Aj dnes budem pokračovať v mapovaní nostalgie na koľajniciach. Rozhodli sme sa ísť parným vlakom na každoročné veteránske železničné podujatie nazvané Rendez 2014. Naša veteránska vlaková súprava ťahaná Šlachtičnou sa pomaly blížila do stanice Pezinok.
Opäť ako v predošlých príspevkoch som si zaspomínal na cestovanie vlakom na tanečné večery v Pezinku, či na filmové predstavenia v pezinskom amfiteátri. Spomenul som si na, už neexistujúcu nakládkovú rampu bývalých Štátnych lesov, kde sa nakladala drevná hmota na vagóny z veľkých lesných strojov a z lesníckych kamiónov. Bola pravdepodobne prevážaná do starej parketky do Bratislavy, či do neskoršej Drevony v priemyselnej zóne v Pezinku. Nebolo vylúčené, že šla aj do vzdialenejších závodov na následné spracovanie.
Oproti tejto rampe bola teheľňa, ktorá funguje prakticky stále. Mala svoju vlastnú železničnú vlečku a podobne ako v tehelni v Šenkviciach aj tam fungovala priemyselná úzkokoľajka a aj lanovka na ktorej sa premiestňovala tehliarská hlina z ťažobnej jamy k výrobným halám. Vždy tam bolo dosť vagónov na ktoré sa hotové tehly na paletách nakladali a viezli k zákazníkom. Stále tam bolo rušno a malá lokomotíva neustále postrkovala a triedila vagóny na vlečke. Lokotraktor nemal na starosti len vagóny v tehelni, ale aj obsluhoval iné vlečky v ostatných pezinských podnikoch. V čase prosperity, ak nebol na postrk žiaden rušeň, tak tehelne používali klasický traktor s vodiacimi kolieskami na koľajnice. Ak sa tak nestalo, tak vagóny postrčil hon, ktorým v areáli odpratávali odpad zo zle vypálených tehál. Traktor si požičiavali z parkoviska traťových strojov, ktoré bolo oproti cez koľaje.
Tieto aktivity tehelne boli k nevôli automobilistov, pretože tesne pred vlečkovou bránou bolo veľmi frekventované priecestie s mechanickými rampami, ktoré boli obsluhované pravdepodobne z domčeka hradlára. Pri ostatnej prestavbe koľajiska železnice vybudovali podjazd a keďže na strane koľajiska, kde bola teheľňa šla poľná cesta, tak túto mesto preklasifikovalo a položilo tam asfalt. Vlečka bola po vybudovaní podjazdu znovu spustená, no teheľňa ju už nevyužíva a jej kamióny už nebrázdia mesto, ale používajú novú cestu popri poliach vedúcu k Vinárskym závodom, či k chátrajúcemu areálu bývalej Drevony.
Od bývalého priecestia smerom k stanici z pôvodnej industriálnej architektúry zostalo dosť budov, ktoré pôvodne patrili tehelniam. Dominantou je kaštieľ využívaný ako hotel, ktorý pravdepodobne za Rakúsko-Uhorska obývali majitelia teheľne. Vo vedľajšom areáli bližšie k teheľni je autoservis pre nákladné autá. Je na mieste krásnej záhrady patriacej zámčeku. Celkom vedľa továrenskej brány je budova, ktorú obývajú snedí spoluobčania, ktorí mi v istom momente ukradli manželkinu Babettu.
Naopak, bližšie k stanici stále stojí železničiarsky domček, ktorý ako jediný svojho druhu ešte existuje. Všetky podobné domčeky pozdĺž koľajníc bývalej koňky z Bratislavy do Trnavy boli postupne zbúrané. Tento posledný je ale zaujímavý tým, že sú v ňom dva samostatné byty a žiadny služobný priestor ako bol v ostatných, asi ho železnice prispôsobili v minulosti už len na bývanie svojich zamestnancov.
Na strane koľajiska, kde je staničná budova ako skanzen ešte stoja tiež zaujímavé budovy, ktoré sú opustené. Budovy „Traťového obvodu Trnava pracovisko Pezinok“, kde pracovalo a bývalo dosť ľudí chátrajú. Počas prevádzky tu fungovalo depo s lokotraktorom a drezinou, v betónovej garáži do ktorej stále idú koľaje bolo dosť náradia, prístrojov a pracovných strojov. Ich torzá sú roztrúsené medzi rozpadnutým „oknovníkom“, medzi ešte udržiavaným viničom a podobne. Nikto tam už nepracuje, len to niekto občas skontroluje. V tomto priestore parkoval aj traktor s vodiacimi kolieskami na nakoľajenie. Zdevastovaný je domček hradlára a zlikvidovaná vodáreň slúži na bývanie. Majiteľ, ktorý získal vodárenskú budovu rozšíril svoje bývanie o minimálne tri miestnosti nad sebou.
Samotná staničná budova vyzerá moderne, no jej základ je v starodávnej budove, ktorej fotoreprodukciu som si požičal z historických pohľadníc mesta Pezinok. Nielen budova, ale aj jej okolie sa od mojich mladíckych čias zmenilo. Mohutné orechy a lipy zmizli, zmizla predajňa priemyselného tovaru a toto všetko nahradilo veľké parkovisko aj s autobusovou stanicou. Zastrešené nástupištia s výťahmi zmenili celkový ráz pôvodnej stanice na nepoznanie.
Pasažieri nostalgickej si opäť neodpustili fotenie majestátneho parného rušňa a vagónov a po zapískaní sa vlak znovu pohol smerom na Bratislavu. Ako som už naznačil neďaleko koľajiska stanice existujú vlečky do závodov v priemyselnej zóne, ktorá vyrástla ešte za socializmu. Nevyhovujúce výrobné priestory podnikov v Bratislave boli zrušené a drevárska výroba, generálne opravy nákladných vozidiel Tatra sa z Račianskej ulice presťahovali na okraj Pezinka. Tu v minulom režime vyrástli stategické podniky so svojimi vlečkami.
Drevoindustria Pezinok bola nielen najmodernejším drevospracujúcim podnikom v ČSSR, ale bola aj výučbovou základňou študentov prevažne z Vietnamu a Kuby a samotné mesto sa stalo metropolou s veľkým množstvom španielsky, či vietnamsky hovoriacich ľudí. Dokonca aj dnes po skončení vtedajších medzištátnych dohôd na Slovensku ostali žiť títo niekdajší študenti. Drevoindustria je minulosť. Po kedysi prosperujúcej fabrike zostali len zarastené plochy s ruinami bývalých prevádzok a ako pamätníky stoja betónové stĺpy koľajníc manipulačných žeriavov a pariacich zariadení. V budovách, ktoré prežili devastácie bývalých majiteľov podniku sú malé firmičky. Vinárske závody stále existujú, no tie vlastne vlečku ani nemali. Tatra Regena zatiaľ funguje, no aj v jej areáli sú maličké firmičky. Jediný podnik, ktorý vznikol po nežnej revolúcii a sporadicky spleť bývalých vlečiek využíva, pretože pracuje s veľkými objemami chemikálií je Mikrochem. Mikrochem teda je snáď jediný podnik, ktorý využíva železničné služby.
Rád by som ešte pripomenul jeden fakt, že kedysi tesne vedľa hlavných koľajníc za priemyselnou zónou stával pavlačový dom tehliarskych robotníkov. Slúžil dobre dlhé roky, ba dokonca v ňom bola predajňa potravín, kde bol dostatočný výber zmiešaného tovaru. Keď sme sa chodili kúpať do „Dolnej“, tak sme sa tam vždy zastavili na malinovku. Neďaleko tohto domu kedysi končili vlečkové koľajnice a strašne dlho tam bola odstavená „Mazutka“, teda starodávna parná lokomotíva, až kým ju rozpálili a dali do šrotu. Ako deti sme sa tam chodili hrávať.
V súčasnosti dominantou tohoto prostredia je kolónia unimobuniek snedých spoluobčanov. Starodávny poschodový dom jeho obyvatelia zapálili a tehál sa zbavili. Dom im mesto predalo za jednu korunu. Zapálili ho, lebo si mysleli, že im niekto za darmo dá nové bývanie aby ho mohli zas devastovať. Záhradkári radšej opustili svoje záhradky v ktorých chatky sú takisto zdevastované. Najnovšie sa títo poriadkumilovní spoluobčania pustili aj do skladu olejov, ktorý si pracne vybudovala Tatra Regena. Rozbili betónový múr a z vybetónovanej plochy si spravili odpadovú skládku a prírodné WC. Priznám sa denne cestujem okolo a pri pohľade z vlaku v duchu zaplačem za dávno strateným príjemným prostredím, ktoré sa už nikdy nevráti.
Nostalgia sa po rozbehnutí Šľachtičnej z Pezinka presúvala k zástavke „Pezinok zástavka“. Prefrčala popri ruinách pavlačového domu a preletela popod nadjazd, ktorý bol v ostatnej fáze tiež prebudovaný. Pôvodný nadjazd bol široký len pre jedno auto, no to už nestačí. Ním vlastne dnes končí priemyselná zóna a po rozpade tradičných podnikov je tam situovaných veľa firmičiek a dielní. Za týmto nadjazdom bola stanička Myslenice. Umelý názov Myslenice vznikol za socializmu. Pôvodná dedinka Grinava bola kedysi samostatná a dnes je miestnou časťou Pezinka podobne ako Cajla (kedysi dedinka Zeile, nemecký pravopis). Na staničke Myslenice podobne ako v Báhoni vlakové súpravy zasahovali aj na priecestie, ktoré bolo tesne pri nástupišti.
Ak si dobre spomínam, tak smerom na Pezinok trocha ďalej od priecestia bola plechová búda, ktorá fungovala ako výčap. Tento bol vždy nabitý poobede, keď prišiel vlak s robotníkmi z Bratislavy a tí museli využiť tú trošku času na jedno pivo, kým im prišiel autobus. Podotýkam, že celé okolie tohoto bufetu zapáchalo a nikde sa nedarilo žiadnej vegetácii. Tam kde mali byť WC-ka boli všetky plechy prepálené ako od kyseliny. Stanička bola vybavená aj zastrešeným stojanom na bicykle. Nechal som si tam raz aj ja svojho tátoša, no a na druhý deň ráno bol bez ventiliek a aj tak mi nepomohlo, že ma tam čakal. Zo susedného Slovenského Grobu (kedysi Weissgrob) k nástupišťu chodil autobus a tento trend pokračuje aj dnes, akurát priecestie nahradil nadjazd pre vozidlá a podchod pre peších. Pri dnešnej prevádzke budova staničky slúži len ako prístrešok pre cestujúcich do Bratislavy. Nostalgický vlak tu pravdepodobne ani nezastal podobne ako v Báhoni a rútil sa smerom na Rendez, ktorý sa neodvratne blížil.
Text: Gilbert
Foto: internet + Gilbert
Be the first to comment