LEDNICKÉ ROVNE – Zatiaľ čo tretiu prázdninovú nedeľu historický motorový vlak Spoločnosti Považskej dráhy Žilina po dlhšom čase opätovne zavítal na vlársku dráhu, nasledujúci víkend sa presunul na malebnú trať pod Vršatcom, aby odviezol pútnikov na tradičnú diecéznu púť k svätému Joachimovi a Anne v Lednických Rovniach.
Vzhľadom k tomu, že pôvodné rýchliky do Košíc boli zmenené na expresy, ktoré vynechávajú viacero staníc vrátane Trenčianskej Teplej a prvý ranný rýchlik do Žiliny ide denne okrem nedele, boli sme viac menej odkázaní na regionálny expres do Trenčína s prestupom na osobný vlak. Vonku vládlo príjemné letné počasie, a tak to vyzeralo na celkom zaujímavý výlet. Túto rannú idylku nám čiastočne narušil sprievodca osobného vlaku, ktorý jednému z cestujúcich nevľúdnym spôsobom vysvetľoval, kde sa v modernej súprave nachádza priestor na bicykle. Ak totiž niekto pravidelne necestuje vlakom, môže mať z toho celkom slušný hokej.
Po príjazde do Trenčianskej Teplej a Cappuccine zo staničného automatu sme sa pomaly presunuli na druhé nástupište, kde sa o pár minút neskôr pristavila historická súprava Spoločnosti Považskej dráhy Žilina M 131.1443 + Blm 25-09 317 + 010 + M 152.0160. V mimoriadnom vlaku veľa ľudí nebolo, a tak sme si hravo našli voľné miesto na sedenie. No kto sa rozhodol cestovať na túto akciu rýchlikom zo Žiliny, mal jednoducho smolu. Pútnický spoj totiž odchádzal práve v čase jeho príchodu do stanice.
Po krátkej zastávke v stanici Nemšová, kde k nám pristúpili ďalší cestujúci, sme odbočili na 17,271 km jednokoľajovú trať pod Vršatcom, na ktorej sa bežne osobným vlakom už nezveziete. Romantický výlet pre malých i veľkých sa práve začína.
Okolitá krajina na nás pôsobila sťaby obraz na maliarovom plátne. Malebné zákutia Bielych Karpát, pestrofarebné dedinky, takmer zabudnutý kostolík sťatia svätého Jána Krstiteľa z polovice 12. storočia, či cesty druhej triedy vedúce kdesi do neznáma. Viacerí z nás preto vytiahli z ruksaku svoju techniku, vyklonili sa z okna a robili si dokumentačné zábery. Tu i tam sme popri trati stretli dopravných nadšencov i rodiny s deťmi, ktoré sa snažili v správnom okamihu odfotiť historickú súpravu. Rovnako na tom boli aj vodiči osobných automobilov, ktorí na priecestiach vystúpili z vozidla a pomocou mobilov zaznamenávali prejazd mimoriadneho vlaku. V jednotlivých obciach k nám pristupovali miestni obyvatelia a v našej súprave panovala tá pravá turistická nálada. Niektorí s nami išli na pútnickú omšu, iní si chceli iba vychutnať cestovanie tak, ako za starých dobrých čias. Najväčší zážitok z nostalgického vlaku mali nepochybne detskí cestujúci, pre ktorých bola táto jazda veľkým zážitkom. Sprievodca v železničiarskej uniforme v pravidelnom intervale pendloval medzi vozňami a predával lepenkové cestovné lístky. Škoda len, že sa vo vlaku nepredávali žiadne suveníry s motívom tejto trate.
Aj keď sme v nácestných staniciach nemali dostatok času na dokumentačné zábery, v dopravni Pruské sme si to už tradične mohli vynahradiť do sýtosti. Je síce pravda, že fotky z tohto miesta už dávno zovšedneli, no stále dotvárajú jedinečnú atmosféru zážitkovej jazdy.
