Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 18: Katka a Chvastúňko

V minulej časti: Bol január a vtedy bolo poriadne mrazivo. Keďže Katka počas zimy nevozila deti v Černicove, pomáhala, kde sa len dalo. Raz za ňou prišiel rušeň Klátik, či by mu nepomohla s nočnou poštou, lebo rušeň Skalník ochorel. Katka súhlasila a tak hneď nasledujúcu noc spolu s Klátikom rozvážala poštu. Bohužiaľ im v ceste stáli veľké záveje a keďže nemali snežné pluhy, pošta meškala. Opakovalo sa to aj nasledujúcej noci. Tretiu noc Katka zaspala. Keďže sa  Klátikovi, ale ani Zuzke s Kvetkou a motorovými dvojčatami Dankou a Jankou dlho nedarilo zobudiť Katku, aj tentoraz pošta meškala, preto nasledujúcu noc jej vedúci poštového úradu oznámil, že poštové vlaky zrušili a nahradili ich autami. Klátik sa za to na Katku hneval, ale našťastie nie nadlho.

Hneď po noci, kedy poštové vlaky nahradili autá, nasledovala búrlivá noc, kedy fujavica sfúkla poštovú dodávku do priekopy a tak vlaky dostali druhú šancu. Katka s Klátikom túto šancu využili a tentoraz sa im veľmi darilo, lebo správca depa v Kvačíne obom mašinkám nariadil jazdiť s pluhmi, kvôli čomu si cestou nemuseli robiť starosti so závejmi. Vďka tomu pošta všade došal načas, do poslednej stanice dokonca skôr. Po tejto skúsenosti poštové vlaky nakoniec obnovili a keď sa Skalník uzdravil, ani sa nedozvedel, že kým bol chorý, poštové vlaky boli na jednu noc zrušené.

Bola skorá jar. Niekde boli ešte fliačiky snehu, inde už kvitli snežienky. Kým príroda sa ešte len prebúdzala, v Černicovom údolí po zimnom spánku zavládol ruch. Katka s Dankou a Jankou tam totiž boli na veľkej prehliadke trate. Robotníci prezerali koľajnice a keď sa im niečo nepozdávalo, hneď to opravili. Danka s Jankou tam viezli stroje, ako napríklad podbíjačku, vozili tam koľajnice, podvaly a keď to bolo potrebné, priviezli aj kamene na opravu násypu. Katka sa zase starala o robotníkov. Zuzka s Kvetkou zase boli vo veľkom depe v Kvačíne. Podobne, ako trať v Černicove, aj ony boli na prehliadke. Prezerali ich, či im všetko správne funguje a či im nič nechýba.

Jedného dňa sa to ale zmenilo. Katka v to ráno tlačila vagón s robotníkmi z najbližšej stanice na miesto, kde opravovali trať a keď si chcela odpočinúť, zrazu začula známe trúbenie. „Danka! Janka! Čo tu robíte?“ čudovala sa Katka, keď ich uvidela, lebo motorové dvojčatá nemali vo zvyku chodiť do Černicova tak skoro. „Katka! Poď sa pozrieť do veľkého depa, je tam jeden rušeň, o ktorom sme ti raz rozprávali!“ „A ktorý?“ nechápala Katka. „Poď a uvidíš!“ usmievali sa motorové dvojičky a Katka sa pobrala za nimi.

Keď došli do veľkého depa, Katka nemohla uveriť vlastným očiam. Na točni stál veľký parný rušeň, ale na rozdiel od všetkých, ktoré Katka doteraz videla, mal nezvyčajnú farbu – bol červený. Ostatné boli väčšinou čierne, zelené, žlté, oranžové, alebo modré. „To je Chvastúňko,“ pošepkala Katke Janka, „a prišiel sem na celý deň. Počula som, že nedávno urobil rekord.“ „Naozaj?“ čudovala sa Katka. „Naozaj. Vraj je to najrýchlejší parný nákladný rušeň.“ Katka sa teda posmelila a zahvízdala naňho. Veľký červený rušeň sa zamrvil a točňa ho otočila smerom ku Katke. Keď ju zbadal, opýtal sa jej: „A ty si kto? Teba nepoznám! Hádam si prefarbená Zuzka?“ „Jej sestra! Katka!“ „Íha, tak to som nevedel, že Zuzka má sestru! A kde si bola predtým, keď si jej sestra?“ „V Čermeli!“ odpovedala Katka sebavedome. „V Čermeli? To je kde?“ prekvapene odpovedal Chvastúňko. „Pri Košiciach. Podobne, ako je Černicov pri Kvačíne, aj Čermeľ je blízko Košíc.“ „Samé neznáme názvy! Vôbec neviem, kde sú Košice, nieto ešte Čermeľ!“ Katka s motorovými dvojičkami sa tíško chichúňali. „Vida, vida! Vravíš, že si bol všade, že vieš všetko a pritom nevieš, kde sú Košice! Ako chrobák Truhlík!“ usmial sa rušeň Železník, ktorý tam odpočíval po ťažkej práci s nákladným vlakom do neďalekých železiarní. „Kto je Truhlík?“ čudoval sa Chvastúňko ešte väčšími než predtým a takisto aj Katka s Dankou a Jankou sa smiali ešte viac než predtým. „On nevie, kto je Truhlík! Nepozná Ferda mravca!“ chichúňala sa Danka a Chvastúňkovi sa hneď rozsvietilo. „Jáj, to myslíte toho namysleného chrobáka z kresleného seriálu o Ferdovi mravcovi? No dobre, keď som vám Truhlík!“, urazil sa Chvastúňko, „Nabudúce poviem riaditeľovi, aby ma dal premenovať na Truhlíka.“ „Ale, neber to až tak!“ chlácholila ho motoráčica Magda, „Oni s z teba len robili žarty!“ „Žarty! Neznášam žarty! A hlavne takéto!!! Mne sa to zdalo skôr ako urážka, ako výsmech!“ durdil sa Chvastúňko. „Ale no, nechaj to tak! Radšej mi povedz, ako si dokázal urobiť ten rekord, lebo som počula, že nákladné lokomotívy môžu ísť najviac stovkou. A ty si vraj niekde predbehol expres, ktorý išiel sto päťdesiatkou.“ usmiala sa naňho Katka a to sa Chvastúňkovi počúvalo lepšie. „To som raz mal viezť jeden zvláštny vlak. Veľmi som sa naňho tešil, až kým som nezistil, že ten vlak je nákladný a čo viac – že je po vrch naložený odpadom. Aby toho nebolo málo, tie odpadky strašne smrdeli. Keďže som sa ich chcel čím skôr zbaviť a nemal som inú možnosť, než ten vlak odviezť, nuž som sa rozhodol, že pôjdem čo najrýchlejšie. Keďže už na hlavných tratiach jazdia rýchlovlaky, ktoré bežne jazdia vyše tristo kilometrovou rýchlosťou, myslel som si, že by to vadiť nemalo a tak som hneď, ako som vyrazil na cestu, snažil ísť čo najrýchlejšie. Čím rýchlejšie som išiel, tým menej mi odpad smrdel. Rušňovodič sa ma snažil brzdiť, ale márne – nedal som sa len tak ľahko spomaliť. Nadával na mňa, aká som hlúpa mašinka, keď cez stanice idem tak rýchlo, ale to mi nevadilo – hlavná vec, že mi náklad v tej rýchlosti nesmrdel. Keď som došiel na konečnú toho nákladu, do recyklačnej továrne, prednosta mi povedal, že vraj som prebehol rozbiehajúci sa superexpres a tým pádom som sa stal najrýchlejšie idúcou parnou lokomotívou, ktorá ťahala nákladný vlak.“ „Fíha!“, žasla Katka, „To ti musia všetci závidieť!“ „Aj mi závideli, ale v zlom slova zmysle! Všade ma potom ohovárali, že som prekročil maximálnu povolenú rýchlosť, ale keďže sa to stalo na úseku, kde už bola povolená dvestokilometrová rýchlosť, riaditeľ ma nepotrestal.“

Vtom sa ozval Karol: „Najrýchlejší síce si, ale nie si šampión!“ „Ako to?“, čudoval sa Chvastúňko, „Predsa kto je najrýchlejší, musí byť aj šampión!“ „Šampión nie si preto, lebo si sa nikdy nezúčastnil na Grand Prix parných lokomotív v Rovníkove!“ usmieval sa Karol „Čože? Takže šampión nie som preto, lebo som sa nezúčastnil na nejakej hlúpej Grand Prix?“ čudoval sa Chvastúňko. „Presne tak! A to by si sa na nej zúčastniť mal, lebo na rozdiel od teba, ja som šampión! A to trojnásobný!“ Zdalo sa, že sa strhne hádka medzi Chvastúňkom a Karolom, keď tu do reči skočila Katka: „Počkajte, chlapci! Keď tá Grand Prix je pre parné rušne, môžem tam ísť aj ja?“ Karol sa na ňu zadíval, potom odpovedal: „No tam, kde pretekám ja, síce mašinky ako ty, ísť nemôžu, lebo je to pre normálnorozchodné rušne, ale počul som o podobných pretekoch, ktoré sú tiež pre parné mašinky a to dokonca pre úzkorozchodné, ale to už neviem, kde sa konajú.“ „Ja viem!“ uškrnul sa Chvastúňko. „Síce neviem, kde sú Košice, kde je Čermeľ a kde je Rovníkovo, ale viem kde je Turov. Tam je celkom veľké úzkorozchodné koľajisko a dokonca sa na ňom konajú preteky. Párkrát som tam bol a musím povedať, že sú fantastické! Je tam na čo sa dívať!“ „No konečne niečo vieš, práve som to chcel povedať! A dokonca je to pravda, čo je u teba výnimka!“ potešil sa Železník. „A neviete, kedy sa tam konajú najbližšie preteky? Rada by som sa stala šampiónkou aj oficiálne, nie len v neoficiálnych pretekoch, ktoré boli v Černicove a kde som súperila s autami, ktoré som nakoniec porazila, lebo vyhrali podvodom.“ Chvastúňko aj Železník sa divili: „Vážne? Tak to musíš začať trénovať už dnes, lebo tie preteky budú už o dva týždne! Miestny favorit Trix vraj na tréningoch nedávno prekonal svoj vlastný rekord!“ Katka sa len uškrnula a povedala: „Nemajte obavy! Keď som sa cez jediný týždeň dokázala pripraviť na preteky s autami, prečo by mi malo robiť problém pripraviť sa na preteky s parnými rušňami?“

A tak od nasledujúceho dňa začala usilovne trénovať. Trénovala nielen na spojke na podhorskú železničku, ale aj všade, kde mohla – na železničke v Štiavnici, alebo na Ďurkovej trati. Na to, ako sa jej darilo, sa pozrieme v nasledujúcej rozprávke.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.