VRÚTKY, ZVOLEN – Na Slovensku si každoročne pripomíname zaujímavé výročia hlavných i regionálnych železničných tratí. Niektoré formou rôznych podujatí, iné iba symbolickou spomienkou na webových stránkach a v časopisoch. Predposlednú augustovú soboru minulého roku sme si vďaka železničným nadšencom pripomenuli 150. výročie trate Vrútky – Zvolen. A hoci z hľadiska programu nešlo o veľké podujatie, verejnosť si určite prišla na svoje.
Meteorológovia na tento deň predpovedali sychravé počasie, no ani to nás neodradilo od účasti na tejto zaujímavej akcii. Malo to však svoje ale. Museli sme stihnúť prvé IC z Bratislavy a do Vrútok pricestovať pred odchodom historického vlaku. A hoci to na prvý pohľad mohlo vyzerať všelijako, nakoniec všetko išlo podľa plánu. Aby nám však cesta rýchlejšie ubehla, v reštauračnom vozni sme si dali horúcu kávu a čokoládu so šľahačkou. Mňam.
Na tratiach ŽSR našťastie neboli žiadne komplikácie, a tak sme do Vrútok dorazili včas. IC-čko odišlo, no po mimoriadnom vlaku nebola ani stopa. S úľavou sme však zistili, že sme neboli jediní cestujúci čakajúci na tento spoj. Čo sa ale stalo? Čakanie na vjazde do stanice, alebo nebodaj technické problémy? Nevedno. Parný vlak ťahaný rušňom 486.077 „Zelený Anton“ po niekoľkookých minútach našťastie predsa len pristavili k nástupišťu. Boli sme v časovom sklze a na dokumentáciu veľa času nebolo. Spravili iba ilustračné zábery a rýchlo nastúpili do jedného z vozňov.
Len čo k nám nastúpili poslední cestujúci, vydali sme sa na neobyčajnú jazdu. Aby sme dohnali vzniknuté meškanie, v nácestných staniciach bol skrátený pobyt na minimum. Historický vlak sa postupne zapĺňal cestujúcimi a voľné miesta sa nenávratne míňali. Niekto počas jazdy sledoval okolitú prírodu, iný si čítal knihu, počúval hudbu cez slúchadlá, alebo sa venoval odpočinku. Každý podľa svojej chuti. No to čo meteorológovia predpovedali sa žiaľ nakoniec stalo realitou. Vonku ako na potvoru začalo pršať a kto si so sebou nezobral dáždnik, alebo pršiplášť riskoval, že nakoniec príde domov ako zmoknutá myš.
Po viac ako dvojhodinovej jazde sme konečne dorazili do cieľa – na nákladnú stanicu vo Zvolene. Dážď ustal a tak sme sas chuťou pustili do fotenia pristavenej súprav. Zelený Anton sa pomaly presunul do depa a na popoludňajší vlak do Vrútok boli nasadené parné rušne 475.196 „Šľachtičná“ a 556.036 „Štoker“.
Keďže sme už boli od rána dostatočne navození, voľné miesta v historickom vlaku sme prenechali iným záujemcom. Vyšli sme na lávku a ponad železnicu sa pomaly presunuli do železničného depa, v ktorom Klubu historickej techniky Zvolen deponuje svoje vozidlá.
Pri vstupe do areálu sa nachádzalo viacero stánkov v ktorých si bolo možné zakúpiť rôzne hrnčeky, magnetky, knihy, puzzle, či knižné publikácie. Skrátka každý si tam mohol nájsť to, po čom mu jeho srdce piští. Ale pozor! Platilo sa iba v hotovosti.
Kúpili sme si zopár suvenírov a o pár minút neskôr sme už postupne dokumentovali vystavené vozidlá. Na tomto zaujímavom podujatí sa prezentovali parné rušne 354.1178, 422.0108, 475.196, 486.007, 556.036 a 556.039, motorové rušne BN 60, T 212.0631, T 466.0253, T 478.2011, T 478.3109, T 678.0012 a T 679.1168 a elektrický rušeň S 458.007. Niektoré z nich však boli v priebehu dňa radené na dvojici mimoriadnych parných vlakov či už ako hnacie vozidlá, alebo ako súčasť požiarneho vlaku. No keď si už niektorí z nás chceli vymeniť svetre za tričká, ochladilo sa a nad výstaviskom sa znovu spustil dážď. Ach jaj. Toľká smola. 🙁 Návštevníci sa rýchlo rozpŕchli niekam do neznáma a my sme sa taktiež schovali v tajomných útrobách depa.
Na výstave nechýbal ani motorový vozeň M 131.1053 s prívesným vozňom BDlm 6-2083, v ktorom si bolo možné dopriať skromné občerstvenie a ukryť sa pred nepriaznivým počasím. Len dúfame, že tam bolo dosť miesta pre všetkých nespravodlivo zmoknutých. 😛 Jeden horúci čaj s rumom si prosím. 😉
Popoludní sa ale nakoniec všetko na dobré obrátilo a nad Zvolenom pomaly vykukli prvé slnečné lúče. Do areálu sa postupne začali vracať ľudia a s fotoaparátom v ruke takpovediac šróbik po šróbiku dokumentovali jednotlivé vozidlá. Ba našli sa aj takí, ktorí si pri nich robili selfie, či rodinné fotky do albumu. Komentované predvádzanie prevádzkyschopných exponátov na točni, ktoré býva neodmysliteľnou súčasťou takýchto podujatí, sme ale tentokrát museli oželieť. Nevadí, možno nabudúce. Hlavne, že prídeme domov najedení, napití a v suchom oblečení.
V podvečerných hodinách nastal čas návratu do Bratislavy. No kým sme na osobnej stanici vo Zvolene čakali na pravidelných Rýchlik, na nástupišti sa objavil mimoriadny parný vlak na čele s rušňom 556.036 „Štoker“, ktorý sa vracal z okružnej jazdy do Vrútok. Na tvárach detí bolo vidno, že si túto jazdu vychutnali naozaj dosýtosti. Už sme doma z výletu, z výletu. Nezmokli sme a sme tu a sme tu.
S bohatými zážitkami a veľkým množstvom fotografií sme cestovali späť do hlavného mesta, aby sme o necelý týždeň opätovne prišli do Zvolena. Čakala nás totiž jazda historickým vlakom do Kalondy, ale o tom až nabudúce.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment