Janko, Janko, ale si tomu dal! Princezná ti zmizla, černokňažník tiež a prsteň ti vypovedal službu. Nuž, otvoríme radšej ďalšie Klamstvo, nech sa dozvieme, ako sa Jankovi na „železnom koni“, motorke Babetke darilo hľadať znova stratenú princeznú.
Odvtedy, čo sa po krajine rozletel nový chýr o zmiznutí princezny, ale aj o zmiznutí černokňažníka Skrivilnosa, prešla jedna noc. Janko sa do zámku nevrátil, ostal cez noc tam, kde ho tá neveselá správa zastihla. Veľmi sa trápil a aby zahnal chmúrne myšlienky, založil si vatru a díval sa do nej, akoby v nej niečo videl. Babetke, ktorá ostala pri ňom, sa zdalo, že Janko naozaj v ohni čosi videl, lebo predtým, než zaspal, opakoval jediné slovo: „Fintilka… Fintilka… Fintilka…“
A zadriemal.
Ráno, keď sa zobudil, Babetka sa ho opýtala: „Čo si včera večer videl vo vatre?“
„Fintilkinu tvár.“, odvetil Janko, „Bože, tá bola krásna… krajšia, než v skutočnosti!“
„A nesnívalo sa ti o nej?“
„Veruže hej, Babetka, snívalo sa mi. Jazdila vo sne na krásnom bielom koni a ja vedľa nej na gaštanovom. No potom sa stalo čosi hrozné, čosi, čo ma zobudilo.“
„Čo sa stalo?“ vyzvedala Babetka.
„Fintilku v tom sne uniesol obor! A zrejme presne taký, aký ju uniesol v skutočnosti.“
„Ukáž mi ho! Nakresli mi do popola jeho tvár!“
Janko tak spravil. Nakreslil s prútikom do popola obrovu tvár a len čo ju Babetke ukázal, tá sa zhrozila:
„Ježkove oči! Vyzerá presne ako ten, čo ju uniesol!“
„Tak predsa mi ten sen ukázal pravdu! Len kde toho obra nájsť?“
„Na Čiernom hrade! Iste to bol prečarovaný Skrivilnos! Nikto po nej nejde tak ako on a to som si taká istá ako smrť!“
„No, uvidíme!“ vstal Janko, pošúchal zázračný prsteň a pred ním sa zjavil duch:
„Čo rozkážete, mladý pán?“
„Povedz mi: Je princezná Fintilka na Čiernom hrade?“
Duch vytiahol ďalekohľad, poobzeral sa na všetky strany a odvetil: „Nie, nie je na Čiernom hrade. Na ňom niet ani živej duše. Zato princeznú som objavil v ďalekej krajine za čiernym morom, kde žije obor Rozdupdom. Ten väzní princeznú v maličkej klietke zavesenej na strope. Ak chcete, zanesiem vás tam, ale pozor: v tej krajine strácam svoju moc, takže potom si už budete musieť poradiť sami. Budem musieť odísť, lebo vám nebudem môcť ako pomôcť. Prsteň vám však ostane a keď prekročíte hranice tej krajiny, vrátim sa.“
A s tým sa s nimi rozlúčil. Zaniesol ich do obrovho domu, odpútal sa od prsteňa a uletel. Janko s Babetkou si tak museli poradiť sami.
„Čo teraz?“ rozhodil Janko rukami, „Moc prsteňa je fuč, ty skákať ako blcha nedokážeš a klietka s princeznou je vysoko.“
„Možno by som vedela vybehnúť stenu. Párkrát som už o tom počula, ako kaskadéri na „železných koňoch“ jazdia na stene smrti – rozbehnú sa veľkou rýchlosťou, nabehnú na ňu cez rampu a takto ju prekonajú. Lenže tá stena smrti je – ako by som ti to vysvetlila – akoby to bola cesta stočená do špirály, takže sa na nej otočia okolo dookola, akurát hore nohami a späť.“
„Chceš povedať, že u vás železné kone jazdia po stenách?“
„Uhm“, prikývla Babetka, „Ale ja to nedokážem. Ja nie som dosť rýchla, na to by som potrebovala rýchlosť aspoň sto kilometrov za hodinu a ja vytiahnem maximálne tak šesťdesiat.“
„A čo tak sedem míľ na otáčku? Toto nie je dosť rýchle?“
„Až príliš rýchle. Tu dole by sme vedeli postaviť rampu, ale tam hore… Tam by sme nabúrali do stropu.“
„Hm. Máš pravdu, toto nie je dobrý nápad. Zlyháva to na tej rampe.“
A tak obaja rozmýšľali, hútali, obracali každý nápad z každej strany, až kým Janko nestúpil do čohosi lepkavého.
„Čo to… prilepil som sa! Babetka, poď mi pomôcť!“
„Už idem!“ zvolala a po chvíľke námahy Janka z lepidla vyslobodila. Len čo sa Janko odlepil, vymrštilo to oboch kamsi do kúta, kde vrazili do vedra. Pod vedrom oboch všetko od toho nárazu bolelo, ale Babetka, ktorá ležala pod vedrom, si čosi všimla: „Janko! Však ty visíš na vedre!“
„Čo na tom, že visím, daj ma dolu!“
„Ale to, ako visíš, mi vnuklo nápad! Čo keby si s tým lepidlom, ktoré ti ostalo na krpcoch, vyšiel na stenu a takto by si prešiel na strop až k princeznej Fintilke?“
„Myslíš, že by to mohlo vyjsť?“
„O tom som presvedčená!“
„Nedbám. Skúsime to.“ mykol Janko plecami, natiahol sa k Babetke a keď sa mu s námahou podarilo odlepiť sa od vedra, vyskočil na nohy, odkráčal k rozliatému lepidlu, kde si nabral kúštik do kapsy a Babetka ho odviezla k stene, ku ktorej bola klietka s Fintilkou najbližšie. Pri nej si krpce namazal lepidlom, ale len tak akurát, aby sa udržal na stene a zároveň vedel od nej odlepiť nohy, lebo tie zvyšky, ktoré mu ostali po odlepení sa od vedra, už nelepili, neudržali by ho na stene a následne na strope. Potom sa posadil na Babetku, kde predpažil nohy a tá ho pritlačila ku stene. Len čo sa k nej prilepil, Babetka odišla a Janko sa vzpriamil.
„Zvláštny pocit…“ povedal, keď stál na stene, „akoby som naraz ležal aj stál.“ A už sa pobral hore stenou. Len čo odlepil nohu, takmer stratil rovnováhu, ale udržal sa a kráčal ďalej. Kráčal pomaly, lebo kvôli tomu, že lepidlo bolo silné, bolo odlepovanie nôh od steny namáhavé, ale napriek tomu sa Janko dostal až ku stropu.
Prechod zo steny na strop bol náročný, lebo tu musel vykopnúť nohu vysoko, až k pásu, aby dočiahol na strop, no Janko to zvládol a kráčal hore nohami po strope až k Fintilkinej klietke. No s každým krokom bolo odlepenie nohy od stropu ľahšie a prilepenie ťažšie, neďaleko klietky musel až dupať, aby sa prilepil. Začínal sa báť, lebo zlý pocit, ktorý ho prenasledoval celou cestou k Fintilkinej klietke, sa práve napĺňal – lepidlo prestáva lepiť a on spadne z výšky takej veľkej asi ako z desiateho poschodia. – Nie, toto sa nesmie stať!- zaprisahal sa v duchu a snažil sa robiť čo najväčšie kroky, aby sa čo najviac priblížil k Fintilkinej klietke, kým lepidlo úplne prestane lepiť. Babetka pri pohľade naňho ani nedýchala, lebo už aj ona videla, že lepidlo čoraz slabšie drží.
Napätie stále pokračovalo a vystupňovalo sa, keď sa zdalo, že ku klietke treba urobiť posledné tri kroky. „Ešte kúštik, ešte kúštik!“ povzbudzoval sa Janko, keď vtom sa mu noha sama od seba odlepila a druhá ju vzápätí nasledovala. Janko sa náramne preľakol, no v sekunde sa spamätal a natiahol ruky, aby sa zachytil klietky. Podarilo sa! Zachytil sa za mreže a hojdal sa na nich, pričom sa snažil vytiahnúť. Hojdanie prebudilo princeznú, ktorá v klietke spala. „Čo sa to deje?“ zazívala a keď si pretrela oči, zbadala na mrežách ruky. Len čo ju hodilo k ním, chytila sa, vystrčila hlavu a zmeravela: „Janko!“
„Fintilka!“
„Ako si sa sem dostal…“
„Nepýtaj sa, radšej mi pomôž, lebo dlho sa neudržím!“
Fintilka podala Jankovi ruku a pomohla mu vytiahnúť sa na klietku. V momente, keď už stál na okraji klietky, jednu ruku strčil dnu, aby sa lepšie udržal a druhou sa snažil vykývať kladku, aby povolila a dvierka sa otvorili.
„To nepomôže! Kladka je z veľmi tvrdého železa a kľúč od nej má len obor.“
„Vravíš, že je tvrdená? Potom ju nepokazím ani za sto rokov!“, zamračil sa Janko, „Musíme nejako presvedčiť obra, aby ťa pustil. Najprv sa však musím živý a zdravý dostať dole.“
„Niekde pri posteli by mal byť na zemi vankúš. Videla som, ako sa obor v noci prevaľoval a pritom zhodil vankúš z postele. Ráno nevstal, doteraz chrápe.“
„Dobre. Zavolám na Babetku, aby ho prisunula pod klietku. Tá ostala dole.“
Ako Janko povedal, tak aj urobil. Babetka hneď hľadala vankúš v okolí postele a keď ho našla, tlačila ho popod posteľ pod klietku. Vankúš bol obrovský a veľmi ťažký, preto jej to dalo poriadne zabrať, až tak, že sa jej motor rozpálil do červena a zo zadnej pneumatiky sa jej od toľkého „gumovania“ dymilo, kým dotlačila to obrovské vankúšisko na určené miesto. Len čo bol vankúš na mieste, Babetka zavelila: „Janko! Skoč!“
A Janko letel. Trvalo to len chvíľočku, no Jankovi, Fintilke aj Babetke sa tá chvíľka zdala ako večnosť, lebo kývajúca sa klietka Janka trošku vymrštila a tak sa zdalo, že Janko vankúš minie. Aká však bola úľava, keď napriek všetkým obavám Janko pristal na vankúši. Síce nepristál v strede, ale aj to miestečko blízko rožka stačilo k tomu, aby Janko skok z takejto výšavy prežil.
„Hurá! Dokázal som to!“ zvolal, keď videl, že je pokope. Hneď nato zliezol z vankúša a dumal, ako obra zobudiť. Hútal, hútal, no vyhútal len to, že mu musia urobiť niečo, čo nemá rád a tak sa opýtal Babetky:
„Babetka, vedela by si vyskočiť na posteľ a zadymiť obrovi do nosa?“
„Zadymiť áno, no vyskočiť bude tvrdý oriešok. Musím si nájsť nejakú rampu, aby som vyskočila do takej výšky.“
Vtom Jankovi padol zrak na polená naukladané pri krbe. Boli poukladané tak, že sa dalo po nich vyliezť hore na krb, ktorý stál vedľa postele, preto Janko navrhol Babetke: „A čo keby si sa vyšplhala po tamtých polenách na pec a z pece skočila na obra?“
„Dobrý nápad. Keď chceš, môžem ťa na posteľ odniesť, myslím si, že lepšie by bolo, keby sme obra budili spolu.“
Janko súhlasil a už ho Babetka niesla ku polenám. Rad-radom na ne povyskakovala, až kým nebola hore na krbe. No len čo boli pri posteli, Janko sa pri pohľade na ňu znova zamyslel:
„Hmm. Tam dole sa to zdalo ľahké skočiť z pece dole na posteľ, no teraz vidím, že je to vysoko.“
„Pre mňa to nie je žiaden problém. Už som neraz videla skákať železné kone z takej výšky. Len sa musím poriadne rozbehnúť!“ uškŕňala sa Babetka.
„Nedokalíčime sa? A vôbec, trafíme posteľ?“
„Žiadne strachy!“, prižmúrila Babetka, „Všimla som si jedno vhodné miestečko na posteli, kam sa dá dobre pristáť. A keď ho netrafíme, tak aspoň zobudíme obra.“
Janko sa síce bál, ale, keď videl že niet inej možnosti, iba pokrútil hlavou: „No čo už nám ostáva, Babetka… ideme do toho!“
A s tým sadol na Babetku, ktorá sa v mihu obrátila k polenám, aby sa mohla poriadne rozbehnúť a už uháňala k posteli. Len čo vybehli cez okraj pece, Janko spustil „Varúúúúúúúúj…!“ a zavrel oči. Babetka sa však pozorne dívala, kam padá a keď videla, že letí presne na vytipované miesto, s úľavou si pri dopade do periny presne medzi obrove nohy vydýchla. Keď už bolo po všetkom, Janko sa poobzeral a zažmurkal:
„Žijeme?“
„Neboj sa, žijeme. Dopadla som presne tam, kam som chcela. Teraz sa už len dostať k obrovej hlave.“
A už sa obaja predierali obrovským vankúšom k obrovej hlave. Ej, ten mal veru riadne gajdy, lebo chrápal tak hlasno, že keď sa naši dvaja hrdinovia priblížili k obrovym ústam, div, že ich to chrápanie neodnieslo.
Babetka sa šťastlivo prebojovala k obrovmu nosisku a Janko skĺzol po obrovom krku pod plece, kde sa ukryl a práve včas. Obor sa práve poškriabal po krku, lebo Jankovo skĺznutie ho pošteklilo.
Zároveň Babetka spustila svoj koncert. Dymila, až to dunelo a všetok dym z výfuku púšťala priamo do obrovho nosa. Na to, že to nebol práve najlepši nápad, Babetka prišla až vo chvíli, keď obor išiel kýchnuť – vtiahol ju do svojho nosiska a cez ústa vykýchol von.
Takto Babetka preletela cez celú miestnosť až kamsi do kúta, kde spadla do kopy pilín – obor totiž veľmi nerád upratoval a preto mal vo svojej izbe, ak sa vôbec dala nazvať izbou, veľký neporiadok.
„No pekne!“, zvolala Babetka, „A sme v peknej kaši. Obor teraz istotne Janka zapučí ako muchu.“
Nezapučil, lebo namiesto toho po kýchnutí znova spal ako zarezaný. Janko vyliezol zo svojho úkrytu pod perinou, sadol si a rozmýšľal: „Tak a čo teraz? Babetkin plán nevyšiel, ešte sme o ňu prišli a obor chrápe ďalej.“
Dumal, hútal, premýšľal, až ho z toho bolela hlava. No vtom zrazu naňho Fintilka z klietky zavolá:
„Janko, čo takto zahrať obrovi do ucha? Máš predsa píšťalku pri sebe, či nie?“
„Mám. A prečo by som mal hrať obrovi do ucha? Hudba predsa nezobúdza, naopak! Uspáva. Mám to vyskúšané na vlastnej koži, lebo keď som raz zahral jednu smutnú a dlhú pieseň, nedohral som ju, lebo som sa uspal.“
Fintilka sa zasmiala: „Tak to som nevedela, že hudba uspáva. No, uvidíme. Ja som zas kdesi počula, že obri neznášajú hudbu, preto si myslím, že by ho to skôr malo zobudiť.“
„Nedbám. Skúsim to.“ odvetil Janko, vytiahol vŕbovú píšťalku a už na nej hral. Obor sa však iba pomrvil a spal ďalej, preto Fintilka na Janka zavolala: „Janko! Hraj mu priamo do ucha!“
Janko to skúsil a obor sa zas pomrvil, tentoraz sa aj prevrátil na bok, našťastie na ten, na ktorom Janko nebol, takže Janka nepridlávil. Janko, keď videl, ako sa obor obrátil, pokrútil hlavou:
„No. A teraz hybaj šplhať sa k uchu! Fintilka, teraz buď múdra, ak ešte stále veríš, že obry neznášajú hudbu!“
„Hraj ďalej,“ volala Fintilka na Janka, „ja budem spievať!“
„Dobre, ale sľúb mi, že to bude posledný pokus, čo obra budíme hudbou.“
„Sľubujem, Janko, len už hraj!“
A Janko hral. Po prvých tónoch sa k nemu pridala Fintilka, o ktorej musím povedať, že mala zlato v hrdle. Ak by nebola princeznou, celkom iste by sa uživila ako operná speváčka. Jej spev doprevádzaný Jankovou píšťalkou skutočne zabral – obor sa začal čoraz viac mrviť, prevracať sa v posteli, dokonca si priložil najprv dlane a neskôr aj vankúš na uši, všetko márne – musel vstať. Keď vstal, hrozne kričal: „Jáááááááj, prestaňte s tým, bolia ma z toho uši!“ No Janko s Fintilkou neprestávali a odohrali by hádam aj všetky Verdiho opery, nebyť obrovho prosíkania k Jankovi: „Prosím, prosím, urobím čokoľvek, len už prestaňte hrať a spievať!“
„Tak pusti princeznú Fintilku na slobodu, lebo ešte len potom spravíme taký koncert, aký ešte nikto nepočul!“
Obor hneď vzal kľúčik, odomkol kladku na klietke, vybral princeznú von a položil ju k Jankovi. Obidvaja sa potom skĺzli po posteli na zem a kráčali k dverám, ktoré im, čuduj sa svete, obor ochotne otvoril.
No Janko ešte nechcel odísť. Chýbala mu Babetka, preto zvolal na všetky strany: „Babetka! Kde si?“
Zrazu sa z jednej kopy pilín ozve vrčanie motorky. Janko hneď do nej skočil a zaraz z nej vytiahol svojho „železného koňa“, motorku Babetku. Keď videl jej pokrčené blatníky, opýtal sa jej: „Babetka, čo sa ti stalo?“
„Sám si videl,“ odvrkla Babetka, „takto som dopadla, keď obor kýchol.“
„Hlavná vec, že ešte jazdíš.“
„Však to. Pokrčené plechy sa stále dajú narovnať. Stačí ma odviezť do najbližšieho servisu, alebo po vašom opravovne železných koní.“
„Nuž neviem, kde u nás opravujú železné kone. Ale snáď nájdeme niekoho, kto ťa dá dokopy.“ povedal Janko a spoločne s Fintilkou odišli od obra.
Hneď v prvom meste zašli ku kováčovi, ktorý hneď narovnal Babetkine pokrčené blatníky. A že prácu vykonal naozaj kvalitne, svedčí to, že jej blatníky vyzerajú ako nové, hoci ich opravoval niekto, kto motorku nikdy predtým a asi ani nikdy potom nevidel.
A len čo sa Babetka pochválila Jankovi a Fintilke s opravenými blatníkmi, všetci traja sa spoločne vydali na ďalekú cestu. Janko s Fintilkou sa totiž rozhodli, že nastal čas konečne vrátiť Babetku k nám, do sveta ľudí a tým zrušiť kliatbu sedemmíľových čižiem, kvôli ktorej si ich Fintilka nesmela vyzuť. Obrátili sa teda k moru, za ktorým je podľa tamojšej povesti svet ľudí.
Ale o putovaní k nemu vám rozproviem nabudúce, lebo práve potiaľ je článok v Klamstve.
Text a kresby: Tomáš „Sergej“ Halža
Be the first to comment