Počas kúpeľného pohybu v kúpeľoch Nimnica som mapoval trasy Považskej železnice medzi mestami Púchov a Považská Bystrica. Najväčšie zmeny od čias prvých koľajníc v Rakúsko-Uhorsku zaznamenal tento priestor pri budovaní vodných diel na Váhu. Nosická priehrada, teda Priehrada Mládeže, bola jedným z prvých priehrad na Váhu. Zodvihnutím hladiny Váhu sa trať Považskej železnice totálne zmenila, no nebola to zmena jediná.
Určité kozmetické zmeny nastali aj pri budovaní nových umelých kanálov sústavy vodných diel a v neposlednom období aj vybudovanie diaľničného úseku v tomto priestore. Tieto zmeny ale nie sú až také markantné. Obnášali hlavne rozširovanie lôžka na vybudovanie dvojkoľajnej siete na strategických tratiach Slovenska. Potom to bola elektrifikácia a nedávna adaptácia na prevádzkovú rýchlosť 160 km/h. Nesmiem zabudnúť na vytváranie podchodov na prakticky každej železničnej stanici, rušenie priecestí a nahradzovanie podjazdmi, či nadjazdmi. Neminulo to ani trať medzi Púchovom a Považskou Bystricou.
Mimo týchto aktivít ako milovník starých čias a starých vecí som sa motal či už na veteránskej skladačke, či na priestornom aute po okolí, kde je naozaj úchvatná scenéria. Táto sa naskytla v tiesňavách pod Mojtínom alebo Veľkým a Malým Manínom. Tieto úžiny odjakživa priťahovali turistov akéhokoľvek kalibru. Dôležité je ale to, že väčšina z nich sa tam dostávala vlakom a mimo ubytovania v manínskom kempe boli ubytovaní v Považskej Bystrici alebo v Púchove, či v kúpeľoch v Nimnici.
Táto oblasť bola v minulosti dobre známa nielen tým, že popri Váhu, než nastal rozkvet strojárstva bola známa tromi kaštieľmi a kompou pod Považským Hradom. Tieto kaštiele boli zaujímavo rozmiestnené. Jeden bol v Orlovom a v už povojnovej histórii bol múzeom, kde boli sústredené prakticky všetky motoprojekty, ktoré boli v Považských Strojárňach vyrobené. V galérii som ich zopár priblížil, ktoré som nafotil na každoročnej lokálnej výstave Považskobystrický motocykel, ktorá je opakujúcim sa spomienkovým podujatím na motocyklové nezmary z Považia, ktoré sa na Považí dlhé roky vyrábali a jazdilo sa na nich prakticky na každom kontinente, len s výnimkou Antarktídy.
Popri týchto som tam umiestnil pár historických momentiek z mesta. Bohužiaľ dnes je kaštieľ v Orlovom prestavaný na hotel a vzácne exponáty sú ktovie kde. Ostatné kaštiele sú postavené priamo pod Považským hradom. Tento je vlastne už len zrúcaninou, no napriek tomu je jednou z dominánt Považia. Kaštiele pod ňou stále existujú. Okolo nich je možné dostať sa k hradu. Ten, tesne pri ceste nahor, funguje ako reštaurácia a možno sa tam dá aj ubytovať.
Podstatné je ale to, že zhora je naozaj pekný výhľad na nížiny pod ním. Tak ako všade najdôležitejším bodom je ako had vinúca sa trojica monumentálnych diel popri klasickej architektúre a spleti pôvodných ciest spájajúcich nielen mestá, ale aj ostatné dedinky a zákutia. Od pradávna je to tok Váhu, ktorý momentálne pozostáva z pôvodného kľukatého toku na ktorom je snáď jediný kemp s prírodným kúpaním na mŕtvom ramene Váhu. Ako protipól je miestami nad krajinou vedúci nový kanál na ktorom je malá priehrada. Posledným dielom je diaľničné teleso. Toto je zväčša na pilieroch. Najmarkantnejšie je to viditeľné priamo v Považskej Bystrici, kde je diaľnica vedená ponad staré mesto.
Podstatný na dnešnej dobe je vlastne fakt, ktorý som spomínal už dávnejšie a to: “Nech sa človek pohne kdekoľvek, koľajnice idú s ním“. Osobne sa s týmto stretávam všade. Mimo viditeľných koľají, po ktorých jazdia vlaky, sú to koľajnice mestské (električky), koľajnice úzke (lesné železničky, či tatranské horské dráhy) a koľajnice najužšie v podzemí (banské vláčiky). Dokonca som zažil v Prahe koľajisko v reštaurácii, ktoré zabezpečuje donášku objednaných nápojov a dochucovadiel, či príborov priamo na stôl zákazníka.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár