Podobne ako v predošlom článku znovuobjavenom v mojom archíve, tak aj teraz sa budem venovať prešporským pionierskym časom, kedy sa na uliciach Bratislavy začali objavovať prvé bicykle, motocykle, autá, či už osobné alebo nákladné. Zahľadel som sa do článku uverejnenom tento krát v roku 1981 tiež v slovenskom motoristickom periodiku STOP. Pôvodný článok napísal pán Ivan Szabó a nazval ho „BENZÍNOVÉ OPOJENIE“. Redakcia ho zaradila do sporadickej rubriky „Z histórie motorizmu u nás“. Autor článok rozdelil do viacerých kapitol v ktorých sa venoval zrodu automobilovej histórie v Bratislave a okolí. Dovolím si kapitoly zoradiť trochu ináč ako boli v pôvodnom článku.
Svoje rozprávanie začnem importom nadšenia pre velocipedy z Viedne do Bratislavy. Importérom bol mladík August Englert, ktorý sa vo svojich osemnástich rokoch rozhodol pre diaľkovú jazdu na velocipede z Viedne do Bratislavy. Bolo to v roku 1893, kedy sa Englertovci presťahovali do Bratislavy. August Englert vtedy ako „mladý muž na prahu dospelosti“ sa rozhodol pre presun po vlastnej osi na vlastnom ekologickom vozidle. Bicykel dostal od tety, ktorá ho kúpila za „60 zlatých“. Svoje vozidlo hodnotil ako „dobrý bicykel“. Z Viedne vyštartoval okolo desiatej doobeda a do Bratislavy dorazil asi o ôsmej večer. Cestu mu spestril osud viacerými defektami, ktoré musel opravovať „na kolene“. Vtedajšie obutie bolo riešené podobne ako nedávne pretekové „galusky“, teda podľa pôvodného článku „vzdušnice sa priamo nalepovali na ráfik kolesa“. Priznám sa v súvislosti s týmto príbehom si spomínam tiež na svoje mladícke časy, kedy som bol rovnako ambiciózny ako spomínaný mladík A. Englert. Keďže sme sa podobne ako Englertovci presťahovali tiež, keď som mal magických „18“ ťahalo ma to do kraja môjho detstva. Skúšobne som najskôr absolvoval jazdu na Liberte z Pezinka do Nitry a späť. Cesta bola príjemná ale len po Senec. Chcel som ísť po starej ceste do Sládkovičova a Serede. Dobre som ju poznal, no vojenskí regulovčící ma na ňu nechceli pustiť, lebo si tam robili vojaci cvičenie. Musel som teda ísť po mladšej panelke, kam cyklisti nesmeli a tam ma zas nechceli pustiť príslušníci cestnej hliadky VB. Mal som teda zdržanie, kým sa ČSLA a VB dohodli. Sadol som si na trávu pri ceste a čakal som, strážil ma jeden príslušník a druhý s autom to išiel vybavovať do Senca. Nakoniec VB ustúpilo vojsku a mohol som pokračovať ďalej. Podobne ako hlavný aktér pôvodného príbehu, aj ja som bol prenasledovaný defektami. Prvý som chytil pred vjazdom do Serede, druhý na druhom brehu Váhu v Šintave a potom som to už radšej nerátal. Mal som v zásobe tri náhradné duše, no nakoniec som ich musel lepiť, pretože na vtedajších krajniciach bolo všeličo. Bol to pekný celodenný výlet. Pod dojmom úspechu som si na konci prázdnin vytýčil dlhšiu trasu. Bola oveľa dlhšia síce z Modry do Cinobane. V mladosti som ju absolvoval viackrát, no vždy po príchode do cieľa ma prenasledoval trvalý dážď. Absolvoval som tam vždy len: „jazdy medzi kvapkami dažďa“ a preto sa mi vždy týždňový výlet skrátil a vrátil som sa späť vlakom. Pardón odbočil som.
