KOŠICE, PREŠOV – Klasik by povedal: ale ten čas rýchlo letí! Veru, aj mne sa zdá, že ten rok sa s rokom zišiel akosi priskoro a opäť tu máme predvianočný čas, ktorý nám už pomerne so železnou pravidelnosťou pripomínajú (otravné! )-x ) vianočné reklamy bežiace už od októbra. No pravou zvesťou Vianoc je už odpradávna advent a s jeho začiatkom je neoddeliteľne spätý jeden svätec, na ktorého sviatok sa tešia najmä deti. A tým nie je nik iný ako svätý Mikuláš. Už sa stalo zvykom, že aspoň po celom bývalom Československu (ak nie na celom svete) sa v týchto dňoch konajú zvláštne jazdy doprevádzané Mikulášom a jeho nedomysliteľnými pomocníkmi čertom a anjelom. Inak to nie je ani v tomto roku a výnimkou nie je ani východ Slovenska, kde už po šiesty krát dve najväčšie mestá východu – Košice a Prešov – spojil tradičný Mikulášsky expres košického Klubu historických koľajových vozidiel (KHKV), ku ktorému neodmysliteľne patrí známa červená súprava motorového vozňa radu M131.1, láskyplne nazývaným Magda + prívešák radu Clm. Ako ste si už počas tohtoročných jázd KHKV určite všimli, pôvodne dvojvozová súprava sa presne pred rokom rozrástla o ďalšieho člena rodiny, motoráčik rovnakého typu Ľubku. Spočiatku však vôbec nič nenaznačovalo, že aj teraz bude vláčik o niečo väčší. Chrobáka (nemyslím známeho Volkswagena alias Herbieho :D) do hlavy mi dalo až Košicko z 21. novembra tohto roku, kde som sa v rubrike Dobre správy Ivana Brožíka v článku Deti si užijú dozvedel o ďalšom historickom prírastku v Mikulášskom exprese. No čo to len môže byť, pýtal som sa v duchu. O nijakom ďalšom „Hurvínkovi“ v KHKV som nič nepočul a ani o žiadnom ďalšom prívesnom vagóniku nepadlo ani slovo. Osobné vagóny „Rybáky“, ktoré sú roztrúsené po depe a čakajú na dokončenie „Štvorkoláka“, parného rušňa 434.2338 sa mi zase zdali na „Hurvínky“ ako príliš veľká záťaž. Tento oriešok sa mi podarilo rozlúšknuť až v deň D, na Ondreja, teda 30. novembra 2014, čiže v prvú adventnú nedeľu, kedy veselý historický vláčik vyrazil na trať. Musím povedať, že aj tentoraz bola Perinbaba skúpa na sneh, hoci v Košiciach už snežilo, ale bol to taký sneh-nesneh, lebo sa rýchlo roztopil a tak Ondrej bol na blate.
Hoci som na stanicu dorazil priskoro, už o pol jedenástej, predsa som sa po chvíli hypnotizovania informačných tabúľ, na ktorých už svietil príchod Mikulášského expresu a napínania uší dočkal. Približne o 11:10 „plechová Anča“, ako istí železniční škriatkovia prezývajú hlásateľku vlakov, ktorá hlási vlaky na väčšine veľkých staníc na Slovensku, zahlásila príchod najočakávanejšieho vlaku na nástupište 3, koľaj 1. Hneď som tam bežal a tentoraz napínal oči. Než som si ich stihol vyočiť, dočkal som sa – známy červený vláčik sa konečne objavil na obzore a pomaly, pomaličky sa blížil k nástupištu. Keď prišiel, zistil som, že pán Brožík v Košicku neklamal, naozaj bol vláčik o jeden vagón dlhší, ale ten vagón sa mi veľmi historický nezdal, lebo to ani nebol vagón, ale motorka a to „Šukafon“ radu 810, mnou po vzore nových motorákov v Jindřichovom Hradci prezývaný aj „Hašišbedňa“, ktorých po Slovensku najmä po generálke na rad 812 a reko na súpravy 813+913 („Bagety“) jazdí ešte pomerne dosť, napríklad z Prešova do Humenného alebo z Košíc do Turne nad Bodvou. Čo ma však na ňom prekvpilo, bolo logo dopravcu. Namiesto očakávanej Železničnej spoločnosti sa na ňom hrdo vypínalo logo Košickej detskej historickej železnice, čo som fakt nečakal! Vlastne… čakal, ale nie tak skoro. Od pána Kočiška som vedel, že na jednom „Šukafone“ chlapi z KDHŽ pracujú, ale že ho uvidím skôr, než na budúci rok, to ma naozaj dostalo. Čo s ním hoši plánujú ďalej, sa môžete dozvedieť z kalendára, ktorý ste si vo vlaku od vlakovej čaty mohli zakúpiť za dobrovoľný príspevok a ktorý je podobne ako minuloročný opäť spoločný pre KHKV aj KDHŽ.
