Retronávrat k návštevám Múzea dopravy v Bratislave pred rokom 2000

Mal som možnosť navštíviť múzeá, ktoré na Slovenku existovali a niektoré existujú aj dnes. Spomedzi nich sú také, ktoré ma oslovili nielen svojimi cestnými veteránmi, ale aj veteránmi koľajovými. Bolo to hlavne vo veľkých mestách a samozrejme aj v skanzenoch. V Nitre múzeum kočovalo po meste a pridali sa aj exponáty zo súkromného múzea z Veľkej Doliny. Vtedy všetko údajne skončilo v areáli Agrokomplexu, či existuje, vlastne ani neviem. Otázka je, či samotný areál Agrokomplex, ako som zachytil, bol stabilne vedením tunelovaný, ešte funguje? Za to počas nitrianskeho Autosalónu som sa tam zviezol úzkokoľajkou. Ďalšie bolo múzeum v Mlynici pod Tatrami, ktoré sa tiež reinkarnovalo (prevtelovelo, sťahovalo) a funguje v Kežmarku v mestskom hrade. Slovenské Technické Múzeum funguje nielen v Košiciach, ale aj v Bratislave.

Určite existujú ľudia, ktorých nadchnú tie najnovšie technológie, ktoré najväčší výrobcovia samohybov aplikujú do svojich ostatných (naposledy predstavených) modelov. Ale títo než dosiahli takú úroveň techniky, akú teraz produkujú, museli zdolať nejednu prekážku počas existencie svojich značiek. Vyskúšať nejednu históriou overenú technológiu. Vážim si ľudí, ktorých krédom je dokumentovanie už dávno zabudnutých výrobných procesov. Cením si tých, ktorí sú priaznivcami historických vozidiel a neváhajú venovať nemalé čiastky, svoj čas a zručnosť renovácii veteránov. Ich diela bývajú súčasťou múzeí, autosalónov a výstav rôzneho charakteru. Produktom ich zanietenia sú exponáty v múzeách, ktoré nenadchnú len zainteresovaných, ale aj laikov. Návštevy múzeí sú vhodné pre celé rodiny alebo kolektívy. Slovenské Technické Múzeum Košice zastrešuje múzeá venované doprave na Slovensku. Nachádzajú sa v Bratislave, Nitre, Banskej Bystrici, Žiline, Poprade a samozrejme v Košiciach. Sporadicky sa konajú výstavy aj v iných väčších mestách s exponátmi, ktoré nadväzujú na témy, za ktorých účelom boli usporiadané. Myslím si, že medzi pozoruhodné patrí Múzeum dopravy v Bratislave neďaleko Hlavnej (železničnej) stanice. Je umiestnené v priestoroch bývalého nákladného koľajiska a nákladnej rampy za výpravnou budovou prvej parnej železnice.

Budova výpravnej parnej železnice kedysi dávno (zdroj: internet)

Exponáty sú venované doprave ako takej. Opodstatnené miesto tu majú koľajové a kolesové vozidlá, bicykle a motocykle. Tieto zväčša majestátne vozidlá vhodne dopĺňajú vozidlá svetových automobilových značiek. Samostatnú sekciu bicyklov tvoria repliky, ale aj originály predchodcov prvých bicyklov a mopedov. Zastúpené sú aj takmer súčasné modely z 50 a 60-tych rokov.

