Táto časť má podobný osud ako príbeh o Adolfovi a Sergejovi – v hlave ju nosím už dávno, ale napísal som ju až teraz. Okrem toho táto rozprávka je zaujímavá aj tým, že príbeh sa naozaj stal, ale na koľajisku s vláčikmi na baterky – jedného dňa som totiž objavil vonku pohodený parný rušeň na baterky a bolo mi ľúto nechať ho tam, tak som ho zobral domov. Doma som ho postavil k rušňu, ktorý som už mal a keď som sa tak na nich díval, s veľkosťou mi veľmi pripomínali známe postavy z Biblie – pastiera Dávida a ozrutného bojovníka Goliáša. A tak dostali mená po nich. Čo som s nimi robil ďalej, tak o tom je už nasledujúca rozprávka, v ktorej tie naše dve hračkárske mašinky vystupujú.
Bol raz jeden stredne veľký americký parný rušeň, ktorý sa volal Dávidko. Najprv sa volal Dávid, ale neskôr mu museli zmeniť meno, pretože v susednom depe sa objavil druhý rušeň, ktorý nazvali Dávidom a tak ho premenovali na Dávidka, lebo druhý Dávid bol od neho väčší. Najprv býval v depe na hlavnej trati a spokojne vozil osobné vlaky, ale neskôr na neho prišli zlé časy – v Tramtárii začal vládnuť diktátor, ktorý nenávidel Ameriku a všetko, čo bolo americké, preto do depa prišiel príkaz, podľa ktorého musel Dávidko opustiť depo a odísť do vyhnanstva na Zapadákovskú železnicu, ktorá sa kedysi volala Západná, ale neskôr ju premenovali na Zapadákovskú, pretože kraj, kadiaľ išla, veľmi schudobnel a väčšina ľudí ten kraj opustila. Mestá, ktoré tam boli, bývali predtým veľké, ale teraz sa scvrkli na malé mestečká. Navyše tá trať bola najkľukatejšou v celej Tramtárii, pretože viedla medzi samými kopcami. Takto ju väčšina amerických rušňov nenávidela. Väčšina z nich boli totiž na zákruty na tej trati príliš veľká a len horko-ťažko cez ne prechádzali. Dávidko síce tiež nebol šťastný, keď musel odísť na túto železnicu, ale keď tam prišiel, nezdala sa mu až taká zlá, lebo na rozdiel od hlavnej trate bol tam nezvyčajný pokoj, aký doteraz nepoznal. Navyše bol od ostatných amerických rušňov menší. No o desať rokov neskôr, keď už diktátor zomrel a k moci sa naspäť dostal kráľ, ktorý vládol predtým, sa Dávidko vrátil na trať. Bol už však zvyknutý na pokojný život na Zapadákovskej železnici a tak sa rozhodol, že do veľkého depa sa nevráti, bude radšej bývať v malej staničke. Takto sa ubytoval v stanici v dedine Husiarovské Podhradie, ktorá síce bola na hlavnej trati, ale veľa vlakov v nej nezastavovalo. Okrem neho tam býval veľký motorový posunovací rušeň Tuponos, ktorý posunoval vagóny, ktoré tam priviezli nákladné vlaky a ktoré sa nezmestili do nákladných staníc v neďalekých mestách Kvačín, Husiarov a Smolníkovce. O pár rokov, keď zaviedli vlak z Kvačína, ktorý premával cez tri stanice, do depa v stanici pribudol motorák Jeff, ktorý chodil vždy na opačnom konci vláčika, než Dávidko.
Dlhé roky bývali v stanici iba oni traja. Jedného dňa sa to zmenilo, keď do stanice prihrmel veľký čierny americký rušeň bez tendra, ktorý sa volal Goliáš. Výpravca bol prekvapený, že čo robí rušeň ako on na takejto bezvýznamnej stanici, pretože Goliáš bol vychýrený rýchlikový rušeň. „Ale! Poslali ma z môjho depa preč! Dali ma na šrotovisko, ale našťastie kým mi drapák Tyranosaura žuval tender, stihol som utiecť. Tak teda hľadám skrýšu, aby ma šrotári neobjavili!“ Dávidko sa naňho pozrel skúmavým pohľadom a povedal: „Ty nie si náhodou ten istý Goliáš, čo povedal o mne, že mašinky ako ja, sú nanič?“ Goliáš drzo odfúkol: „Čo sa to o mne opovažuješ hovoriť? No počkaj!“ A hneď sa chystal, že do Dávidka vrazí, ale výpravca ho zarazil: „No, no, nechaj ho! Počuješ? Inak na teba zavolám tých, pred ktorými sa chceš skryť!“ „Niéééé!“ vykríkol Goliáš. „Ale áno!“ zvolal škodoradostne Dávidko. „Nie, to v žiadnom prípade! Radšej by som videl, ako Tyranosaurus zožerie teba!“ „Ó, áno? Tak to si na veľkom omyle!“ hádal sa Dávidko, ale ich hádku prerušil výpravca, ktorý hlasno zapískal na píšťalke. „Už mám toho akurát dosť! Alebo sa prestanete hašteriť, alebo vás oboch pošlem preč!“ „Alebo medzi oboma urobíme súboj!“ usmial sa Tuponos. „Ako to myslíš?“ prekvapil sa výpravca. „Urobíme medzi oboma rušňami súboj, v ktorom nech každý dokáže, čo vie!“ usmial sa Tuponos. „Počuj, to nie je vôbec zlý nápad! Aspoň zistíme, čo sa skrýva v Goliášovi a čo v Dávidkovi, aj keď obe rušne dobre poznám!“ povedal výpravca a hneď vymyslel disciplíny, v ktorých sa bude súťažiť. Najprv každý musel čo najrýchlejšie prísť na neďalekú otočku, kde sa občas otáčali vlaky, keď sa potrebovali otočiť a potom sa hneď čo najskôr vrátiť na stanicu. Prvý šiel Dávidko. Šiel najrýchlejšie ako vedel a jeho čas bol vskutku slušný. Po ňom nasledoval Goliáš. Do stanice dorazil oveľa skôr, ako Dávidko a veľmi sa s tým hrdil. „Vyhral som!“ zvolal pyšne, ale výpravca ho schladil: „No to nie je všetko!“ a zavolal traktor z miestnej farmy, aby priviezol niekoľko vlečiek piesku. To sa stalo a všetkým pieskom zasypali posledné dve koľaje v stanici. „Teraz máte obaja za úlohu čo najskôr odhrnúť všetok piesok z koľají. Kto úlohu nedokončí, bude diskvalifikovaný!“ Zapískaním hneď závod odštartoval a obe rušne sa dali do odhŕňania. Kým pre Goliáša to bola hračka, Dávidko sa trápil, až kým horko-ťažko prešiel celým zasypaným úsekom. „Hurá, vyhrávam!!! Dávidka môžete poslať preč, nastupujem ja!“ A výsmešne vyplazil jazyk na Dávidka. Dávidko sa zamračil a zasipel: „Len počkaj!“ „Správne, Dávidko, len počkaj, presnejšie počkajte! Toto nie je posledná disciplína! Mám ešte dve, pred prvou z nich práve stojíte! Vidíte tamtie vagóny?“ Dávidko sa pri pohľade na vagóny usmial, pretože to boli jeho vagóny, ktoré ťahal spoločne s Jeffom, keď chodil na vláčiku do Kvačína. Zato Goliáš nahodil ustráchaný výraz, aj keď sa ho snažil skryť, pretože niečo tušil. Aj výpravca pri pohľade na Goliáša niečo tušil: „Stalo sa niečo, Goliáš?“ opýtal sa ho. „Nie, nič sa nedeje, som O.K.!