Rád sa vraciam do kraja môjho detstva. Obyčajne je pri týchto výletoch spojené príjemné s užitočným. Ale, žiaľ vždy to je spojené s miestami na ktorých bol odjakživa čulý ruch v časoch ich prosperity a teraz sa tam nič nedeje. Šťastie, že sú stále medzi nami ľudia, ktorých na histórii záleží. Pri jazde nostalgickým vlakom do Katarinskej Huty sa mi oživovali spomienky na takmer každodenné cestovanie po tejto dnes už opustenej železničnej trati na ktorú už nejaký vlak sotva zablúdi. Z Huty do Cinobane som cestoval na palube Hurvínka do školy. Prívešák ostával v Hute a bol to školský vlak z Huty do Cinobane a späť.
Z Huty do Poltára som cestoval sporadicky s rodičmi, či za otcom, keď tam bol cez víkend v práci. Z Huty do Lučenca som cestovával ako dieťa do nedeľnej školy, alebo z Cinobane do Lučenca, keď som tam chodil na gymnázium. Moje letné dovolenky s rodinou boli zvyčajne pri vode, na priehrade Ružiná (teraz je údajne žiaľ vypustená). Vtedy som brázdil telesá už dávno zabudnutej trate z Lučenca do Haliče. Koľajnice v mojich gymnaziálnych časoch tam ešte boli a samozrejme v Lučenci vtedy fungovali všetky priemyselné vlečky po ktorých tiež už veľa nezostalo. Užíval som si to pri mapovaní zvršku železničnej spojky medzi Tomášovcami a Veľkou Vsou. Neskoršie som sa dozvedel, že si to zmapoval aj iný železničný nadšenec, no o výmenu informácií vôbec nestál.
Pri mojich ďalších mapovaniach v iných kútoch Slovenska bol dotknutý a ohradzoval sa, lebo aj on navštívil tie destinácie ako ja (myslel si, že nikto iný to nesmie). Čo bolo ale potešujúce, bola pozvánka na pešiu túru po násype tejto starej železničnej spojky. Existencia tejto trate bola vynútená situáciou vo vojnovom Slovenskom štáte počas II. Svetovej vojny. Mesto Lučenec a jeho železničný uzol sa vtedy ocitli v inom štáte (vojnové Maďarsko) a ten zastavil premávku smerom na Utekáč. Za Opatovou boli vtedy dokonca vytrhané koľaje. Keďže trať Breznička – Katarinská Huta bola len odbočkou miestnej trate Lučenec – Utekáč, tak v Brezničke a v Poltári boli železničné uzly. Uzol v Brezničke som navštevoval pri každej jazde, pretože sa tam križovali vlaky. Zaujímavé bolo to, že ak som nastúpil do súpravy (Hurvínek + Prívešák) už v Hute, nemusel som v Brezničke vôbec vystúpiť z Hurvínka, lebo ho pripojili na koniec vlaku z Utekáča do Lučenca. Prívešák ostával stáť v Brezničke. Pri spiatočnej ceste z Lučenca to bolo podobné. Už v Lučenci bol Hurvínek súčasťou vlaku do Utekáča. Bolo to ale vždy zaujímavé. Z Lučenca v exponovaných časoch ráno a poobede išiel vlak zložený z pavlačových drevených vagónov a ťahal ho parný rušeň (neskôr to bol Pielstick alebo Karkulka, či Rosnička). Vtedy mi Hurvínek pripadal na konci takého vlaku ako päsť na oko. Inokedy šla súprava s Hurvínkami vpredu a vzadu, medzi ktorými boli niekedy až tri prívešáky. Hutnícky Hurvínek bol úplne na konci a postrkoval. Vlak mal teda Hurvínkov troch – jeden vpredu a dva vzadu. Hutnícky sa od vlaku v Bezničke odpojil a pripol si na ceste do Huty tam odstavený prívešák. Keď niekto z Huty, Cinobane, Mládzova či Brezničky chcel ísť vlakom do Rimavskej Soboty, tak v Poltári prestupoval na odbočku do Rimavskej Soboty, ktorá tiež už neexistuje. Cestovanie vlakom dnes v okolí Lučenca už tak populárne nie je. Odbočky z trate Lučenec – Utekáč chátrajú a pomaličky sú ozobávané zberačmi kovov.
Pri mojich cestách v detstve sme používali vlak, pretože lístok stál dve koruny a autobusom to bolo šesť korún. Cena bola úmerná času strávenom vo vozidlách. Autobus z Huty dorazil do Lučenca niekedy za pol, či trištvrte hodiny. Vlakom to bola niekedy viac ako hodina a pol, pretože v Brezinčke bolo križovanie rozťahané a vlak sa posunoval po koľajisku stanice. Vlaky z Lučenca a Utekáča sa stretali v Poltári. Moja nedeľná trasa v Lučenci šla smerom na fiľakovskú stranu. Po vystúpení z vlaku so si to šinul po nástupišti okolo čakárne s vestibulom, okolo staničného bufetu (v ktorom bolo malé kaderníctvo, či holičstvo), okolo úschovne batožín a malého parčíka a WC-cok. Záležalo na tom, akú som mal náladu. Buď som opustil stanicu a šiel cestou na ktorej naľavo boli za plotom koľajnice a napravo staré meštiacke domy. Neskoršie tieto museli ustúpiť dvom bytovkám a keď už predstaničné námestie nestačilo prímestským a diaľkovým autobusom, tak prakticky celé rady domov zmizli a bola tam spravená autobusová stanica. Inokedy som si to šinul hneď vedľa prvej koľaje pri už spomínanom plote. Ten bol taký deravý, že si tadiaľ skoro každý skracoval cestu na stanicu. Plot končil pri domčeku rampára tesne pred priecestím. Toto priecestie a vlastne železnica oddeľovala staré mesto od starej Opatovej, ktorá bola odjakživa jeho súčasťou podobne ako Malá Ves. Na opatovskej strane bola veľká lúka, kam boli odstavované novučičké Škodovky zložené z nákladných vagónov. Tieto priviezol vlak z Mladej Boleslavy.
Za týmto priecestím sa koľajnice rozchádzali. Hlavná trať pokračovala do Fiľakova prakticky rovno. Cestovalo sa tadiaľ odbočkou aj do Maďarska cez Fiľakovo na Salgótarján alebo ďalej po Slovensku až do Košíc. Doľava šli koľajnice na Utekáč a doprava cez Malú Ves do Malých Stracín. Okolo rámp, lepšie povedané pred rampárskym domčekom som cez plot utekal na spomínanú cestu, aby ma nevidel rampár, pretože večne dudral. Malá Ves, to boli tiež staré meštiacke domy s bránami a podbráním. Najskôr sme tam s mamou chodili k nejakému krajčírovi, ktorý doma šil všeličo. V minulom režime to bolo tak, že remeselníci, ale aj inteligencia boli doobeda v práci a poobede robili fušky. Podobne to bolo aj s dôchodcami, keď už ich v robote nepotrebovali, tak si doma privyrábali. Taký bol aj ujo krajčír. Spomínal som nedeľnú školu. To som tiež chodil v nedeľu tým smerom. Totiž v Cinobani v škole (ZDŠ) bola dobrá učiteľka hudby, ktorá učila hudobnú a viedla hudobné krúžky. Podobne ako remeselníci tak aj ona doma učila hru na klavír. Chodili sme spolu so sestrou k nej. Keď odišla do dôchodku, tak sme chodili k nej domov. Bývala tiež na Malej Vsi, ale v jednej z poschodových víl v niektorej v spleti uličiek, už presne neviem v ktorej. Pamätám sa, že sme museli dávať pozor, lebo cez niektorú z ulíc boli koľaje do Malých Stracín. Dominantou v tejto oblasti (pri rampách) bol tiež malý parčík pred historickou budovou v ktorej bola maďarská základná škola. Bola to vlastne budova pôvodného lučeneckého gymnázia. Raritou v tejto štvrti boli spomínané malé bytovky a nechválene známe pasové oddelenie Verejnej Bezpečnosti. Nechválene známe bolo tým, že sa tam muselo chodiť s prosíkom, keď niekto chcel ísť na dovolenku alebo výlet do zahraničia. Rodičia tam vystáli nejednu radu, keď chceli, aby som ja, či moja sestra išli do pionierskeho tábora. Podarilo sa to len dvakrát. Sestra bola v Opole v Poľsku a ja v Burgase v Bulharsku. Keď išli rodičia do Juhoslávie (tiež sa to podarilo len raz), ako poistka aby sa vrátili bolo to, že deti si zobrať so sebou nesmeli. Bol to žalárový režim, keď niekto chcel ísť „Von“ na vlastnú päsť, tak to bol vlastizradca. Ak sa mu to podarilo, tak príbuzní, čo tu zostali boli perzekuovaní cez viaceré generácie. Ak sa mu to nepodarilo, tak okúsil život za mrežami a bol (už vo svojom spackanom, krátkom živote) doživotne kriminálnik. Pardon odbočil som. Keď som z Lučenca odchádzal žiť blízko Bratislavy, tak tejto štvrti dominoval veľký železničný nadjazd, kvôli ktorému historická štvrť Malá Ves a sčasti Opatová zmizli zo sveta. Takisto zo sveta zmizol aj ZIS110 ktorý tam niekde parkoval. Bolo to ruské povojnové vládne auto. Jeho majiteľ, ale veľa vecí doplnil z vtedy dostupných dielcov (zadné svetlá Škoda 100, kľučky podľa toho, aké získal). V Lučenci bolo vidieť aj iný veterán a síce Mercedes 180 Ponton, no ten parkovával tuším na nejakom dvore vo Vidinej. Spomeniem ho ešte.
Mojou ostatnou návštevou v Lučenci bola stretávka maturantov z roku 1982. Obyčajne pri návšteve Novohradu sme ubytovaní v Zbrojnici v Haliči u Joža Pročku, no žiaľ mal plno. Tak sme s manželkou boli v Apartmánoch Reduta. Myslel som, že to bude priamo v historickej budove Reduta, no nebolo to tak. Od mojich detských čias sa Lučenec veľmi zmenil. Hotelový komplex Reduta bolo porevolučné megalomanské dielo vybudované na základoch historickej budovy Café Lehár a jedna jeho časť sa esteticky približovala dvom mrakodrapom, ktoré stoja obďaleč. Tieto apartmány (REDUTA) boli vlastne niekedy koniarňami, neskoršie pavlačovým bývaním a dnes sú pozostatkami Šarkanovej Kúrie, ktorá bola súčasťou Reduty. Objednať ubytovanie bolo možné len cez internet a kľúče boli u čašníka v neďalekom bistre. Na pavlač sa dalo dostať len cez časť novopostavenej ihly, ktorá sa zrejme rozpadávala, lebo tá časť hotela už nefungovala, pretože steny boli popraskané a pohybovať sa dalo len vo vypáskovanom priestore. Boli tam zbytky interiéru, ktorý bol asi po otvorení teraz spustnutého hotela s nádychom takých zámockých hotelov ako Halič, či Vígľaš, ktoré sú v starých historických budovách hradov. Napriek tomu som bol nadšený hlavne dvojpodlažným apartmánom, kde v jednej časti povale, pôvodne jedna miestnosť, bolo všetko potrebné na užívanie si víkendu.
Mal som vtedy veľké ambície a tešil som sa dvom podujatiam v jeden víkend. Jedno bolo stretnutie abiturientskych spolužiakov z Gymnázia Boženy Slančíkovej Timravy a druhé „koľajové Lučenecké hodovanie“. Prvé sa udialo v sobotu, s tým, že sme si spravili aj výlet po okolí. Navštívil som kamarátov z Huty a Cinobane, prešli sme si mesto, kde bolo „hodovanie“ v plnom prúde. Navštívili sme synagógu a na večer som si to šinul okolo parku, kde boli všelijaké atrakcie hlavne pre deti do budovy gymnázia.
Naznačil som, že staré uličky mesta sa zmenili. Bolo to evidentné na paralelke s hlavnou promenádou, ktorá sa za mojich čias volala Marxova ulica. Na paralelke boli všelijaké budovy, popred ktoré som chodil z internátu poľnohospodárskej priemyslovky do Autoškoly pri detskom ihrisku v budove Zväzarmu tuším. Táto ulička bola prerušená, pretože areál nemocnice pohltil vtedajšie budovy cez cestu a musel som teda nemocničný komplex obísť popri potoku. No pri budovách ekonomickej priemyslovky a zdravotky už to bolo v starých koľajach. Ulička pri parku bola prepchatá parkujúcimi autami, pretože aj v parku bolo veľa atrakcií pre deti. Tak som radšej cez park nešiel. Ku gymnáziu som si to strihol poza niekdajšiu ZDŠ (možno aj dnes to funguje ako škola), okolo rožnej budovy, ktorá bola kedysi krčmou Lipa. Tam sme občas cez veľkú prestávku vybehli na kofolu, ale len vtedy, keď sa tam nehasil smäd nejaký náš profesor. Táto ulica bola výjazdovou z Lučenca smerom na Halič. Mimo iných tam bola aj predajňa nových áut a motoriek pod hlavičkou Mototechna. Jej vedúci nijako neskrýval to, že nedostatok nových áut a motocyklov na tuzemskom trhu bol pre neho zlatou baňou. Za bránou areálu parkovali nielen novučičké autá, ale aj automobilové veterány obytná kempovacia Avia, či športová „eRka (Škoda 110 r Kupe)“ a takmer pravidelne nejaké tuzexové auto. Vždy to bola promenádna akcia, keď cez mesto prelietali novučičké autá z lúky v Opatovej vedľa koľajníc do predajňa Mototechna na okraji Lučenca. Rodičia tam kúpili vtedy novú Škodu 100 rok výroby 1974. Predaná ale bola až v roku 1975. Príčinou bolo to, že sa v Banskej Bystrici nepredala, pretože tam podobnú lúku ako v Opatevej zaplavila voda a tam ju nikto nechcel. Zaujímavé bolo to, že nové autá sa predávali ako skladačka. Holé auto bolo nepredajné, ale napríklad radiálne pneumatiky a bezpečnostné pásy sa museli zaplatiť mimo ceny auta. Paradoxne ale bez týchto „DOPLNKOV“ v Mototechne auto predať nesmeli. Skrátka jedno nové auto, ale viaceré samostatné faktúry aby v štatistikách autá figurovali v inej cene, v akej sa vôbec dali kúpiť a to nehovorím o preddavku práve do rúk vedúceho predajne. Prvé auto, ktoré si chceli rodičia kúpiť, bola Škoda 1000 MB, no kúpu uskutočnil niekto iný. Rodičia chceli stavať dom a preto poukaz predali (paradoxne to bolo možné a veselo sa s týmito poukazmi obchodovalo). Pardon, zase som odbočil.
Prešiel som teda bránou, ktorá bola podbráním budovy bývalých kasární. Budova je už dávno zbúraná. Počas môjho štúdia tam sídlila Osobitná škola. Stretli sme sa v našej bývalej triede, pofotili sa s Timravou a následne sme si posedeli u spolužiačky v jej podniku. Do mesta som to vzal cez bývalé námestie, z ktorého zostala len malá časť na ktorej boli kolotoče, strelnice a podobné stánky. Pri prejazde bývalou Marxovou ulicou sa mi v pamäti vybavovali momenty, keď spred Kníhviazačstva vedľa Potravín odchádzali autobusy k železničnej stanici a uličkami von z mesta. Marxova ulica bola lučeneckým korzom. Na ňom sa prišli pochváliť skoro všetci so svojimi vozidlami. Pomaličky sa pomedzi vtedajšie socialistické vozidlá presúvali veterány, na ktorých bolo vidieť, ako si ich ich majitelia považujú. Najzaujímavejší bol Mercedes Ponton, ten bol na špici mercedesovej hitparády.
Sporadicky sa objavil Mustang, ktorého majiteľ bol inšpirovaný prestavbami nemeckej mládeže, ktorá inklinovala k chopper scéne. Myslím, že sa po ulici prepletal aj nejaký bicykel s podobným nádychom. Bol to pohľad pre bohov, kedy na sovietskej Ukrajine trónil megavysoký kormán. Zaujímavý bol moment, kedy sa medzi autami objavil Pionier, no adrenalín zažíval jeden moment asi trinásťročný fagan, ktorého prenasledoval žltobiely Žigulák VB. Chlapčisko tak strihol pravouhlú zákrutu do Železničnej ulice, že vyplašil všetkých chodcov a vzbudil obdiv u predavača lósov, ktorý parkoval na invalidnej trojkolke ČZ, či Jawa pred Rybou, kam som chodil na tresku s kofolou. Vždy bolo zábavné pozorovať ako sa mestom v rýchlejšom tempe presúvala rodina nejakých umelcov. Raz prenasledovali svoje deti v šušťákových kombinézach, ktoré si nechali ušiť len pre tento účel. Inokedy sa zas promenádovali oblečení ako kabaretní iluzionisti. Aj tak nemali na rodiny snedých spoluobčanov, ktorí vo svojich kolotočárskych úboroch pod luxusnými kožuchmi, či v lete šatami so šálmi vymetali denné bary, či cukrárne. Spomedzi veteránov, ktoré ich majitelia používali po meste to boli dve Simci 1000, ktoré mali nádych športového švihu. Zaujímavé bolo, že ku koncu ich existencie sa tiež pýšili dostupnými zadnými svetlami. Tieto boli pôvodne na Sincách kruhové, teda majitelia ich nahradili podobnými svetlami z DDR-ónskych kombajnov.
Podobne na tom bol aj jeden Ford Taunus, ktorý mal vpredu dokonca zadné smerovky z Moskviča. Klasické Felície sa pýšili nárazníkmi zo Škody 100, či prídavnými zadnými svetlami z autobusu Karosa ŠL. Tie boli také veľké, že tie autá vlastne hyzdili. Čo už, keď originály sa zháňali naozaj ťažko.
Jediný ozajstný klenot, ktorý prišiel do Lučenca spoza veľkej mláky, bolo žlté kupé Chevrolet Camaro. Malo netradičnú modrú značku, zrejme ho teda vlastnil cudzí štátny príslušník. Tradovalo sa, že si ho do Lučenca doviezla nejaká teta z Kanady aby potešila zrejme vnuka, či synovca. Camaro jazdilo po meste naozaj len sporadicky, nikde nezastavovalo a jazdec ho nikdy neopúšťal a nezaparkoval. Vlastne bolo na Slovensku jediné. Neskôr sa v Bratislave mihli ďalšie dve. Myslím, že sa všetky tri stretli pri nakrúcaní nejakej inscenácie.
Štafetu exotických áut neskoršie prevzali autá kupované cez TUZEX v Banskej Bystrici, ktorým sekundovali Volgy Gaz 24. Tie mali vpredu zdvojené pôvodné svetlá, teda štyri a k tomu aj hmlovky. Vzadu zas mali niekoľko originálnych odraziek. Pôvodne tam boli len dve. Čo ich však odlišovalo od ostatných podnikových áut bolo ich farebné prevedenie s výraznou matnou čiernou farbou. Jedna Volga v takejto estetike mala vpredu hranaté svetlá zo Žiguláka a na maske emblém Peugeot. Jej majiteľ v nej mal vraj naftový motor INDENOR z Francúzka.
