Listoval som nedávno staré časopisy „Slovenky“ a narazil som na zaujímavý článok od redaktora Petra Valu, ktorý informácie čerpal od jedného čitateľa Slovenky Gašpara Švolíka a z časopisu AUTO MOTO z roku 1948. Článok bol súčasťou seriálu: „Čo nebolo v učebniciach“ a pojednával o človeku a situácii okolo poruchy jedného z grófskych áut za Rakúsko-Uhorska. Porucha auta neznámej značky, ktoré vlastnil neznámy gróf sa udiala neďaleko Kozároviec. Panský šofér v bielych rukavičkách bol úplne bezradný. V tom období auto bolo nielen v Rakúsko-Uhorsku veľká rarita a preto si ho chcelo pozrieť veľa ľudí.
Začali sa najskôr okolo neho motať v prvom rade deti a prakticky aj všetci dospelí. Až keď k sa autu dostali intelektuáli, teda učiteľ, lekár, farár a samozrejme žandár dostalo sa grófovi a šoférovi odporúčania, že vo vzdialených Psiaroch by sa im dostalo pomoci. Situáciu pravdepodobne vyriešili domáci tak, že poslali rebriňák do Psiar a ten doviezol odporúčaného odborníka. Objavil sa človek v sedliackych gatiach, o ktorom sa šofér opovržlivo vyjadril že:“ Čo už len taký gaťáš parast (prostý sedliak) môže o automobiloch vedieť“. Samozrejme to hovoril grófovi a po maďarsky.
Nikto, okrem domácich ale netušil, že tento „buta tóót“ bol strojár, ktorý rozumel a plynule rozprával nielen po maďarsky, ale aj po nemecky. Bol to „Pán Strojár“, ktorý študoval v Budapešti a tam aj štúdiá ukončil skúškami na parné stroje. Už tam sa na neho spolužiaci pozerali zhora a čo znamená „Buta Tóót“ sa dozvedeli po vyhlásení výsledkov zo skúšok. Strojár z Horných Uhier zo Slovenska z dedinky Psiare bol so svojimi výsledkami „o level vyššie“ ako ostatní študenti. Tento nenápadný človek v sedliackych gatiach na grófovom aute poruchu odstránil. Sadol si za volant a slušne požiadal šoféra v bielych rukavičkách, aby roztočil štartovaciu kľuku na motore, ktorá, ako bolo vtedy zvykom vytŕčala z predku auta. Auto tým nasalo správny pomer zmesi, no naštartovať sa ho šoférovi nepodarilo. Majster teda navrhol, aby šofér auto trošku postrčil a mierne roztlačil. Auto naskočilo a keďže po úspešnej oprave ho bolo treba vyskúšať, tak sa s ním „pán strojár“odviezol až domov, pričom ho šofér v bielych rukavičkách neustále dobehoval. Majster si pekne zastavil pred svojim domom a až potom auto odovzdal upachtenému a spotenému šoférovi. Ten si do budúcna určite zapamätal, že ponižovať ľudí, ktorí dokážu v núdzi pomôcť sa nevypláca.
Tento zručný opravár Michal Majer z dedinky Psiare, ktoré sú dnes súčasťou Hronského Beňadiku mal strojársku dieľňu na tú dobu perfektne vybavenú. Na výrobu elektriny mal generátor, súčasťou dielne bol malý sústruh na nožmý pohon ako vtedajšie šijacie stroje, ďalej to bol veľký sústruh, ktorý bol poháňaný benzínovým agregátom. Na prácu so železom slúžila vyhňa s ručne ťahanými mechmi, na „zváranie“ slúžil karbidový generátor (švajcaparát) a nechýbali mechanické nožnice a vŕtačky. Oprava áut nebola hlavnou náplňou jeho práce, no keďže bol široko-ďaleko jediný odborník, tak servisoval auto aj bulharskému cárovi Coburgovi, keď pobýval v Uhorsku, či lepšie na Slovensku v kaštieli vo Svätom Antone. V dielni pána M. Majera sa vyučilo dosť tovarišov strojníckeho povolania. Autor článku za Slovenky uvádzal počet 53, no myslím si, že u takého vychyteného „profíka“ to bolo určite viac. Každý vyučený zároveň s výučným listom získal aj vodičský preukaz a zároveň absolvovali skúšky na parné stroje.
Časopis Auto moto z roku 1948 spomínal strojníka Majera z Psiar ale kvôli oveľa dôležitejšej veci a síce kvôli „PRVÉMU SLOVENSKÉMU AUTU“, ktoré „PÁN STROJNÍK“ skonštruoval a vyrobil už v roku „1913“. Vo svojej zámočníckej dielni si naskicoval všetky potrebné náležitosti a pustil sa do výroby. Ako pohonnú jednotku zvolil pravdepodobne vidlicový dvojvalcový štvortaktný motor chladený vodou. Najsamprv si vyrobil drevené formy na jednotlivé súčiastky, ktoré mu odliali v Kachelmanových strojárňach vo Vyhniach. Šasi boli kovové a niesli drevenú kostru karosérie, ktorá bola oplechovaná. Kolesá boli najskôr s drevenými špicami. Koncepcia bola praotcom všetkých následne vyrábaných áut. Motor vpredu a pohon zadných kolies. Ostatným autom vyrábaným na Slovensku v Trnave bola Škoda 1203, u ktorej bola použitá táto koncepcia naposledy až na radový štvorvalec.
Riadenie bolo pravostranné a v tom období bolo bežné, že na šoférovej strane dvere neboli. Pravou rukou šofér ovládal rýchlostnú páku a do auta sa nastupovalo z ľavej strany malými dvierkami. Auto bolo len kupé a teda sedadlo bolo dvojmiestne vyplnené konským chlpmi potiahnuté kožou. Najskôr, ako som spomínal kupátko bolo vybavené drevenými kolesami, ale len zadné boli vybavené bubnovými brzdami. Čo ale bolo najdôležitejšie, šasi bolo odpružené listovými pérami, ktoré pri jazde vylúdzovali charakteristický drnčavý zvuk. Každé koleso malo svoju listovú pružinu. Práve pre túto kulisu domorodci auto prezývali „Drndička“. Auto majiteľ používal na denné výjazdy, teda za vidna. Nakoľko za Rakúsko-Uhorska na vidieku neexistovali zrejme nijaké administratívne normy na jazdu s automobilmi, tak auto nemalo svetlá, no malo balónkovú húkačku na volante.
Konštruktér svoju Drndičku nejedekrát vylepšoval. Evidentnej modernizácii podľahli hlavne kolesá. Tie drevené strojník Majer nahradil kolesami vlastnej výroby s drôteným výpletom. Ručná brzda na vonkajšej časti karosérie typická pre prvé automobiliy sa odtiaľ presťahovala do interiéru a aby mohol šofér bezpečne jazdiť aj po tme, tak pribudlo osvetlenie a v neposlednom rade sa snažil zvýšiť aj výkon. V tomto zvyšovaní výkonu bol tiež zrejme úspešný, pretože podľa neoficiálneho odhadu Drndička dosiahla na poľných či prašných cestách maximálku 50 km/h, čo je dnes maximálna rýchlosť v obci. Toto zvýšenie výkonu bol ale vykúpené spotrebou, ktorá predstavovala hodnotu 6 l na 100 km. V pôvodnej verzii pred autom pravdepodobne bežal vlajkonosič, ktorý po tme mával lampášom. Pri jazde do Kozmaloviec to robil vždy majstrov učeň. Článok v Slovenke menoval učňa Michala Bandziho. Priložené fotoreprodukcie sú po niektorej z úspešných modernizácii v medzivojnovom období. Čo ale vidieť nie je, je hráškovzelená farba karosérie. V Hronskom Beňadiku stále stojí dom zámočníckeho majstra Michala Majera, no po jeho dielni niet ani chýru ani slychu. Málokto z domorodcov asi vie, že v spomínanom dvore nenápadný strojník vyrobil celkom prvé auto na území Slovenska.
Autor: Gilbert
Be the first to comment