Ako som minule naznačil, nemecká DKW mala svoje výrobné závody nielen v Európe, ale aj za veľkou mlákou. Po prehratej I. svetovej vojne sa tam ocitlo nespočetné množstvo nemecky hovoriacich emigrantov. Nebolo teda nič nové, keď sa v Južnej Amerike či už pod záštitou nemeckých firiem, alebo na základe licencie vyrábali produkty nemeckých značiek.
Konšpiračné teórie tvrdia, že po prehratej II. svetovej vojne všetky cesty ostatných vojnových ponoriek smerovali práve do Južnej Ameriky, lebo režimy v tejto časti Ameriky boli priaznivo naklonené Hitlerovmu fašistickému režimu. Nečudujem sa, že práve tam sa sústredil západonemecký povojnový export a skončili tam aj nemecké licencie. To sú ale len dohady. Fakt je ten, že autá a motocykle s dvojtaktným motorom sa tam naďalej vyrábali aj keď v Nemecku (NSR-BRD) dvojtaktná výroba už neexistovala. Nahradili ich štvortaktné projekty od firiem VW, Mercedes a bola vzkriesená značka Audi. To, že nerovnosť a priemyselná vyspelosť na juhoamerickom kontinente bola markantná, dokazujú aj DKW vyrábane v Brazílii a v Argentíne. Evidentne Argentína patrila a zrejme patrí aj dnes k tým chudobnejším krajinám.
V Argentíne sa dvojtaktné DKW-čky oficiálne vyrábali v rokoch 1960 – 1969 u firmy IASF SA Industria (Automortiz Santa Fe Sociedad Anonima) v Sauce Viejo, Santa Fe. Produktami boli Auto Union 1000 S (sedan 21 797 kusov), Auto Union 1000 Universal S (6 396 kusov), Auto Union Combi/Pick UP (DKW F 1000 L- náklaďák a mikrobus). Toto vozidlo sa vyrábalo aj po oficiálnom skončení výroby a u firmy IME sa vyrábalo až do 1979. Vrcholom bolo športové kupé Fissore. Výroba automobilov rôzneho pôvodu či už amerického (Chevrolet, AMC…), alebo európskeho (Renault, Fiat …) podliehala štátnemu konglomerátu Industrias Aeronáuticas y Mecánicas del Estado (štátny aeronautický a mechanický priemysel, &skrátene IAME). Ktorý bol založený v roku 1951 na podporu výroby lietadiel, automobilov, motocyklov, lodí, traktorov, či pre armádu. V roku 1956 bola premenovaná na „Dirección Nacional de Fabricación e Investigación Aeronáutica“ (španielsky výraz pre národné riaditeľstvo pre leteckú výrobu a výskum, v skratke „DINFIA“). Z tohto konglomerátu sa v roku 1967 vyčlenila automobilová divízia „Industrias Mecánicas del Estado“ (IME).
Ako som spomínal vyššie tak IAME vyrábala automobily vychádzajúce z nemeckých dvojtaktov DKW. Tieto podliehali modernizáciám výlučne v argentínskej réžii. Nemôžem potvrdiť, či vyvrátiť, či boli argentínske produkty niekedy exportované, v rámci Južnej Ameriky, alebo Afriky, no kľudne to mohli byť produkty brazílske ktoré križovali cesty v ostatných juhoamerických štátoch. Faktom je ale to, že výroba pokrývala hlavne argentínske potreby. Nakoniec pokračovala kým sa výrobne zariadenia nerozpadli podobne ako to naznačujú fotografie vozidiel, ktoré ich majitelia používali, až kým sa nerozpadli.
Aby som niekoho neurazil: „Aj v Argentíne existuje veteránska komunita“, ktorá sa venuje renováciam voľne pohodených vrakov. Ich počet je ale zrejme limitovaný schopnosťami a hlavne finančným zázemím, no nie je ich ani zďaleka toľko ako na Kube, kde sú hlavne americké krížniky v prevádzke vlastne stále.
Priznám sa, že podobných „lepičov“ bolo kedysi aj u nás dosť. Spomínam si, že keď som po vojenčine začal pracovať v novom prostredí, jedna spoluzamestnankyňa z nutnosti používala staručkú Oktáviu Kombi, na ktorej vozila cestou do práce viacero detí z ulice do školy. Skončila s tým, až keď neubrzdila v zime a až po zatiahnutí ručnej brzdy zastala hodinami uprostred križovatky. Podobný osud stihol aj moju starú Š 100. Odstavili sme ju, keď sa manželke pri nastupovaní odtrhol horný pánt dverí. Autá následne boli odstavené a neskoršie zošrotované. To je ale náš prípad Slovače.
Argentínčania v tomto smere išli a zrejme stále idú ďalej. Ich vraky DKW-čiek stále odpočívajú voľne na krajniciach, čo potvrdzujú aj fotky na internete. Skrátka iný kraj, iný mrav, alebo asi sme nikdy neboli tak zle na tom ako bežní Argentínčania, ktorí sa vďaka vojenským diktátorským režimom od konca II. svetovej vojny dostali na úroveň krajín tretieho sveta. Pardón odbočil som.
Po skončení výroby dvojtaktov v IA SF SA výroba dvojtaktov nezanikla. Štafetu prevzali ďalšie spomínané firmy. Základom bol dvojtaktný motor, ktorý Východní Nemci zdedili ako vojnovú korisť od predvojnovej nemeckej DKW ako podklady na výrobu DKW F9 a následného typu Wartburg 311. Argentínčania sa rozhodli teda pre dovoz trojvalcového dvojtaktu Wartburg. Tento umiestňovali do karosérií, na ktoré sa výrobné linky ešte nedostali. Boli to najskôr kombíčka DKW s kozmetickými úpravami, ktoré odzrkadľovali argentínsky naturel. Neskoršie ich karosérie opticky kopírovali americké autá 50-tych rokov, ktoré ale boli zmenšené pre potreby Agentíny. Prvými takýmito dvojtaktami boli autá „Justicialista“ podobajúce sa na Chevrolet s mechanikou DKW-Wartburg. Prototyp Justicialista bol v roku 1952 údajne vyvinutý, či radšej zmontovaný za 90 dní u IAME. Z výrobných pásov IAME teda schádzali osobné autá sedany a kombíčka.
Mimo toho aj nákladné verzie „Frontalito“ a pick-up, či dodávka. Veľké nákladiaky podobne ako v Brazílii prevzal VW, či Mercedes. Mimo toho z pásu schádzali aj kupátka. Týchto dvojtaktov sa vyrobilo asi 3 730 kusov, kým neprišla veľmi lákavá ponuka.
V Európe totiž Východní Nemci zaoblené Wartburgy 900-ky (311) nahradili novým konceptom – hranatým Wartburgom 353. Pre Argentínu nastala ďalšia etapa výroby dvojtaktov pod názvom Graciela Wartburg. Tieto nadväzovali na zaoblené tvary prvých predvojnových DKW F9.
Konečným dvojtaktným argentínskym produktom bolo hranaté dvodverové Fissore, ktoré bolo aj v Brazílii ostatným dvojtaktným automobilom na Juhoamerickom kontinente. Po Fissore aj za veľkou mlákou zostali v automobiloch štvotrakty ako jediné benzínové pohonné jednotky.
Autor: Gilbert
Be the first to comment