Večer sme medzi spolužiakmi u Zity debatovali snáď do dlhej noci.
Na druhý deň sme to s manželkou vzali cez Fiľakovský hrad a zúčastnili sme sa v neďalekej dedinke súkromnej omše v jednom domčeku v zabudnutej osade. Bola to stabilná akcia pre miestne seniorky a nás.
Po tejto akcii som sa konečne dostal ku koľajnicovému story. Táto časť víkendu sa niesla po dlhej kovidovej odmlke v príjemnom nahrievaní si kostí v Rapovciach. Žriedlo termálnej vody dlhodobo patrilo len k letným aktivitám, teda pri vonkajších bazénoch. Len nedávno tam bolo postavené komorné Wellness Novolandia, ktoré sme navštívili. Cestou do Rapoviec sme sa pristavili pri rampárskom domčeku a priecestí. Deň pred tým tadiaľ po dlhých rokoch opäť zavítal vlak. Jeho nostalgická jazda bola súčasťou „Lučeneckého hodovania 2021“. Mal som ambície sa zúčastniť tejto jazdy, no napokon som si účasť odpustil. Predstavil som si tlačenicu a mojim predstavám na míle vzdialené hromadné fotozástavky. Mal som nepríjemný pocit, keď som sa takého fotenia zúčastnil s vnukmi pri jazde cez ihrisko na úzkokoľajke pri Čiernom Balogu. Moje foto tým pádom je čisté, bez neželaného pozadia. Preliezol som na skladačke dostupné miesta nielen okolo rozpadnutej budovy stanice v Rapovciach. Koľajnice sú dosť vzdialené od samotnej dedinky. Takisto aj Novolandia je tiež mimo bežného života. Na lúke pri parkovisku ma zaujali tri chatky, ktoré sú tam zrejme ako pozostatok predstáv o socialistickom letnom dovolenkovaní.
Vrátim sa ale ku koľajniciam. Rapovce sú na trati do Malých Stracín a Veľkého Krtíša. Táto za mojich čias bola ešte aktívna a využívali ju nielen pasažieri, ale bola aj strategickou nákladnou tepnou. Dlho som ju však nevnímal ako niečo zvláštne, snáď len to, že vlak odchádzal z lučeneckej stanice pár minút pred odchodom vlaku smerom na Utekáč. Hlásateľ vždy hlásil Mikušovce, Rapovce, Kalonda, Bušince, Malé Zlievce, Malé Straciny. To, že medzi Kalondou a Bušincami ide trať cez územie Maďarska mi ani nenapadlo. Samozrejme, že koľaje vlastne boli až do Veľkého Krtíša som tiež nevedel. Až keď som sa odsťahoval, tak pri podrobných štúdiách starých máp som na to prišiel. O tom ale na budúce.
O budove stanice som zistil to, že bola až do prelomenia schodišťa a prepadnutia strechy využívaná. Najskôr na bývanie, neskoršie len na príležitostné prespávanie. až kým ju tam sa zdržujúci absolútne nezničili. Jej stav svedčí o tom, že pre železnice to je asi zabudnutá nemovitosť.
Pri nostalgickej akcii aspoň čiastočne vyčistili koľajisko a vypáskovali nebezpečné úseky.
Samotné koľajisko bolo v dobách najväčšej slávy využívané naplno, pretože pozostávalo z viacerých koľajníc, ktoré sú stratené v náletovej vegetácii a na každom záhlaví je priecestie.
Najbližšia koľaj k stanici bola zrejme odstavná s nákladnou rampou na ktorej je adekvátna húština. Príroda si tak berie späť, čo sme jej pred položením týchto koľajníc vzali.
Apropo koľajnice. Ich netradičné využitie už dávnejšie odprezentoval majiteľ blízkeho areálu, keď ich položil na betónové piliere pred svojou zrejme skladovou halou.
Kam vedú koľajnice z Rapoviec priblížim nabudúce.
Autor: Gilbert
Be the first to comment