Ničmenej, usadil som sa na dobre známej drevenej lavici Magdy a potom, ako zaznela píšťalka výpravcu, sme vyrazili na trať. Keď sme opustili stanicu, nič sa nedialo. To sa však zmenilo – keď sme prešli cez Ťahanovce a tamojší tunel, zrazu kde sa vzal, tu sa vzal – čert! A už sa vrhol na deti, vzbudzoval však skôr smiech ako strach. Aj pokus odniesť jedného chlapca do pekla sa skončil fiaskom, dostal sa maximálne ku dverám, ktoré boli samozrejme zamknuté, veď za jazdy sa vystupovať nesmelo a rušňovodič na čertove znamenia nereagoval, odmietal zastaviť mimo stanice. Ešteže ho nenapadlo stiahnúť záchrannú brzdu. 😀 Navyše – čert usúdil, že chlapec je príliš dobrý na to, aby ho odniesol a tak ho pustil. Krátku zastávku v Kysaku som využil na to, aby som sa presunul ďalej, do prívešáku. Mikuláš aj s anjelmi už tam boli a rozdávavanie balíčkov bolo v plnom prúde. Mikuláš bol taký beťár, že dal balíčky aj deťom, ktoré žiadnu básničku ani pesničku nevedeli, no jedno malé dievčatko si Mikuláša získalo natoľko, že Mikuláš takmer zabudol rozdávať balíčky. Spamätal sa až tesne pred Kysakom, čo však nevadilo, lebo sme boli ešte v polke cesty. 🙂
Keď sme došli do cieľa, čert zahlásil „Konečná stanica Peklo!“ a to bol signál, že sme už v Pe.. pfuj, v Prešove. Ako minule, aj tento rok mali cestujúci možnosť odfotiť sa spoločne s Mikulášom, čertom aj anjelmi, no na svoje si prišli aj tí najväčši zvedavci – kto chcel, mohol sa pripojiť k Ľubovi Lehotskému a pozrieť sa do dopravnej kancelárie k ujovi výpravcovi. Nemusím snáď ani písať, že záujem bol veľký, veď kto by nechcel vidieť, ako to u takého uja výpravcu vyzerá. Spoločne sme sa presunuli tam, kam zvyčajne môžu len železničiari a pán výpravca nám ochotne porozprával, ako to na prešovskej stanici funguje. Ako to už býva, moderná technika dorazila aj sem, preto v dopravnej kancelárii dominovali počítače. Deti mali rôzne všetečné otázky, napríklad čo znamenajú čiary na monitoroch, kde sedí tá teta, čo hlási vlaky, čo by sa stalo, keby všetky počítače vypadli, no azda najviac pána výpravcu prekvapila otázka, ako to tam vyzeralo, keď tam neboli počítače. Samozrejme, aj na túto otázku bol pripravený a deťom doniesol ukázať fotku, ako dopravná kancelária vyzerala predtým. Pre znalcov doplním, že na fotke dominoval pult reléového zabezpečovacieho zariadenia, no aj vtedy mali v kancelárii jeden počítač, samozrejme nie taký moderný, ako boli tieto, ale skôr taký, na ktorom ste hrali možno Super Maria, alebo ďalšie legndárne staré hry. Pre prípad poruchy mali vzadu prichystané rezervné počítače a ak by došlo k najhoršiemu, stanica by prešla do núdzového režimu – všetky čiary na monitoroch by sfialoveli a na všetkých semaforoch by naskočila červená. Ďalej by v Prešove fungovali tak ako predtým, telefónovalo by sa výhybkárom, ktoré výhybky majú prehodiť a do susedných staníc, ktoré vlaky práve pustia. Na záver Ľubo dal deťom hádať, čo ktorá „plácačka“ znamená a úplne na koniec nám teta hlásateľka zahlásila odchod Mikulášskeho expresu. Ešte predtým vtipne poznamenala, že napriek tomu, že väčšina hlásení už ide cez počítač, napriek tomu pri niektorých mimoriadnostiach hlásia cez mikrofón, ale správy ako napr. „dnes vyhráme milión“, tam zásadne nehlásia. 😀
Ani sme sa nenazdali a nastal čas odchodu. Náša malá-veľká motorka sa pohla smerom na Košice, no predtým sa mi do uší dostala jedna smutná správa – „Šukafon“ sa pokazil a tak sme si nemohli vypočuť koncert motora Liaz s automatickou prevodovkou, ktorý je kompletne prevzatý zo známeho autobusu Karosa ŠM 11. Kvôli tomuto sa „Šukafonu“ niekedy prezýva aj „Autobus“, no myslím si, že je to skôr taká všeobecná prezývka pre motoráky, nakoľko svojou podstatou autobusy pripomínajú. To znamenalo, že v Košiciach sa mladšia sestra, alebo skôr vnučka Magdy a Ľubky od Mikulášskeho expresu odpojí a poslednú jazdu do Prešova a späť „Hurvínky“ absolvujú samé. Než sa tak stalo, Mikuláš, anjeli aj čert potešili pomerne skromné osadenstvo 810-tky a nakoľko tento typ motorky nemá na čelách dvere, ktorými by mohli prejsť z vozňa do vozňa, nasledovala technická zastávka v Drienovskej Novej Vsi. Potom sme krátko stáli v Kysaku a nakoľko sa v „Šukafone“ nenachádzal ani jeden z členov mikulášskej vlakovej čaty, nevedel som, či čert zase v tuneli v Ťahanovciach nečaroval.
Po príchode do Košíc a vystúpení cestujúcich nasledovala pomerne smutná povinnosť – Mikulášsky expres musel zájsť k 1. nástupišťu, kde nechal nešťastnú osemstodesinu. Ďalej sa pristavil k 3. nástupišťu už bez nej a po nastúpení všetkých cestujúcich, z ktorých niektorí mikulášsky vláčik stihli len tak-tak, sa Magda s Ľubkou a prívešákom vydali do Prešova samé. Nakoľko v Mikulášskom exprese neplatil preukaz „predplateného čierného pasažiera“ (ako som vtipne nazval preukaz na cestovanie vlakmi zadarmo), musel som sa s Mikulášskym expresom rozlúčiť. Tak šťastnú cestu – a dovidenia o rok!
Text & foto: Tomáš „Sergej“ Halža
Be the first to comment