NÁVRATY | Historickým vlakom na Anenskú púť, alebo po roku opäť v Radošine

TRENČIANSKY KRAJ – Polovica leta minulého roka sa niesla v znamení tradičných železničných podujatí. Spoločnosť Považskej dráhy Žilina cez víkend 23. a 24. júla vypravila historickú motorovú súpravu M 152.0160 + 010 + Blm + M 131.1443 na tradičnú púť v Lednických Rovniach a o týždeň neskôr sa v spolupráci s fanúšikmi železníc VLAKY SLOVENSKA po roku opäť vybrala do Radošiny. Poďme ale pekne po poriadku.

 

NA LEDNIDCKÉ ROVNE AKO ZA STARÝCH ĆIAS

V roku 2021 nezisková organizácia Trenčianska elektrická železnica zorganizovala v deň sobotnej časti Anenskej púte obľúbené podujatie Floriánska električka, ktoré bolo súčasťou letnej turistickej prevádzky do Trenčianskych Teplíc. No keďže sa v uplynulom roku toto podujatie výnimočne nekonalo a po skončení večernej omše by sme sa už do Bratislavy aj tak nedostali, rozhodli sme sa zmapovať iba nedeľnú časť púte. Aby sme ale v sobotu nesedeli doma, využili sme pozvanie na menšie západoslovenské podujatie organizované pod hlavičkou veterán klubu Tatra 141. Ale späť k tradičnej púti.

V nedeľu 24. júla sme si privstali o niečo včaššie ako inokedy. Ak by sme totiž nestihli prvý ranný rýchlik do Košíc, účasť na Anenskej púti by bola na 99% ohrozená a museli by sme hľadať iné alternatívy ako strávime tento nádherný slnečný deň. Nenechali sme preto nič na náhodu a cestovné lístky sme si zaobstarali už v sobotu večer. Našťastie ale všetko išlo podľa plánu. Na tratiach ŽSR nedošlo k žiadnym komplikáciám a keďže prvým vlakom ešte veľa ľudí necestovalo, mohli sme sa venovať lúšteniu krížoviek a dopriať si lahodnú kávu i ovocný čaj.

Cca hodinovú prestávku do odchodu mimoriadneho vlaku z Trenčianskej Teplej mohli cestujúci využiť rôzne. Niekto sa pohostil v staničnej reštaurácií, iný si kúpil niečo od smädu z automatu. A možno sa našli aj takí, ktorí si pri pokladni kúpili nejaké suveníry, alebo sa vybrali na krátku prechádzku po tejto obci. Apropo, vedeli ste, že Trenčianska Teplá bola v minulosti mestom?

Pokiaľ by ste ale na stanici hľadali nejaké informácie o mimoriadnom vlaku na Anenskú púť v Lednických Rovniach, nepochodili by ste. „Bude vôbec tá púť? A pôjde aj tento rok ten vlak tak, ako to bývalo zvykom po minulé roky?“ „Farár v našej obci povedal, že púť bude, ale o vlaku, nemá žiadne informácie.“ „Ani mi o tom vlaku nič nevieme.“ Nuž potrebuje toto ešte vari nejaký komentár?

A potom to prišlo. Na nástupište 2 koľaj 8 sa krátko pred pol deviatou objavil staručký vláčik motoráčik – historická súprava M 152.0160 + 010 + Blm + M 131.1443, ktorá bola pripravená na zvoz verejnosti na nedeľnú časť tradičnej púte. No ako to už pri takýchto akciách býva zvykom, počet cestujúcich závisí od aktívnej propagácií podujatia. A keďže z prvej stanice cestovalo pomerne málo ľudí, s výberom vhodného miesta na sedenia nebol žiadny problém. Ešte že tak, na streche by sa nám v takom teple veru cestovať nechcelo. 😛 Ešte k nám nastúpilo zopár jedincov a nevšedná jazda po lokálke sa mohla začať. Pripravte si techniku, určite ju budete skôr, či neskôr potrebovať.

Mimoriadny osobný vlak čaká na odjazd do stanice Lednické Rovne

Blížime sa k mostu ponad Váh. A vyrovnávať, vyrovnávať. Honem, honem, ať se nepřevrhnem. 😀 Hurá, zvládli sme to. Stanica Nemšová je nadohľad. Zatiaľ čo k nám pristupovala ďalšia skupinka cestujúcich, spravili sme si zopár fotografií do tohto článku i do rodinného albumu.

V Nemšovej k nám pristupovali ďalší cestujúci

Pohli sme sa zo stanice a po chvíli sme už odbáčali na 17,271 km jednokoľajovú trať pod Vršatcom, na ktorej je od roku 2003 pravidelná osobná doprava zastavená. Niet sa preto čudovať, že tu a tam sa popri štreke objavilo zopár nadšencov s kamerou, či fotoaparátom v ruke, ktorí sa snažili zdokumentovať prejazd našej mimoriadnej súpravy. Už po druhýkrát sa to podarilo aj nám. Tentokrát v staniciach Bolešov a Dulov. Do vlaku postupne nastupovali ďalší cestujúci a sprievodkyňa, prípadne sprievodca, podľa toho v akom vozni ste práve sedeli, predávali cestovné lístky. Niekto sa rozhodol pre dlhší pobyt v koncovej stanici a cestoval s nami iba jednosmerne, iný si rovno kúpil spiatočný lístok a nemusel sa báť, že mu po návšteve pútnických stánkov nezostane ani na vlak a domov bude musieť ísť peši. Ale pozor! Bicykle sa vo vlaku neprepravujú ani keby sekery padali.

Zastávka Bolešov. Ukončite nástup, mimoriadny vlak hneď odíde

Väčší priestor na dokumentáciu vlakovej súpravy bol už tradične v dopravni Pruské. Je síce pravda, že každoročná fotka z tohto miesta už nie je atraktívna, no na druhej strane je symbolickou súčasťou mapovania tohto podujatia. Komu sa ale nechcelo fotiť, mohol využiť čas na povinnú cikpauzu. Dávajte si však pozor, aby vás pri tom ženy, resp. chlapi nevideli. Velebnosti, velebnosti! Už je to tady, už je to tady! A copak, copak Kelišova? Sodoma, Gomora. A dokonca u nás ve vsi. 😛

Povinná prestávka v dopravni Pruské

Čím viac staníc sme už mali za sebou, tým viac cestujúcich bolo v mimoriadnom vlaku. Aj napriek tomu, že nebol zaplnený do posledného voľného miesta, mnohí dôchodcovia i rodiny s deťmi si vďaka Spoločnosti Považskej dráhy Žilina pripomenuli cestovanie tak, ako za starých dobrých čias. „Ja som podobným vlakom pravidelne cestoval do školy v Pruskom.“ „A ja zase do sklárni v Lednických Rovniach,“ nostalgicky spomínali cestujúci.

Mimoriadny osobný vlak čaká na odchod zo zastávky Dulov

V koncovej stanici Lednické Rovne nás už netrpezlivo čakali miestni obyvatelia, ktorí si po roku opätovne prišli zdokumentovať túto historickú motorovú súpravu. Časy sa menia, roky plynú, stanicu vidíš nezmenenú. Hoci sem už pravidelné osobné vlaky dve desaťročia nejazdia, druhé nástupište bolo upravené na bezpečný výstup a nástup cestujúcich. Nuž aj v tomto prípade platí pravidlo – všetko sa dá, keď sa chce. 😉 Alebo, že by to bola predzvesť niečoho v dobrom slova zmysle? No tak ako to je pán Doležal?

Lednické Rovne – vystupovať

Keď z mimoriadneho vlaku vystúpili aj poslední cestujúci, motorový vozeň M 152 bol odpojený od zvyšku súpravy a prejdení na samotný koniec trate a prehodení výhybky sa odstavil na tretej koľaji, kde viac ako dve hodiny odpočíval v pokoji. AMEN!

Historický motorový vozeň M 152.0160 prestávkuje v Lednických Rovniach

Zatiaľ čo sa pútnická verejnosť pomaly presunula k areálu kaplnky svätej Anny, miestni obyvatelia a zopár cestujúcich, ktorí prišli na Lednické Rovne iba na otočku, nastupovali do mimoriadneho vlaku na čele s motorovým vozňom M 131.1443 „Hurvínek“, aby sa s úderom 10-tej hodiny vydali na výletnú jazdu do Nemšovej. Niektorí z nich následne vystúpili v nácestnej, či koncovej stanici a pokračovali ďalej za ďalšími aktivitami. Nuž to máte tak. Kým sú rodičia na púti, mladí majú hody. 😀 Kto sa však potreboval dostať do Trenčianskej Teplej, mal jednoducho smolu. Cestujúci mieni, ale dopravca mení. Staručký motorák vrčal na plné obrátky a pomaly sa pripravoval na odchod. Aby sme však prišli na začiatok svätej omše včas, mapovanie jeho odjazdu sme prenechali iným dokumentaristom.

Dvojica historických motorových vozňov v Lednických Rovniach: M 152.0160 (vľavo) a M 131.1443 (vpravo)

A urobili sme dobre. Až na pár výnimiek totiž boli v pútnickom areáli všetky miesta na sedenie obsadené a množstvo ľudí muselo stáť. Slávnostnú svätú omšu celebroval žilinský arcibiskup Mons. Tomáš Galis v sprievode miestneho dychového súboru Medňanka. No skôr ako mu veriaci „odovzdali slovo“, zástupcovia obce i miestnej farnosti ho obdarovali drobnými darmi. Hoci primárne išlo o diecéznu púť starých rodičov, medzi pútnikmi sme našli aj početnú skupinu mladých ľudí a rodín s deťmi. Ako by nie. Veď v tejto náročnej dobe je potrebné sa aspoň na chvíľu zastaviť, poďakovať Bohu za všetky dobrodenia a vyprosiť milosť pre seba, svojich blízkych i celú našu planétu. Nie že by sme chceli pôsobiť agitačne, ale každý kto sa na tejto slávnostnej svätej omši zúčastnil, zaiste prežil tú pravú a neopakovateľnú atmosféru a pokoj v duši. 😉

Pohľad zhora na areál svätej omše

Po skončení svätej omše množstvo veriacich navštívilo aj samotnú kaplnku svätej Anny, Lurdskú jaskyňu a dopriali si občerstvenie pri svätej studni. Legenda hovorí, že keď sa gróf Prílezský so svojou manželkou a nevidomou dcérkou vracal z Lednického hradu, pristavili sa pri prameni vyvierajúcom zo skaly. Ovlažili sa, a keď pani omyla dieťaťu aj tvár., dievča odrazu vykríklo: „Ja vidím!“ Vďační rodičia za uzdravenie svojej dcéry dali v roku 1718 na tomto mieste postaviť kaplnku a pretože sa to stalo v deň sviatku Svätej Anny, kaplnka bola zasvätená Svätej Anne.

Lurdská jaskyňa a kaplnka svätej Anny v Lednických Rovniach

Cestou na železničnú stanicu a do centra obce sme prechádzali popri viacerých stánkoch, ktoré okrem predmetov s duchovnou tematikou ponúkali aj kúpeľné oblátky, turecký med, pelendreky, hrnčeky, magnetky, pohľadnice, dámske a pánske klobúky, hračky a pre menej náročných zákazníkov bol v ponuke aj lacný čínsky tovar. No ako sme hľadali, tak sme hľadali, posvätenú podprsenku sme v ponuke nevideli. 😛 Na trávnatej ploche však bolo odstavených veľké množstvo automobilov. Nuž, čo už. Aj takto vyzerá pútnická doprava v 21. storočí. 🙁

Nakoľko nám už na prehliadku obce, návštevu miestneho cintorínu, posedenie v reštaurácií, ba ani na zmrzlinu nevyšiel čas, presunuli sme sa rovno na železničnú stanicu. Ešte zopár fotiek s pristavenou historickou súpravou a potom hor sa do vagóna, aby nám náhodou niekto nesadol, t.j. neobsadil voľné miesto. 😀

Po skončení pútnickej svätej omše sme sa pomaly presunuli späť na železničnú stanicu

Čas plynul a nastal čas lúčenia. Ešte sme na poslednú chvíľu zamávali miestnym obyvateľom a už sme sa uberali na spiatočnú cestu do Trenčianskej Teplej. Čo už, všetko dobré raz musí skončiť. Tak zase o rok priatelia. 😎

Šťastlivý návrat do Trenčianskej Teplej

Čo ale s načatým dňom, keď bolo vonku príjemné letné počasie? Stačilo iba využiť služby neziskovej organizácie Trenčianska elektrická železnica, nastúpiť do pristavenej električky a spraviť si výlet do Trenčianskych Teplíc. Prechádzka po cente mesta i relax v kúpeľnom parku, osvieženie na kúpalisku, okružná jazda turistickým vláčikom, výlet po okolí mesta, občerstvenie v niektorom z gastronomických zariadení, chutná zmrzlina i kúpeľné oblátky. Možností bolo naozaj veľa, stačilo si len vybrať.

Historickou električkou do Trenčianskych Teplíc cestovalo aj viacero kúpeľných hostí

VEDÚ EŠTE ŠÍNY DO RADOŠINY?

Už to raz tak chodí – čo si človek naplánuje, to počasie neraz zmení. Podobná situácia žiaľ nastala aj poslednú júlovú sobotu, keď sme sa vďaka fanúšikom železníc VLAKY SLOVENSKA a Spoločnosti Považskej dráhy Žilina plánovali vybrať na mimoriadnu jazdi motorovým vlakom do ďalšej lokality trenčianskeho kraja. Veď ako inak by sme zistili, či ešte vedú šíny do Radošiny? Keďže zo strany verejnosti mohol byť o túto akciu veľký záujem, z preventívnych dôvodov sme sa rozhodli nasadnúť do mimoriadneho vlaku už v Trenčianskej Teplej. Či to bolo správne, alebo nie, je na individuálne uváženie. Hoci prednosť mali v prvom rade tí, ktorí si cestovné lístky rezervovali vopred, s výberom vhodného miesta na sedenie nebol vôbec žiadny problém.

Nastupujeme do mimoriadneho vlaku smer Leopoldov, Zbehy a Radošina

Polhodinu pred deviatou hodinou sme sa pomaly pohli zo stanice. Keďže v Trenčíne, Novom Meste nad Váhom a Piešťanoch sme z dôvodu menšieho meškania dlho nestáli, prvý priestor na fotenie bol až v Leopoldove. No čo výpravca nechcel, dážď. Čo už. Na krytom nástupišti sa nám ale nič hrozné nestalo a prehliadku známej budovy sme pre istotu vynechali.

Krátka prestávka v Leopoldove

Oveľa horšia situácia ale bola „v prestupnej stanici“ Zbehy, kde už vonku lialo ako z krhle. Väčšina cestujúcich preto radšej ostala v motorovom, či prívesnom vozni a kto z pristupujúcich mohol, rýchlo nastúpil do historickej súpravy. Len tu i tam sa našlo zopár odvážlivcov, ktorí aj napriek lejaku predsa len vyystúpili na perón a zdokumentovali tento mimoriadny vlak. Asi vám ani nemusíme písať, že medzi týmito „bláznami“ boli iba najväčší fanatici mužského pohlavia, ktorí následne mohli svoje tričká žmýkať. Len pozor, aby v niektorom z vozňov náhodou nedošlo k potope. 😀

V Zbehoch bolo ako na potvoru upršané počasie

Na vzdory sychravému počasiu sme sa po niekoľkominútovej prestávke pohli zo stanice. Odbočili sme na vedľajšiu koľaj a vzhľadom na technický stav trate a s tým súvisiace značné obmedzenie rýchlosti sme sa pomaly presúvali do Radošiny. Ach jaj. Aj slimák by tam bol určite rýchlejšie ako my. Nefrflať a myslieť pozitívne. Kým sa dá, tak je stále dobre. Lebo nikdy ešte nebolo tak zle, aby nemohlo byť aj horšie. 😛 Na nácestných staniciach a zastávkach k nám postupne pristupovali ďalší cestujúci a naša štvorvozňová súprava sa razom zaplnila do posledného voľného miesta. Fíha. No tak to už áno. Počas jazdy sme od organizátorov dostali 0,5 l minerálnu vodu a sprievodcu podujatím so stručnou históriou trate v ktorom však ako na potvoru chýbal program podujatia. Ale na druhej strane, čo nebolo teraz, stále môže byť nabudúce. Samozrejme, ak to stav trate bude ešte umožňovať.

Po príchode do Veľkých Ripnian sme sa mohli aspoň na chvíľu nadýchať čerstvého vzduchu. V miestnom komunitnom centre, ktoré vzniklo rekonštrukciou staničnej budovy, bola pripravená výstava fotografií a historických artefaktov. V ponuke bolo aj zopár suvenírov a značnému záujmu verejnosti sa tešila aj prehliadka minimúzea doby Bronzovej.

Výstava artefaktov v minimúzeu doby Bronzovej vo Veľkých Ripňanoch

No zatiaľ čo sa vo Veľkých Ripňanoch počasie postupne umúdrilo, po príchode do rodiska Kataríny Kolníkovej ako na just opäť začalo pršať. Rýchlo sme teda spravili potrebné ilustračné zábery a presunuli sa pod šiator na chutný obed a pred spiatočnou jazdou aj na zmrzlinu. No boli aj takí, čo sa vybrali na prehliadku a degustáciu vo vinárstve Radošina.

Sychravé počasie na konečnej stanici v Radošine

A keď sme dojedli, dopili a poctivo zaplatili všetko čo sme si objednali a počasie s nami konečne začalo spolupracovať, presunuli sme sa na neďaleké futbalové ihrisko, kde sa v tento deň konal tradičný zraz historických automobilov, motocyklov a traktorov. Škoda len, že sychravé počasie viacerých účastníkov odradilo a mnohé skvosty sme museli jednoducho oželieť. Organizátori síce nezabudli ani na prípravu občerstvenia, ale načo je človeku klobása s horčicou, keď je už najedený. 😀

Výstava historických vozidiel v Radošine

Pozor, pozor! Rýchlo zaujmite svoje miesta. Skupina veternastov už štartuje na okružnú jazdu. Tak ideme, dokumentujme. 😀

V ponuke však bol aj individuálny výlet na Čertovu pec, kyvadlová jazda pre miestnych obyvateľov do Zbehov a späť a vystúpenie Radošinského divadla – Hlavina. Nakoľko sme ale presný čas tohto nepochybne hodnotného kultúrneho programu nevedeli, vybrali sme sa na menšiu prehliadku obce.

Kaplnka svätého kríža z roku 1636 pôvodne zasvätená Panne Márii Ružencovej

Aby sa nám však v historickej súprave ušlo voľného miesto na sedenie, na železničnú stanicu sme dorazili v dostatočnom predstihu pred odchodom vlaku. A oplatilo sa. V čase nášho príchodu sa s miestnym železničiarom do družnej debaty pustilo zopár mladých dievčat, ktoré sa zaujímali o históriu tejto miestnej železnice. Alebo žeby iba takto netradične pózovali pred objektívom fotoaparátov?

Záujem o železnicu, alebo netradičné fotografovanie?

Hoci by v Radošine pokojne mohol byť aj dlhší pobyt mimoriadneho vlaku, čakala nás ešte dlhá cesta do Trenčianskej Teplej. Čas hral proti nám a dvadsať minút po 16-tej hodine sme sa pomaly pohli zo stanice. No len čo sme sa usadili, vo Veľkých Ripňanoch nás čakala krátka prestávka na fotenie, návštevu komunitného centra, či minimúzea doby Bronzovej.

Krátka prestávka vo Veľkých Ripňanoch

V Kapinciach sa zase o dobrú náladu postarali miestni obyvatelia, ktorí s dobrou náladou a gitarou v ruke symbolicky pozdravili cestujúcich i vlakový personál.

O dobrú náladu v Kapinciach sa postarala skupinka miestnych obyvateľov

Kto si kvôli sychravému počasiu nezdokumentoval túto historickú súpravu v stanici Zbehy, šancu na Reparát mal pri spiatočnej jazde. Len pozor, aby sa vám nevybil mobil, alebo vám niekde po ceste nevypadol film. Jaj, pardom. Teraz už asi väčšina z vás fotí na digitál. 😛

Na spiatočnej jazde už bolo v Radošine ideálne počasie na fotenie

Po príjazde do Leopoldova nám spoločnosť robil aj historický vlak na čele s motorovým rušňom T 458.1079 „Malý Hektor“ smerujúci do Nového Mesta nad Váhom. Kým sme však stihli spraviť poriadnu fotku tohto zážitkového vlaku, pobral sa preč do ďalšej stanice. Zaiste už asi personálu končila šichta a nadčasy by mu nikto nepreplatil. 🙂 Veríme však, že aj títo výletníci mali o zaujímavý program postarané aspoň tak, ako my.

Podvečerná atmosféra v Leopoldove

Posledná možnosť na dokumentačné zábery bola v Piešťanoch a v Novom Meste nad Váhom, keď sme neplánovane čakali niekoľko minút na zmeškaný rýchlik. Cestujúcich postupne ubúdalo a na tých, čo sa rozhodli bojovať až do samého konca, už bolo badať poriadnu únavu. Akoby nie. Veď skĺbiť dopravu na akciu a späť, jazdu historickým vlakom, fotenie, obed, sprievodný aj individuálny program, je poriadna makačka aj pre tých najortodoxnejších výletníkov. A keď k tomu pridáme aj skutočnosť, že počasie s nami veľmi nespolupracovalo, zaslúžime si aspoň pochvalu pred naštartovanou V3S-kou. 😛

Historický vlak na čele s motorovým rušňom T 458.1079 „Malý Hektor“ odchádza do Nového Mesta nad Váhom

Po návrate do Trenčianskej Teplej sme sa ešte narýchlo rozlúčili s organizátormi a urýchlene sa presunuli ku pokladni. Zamestnankyňa ZSSK nám totiž ráno ako na potvoru predala miestenky na skorší vlak a keďže sme nevyhnutne potrebovali stihnúť posledný spoj do Bratislavy, na fotenie nám už nezvýšil čas. Nevadí. Aj napriek počasiu sa nám totiž podarilo spraviť značné množstvo „kompromitačného“ materiálu, ktorý sme následne spracovali do tohto článku. A hoci počas dňa pršalo i svietilo slnko, prežili sme príjemnú sobotu v Trenčianskom samosprávnom kraji. Česť a sláva všetkým výletníkom podujatia, ktorých od účasti neodradil ani dážď a veľká vďaka organizátorom za perfektnú akciu. Až na malé nedostatky bolo fakt super. Len škoda, že tam nebol aj Cuper. 🙂 Určite by mal počas jazdy aj nejakú tú faktickú.

V ďalších návratoch sa presunieme do banskobystrického kraja a priblížime vám nemenej zaujímavé augustové železničné podujatia.

Autor: Jaroslav Filo

NA LEDNICKÉ ROVNE AKO ZA STARÝCH ČIAS

VEDÚ EŠTE ŠÍNY DO RADOŠINY?

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.