Po krátkom pobyte na čerstvom vzduchu sme opätovne nastúpili na palubu a pokračovali v ceste. No hoci k nám ešte pred príchodom do koncovej stanice pristúpili ďalší cestujúci, historická súprava zažila aj krušnejšie časy. Nie, že by jazda mimoriadnym vlakom nebola pre ľudí atraktívna. No keďže mnohí pútnici o tomto spoji nevedeli, radšej nastúpili do svojho osobného motorového vozidla. Nuž, čo vám budeme hovoriť. Zo spomienkového optimizmu sa dlhodobo žiť nedá.
V Lednických Rovniach už na nás čakali miestni obyvatelia, ktorí si prišli nafotiť historickú súpravu. Postávali na viacerých miestach popri trati a nadšene nám mávali na pozdrav. Najväčšia koncentrácia ľudí na meter štvorcový bola nepochybne na poslednom priecestí, kde sa dopravní nadšenci miešali s pútnikmi. Pozornému oku však neuniklo, že odbočná koľaj do sklární je za výhybkou značne zarastená a v areáli podniku už dokonca neexistuje.
Čas ubehol ako voda a mimoriadny vlak ukončil svoju púť v koncovej stanici, ktorá žiaľ v posledných rokoch prešla viacerými negatívnymi premenami. Zrušilo sa pôvodné depo i niekdajšia točňa, odstránili sa kvetináče s okrasnými kvetinami a zo staničnej budovy sa dočasne odstránila plechová tabuľa s názvom stanice. Ako nám neskôr telefonicky uviedol jej obyvateľ, táto budova prechádza najväčšou obnovou za posledných 30 rokov – natiera sa strecha a obnovuje fasáda. čo je určite chvályhodný počin. Na druhej strane ale treba vyzdvihnúť aj obnovu nástupišťa pri druhej koľaji, čo určite prispelo k vyššej bezpečnosti cestujúcej verejnosti. Starší ľudia sa síce po vystúpení zo súpravy pomaly presúvali na miesto konania pútnickej omše, no my ostatní sme si najprv spravili viacero dokumentačných záberov. Roky sa síce menia, no genius loci tohto miesta zostáva. Ak by sa táto trať podľa plánov predĺžila až do Púchova, ktovie či by to s pravidelnou osobnou dopravou nakoniec nedopadlo inak.
Aby sme ale ani my neprišli neskoro, voľky-nevoľky sme sa museli pohnúť zo stanice. Neunikol nám pritom zaujímavý pohľad na železničnú trať, po ktorej sa zo vzdialenejšej časti obce presúvala početná skupina pútnikov, ktorí na rozdiel od predošlých rokov mohli k barokovej kaplnke svätej Anny kráčať bezpečne po novučičkom chodníku. Koľko piesku bude ale treba presypať v presýpacích hodinách, aby sa vybudoval chodník aj z opačného smeru?
S úderom 10-tej hodiny sa začala slávnostná svätá omša venovaná starým rodičom, ktorú za doprovodu miestneho dychového súboru Medňanka celebroval žilinský biskup Monsignor Stanislav Galis. No skôr ako sme sa naplno ponorili do jej slávenia, vypočuli sme si krátke príhovory správcu farnosti a starostu obce Mgr. Mariána Horečného. Počas obetovania darov na oltári dostal biskup od obyvateľov obce čerstvý peceň domáceho chleba, veľký strapec hrozna a sklo od spoločnosti RONA, ktorá má v tejto obci 130-ročnú tradíciu. A keďže počasie diecéznej púti prialo, zúčastnilo sa jej veľké množstvo veriacich z blízkeho i vzdialenejšieho okolia.