Opäť Bratislava 1893, opäť mladík A. Englert. Po zabývaní sa v Prešporku sa nádejný mladý muž zapísal do cyklistického klubu v novom bydlisku a začal sa venovať športovej cyklistike. V roku 1895 vyhral cyklistické majstrovstvá klubu cyklistov. Všimol si ho tam jeden viedenský výrobca bicyklov a oslovil ho. Podnikateľ Goldeband mu poskytol nový bicykel zo svojej produkcie aby propagoval jeho značku na cyklistických pretekoch Viedeň-Bratislava v tom istom roku. Nakoľko bol dobre rozjazdený tak medzi spomínanými mestami so vzdialenosťou 61 kilometrov sa „zdržal“ 101 minút, čo bol druhý najlepší čas. Nebol v tom ale sám, preteku sa zúčastnil aj druhý úspešný pretekár a priateľ z Bratislavy Ernst Aigner. Obidvoch mladíkov pán Goldeband správne odhadol a nikdy následné rozhodnutie neoľutoval. Nadaným šampiónom a budúcim obchodníkom poskytol pre začiatok 10 nových bicyklov priamo z výroby a nechal ich podnikať. Onedlho si títo „podnikatelia“ otvorili bicyklový obchod. Bolo to na vtedajšej Schneweisse strasse (v minulom režime Wolkrovej ulici). Predaj sa rozbehol úspešne, no veľa potenciálnych kupujúcich na bicykli vôbec nesedelo a mali problém toto moderné približovadlo ovládať. Mladosť je obdobím dynamického rozvoja a adaptácie, tak sa August a Ernst rozhodli otvoriť si „školu jazdy na bicykloch“. Rozšírili tak svoju činnosť správnym smerom. Určite každý rodič vie ako je ťažké naučiť svojho potomka jazdiť na bicykli bez pomocných koliesok. To ale u dospelých majetných ľudí na prelome storočí bolo oveľa náročnejšie. Väčšina nemala predstavu čo je udržiavanie rovnováhy a pomocné kolieska vtedy neexistovali. Po prvých ťažkých pokusoch pred obchodom sa títo „cyklistickí pionieri“ rozhodli pre vybudovanie dráhy pre cyklistov. Prenajali si parcelu na Grősslingovej ulici (v socializme ulica Červenej armády), kde dráhu vybudovali a tam mimo pohľadov príslušníkov nižších vrstiev a ich štipľavých poznámok sa vtedajší majetní „učili bicyklovať“. Klientela „školiteľov“ pozostávala z aristokratickej, či veľkopodnikateľskej vrstvy. Napríklad grófka Draskovichová, grófka Choteková, či vojvodkyňa Odescalchová.
Zlaté časy bratislavskej cyklistiky však zatienilo pridanie motora na dvojkolesové približovadlá. Do Prešporku ako prví zrejme expandovali páni Laurint a Klement. Títo v roku 1895 začali s výrobou motocyklov a pre prezentáciu v susednej krajine sa podujal Václav Klement. Tá sa udiala v Bratislave na cyklistickej dráhe, ktorú postavili práve Englert a Aingner na Grősslingovej ulici. Predvádzanie dvojkoliek z Mladej Boleslavy pritiahlo nielen obyčajných zvedavcov, ale aj vtedajšiu bratislavskú elitu nevynímajúc členov mestskej rady. Zahrievacie kolečká boli výlučne v réžii pána Klementa. Po krátkej inštruktáži sa vo vedení predvádzaného motocykla striedali cyklistickí pionieri Englert a Aingner. Keď sa do sýta povozili prišiel rad na odvážlivcov z radov divákov. Prvý odvážlivcom bol údajne pán Schwartz, skúsený to bratislavský „OPTIK“. Dostal takú istú inštruktáž ako predošlí jazdci. Po prvých rozpačitých metroch sa odvážny jazdec zžil s motocyklom. Zrejme dvojkolku, no bez motora sedlal už pred tým. Nakoniec „lietajúci optik“ bol prvým, ale aj posledným skúšobným laickým jazdcom. V zápale sústredenia na vedenie prepočul ako motocykel zastaviť. Krúžil po trati a kričal: „Zabudol som, ako treba tú potvoru zastaviť“! Organizátori sa svorne zhodli v tom, že lietajúci optik bude krúžiť na dráhe až kým neminie všetok benzín. Tak sa aj stalo a myslím si, že odvážny optik Schwartz sa povozil naozaj do sýtosti a na tento zážitok do smrti nezabudol. Po spálení poslednej kvapky paliva motocykel zastavil aj sám. Predvádzacia jazda mala veľký úspech. Englert a Aingner sa stali oficiálnymi zástupcami značky Laurint & Klement a mimo bicyklov odvtedy predávali aj motocykle. Prvým kupcom motocykla L&K bol vinár A. Palugyay, po ňom Dr. Payer, či gróf Samsich. Noví majitelia motocyklov Laurint & Klement za ne zaplatili 700 korún.
Motocyklový ošiaľ ale netrval dlho, čoskoro ho zatienil nový hit. Podobne ako prvé bicykle zatienili prvé motocykle, tak tie zatienili koče bez koní, teda automobily. V roku 1906 sa vo Viedni konala výstava prezentujúca „nové technické trendy“ v tom období. Okrem iného tam boli vystavené aj automobily. Nijaký solídny predajca tam nesmel chýbať, preto sa tam vybrali aj motoristickí pionieri z Prešporku. Aigner a Englert sa zahľadeli do „Voituretty značky Puch“. Ponúkli svoje schopnosti predajcov zástupcom továrne priamo na výstavisku a z výstavy odchádzali ako oficiálni predajcovia a obchodní zástupci značky Puch v Bratislave. Svoju činnosť teda rozšírili o predaj automobilov. Celkom prvý automobil značky Puch si opäť kúpil dobre známy bratislavský motoristický nadšenec a veľkopodnikateľ s vínom A. Palugyay. Tento pán bol jedným z majiteľov novinky zvanej automobil, ktorý ho nepoužíval len na presun po Prešporku a okolí, ale sa zúčastňoval aj pretekov. Autor pôvodného článku uviedol účasť A. Palugyaya na „Jazde princa Henricha“. Bola to vlastne diaľková jazda, ktorú pod svojim menom otvoril v roku 1907 sám princ Henrich ako pokračovanie obľúbeného preteku „Herkomerova jazda“. Táto sa konala v rokoch 1905 – 1907 s tým, že sa viac už neuskutoční. Organizátorskú štafetu tak prevzal sám princ Henrich, lebo, ako aktívny účastník všetkých troch ročníkov a náruživý motorista si nemienil odopriať taký adrenalín. Jeho jazda sa udiala v následné dva roky, teda 1908 až 1910. Vinár Palugyay sa zúčastnil jazdy, ktorá viedla cez územie horného Uhorska, teda Slovenska. Podobne ako dnes, tak aj vtedy bola 1842 kilometrová trasa bola rozdelená na etapy. Prvá mala 360 km: Berlín – Vratislav, druhá bola dlhá 399 km: Vratislav – Tatranská Lomnica šla cez Slovensko. Tretia mala 312 km a z Horných Uhier šla na Uhry, teda z Tatranskej Lomnice do Budapešti. Najkratšia etapa (štvrtá) spájala Budapešť a Viedeň a merala 263 km. Piata mala 306 km: Viedeň – Salzburg a ostatná šiesta 302 km zo Salzburgu do Mníchova, kde bol cieľ. Ako si viedol A. Palugyay autor neuviedol, no v rýchlostnej skúške v rámci prvej etapy sa blysol A. Kolowrat na automobile Laurint & Klement. Celkovo preteky vyhral W. Opel a A. Kolowrat bol druhý.
Je zaujímavé, že automobily Laurint & Klement nepredávali bicykloví pionieri Aignet a Englert, keď motocykle Laurint & Klement v ponuke mali. Predpokladám, že už vtedy existovali dohody medzi výrobcami automobilov na ktoré trhy sa sústredia. V konečnom dôsledku predajňu Fridrich a Fuks, ktorá autá L&K predávala nakoniec prevzali predajcovia motocyklov L&K, teda Aigner a Englert.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár