Už v 13-tom storočí mestá Pressburg, či Pozsony (Bratislava) a Wien(Viedeň) medzi sebou obchodovali a komunikovali. No žiadna pravideľná cesta, okrem riečnej nefungovala. Konské povozy ako aj lode prekonávali minimálne 12 hodinovú túru. Hlavnou lodnou tepnou bola rieka Dunaj. Po prúde rieky to šlo ako po masle, no proti prúdu to bola riadna drina. Navyše starodávny Prešpork (Bratislava) nemal žiaden trvalý most cez Dunaj. Vybudovanie pravideľného spojenia medzi týmito dvoma mestami, teda rezonovalo stále. Ku skutočnej realizácii sa však dospelo až po postavení parej železnice z Hlavnej stanice smerom na na Lamač. Toto spojenie s Viedňou existovalo od roku 1848, ale trasa šla obchvatom a teda bola dlhá.
Možnosť vybudovania kratšej trasy sa naskytla práve vybudovaním starého mosta, ktorý bol dostavaný 1890 a sprevádzkovaný v januári 1891. Keďže ho otváral sám rakúsky cisár, dostal meno Most cisára Františka Jozefa. Nová trasa spojenia s Viedňou mala využívať cez most koľajnice Zadunajskej miestnej železnice. Vedenie Uhorských železníc to ale zamietlo. Pre električku do Viedne tak položili koľajnice do cestného telesa pre vozy a autá. Toto dielo bolo na moste zdvojkoľajnené. Podobne ako Zadunajská železnica malo rozchod 1435 mm. Do roku 1905 bol vyhotovený projekt na parnú trakciu na tejto trati. Neskôr bol projekt zmenený na elektrickú trakciu. Práce sa začali 1913 a na našom území bol vybudovaný úsek po krajinskú hranicu. V Kopčanoch (dnes na území Petržalky) bolo v rokoch 1913-14 vybudované depo firmou Pittel & Brausewetter, na ktorého fotografie som narazil v knižke Priemyselná Bratislava. Spojenie medzi Bratislavou a Viedňou bolo teda realitou.
Celá trasa bola rozdelená teda na tri úseky. Na území dnešného Rakúska boli dva úseky a to od našej krajinskej hranice po Gross Schwechat, čo bol medzimestský úsek. Mestský úsek začínal v Gross Schwechate a končil v centre Viedne na Grossmarkthalle Landesbahn pri hlavnom colnom úrade. Viedenský úsek bol rýchlodráhou a bol napájaný jednosmerným prúdom. Medzimestský úsek bol napájaný striedavým prúdom. Súpravy Pressburger Bahn (oficiálny názov) využívali aj koľajnice rakúskej štátnej železnice na krátkych úsekoch Schwechat – Fischmed a potom Petronell – Hainburg. Na území vtedajšieho Uhorska (Slovenska) mala trať len 7,5 km a bola využívaná aj ako električka do Petržalky. Tu bol prúd tiež jednosmerný. Nástupná stanica (konečná stanica) bola na dnešnom Vajanského nábreží a súpravy robili slučku od mosta k budove SND (historickej) okolo Carltonu cez Vajanského nábrežie a okolo budovy Univerzity Komenského (UK). Od staničnej budovy električka šla Mostovou, Jesenského a Štúrovou ulicou na Šafárikové námestie. Prešla cez Most Františka – Jozefa na petržalský breh Dunaja. Tam cez Sad Janka Kráľa pozdĺž petržalského brehu cestami Viedenskou, Rusovskou na Kopčiansku. Tam z dôvodu iného napájacieho prúdu sa prepriahala lokomotíva. Zástavky boli teda: BA- Korunovačné námestie, Hotel Savoy, hotel Červený vôl, Krajinské (Zemské) vojenské veliteľstvo – Šafárikovo námestie, most, divadlo Aréna, petržalský sad, veslárske kluby a drevársky závod Harsch, Freylerov hostinec v Petržalke, Viedenská cesta na začiatku Rusovskej cesty, Petržalka – zástavka, Petržalka nádražie a továrenská štvrť, Kopčany- konečná zástavka miestnej dopravy a styčná stanica diaľkovej dopravy. Tu bola konečná MŽBKH (miestna železnica Bratislava- krajinská hranica). Po prepriahnutí lokomotívy súprava pokračovala Berg – Hainburg – Petronell – Gross Schwechat – Wien.
Začiatkom októbra 1938 prestala električka jazdiť cez Dunaj. Po mníchoskom diktáte Petržalka pripadla Rakúsku a Presburger Bahn najskôr končila na stanici Engerau (na mieste dnešnej stanice Bratislava – Petržalka), potom cez vojnu nacisti koľajnice na našom území v oblasti Petržalky a Kopčian vytrhali. V Petržalke ich využíval ako koľajisko už neexistujúci závod Matador. Koľajnice Pressburger Bahn teraz končia vo Wolfsthali. Pôvodná trasa na Slovensko je teraz zastavaná továrenským objektom. Cesta medzi Bratislavou a Viedňou cestujúcim trvala skoro tri hodiny. Trať bola dlhá asi 60 km. Presburger Bahn premával asi šesť krát za deň. Moja starká z otcovej strany tento spoj hodne využívala, pretože ako mladé dievča šla do služby do Viedne a tam sa spoznala s mojim starkým (jej manželom), ktorý bol tiež Slovák. Keď sa vzali začali hospodáriť na Záhorí.
Bratislavská električka je teda len história, pretože koľajníc už niet a Starý most čoskoro zmení svoj výzor. Elektrických lokomotív bolo viacej. Jedna Eg 5 odpočíva v múzeu v Mariaczelli a jedna Eg 6 sa po dlhých rokoch poctivej práce v Rakúsku opäť vrátila do Bratislavy. No nebolo to len tak. Je veľa ľudí, ktorých zaujíma história a akonáhle sa objavila informácia o vyradení jedného z rušňov z aktívnej služby začali nadšenci zbierať prostriedky na jej odkúpenie a dovezenie na Slovensko. Bola to naozaj mravenčia práca, no stálo to za to. Po úspešných rokoch renovácie sa Eg 6 predstavila vo svojej plnej kráse na koľajisku pred centrom EUROVEA, čo je vlastne historická budova skladu číslo 6 v nákladnom bratislavskom prístave. Z vozového parku, ktorý mal v roku 1914 štrnásť vagónov osobných a samozrejme aj súpravy nákladné je teraz už len vzorka. Osobné vagóny pojali 60 cestujúcich. Ak by ste aj tie chceli vidieť v plnej kráse neváhajte a usmernite svoje 2 percentá na ich renováciu. Väčšina spomienkových vozidiel a ostatné predmety sú v Rakúsku. Dokumentovanie tejto trate a renovácia vozidiel sa dá prirovnať k práci geológov. Len takto zanietení pri pohľade na krajinu vidia ako vlastne vyzerala MŽBKH v dobách najväčšej slávy.
Spomínal som, že Eg 6 je zase vo svojej plnej kráse a je možnosť si ju prehliadnuť v Múzeu Dopravy. Je deponovaná na koľajisku múzea. No nielen na ňom, ale aj v halách je možné vidieť zaujímavé exponáty nielen z dopravy železničnej. Navštívil som túto ustanovizeň viackrát a vždy som objavil niečo nové. To je ale rozprávanie na inú tému. V čase mojej dávnejšej návštevy som zachytil viacero zaujímavých koľajových vozidiel. Neboli to len parné rušne, ale aj iné pracovné vozidlá, vagóny a oranžový Pomaranč. Musím sa ale priznať, moja ostatná návšteva bola dosť na rýchlo a preto som návštevu zúžil len na koľajisko s ružou medzi tŕňmi s električkou Eg 6 medzi parnými lokomotívami.
Pri tejto téme nie som ani prvý, ale ani zďaleka posledný, čo rád spomína na Viedenskú električku a hľadá artefakty. Pomoc pri týchto aktivitách je priam nutnosťou. Súdržnosť s “archeohistirikmi z koľajnicového segmentu” ma teší a ďakujem im. Mimo nadšencov histórie MHD v Bratislave, milovníkov starých historických pohľadníc Bratislavy a milovníkov starých koľají na Rail.sk (Addams) a ľudí, ktorí nebránia vstupu človeku s fotoaparátom a nadšením na “bohom zabudnuté miesta” sme sa dočkali znovuzrodenia lokomotívy Eg 6 Viedenskej električky. Možno sa súčasným nadšencom za aktívnej podpory nás všetkých podarí obnoviť celú trasu Pressburger Bahn aj s dobovými vozidlami. Nostalgia je krásna vec. Niektorým ľuďom ich spomienky ostávajú stále a sú hrdí na to, že majú viac príjemných spomienok ako miliardári svojich peňazí. Je naozaj príjemné zaspomínať si, no poväčšine je to len pri fotografiách a filmoch. Reálne veľa pekných vecí, ku ktorým sa spomienky viažu už neexistuje.
Autor: Gilbert
Be the first to comment