“ „Keby si bol O.K., tak by si sa netváril tak neisto! No zatiaľ ťa nechám tak, zistíme neskôr, čo ťa trápi!“ Dávidka teda zapriahli za jeho vagóny a vyrazil po rovnakej trase, po akej sa preháňal pri rýchlostnej disciplíne. V tomto prípade opäť rozhodovala rýchlosť, ale s tým rozdielom, že obe mašinky museli za sebou ťahať vagóny. Keď Dávidko došiel do stanice, prišiel rad na Goliáša. Goliáš pri pripájaní vlaku nedával na sebe nič vedieť a smelo vyrazil. Akonáhle sa pohol, hneď sa objavila príčina, prečo sa tak tváril pri pohľade na Dávidkove vagóny. Nevládal ich utiahnuť. Všetci, keď videli, ako sa Goliáš trápi s vagónmi, sa začali smiať. Keď sa dosmiali, Dávidko Goliášovi ešte výsmešne navrhol: „Máš dosť, alebo to ešte chceš skúsiť so mnou?“ Goliáš nechápavo pozrel na Dávidka: „Ako to myslíš?“ „Budeme sa preťahovať!“ Goliáš pozeral na Dávidka ešte ustráchanejšie ako na vagóny. Keď ste sa niekedy preťahovali o lane, tak určite chápete, ako to Dávidko myslel. Keď bol ešte na Zapadákovskej železnici, veľmi rád sa podobne preťahoval s inými mašinkami a preto preťahovanie patrila k jeho obľúbenej zábavke. Keď sa jednému rušňu podarilo pretiahnuť ten druhý rušeň celý cez čiaru, vyhrával. „Nie radšej sa nepreťahujme!“ navrhol Goliáš, lebo cítil, že to bude nerovný súboj. „A prečo?“ opýtal sa ho Dávidko. „Máš na to nejaký vážny dôvod? Je to posledná disciplína a keď ju vyhráš, vyhrávaš celú súťaž!“ povedal výpravca. Goliáš si povzdychol a smutne porozprával: „Tak dobre! Neisto som sa na vagóny pozrel preto, lebo už ako ste sami videli, už ich nevládzem ťahať. Nejaké práce, ako napríklad odhŕňanie síce zvládnem, ale už nie som ten istý rýchlikový rušeň Goliáš, ako predtým. Na šrotovisko ma dali práve kvôli tomu, že už nevládzem. Rozhodli sa, že ma radšej dajú preč, ako by ma mali opraviť, aj keď ja by som si ešte nejaký rýchlik chcel potiahnuť, ale už proste neviem. Nevládzem! Nemám na to! Myslel som si, že útekom zo šrotoviska sa to zlepší, ale kdeže! Ešte viac sa to zhoršilo! Po tom, čo som zažil tu v tejto stanici, mám chuť sa vrátiť a nechať sa rozhrýzť Tyranosaurom…“ Po týchto slovách vyronil veľkú slzu. Dávidka to tiež dohnalo k slzám a povedal: „Nie tak smutne, ešte si aj mňa rozplakal! A pozri na Tuponosa a Jeffa! Oni už tiež pomaly plačú!“ Výpravca sa usmial a povedal: „Nesmúť, Goliáško! Náhodou poznám jedno miesto, kde ťa dajú zase dokopy! Nie si na tom až tak zle, že by si patril do šrotu! Zrejme bude len niečo niekde uvoľnené, že sa ti stráca sila, keď ťaháš vagóny! Alebo máš zanesené rúrky v kotli! Dávidko tiež vie, kde to je, tak ťa tam vezme! A tiež ti tam vyrobia nový tender! Goliáš sa potešil a tak prestal plakať. Aj Dávidko sa usmieval na Goliáša. Obaja sa nakoniec zmierili a Dávidko odtiahol Goliáša do dielní v Medvedíkovciach, kde robili veľké opravy rušňov od výmyslu sveta. Keď bol Goliáš hotový, vrátil sa do staničky v Husiarovskom podhradí. V prípade, že Dávidka musel niekto zastúpiť, Goliáš zaňho ochotne zaskakoval. Neskôr sa opäť dostal k ťahaniu rýchlikov a tak bolo potrebné nájsť ďalšiu mašinku. Ale o tom je už iná rozprávka.
Autor: Sergej
Be the first to comment