Pohľad do hlavnej haly

V hangároch všetky druhy dopravy majú svoje sekcie. Okolo vchodu je sekcia železničná s všemožnými komponentami a artefaktami okolo koľajníc s priblížením dobovej atmosféry v železničných kanceláriách a ostatných budovách. Najmonumentálnejším exponátom je venované cele koľajisko dostupné z prvej budovy. Dominantou motocyklov je pódium, na ktorom sú klenoty z obdobia rokov 1925 až 1945. Sú to unikátne motocykle BÖHMERLAND, ktoré vyrábal Albin Liebisch z Krásnej Lípy v Čechách. Jeho stroje mali veľký rázvor a mohli sa na nich viesť až 3+1 jazdec. Predstaviteľom je štvortaktný jednovalec 600 cm3 z roku 1925. Pozoruhodné je aj rozmiestnenie nádrží, ktoré sú dve hlavné valcovité po stranách zadného kolesa a jedna malá pri kolenách jazdca. Na niektorých modeloch miesto nádrže pri kolenách je odkladacia skrinka. Za zadným kolesom je dokonca batožinový priestor. Ďalšie modely sú ľudové s objemom 350 cm3 so štvortaktným jednovalcom. Sú to modely z roku 1937. Koncepciu týchto motocyklov nedokázal obnoviť ani sám konštruktér A. Liebisch modelom skútra s motorom Zündapp v roku 1955. V sekcii vojenských vozidiel sa nachádzajú mimo áut (nákladných, veliteľských, obojživelných) aj motocykle. Nenásytnosť nacistického Nemecka a jeho dravosť prezentuje pásový motocykel NSU a púštny motocykel BMW SAHARA. Je to model R75 s BOXER motorom o objeme 745 cm3. Výrobu z predvojnovej Československej republiky prezentujú značky JAWA a ČZ. Tieto značky mali každá svoj vývojový trend stavby motocyklov. Dokumentuje to napr. JAWA 250 Standard z typového radu 1935, a motocykle ČZ prezentujú ČZ 98 a ďalej ČZ 500 so SIDECAROM z roku 1935.

JAWA 250 Standard

Po znárodnení v roku 1948 sa naďalej motocykle JAWA a ČZ vyrábali čo dokazuje ČZ 150, ale pod značkami JAWA, ČZ sa vyrábali aj motocykle iných menších výrobcov, ktorých značky prakticky zanikli “OGAR, či WALTER”. Predstaviteľom je vojenský motocykel JAWA-OGAR 350. Podobne dopadla aj značka ESO, ktorú založil J. Simandl po II. Svetovej vojne. Značku Ogar v múzeu prezentujú jednovalce a dvojvalce. Posledný dojvalcový Ogar bol vyrábaný ako JAWA-OGAR 350. Bola to aj podmienka účasti troch značiek v prezentácii družstva ČSSR na šesťdňových pretekoch ENDURO. Jawa-Ogar 350 bol praotcom všetkých dvojtaktných dvojvalcových motocyklov JAWA 350 a ČZ 350 až po model JAWA 350 640. Značku ESO prevzala tiež značka JAWA. Koncepcia štvortaktného jednovalca v plochodrážnom motocykli je stále prezentovaná pod značkou JAWA z DIVIŠOVA a súčasne znovuzrodenou značkou JAWESO potomkov J. Simandla. Značku ČZ pohltila talianska firma CAGIVA, strakonickú továreň zavrela a tak ČZ zmizla zo sveta. Na Slovensku po vojne vytvorená značka MANET známa Manetom M90 a skútrami Manet a Tatran má tu tiež svoje zastúpenie. M90 mal zaujímavý motor s dvojpiestnym jednovalcom v dvojtaktnom cykle. Značka MANET podobne ako Jawa či Jaweso existuje aj dnes, ale venuje sa výrobe mopedov. Klasické svetové značky múzeum prezentuje motocyklami TRIUMPH so SIDECAROM, SAROLEA 500 a americkú klasiku zastupuje HARLEY DAVIDSON 75O WLC. Ako protipól týmto motocyklom sú predstavené exponáty malých ľudových motocyklov aj s pedálovým pohonom. Tieto majú motory značiek Fichtel a Sachs, Wanderer, Juho a ČZ. Na obrázku je Wanderer – Saxonette 1943, ďalej Eska s motorom Fichtel a Sachs z roku 1938 a ďalej a pozoruhodný tricykel s motorom ARIEL.

Tricykel Ariel

Bratislavské múzeum má aj klubovú miestnosť, cez ktorú sa dá dostať do haly tretej v ktorej sú športové motocykle a automobily vrátane amatérsky upravovaných. V depozite sú aj vozidlá pred renováciou ako trojkolesový oplachtovaný VELOREX. Ostatná hala je vybavená hlavne prototypmi úžitkových vozidiel na podvozku Tatra 603 a vonku pred hlavnou budovou sú ptototypy nákladných vozidiel Devín na podvozkoch Praga V3S. Vo vnútri sú aj novodobejšie prototypy na báze Škoda 120, či Garde a mikrobusy s motorom Favorit.

Prototyp Devín valník ako súčasť vonkajšej expozície Múzea dopravy

Keďže som človek, ktorý sa nikdy neuspokojuje s bežne dostupným štandardom, podnikám výpravy aj za odporúčané mantinely. V prípade bratislavského múzea to nikdy nebola výnimka. Niekoľkokrát som si obišiel aj odstavné koľajisko mimo múzea. Je tam naozaj čo objavovať. Tento priestor je od priestoru pred budovou Hlavnej stanice oddelený betónovými blokmi. Dá sa tam ale dostať z prvého nástupišťa, alebo dvorom okolo múra pri Pošte, ktorá je zašitá za rohom od hlavného vchodu.

Koľajisko oddelené od odstavných koľají

Na tomto dvore sú tiež odstavné koľaje, ktoré nezasahujú do múzea a tam boli odjakživa odstavované vlakové súpravy idúce na trate s naftovou trakciou, teda do Viedne a do Komárna. Vlaky na tieto smery boli obyčajne vypravované z piateho nástupišťa. Na odstavné koľaje ich posunovali tak, že súpravy zašli takmer až do tunela na lamačskom záhlaví koľajiska Hlavnej stanice.

Odstavné koľajisko hlavnej stanice

V minulosti tento tunel bol jednorúrový a tesne pred ním bol most spájajúci cestu do Lamača s Jaskovým Radom. Dnes po moste niet ani chýru, ani slychu, podobne ako po industriálnej lanovke na úbočí pri spomínanej ceste. Lanovka končila vo fabrike na muníciu na Patrónke. Tento priestor bol v minulosti známy aj tým, že v útrobách kopca boli rozsiahle pivnice, ktoré boli z cesty na Lamač prístupné. Bolo to v období, keď samotné mesto končilo v priestore Palugayovho paláca oproti výpravnej budove parnej železnice. Palugay bol veľkopodnikateľ s vínom a údajne do priestoru nákladiska, kde je teraz múzeum mal zavedené vínne potrubie, ktoré mu uľahčovalo nakládku svojho vína, ktoré exportoval vlakom k odberateľom.

Most bol strhnutý už dávno

Budovy samotného múzea sú dve, ale na odstavnom koľajisku je stále aj nákladná rampa a tretia budova ktorá bola kedysi spešninovým skladom a ako taká má aj svoju rampu nielen železničnú, ale aj automobilovú. K nej sa dá dostať bránou z dnešnej Pražskej ulice, teda z cesty na Lamač. V tejto budove dlho sídlila predajňa starožitného a staršieho nábytku dovážaného hlavne z Holanska. Je zaujímavé, že táto budova má z oboch strán koľaje. Zo strany od prvého nástupišťa tam začína odstavné koľajisko končiace v Múzeu dopravy a zo strany od cesty je tam stále krátka odstavná koľaj.

Tretí hangár od koľajiska s bazárom nábytku

Tieto priestranstvá sú dosť mimo hlavného záujmu návštevníkov múzea, ale ak sa milovníci histórie chcú dostať autom až ku samotnému vchodu Múzea tak pri odchode tento priestor nikdy neminú.

Autor: Gilbert

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.