Aj tento krát sa ale potvrdilo pravidlo, že všetko má svoje ale. V čase slávenia hlavnej omše bol totiž ako na potvoru vypravený výletný vlak z Lednických Rovní. Bežní ľudia by na tom nevideli nič zlé, no duchovne založení obyvatelia obce si museli vybrať. Na dvoch miestach súčasne sa žiaľ byť nedá. O nič lepšie na tom ale neboli ani tí, ktorí sa týmto spojom rozhodli cestovať až do Trenčianskej Teplej. Čo čert nechcel a dopravca vymyslel, historická súprava sa po 10-minútovej prestávke v Nemšovej vydala na spiatočnú jazdu. Neostávalo im preto nič iné, ako 75 minút čakať na bežný vlak. Rovnaký prestup museli použiť aj tí, ktorí sa rozhodli využiť druhý spoj do Lednických Rovní.
Po skončení slávnostnej omše sa mnohí z nás pristavili pri viacerých stánkoch, v ktorých si okrem predmetov so sakrálnou tematikou mohli zakúpiť aj magnetky, hrnčeky, cukrovinky, bižutériu, kúpeľné oblátky, hrnčeky, oblečenie a hračky. „Dobrý deň, jednu ružovú podprsenku a tri pelendreky si prosím. 😆 “ Kto si ale plánoval dať obed či zmrzlinu v tamojšej obci, musel si vystačiť s vlastnými zásobami. Časovo to totiž nejako nevychádzalo. Kým by sa vrátil z obeda, mimoriadny vlak by bol už dávno v susednom chotári. 😀
Po návrate na stanicu sme ešte spravili zopár záberov a tridsať minút po dvanástej sme sa pomaly vydali na spiatočnú cestu. Jazdu vlakom si pri tom cestujúci krátili rôzne. Niekto lúštil krížovky, iný si prezeral fotky či nakúpené suveníry, no boli aj takí, ktorí viedli debatu so svojimi blízkymi, alebo sa vyklonili z okna a sledovali okolitú prírodu. No tak mládež, tie zaľúbené bozky by ste si mohli nechať aj napotom. 😆
Nie každý z výletníkov sa po návrate do Trenčianskej Teplej ponáhľal domov. Boli aj takí, ktorí si počkali na pravidelný spoj Trenčianskej elektrickej železnice a vychutnali si zážitkovú jazdu historickou električkou do Trenčianskych Teplíc. V kúpeľnom meste sa mohli poprechádzať po promenáde a rozľahlom parku, odviezť sa v turistickom vláčiku, alebo sa vydať na turistiku do blízkeho okolia. Komu už ale doterajší výlet poriadne vyraboval žalúdok a jazyk ťahal po zemi, mohol zavítať do niektorého z gastronomických zariadení a dopriať si občerstvenie podľa svojich chutí a finančných možností. No keby sa rozhodol aspoň na chvíľu schladiť na tamojšom kúpalisku, možno by ho tam privítali mladé slečny v najnutnejšom oblečení, či dokonca hore bez.
Dopravní nadšenci i rodiny s deťmi mohli v popoludňajších hodinách nahliadnuť aj do útrob električkového depa v Trenčianskej Teplej, v ktorom sa nachádza malé dopravné múzeum s expozíciou cestných a koľajových vozidiel, dobovými uniformami, starými cestovnými lístkami, modelovým koľajiskom, cestnými a železničnými modelmi, starými rádioprijímačmi a ďalšími artefaktmi z histórie dopravy.
Deň sa pomaly blížil k svojmu záveru a nastal čas nášho návratu. V Trenčianskej Teplej sme si ešte pochutnali na výbornej hroznovej zmrzline a potom hor sa na stanicu k nášmu vlaku. Aj keď sa to na prvý pohľad bude zdať neuveriteľné, rýchlik do Bratislavy nám prišiel včas. Našli sme si voľné miesto na sedenie, dali si keks a minerálku a oddali sa zaslúženému odpočinku. Po celom dni sme síce boli poriadne unavení, no domov sme sa vracali s bohatými zážitkami a spomienkovými fotografiami. A keďže polovica leta bola ešte pred nami, vedeli sme, že sa na Lednické Rovne ešte zaručene vrátime. Bude to ale ešte tento rok, alebo až o rok? Nebuďte zvedaví, všetko vám včas odtajníme.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment