U babky bolo krásne. A keďže práve tam sa skrývala moja Babeta, o ktorej sú tieto rozprávky, jedného dňa som povedal synovi: „Poď za mnou, niečo ti ukážem.“ A synáčik, vo veľkom očakávaní, čo bude ďalej, išiel za mnou do šopy, kde už niekoľko rokov odpočívala moja motorka. Len čo som z nej odkryl plachtu, povedal som synovi: „Pozri sa! Toto je tá motorka, o ktorej sú všetky rozprávky v Klamstvách, ktoré som ti čítal. „Naozaj?“ zadíval sa na mňa neveriacky. „Naozaj! Keď neveríš, tak ti niečo ukážem.“
Zobudil som Babetku a tá, keď otvorila svoje oko v reflektore, zažmurkala na mňa a hneď som jej povedal: „Pozri, Babetka! Toto je môj syn a jemu čítam všetko, či si vyparátila pred pár rokmi, keď som bol mladý. Veľmi sa mu tvoje rozprávky páčia a teraz by chcel počuť tú poslednú rozprávku priamo od teba.“
„A prečo?“, žmurkla na mňa Babetka, „Hádam nemáš posledné Klamstvo?“
„Mám, ale určite sa dobre pamätáš, čo si s ním spravila.“
„Nuž.. keď inak nedáš…“
A začala:
„To sme boli už len na skok od Dedka Vševedka, ku ktorému sme tak dlho putovali. U Slniečka sa spalo príjemne a keď sa vydalo na svoju každodennú cestu po oblohe, prišla slniečkova starká a takto nás budila:
„Vstávajte, už je ráno, môj syn už je vysoko na oblohe!“
„Čože?“, zazíval Janko, „Tak skoro? Tak dobre sa mi spalo…“
No napriek tomu sme povstávali a keď sa Janko s Fintilkou naraňajkovali, sadli na mňa a prášili sme tam, kam nám starká ukázala. Ani sme sa nenazdali, keď sme pred sebou uvideli chalúpku, navlas rovnakú tým, v ktorých bývali Severák, Mesiačik aj Slniečko.
Len čo som pri nej zastala, už Janko klopal na dvere.
„Kto tam?“, zaznel spoza dverí mužský hlas, „Dobrý či zlý?“
„Dvaja dobrí ľudia na železnom koni!“ odvetil Janko a vzápätí sa dvere otvorili.
Stál v nich starec oblečený v mníšskom rúchu a s bielou bradou, ktorú mal až po zem. Vrúcne nás privítal:
„Vítajte, Janko, Fintilka a Babetka. Viem, že ku mne idete, preto som si už všetko vopred prichystal.“
Kývol na nás, aby sme vošli dnu. Ja som chcela ostať vonku, ale Vševedko volal aj mňa:
„No poď, predsa tam nebudeš nadarmo stáť, dvestodesina!“
„Aká dvestodesina? Veď ja som Babetka!“
„Áno, dvestodesina! Babeta 210.“ zasmial sa starček a tak som vošla dnu.
Vnútri to však vyzeralo úplne inak ako u Severáka, Mesiačika aj Slniečka. Kým u nich to vyzeralo ako v obyčajnom domčeku, u Dedka Vševedka to vyzeralo ako v nejakej knižnici. Všade na stene, kam si sa pozrel, samá polica s knihami, div, že knihy neboli aj v oknách i v kozube. Akoby toho nebolo dosť, uprostred domčeka bola obrovská diera v zemi. Dedko Vševedko do nej vliezol a zavolal do nej aj nás troch. Janko s Fintilkou do nej hravo skočili, no ja som sa bála. Nebola tam žiadna lávka, žiadne schody, preto som nevedela, ako zostúpiť dnu, lebo po skalách liezť neviem. Preto som sa musela nadýchnuť, zavrieť oko – a skočiť.
Ako som skočila dnu, zrazu som sa našla kdesi v podzemí. Tam som zažívala akési déja vu, ako sa hovorí pocitu, keď sa ti zdá, že niečo prežívaš, alebo vidíš po druhý raz. Tušenie bolo správne, vyzeralo to tam skoro na chlp rovnako ako u Zvrútka – množstvo sklenených rúrok, skúmaviek, nádob, skrátka ako u nejakého vedca. Akurát Vševedko nerobil všetko naslepo ako Zvrútok, ale mal okolo seba pootváraných aspoň desať hrubých kníh. Uprostred tejto podzemnej miestnosti mal pripravené korýtko, v ktorom už bublala nejaká žltá tekutina a keď si cez ústa a nos zaviazal šatku, urobil to isté aj mne, Jankovi aj Fintilke a tej prikázal:
„Postav sa tuto do korýtka.“
Fintilka na to: „A nebude ma to bolieť? Predsa, táto tekutina vyzerá strašidelne.“
„Neboj sa, neurobí to s tebou nič, zato s pekelnými čižmami poriadne zatočí.“
Fintilka teda trochu bojazlivo vkročila do korýtka a len čo tam stála, Vševedko do korýtka prilial z demižóna akúsi zelenú vodičku a vtom to začalo! Celé to zrazu začalo vrieť, vodička sfialovela, penila, dymila a keď sa zdalo, že to celé vybuchne, Vševedko zakričal: „Fintilka, prechádzaj sa v korýtku a keď vyslovím čarovnú formulku, vyskoč!“
Fintilka tak urobila. Prechádzala sa v korýtku a Vševedko zatiaľ miešal a odriekal čarovné slovíčka, keď z ničoho nič vykríkol: „Čižmičky, vyzujte sa!“ Fintilka v tej chvíli vyskočila. V korýtku to zrazu strašne buchlo a bolo po všetkom.
Keď sa to skončilo a my sme si strhli šatky z tvárí, až vtedy sme zbadali, že Fintilka je bosá, no našťastie nohy jej neskameneli. Zato čižmy vyzerali, akoby ich niekto práve poriadne priškvaril, lebo boli čierne ako uhoľ, navyše sa z nich dymilo. Ako sme to uvideli, jasali sme: „Hurá, podarilo sa to! Fintilka je odkliatá!“ Zaraz sa Janko s Fintilkou vzali do náručia a tancovali od radosti.
Keď sa dosť naradostili, Fintilka sa len tak zo zvedavosti dotkla čižiem a bolestivo vykríkla: „Áu, to pálí!“ „Áno, páli, lebo peklo je horúce.“, usmieval sa Dedko Vševedko, „Ale keď vychladnú, môžeš si ich znova obuť a čo je najdôležitejšie, môžeš si ich kedykoľvek bez obáv vyzuť, lebo som z nich vypálil všetky pekelné čary. Len ťa asi bude mrzieť, že tie čižmy už nebudú sedemmíľové a ani v nich už nebudeš môcť skákať ako blcha.“
„Nevadí!“, kývol Janko rukou, „Máme ešte sedemmíľového železného koňa. Ten je navyše oveľa rýchlejší, lebo tých sedem míľ prejde na jednu otáčku svojich kolies a kolieská sa nášmu železnému koňu otáčajú veľmi rýchlo!“
„Viem, Janko,“ prikývol Dedko Vševedko, „Navyše viem, že v tom nie sú nijaké pekelné čary, lebo je to dielo víly Krásnovidky. Mimochodom, ak ju niekde stretnete, pozdravte ju odo mňa.“
Ako to Vševedko dopovedal, zrazu čosi pri nás vybuchlo. V kúdole dymu sa obajvil náš starý známy, černokňažník Skrivilnos, pred ktorým sme toľko utekali!
„Ha ha ha, ha ha ha! Už vám nič nepomôže, Janko a Fintilka! Nie je tu nik, kto by vám pomohol a preto ste len a len moji!“
„To sa kruto pletieš, ty nehanebník čenokňažnícky! Koleduješ si o výprask od Dedka Vševedka, o ktorom si si márne myslel, že nie je doma!“
„Čože????“ naľakal sa Skrivilnos, „Dedko Vševedko????“
„Áno, to som ja osobne! A ber sa čo najskôr preč odtiaľto, lebo…“
„Lebo čo???“ zúril Skrivilnos.
„Lebo toto! Janko, tas meč!“
Jankovi netrebalo dvakrát vravieť. Stačilo, aby zaznelo „Mečík, rúbaj!“ a už sa meč rútil na Skrivilnosa. Navyše Vševedko nahlas odriekaval toto zaklínadlo:
„Ambolo guadolpo ambulus abus kek!“
„Áááááááááá!“ reval Skrivilnos, keď ho meč zasiahol. V domčeku to ohlušujúco zahrmelo a Skrivilnos sa úplne rozlial na kolomaž, ktorá sa vzápäti zapálila a prepadla sa do pekla ako láva zo sopky. Bolo po Skrivilnosovi.
„Tak moje milé deťúrence, teraz sa už pokojne môžete vrátiť domov. Skrivilnos vás už viac prenasledovať nebude, už s ním majú česť čerti v pekle.“
„A nevráti sa?“, znepokojila sa Fintilka, „Lebo v pekle už raz bol. Viem to, lebo tie sedemmíľové čižmy si Skrivilnos priniesol práve odtiaľ.“
„Nebojte sa, viac sa už nevráti. Z pekla sa už nikdy nedostane, to si buďte istí. Ak ho chcete vidieť, pozrite sa cez môj ďalekohľad.“
Janko a po ňom Fintilka sa pozreli do ďalekohľadu. Musím sa priznať, že som neodolala pokušeniu a aj ja som sa pozrela. Videla som Skrivilnosa, ako ho čerti škvaria v kotli a ako ho ostrými trojzubcami stále a stále pichajú a ponárajú hlbšie do kotla. Prišlo mi ho ľúto, ale utešovala som sa tým, že už nás nebude prenasledovať.
Fintilka si medzitým obula už vychladnuté – no, síce boli ešte teplé, ale už nepálili – pekelné čižmy a hneď nato si ich skúsila vyzuť. Nič sa nestalo, nohy jej nekameneli a tak nám ostávala už iba jediná vec:
„Dedko Vševedko, ďakujeme za odkliatie princeznej Fintilky aj za potrestanie černokňažníka Skrivilnosa.“, začal Janko, „No prišli sme kvôli inej veci – a to, ako vrátiť Babetku späť do sveta ľudí.“
„Milý Janko – to je ľahké ako facka. Jednoducho preplávate Veľké more. Ľudia ho nazývajú Atlantický oceán.“
„Už sme skúšali, no nemáme odvahu na tú cestu.“ odvetila Fintilka.
„Tak máte šťastie, že v stopách máte človeka, ktorý je zo sveta ľudí a zapisuje si všetko, čo tento železný kôň vyparáti. Stačí sa len dobre poobzerať a on vám hneď poradí, ako ho dostať späť do sveta ľudí.“
„A ako ho spoznáme?“
„Spoznáte ho. Len sa dobre dívajte. Ak sa s ním nestretnete tu, ani cestou do sedemdesiatej siedmej krajiny, tak v sedemdesiatej siedmej krajine ho určite nájdete!“
A tak sme sa šťastlivo s Dedkom Vševedkom rozlúčili a vydali sa na mne najkratšou cestou do sedemdesiatej siedmej krajiny. Len ešte predtým mi čarom pomohol dostať sa von z podzemia, nakoľko som sama vyjsť von skalistou šachtou nevedela.“
„A ďalej? Čo bolo ďalej, Babetka? Ako si sa sem dostala?“ pýtal sa môj synáčik, lebo vedel, že je to iba polovica príbehu.
„To ti porozprávam nabudúce, synku. Dnes ma nechaj, vždy, keď si na tento príbeh spomeniem, som unavená, ako by som prešla celú rozprávkovú ríšu.“
A tak sme nechali našu Babetku spať. Keď sa zobudí, porozpráva nám zvyšok príbehu, ako sa sem vrátila aj ako to celé nakoniec dopadlo. Ale to až, ako nám sama povedala, nabudúce.
Text a kresby: Tomáš „Sergej“ Halža
Pridajte prvý komentár