Milí čitatelia! Je tu čas Vianoc a to je čas, kedy by som sa mal zahrať na Ježiška a napísať vianočnú rozprávku. No „vyššia moc“, zákon (počítačovej) schválnosti mi v tom napoly zabránil. Rozprávka síce bola napísaná už skôr, ale nemohol som ju naposledy skontrolovať skôr, než počas Vianoc a tak nemohla doraziť ešte pred sviatkami. Preto prepáčte oneskorené uverejnenie tejto rozprávky a aj to, že je bez obrázkov.
Prajem Vám príjemné čítanie.
Sergej- (Tomáš Halža)
Bolo krásne zimné ráno. V depe v Kvačíne to pekne žilo prípravami na zajtrajšie podujatie – jazdy špeciálnych vianočných vlakov. Na nich mohli jazdiť len historické vagóny špeciálne zrekonštruované pre tento účel. Mali červeno-krémový náter a nápis „Vianočný vlak“. Aj v Kvačíne boli také vagóny a to dokonca na dvoch rozchodoch – na normálnom, na ktorom jazdí napríklad motoráčica Magda alebo parný rušeň Karol a aj na úzkom, na ktorom jazdila Katka alebo Zuzka.
V to ráno boli v depe všetky mašinky. Až na jednu – na Katku. Tá po skončení sezóny na detskej železnici v Černicove odišla pomáhať na trať pod horami a do Podskalských baní. V prvé zimné dni sa cez tie železnice prehnala víchrica a tak tam mali ešte viac práce než predtým. Museli do Vianoc všetky trate poupratovať, aby počas sviatkov nič nestálo v ceste. Zuzka sa o Katku bála. Takisto aj motorové dvojičky Danka a Janka. „Dúfam, že Katka dnes príde! Bojím sa, aby svoju špeciálnu vianočnú jazdu nezmeškala!“ obávala sa Zuzka. „To dúfam!“ dodala Janka. Správca sa tiež o Katku bál a radšej zavolal prednostovi na podhorskej železnici. Ten našťastie o podujatí vedel a v čase, keď mu v kancelárii zvonil telefón, bol práve v depe pri Katke. „Dobré ráno, partia a zvlášť tebe dobré ráno, Katka! Vieš čo bude zajtra?“ „Viem!“, usmiala sa Katka, „Vianoce budú!“ „A vieš, že máš počas nich zvláštnu úlohu?“ Katka sa zamyslela: „Hmm… asi nie! Skôr Zuzka. Má zajtra ťahať špeciálny vianočný vláčik.“ „Tak to sa mýliš! Vláčik budeš ťahať ty!“ „Čože? Ja? Ale veď to už nestihnem! Keby som sa práve teraz vydala na cestu, nestihla by som, lebo by som najprv musela odhrnúť z trate sneh a až potom sa vrátiť do Kvačína!“ prekvapila sa Katka. „Neboj, sa, stihneš! To odhŕňanie ti ušetrím, lebo Ráčik ťa bude sprevádzať. Súhlasíš, Ráčik?“ „Súhlasím!“ odpovedal Ráčik. „Zvládneš to?“ uisťoval sa riaditeľ. „Nemajte stjach, zvládnem to! Katka bude do večeja doma!“ Pre tých, ktorí nevedia, pripomínam, že Ráčik nevie povedať R a tak namiesto R hovorí J a kvôli tomu sa sám vždy predstaví ako Jáčik. Ten hneď zašiel do dielne, kde mu pripevnili snehový pluh. Potom prišiel na zoradisko, kde ho čakala Katka a opýtal sa jej: „Si pjipjavená?“ „Jasné, šéfe!“ zasmiala sa Katka. „Hujá na cestu!“ zvolal Ráčik a vyrazil na cestu. Katka ho nasledovala a takto šli celú cestu. Aby stihli do Kvačína prísť včas, rozhodli sa to risknúť cez nepoužívanú spojku, ktorá spájala trať s Alpínskou spojkou. Keďže Ráčik mal veľký pluh, veľké záveje mu nerobili problémy, prerazil ich rovnako ľahko, ako tie malé. Kde bol taký veľký závej, ktorý Ráčika spomalil, Katka mu pomohla. Spoločne zatlačili a takto si prerazili cestu.
No čím ďalej boli, tým sa im ťažšie išlo. Spojka s Alpínskou spojkou bola v zime neudržiavaná a tak na nej bolo veľmi veľa snehu. Čoraz častejšie museli posádky oboch mašiniek vyjsť von a odhádzať sneh ručne s lopatami na uhlie. Až nakoniec prišiel ten najväčší závej, v ktorom obe mašinky uviazli. „Tak a sme skončili! Ďalej už sa nedostaneme, snehu je tu priveľa. Keby sme sa cezeň mali čo najrýchlejšie dostať, museli by sme použiť dynamit a ten nemáme. A na takúto kopu bude treba veľmi veľa dynamitu.“ zosmutnel Ráčikov rušňovodič. „Ách, to je zlé! To znamená, že sa do Kvačína už nedostanem, však?“ smutne pískla Katka. „Nesmúť, Katka! Keď sa dobre pamätám, neďaleko by mala byť cesta, pôjdem sa tam pozrieť, či by nám niekto nemohol zavolať pomoc.“ upokojoval ju jej rušňovodič a hneď vyšiel sa prebrodiť tým závejiskom smerom k ceste. Mal šťastie. Hneď, ako sa tam dostal, práve išiel autobus Kamil. Keď videl, ako naňho rušňovodič máva, ihneď zastavil, našťastie šmyk nedostal, lebo cesta bola posypaná. „Čo sa deje?“ opýtal sa ho šofér. „Mám za toto kopou snehu zapadnutú mašinku a potrebujem ju vyslobodiť čím skôr, lebo dnes večer už musíme byť v Kvačíne!“ „Tak poďte, vyhodím vás u hasičov!“ pozval ho šofér a ihneď sa vydali na cestu. Keďže autobus viezol cestujúcich, musel cestou zastaviť na každej zastávke.
Ako Kamilov šofér sľúbil, to aj urobil. Spravil mimoriadnu zachádzku k miestnym hasičom, kde Katkinho rušňovodiča vyložil. Hasiči mu potom požičali Floriána, žeriav, ktorý vyslobodzoval aj Lucipeka. Ten s rušňovodičom zašiel na pílu, kde bolo nákladné auto Líza. „Ahoj, Líza! Pôjdeš pomôcť mne aj jednej mašinke?“ „Samozrejme! Nemám nič na práci, tak rada pomôžem!“ odpovedala Líza a hneď sa vydala za Floriánom. Keď došli na miesto, kde boli zapadnuté mašinky, Líza zostala na ceste, zatiaľ čo Florián sa snažil prísť až na trať. Bolo to preňho síce ťažké, lebo sa zabáral do vysokého snehu, ale čoskoro bol tam. „Á, to je Katka! Čo tu robíš, nemala si radšej ísť cez veľkú železničnú križovatku?“ „Tam je veľmi rušno, preto som išla tadeto!“ usmiala sa Katka. „Neboj, hneď ťa vyslobodíme, naložíme na Lízu a tá ťa odvezie domov.“ upokojoval ju Florián a hasiči hneď začali chystať popruhy. Ďalší zase vysielačkou zavolal Lízu. Tá šla po Floriánových stopách. Aj pre ňu bola cesta snehom ťažká, no neraz si takto prerážala cestu.
Onedlho bola tam. Katku práve zamotali do popruhov, v ktorých ju Florián zdvihol a naložil na Lízu. Kurič jej ešte predtým zahasil oheň. Keďže Katku už nič nehrialo, triasla sa od zimy, no bola rada, že o chvíľu už pôjde odtiaľto preč. Zanedlho ju Florián naložil na Lízu a tá sa hneď vydala na cestu späť. Pomaly sa predierala snehom, aby nezapadla a keď už vošla na cestu, smelo sa pustila smerom na Kvačín.
Trvalo jej asi hodinu a pol, kým dorazila do depa. Tam ju už čakal železničný žeriav, ktorý úbohú Katku preložil späť na koľajnice. Keď Zuzka uvidela, radovala sa: „Vítaj doma, Katka! Čo sa stalo, že si prišla na nákladiaku?“ „Cestou som zapadla, tak ma museli vytiahnuť žeriavom a naložiť na Lízu. Mimochodom, ďakujem Líza!“ „Niet za čo!“ usmiala sa Líza a odfrčala preč. Katku zase prezreli, či sa jej náhodou počas cesty nič nestalo a uložili ju spať.
Ráno ju zase zakúrili, ozdobili a pripojili za ňu vianočné vagóniky. Katka potom celá natešená išla do Černicova, kde ju už čakali deti. Tie ihneď po príchode vláčika naskákali do jej vagónov a zase sa viezli spolu celý deň, až kým neprišiel čas vrátiť sa domov. Tentoraz sa našťastie všetko zaobišlo bez toho, aby musel prísť žeriav Florián a vytiahnuť Katku zo záveja.
Veselé Viaonoce a šťastný nový rok 2012!
Be the first to comment