o kilometer ďalej do ŽST Jasov, odkiaľ sme sa presunuli k Jasovskému kláštoru. Podobne ako jaskyňa, aj podkrovie tejto sakrálnej stavby si netopiere vybrali ako svoje obydlie. Našťastie rehoľníci z radu premonštrátov s nimi celkom vychádzajú. Bodaj by nie, veď podľa slov rehoľníka, ktorý nás kláštorom sprevádzal, tam bývajú iba traja.

Kláštor momentálne rekonštruujú a podľa toho tiež vyzerá. Steny chrámu vyzerali, akoby z nich bola zoškriabaná omietka (okrem fasády kostola, tá po rekonštrukcii doslova svieti) a vnútri pri jednom oltári (zhodou okolnosti zasvätenom sv. Barbore, patrónke baníkov a tunelárov, teda staviteľov tunelov – samozrejme nie pašeráckych) by ste našli aj lešenie.

Ako sme sa od sprevádzajúceho rehoľníka dozvedeli, kláštor je už štvrtou stavbou, ktorá na tom mieste stoji. Postavený bol v 17. storočí, stavali ho 20 rokov a predtým tam stáli kláštory postavené z dreva. Patrí medzi najkrajšie kláštory na Slovensku. Okrem kláštorného kostola, ktorý je zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi, ktorý je zobrazený na takmer všetkých maľbách, ktoré zdobia steny a strop kostola a ktoré sú dielom viedenského maliara Johanna Lucasa Krackera, ktorý do najväčšej z malieb vložil aj svoj autoportrét (ako to robili viacerí maliari v tej dobe, napríklad Rembrandt). O sochársku výzdobu sa postaral Johannn Anton Krauss. Z kláštora nám okrem kostola ukázali aj jednu miestnosť nazývanú Abrahámova, nazvanú podľa maľby na strope, na ktorej je zobrazená scéna, ako prišli traja anjeli – pútnici zvestovať starému Abrahámovi, že sa mu narodí syn, svätý Ján Krstiteľ a čomu Abrahám neuveril, za čo bol potrestaný nemotou. Rozprávať mohol až potom, ako sa mu skutočne narodil syn, o ktorom anjeli zvestovali. Táto miestnosť je okrem iného zaujímavá tým, že v nej nájdete plastické stĺpy, ktoré pri pohľade z rohu vyzerajú, akoby boli šikmé, ale pri pohľade spod lustra v strede miestnosti sa akoby narovnali. To bol fígeľ vtedajšieho architekta, ktorého meno, som žiaľ, už zabudol. Znalí by ma však určite mohli doplniť. Musím sa však priznať, že som nijaký efekt na stĺpoch nepostrehol, hoci jeden český pár, ktorý tam bol s nami, vraveli, že „když stáli v rohu, tak sloupy jakoby se káceli, ale když se dívali ze středu, jakoby se narovnali.“

PICT0948
Jasovský kláštor

Ďalší kút kláštora, ktorí sme navštívili, bola kláštorná záhrada. Je štylizovaná v štýle „francúzskych parkov“, ale kým dnes slúži prevažne na okrasné účely, v minulosti mala praktickejšie využitie. Rovnako sa dnes o ňu už nestarajú rehoľníci, ale obec Jasov. Vzhľadom na to, že tam už bývajú iba traja, záhrada by bola pravdepodobne nad ich sily. Pestujú sa tam cudzokrajné rastliny, preto bol v záhrade postavený aj sklenník. Ako som vyzvedel, sklenník v záhrade pri kláštore v Jasove je pôvodný, rovnako starý ako kláštor sám, avšak dnes už slúži skôr ako sklad. Bolo preto určite zaujímavé a pre niekoho možno aj inšpirujúce vidieť sklenník zo 17. storočia. Záhrada je taká krásna, že v čase našej návštevy sa tam fotil aj jeden mladomanželský pár.  🙂 Zaujímavosťou bolo určite to, že do záhrady kedysi viedla úzkorozchodná železnica, ale kade viedla, koľko mala vetví, na aký pohon bola, sa (nám) už zistiť nepodarilo. Nezachovali sa po nej žiadne zvyšky.

Jednu zaujímavosť kláštora nám však neukázali. Je ňou kláštorná knižnica s viac ako 80 000 zväzkami (nepamätam sa presne, takže sa ospravedlňujem, ak som to prehnal, alebo naopak, „podrátal“). V minulosti však mala viac a to aj vďaka tomu, že počas vlády komunistov prijala knihy z viacerých zrušených kláštorov. Po Nežnej revolúcii sa však knihy z ostatných kláštorov vracali späť a iné sa zase vydali aj mimo cirkevných kruhov. Knihy z Jasova tak môžete nájsť napríklad v Slovenskej národnej knižnici v Bratislave, v Matici slovenskej v Martine, ale aj v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach. Na druhú stranu nám zase na konci prehliadky ponúkli suveníry aj napriek tomu, že kláštor bol oficiálne zatvorený. Otvorený je len v letnej turistickej sezóne, mimo nej si treba prehliadku dohodnúť cez telefón.

Napriek tomu, že som nešiel do jaskyne, výlet do Jasova som si užil. A po návšteve kláštora aj druhú kyvadlovú jazdu do Medzeva, ktorou som sa pôvodne chcel vrátiť do Jasova. Pôvodne som mal naplánovanú návštevu hámru v Medzeve, ale program s návštevou kláštora mi to jemne nabúral. Tak snáď nabudúce.

PICT0950
Čo by to bola za jazdu po zabudnutej trati do Medzeva, ak by sme si nezabehli na jej koniec?

Po príchode do Jasova sme pokračovali do Moldavy a ďalej do Košíc. Na improvizovanej zastávke „Jasov-jaskyňa“ sme už nestáli, pokračovali sme v jazde, až kým nám cestu nezahatal zase oný… prestupnyj ťeminaľ. Či bude naozaj prestupný, alebo len „prestupný“ (ako je „prestupný“ systém MHD v Košiciach, že si autobusy a električky navzájom utekajú), ukáže sa, až keď ho otvoria. Zatiaľ nabádam železničných fajnšmekrov na návštevu Drienovca a Turne nad Bodvou, kým tam pravidelné vlaky ešte jazdia. A tiež aj na tri hlasy za depo KDHŽ. My sme však už ustatí jednak z výletu a jednak z počasia uháňali na Košice. Pritom sme sa ešte museli zastaviť na hlavnej stanici v Moldave, nakoľko oproti nám šiel rýchlik do Zvolena a Bratislavy. Netušili sme, že službu na ňom má známa vlakvedúca, ktorá slúži aj na železnici v Čermeľskom údolí.

Ďalej sme už nikde nestáli. „Krabica“ Detskej železnice si to „katovala“ po trati z Moldavy cez U.S. Steel a Hanisku jedna radosť, doslova by na ňu sedela pesnička Ivana Mládka „z Opavy, z Opavy jede rychlík do Prahy“,  v tomto prípade s pozmeneným textom „z Moldavy, z Moldavy jede rychlík do Košíc“, dokonca s priamym vozňom z Medzeva a Jasova, lebo skutočne sme šli tak, ako sa ďalej spieva, „nestaví, nestaví, vůbec nikde nestaví, kdo se mu postaví, toho zajede“. Našťastie sme nikoho „nezajeli“ (semafory na priecestiach na to ostražito dbali) a šťastne sme prišli až do Košíc, kde nás vyložili opäť na nástupišti tri, ale už iná koľaj, odkiaľ niektorí to mali domov poriadne ďaleko. Najmä, ak ste prišli z Čiech…

PICT0941
Košice

Ešte na záver sa vám ospravedlňujem za to, že v reportáži nie sú fotky z jaskyne ani z kláštora a to z takmer rovnakého dôvodu – v jaskyni sa fotiť nesmelo a v kláštore si zase za fotenie pýtali 5 eur. Holt, typická slovenská realita.

Text & foto: Tomáš “Sergej” Halža

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.